znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 38/01-40

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte vo veci podnetu na začatie konania M. T., bytom   H.,   Česká   republika,   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby   v L.,   zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Advokátska kancelária, S., pre porušenie jeho práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 13/01 z 12. januára 2001 a sp. zn. 3 To 69/01 z 8. marca 2001 na neverejnom zasadnutí konanom 11. októbra 2001 takto

r o z h o d o l :

Krajský   súd   v Trnave   uzneseniami   sp.   zn.   3   To   13/01   z 12.   januára   2001 a sp. zn. 3 To 69/01 z 8. marca 2001, ktorými rozhodol o väzbe M. T.,   p o r u š i l   jeho právo podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   obrátil   o ústavnú   ochranu   M.   T.   (ďalej   len   „navrhovateľ“) podaním z 25. januára 2001 označeným ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa § 18 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.“

Toto podanie doplnil na výzvu ústavného súdu alebo z vlastnej iniciatívy ďalšími podaniami zo 7. februára, 26. marca, 24. apríla, 29. mája a 26. júna 2001. Pripojil k nim aj viaceré dôkazy vzťahujúce sa na jeho trestnú vec, najmä podania a rozhodnutia týkajúce sa väzby.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 38/01-12 zo 4. apríla 2001 prijal na ďalšie konanie podnet navrhovateľa týkajúci sa porušenia jeho práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 13/01 z 12. januára 2001 (ďalej len „uznesenie z 12. januára 2001“),   pričom   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   38/01-27   z 24.   mája   2001   pripustil   rozšírenie podnetu na začatie konania o namietané porušenie práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 69/01 z 8. marca 2001 (ďalej len „uznesenie z 8. marca 2001“).

Podstatou podaní navrhovateľa, ktorými namieta porušenie jeho práva podľa čl. 17 ods.   5   ústavy,   je   tvrdenie,   že   v trestnej   veci   vedenej   proti   nemu   –   pre   skutok   právne kvalifikovaný   ako spolupáchateľstvo   k trestnému   činu   nedovoleného   prekročenia   štátnej hranice podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona – zo strany Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Skalici (pod sp. zn. ČVS: OUV-8/2001) je   dôvodom   jeho   vzatia   do   väzby   a držania   v nej   na   základe   uznesení   krajského   súdu z 12. januára a 8. marca 2001 z titulu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku len veľmi nesprávna fikcia, že sa ako český občan nemusí dostavovať na predvolania orgánov činných v trestnom konaní. Navrhovateľ sa necíti byť vinným zo spáchania stíhanej trestnej činnosti, pričom tvrdí, že nie je daná ani žiadna konkrétna skutočnosť nasvedčujúca tomu, že   by   ušiel   alebo   sa   skrýval.   Naopak,   pred   vzatím   do   väzby   vôbec   takto   nekonal,   ale dobrovoľne   sa   dostavil   z Českej   republiky   aj   na   verejné   zasadnutie   krajského   súdu 12. januára   2001.   Zdôraznil   tiež,   že   krajský   súd   uznesením   z 8.   marca   2001,   ktorým zamietol   jeho žiadosť   o prepustenie   z väzby na slobodu,   argumentoval len jeho cudzou štátnou   príslušnosťou,   pričom   nebral   do   úvahy   ani zloženie   peňažnej   záruky   a v celom uznesení sa s touto otázkou nielenže nevysporiadal, ale ju ani nespomenul.

Navrhovateľ   predovšetkým   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že:   „Krajský   súd v Trnave uzneseniami 3 To 13/01 zo dňa   12. 1. 2001 a 3 To 69/01 z 8. 3. 2001 porušil právo M. T. priznané v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR na osobnú slobodu.“

Krajský   súd   sa   vyjadril   k podaniam   navrhovateľa   len   veľmi   stručne   listami podpredsedníčky   z 23.   apríla   a 14.   mája   2001.   V podstate   odkázal   na   dôvody   uvedené v odôvodneniach uznesení z 12. januára a 8. marca 2001 a v súlade s nimi navrhol podnetu navrhovateľa nevyhovieť.

Pretože   ako   navrhovateľ,   tak   aj   krajský   súd   súhlasili   s upustením   od   verejného ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej a ústavný súd bol taktiež názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol o prijatom podnete v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí.

II.

Z podkladov, ktoré boli ústavnému súdu zaslané účastníkmi konania (navrhovateľ a krajský   súd)   a Okresným   súdom   v Skalici   (ďalej   len   „okresný   súd“),   vyplývajú nasledovné skutkové zistenia.

Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Skalici sp.   zn.   ČVS:   OUV-8/2001   z 8.   januára   2001   došlo   k vzneseniu   obvinenia   proti   piatim osobám   vrátane   navrhovateľa   pre   skutok   právne   kvalifikovaný   ako   spolupáchateľstvo k trestnému činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Podľa výroku uznesenia sa mal navrhovateľ 7. januára 2001 zúčastniť ako vodič osobného motorového vozidla značky Mazda akcie ilegálneho prevozu cudzích štátnych príslušníkov (Vietnamu, Indie, Nepálu a Pakistanu) zo Slovenskej republiky do Českej republiky, avšak bol príslušníkmi polície v Holíči tohto dňa zadržaný.

Dňa   9.   januára   2001   rozhodovala   sudkyňa   okresného   súdu   o návrhu   okresného prokurátora z 8. januára 2001 na vzatie navrhovateľa do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Navrhovateľ pri výsluchu poprel, že by si bol vedomý dopustenia sa trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu. Tiež uviedol, že sa zdržuje na adrese svojho trvalého bydliska, pracuje ako vodič A. H., nebol doposiaľ trestaný, je ženatý, má dve deti (podľa údajov pri výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 8. januára 2001 narodené v rokoch 1984 a 1986) a je živiteľ rodiny, pretože manželka 2 roky nepracuje (nemôže zohnať prácu). Sudkyni dal sľub, že povedie riadny život, splní všetky povinnosti a dodrží všetky obmedzenia, ktoré mu budú uložené.

Sudkyňa   okresného   súdu   9.   januára   2001   po   výsluchu   navrhovateľa   uznesením sp. zn.   Tp   01/01   podľa   §   68   ods.   2   Trestného   poriadku   nevyhovela   návrhu   okresného prokurátora na vzatie navrhovateľa do väzby (nezistila dôvody väzby), podľa § 77 ods. 2 Trestného poriadku ho prepustila zo zadržania na slobodu a podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prijala jeho písomný sľub.

Keďže prokurátor prítomný na výsluchu podal po vyhlásení uznesenia proti nemu sťažnosť,   sudkyňa   prítomným   oznámila,   že   verejné   zasadnutie   krajského   súdu   o tejto sťažnosti sa bude konať 12. januára 2001 o 11.30 h na krajskom súde na č. dv. 109 v senáte 3 To.

Podľa   tvrdenia   navrhovateľa   po   prepustení   zo   zadržania išiel   domov   do   H.   a na verejné zasadnutie krajského súdu sa dostavil (napriek varovaniam svojich známych).

Krajský súd na verejnom zasadnutí 12. januára 2001 uznesením okrem iného zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu týkajúce sa navrhovateľa podľa § 149 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a podľa § 68 z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ho vzal do väzby.

Ohľadne obvinenia navrhovateľa poukázal na výpoveď ďalšieho spoluobvineného (S. T.), z ktorej vyplýva, že všetci obvinení vedeli o tom, čo majú robiť, a mali podrobné inštrukcie o tom, kto čo má robiť.

K prokurátorom navrhovaným dôvodom väzby navrhovateľa v odôvodnení svojho uznesenia krajský súd uviedol toto: „Pokiaľ ide o obvineného M. T., z obsahu spisu krajský súd zistil, že sa jedná o občana ČR, ktorý je síce riadne zamestnaný a má i riadny trvalý pobyt,   avšak   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ide   o cudzieho   štátneho   príslušníka   je   daná dôvodná obava, že by tento mohol mariť priebeh vyšetrovania a vrátiť sa na územie ČR, čím u obvineného podľa názoru krajského súdu je daný dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Pokiaľ ide o dôvod väzby u tohto obvineného v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. tak ako to navrhoval krajský prokurátor je potrebné uviesť, že tento dôvod krajský súd nevzhľadal, nakoľko ako vyplýva z obsahu spisu obvinený M. T. je riadne zamestnaný.“

Podaním   z 19.   januára   2001   navrhovateľ   požiadal   okresný   súd   prostredníctvom svojho   obhajcu   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   v spojení   s ponukou   záruky   a tiež   aj peňažnej záruky.

Argumentoval predovšetkým tým, že keďže krajský súd nepovažoval jeho sľub za dostatočný a vzal ho do väzby (navrhovateľ je však toho názoru, že v jeho prípade nie je daný dôvod väzby), ponúkol ďalšie dva inštitúty, ktorými možno nahradiť väzbu. Predložil teda   v zmysle   §   73   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   ponuku   záruky   za   jeho   ďalšie správanie   a za   to,   že   sa   dostaví   k orgánom   činným v trestnom   konaní a vopred   oznámi vzdialenie   sa   z miesta   pobytu   (zo   strany   spoluobčana   M.   S.),   a podľa   §   73a   Trestného poriadku   ponuku   na   zloženie   peňažnej   záruky,   pričom   túto   by   mala   realizovať   jeho manželka D. T., ktorá bola oboznámená s podstatou jeho obvinenia a s dôvodom väzby.

Po   tom,   čo   sudkyňa   okresného   súdu   určila   opatrením   z   31.   januára 2001   výšku peňažnej záruky na sumu 50.000,- Sk a táto bola na účet okresného súdu zložená, sudkyňa uznesením sp. zn. Tp 1/01 z 8. februára 2001 peňažnú záruku prijala podľa § 73a ods. 1 Trestného   poriadku   a navrhovateľa   prepustila   z väzby   na   slobodu,   pričom   mu   uložila povinnosť oznámiť vyšetrovateľovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu.

Pretože okresný prokurátor podal proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote sťažnosť, navrhovateľ z väzby prepustený nebol a o podanej sťažnosti rozhodoval krajský súd.

Tento uznesením z 8. marca 2001 podľa § 149 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil   napadnuté   uznesenie   a žiadosť   navrhovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu zamietol podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   okrem   iného   uviedol,   že   už   v uznesení z 12. januára 2001 podrobne uviedol všetky konkrétne skutočnosti, ktoré zakladali dôvody väzby, pričom okresnému súdu vytkol, že náležitým spôsobom nezvážil všetky okolnosti prípadu, na základe čoho potom rozhodol o prepustení z väzby na slobodu.

K väzobnému dôvodu navrhovateľa uviedol toto: „Pokiaľ ide o obvineného M. T. taktiež okresný súd nezvážil skutočnosť, že v osobe obvineného ide o cudzieho štátneho príslušníka,   ktorý   v prípade   vrátenia   sa   do   miesta   trvalého   bydliska   nie   je   povinný rešpektovať zákony Slovenskej republiky a u tohoto obvineného hrozí obava, že v prípade jeho   prepustenia   na   slobodu   by   sa   tento   na   územie   SR   už   nevrátil,   aby   sa   tak   vyhol trestnému stíhaniu.“

Navrhovateľ požiadal naposledy o prepustenie z väzby na slobodu 23. apríla 2001. V uvedený deň bol na hlavnom pojednávaní rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 22/01-304 oslobodený   spod   obžaloby   podľa   §   226   písm.   a)   Trestného   poriadku   a uznesením sp. zn. 1 T 22/01 prepustený z väzby na slobodu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

Keďže prokurátor prítomný na hlavnom pojednávaní podal po vyhlásení rozsudku a uznesenia   proti   nim   opravné   prostriedky   (odvolanie   a sťažnosť),   navrhovateľ   z väzby prepustený nebol.

Krajský súd uznesením č. k. 5 To 110/01-62 z 26. júna 2001 zrušil podľa § 258 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku napadnutý rozsudok aj ohľadne navrhovateľa a podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský   súd   v ten   istý   deň   uznesením   sp.   zn.   5   To   107/01   zrušil   aj   napadnuté uznesenie okresného   súdu   o prepustení   navrhovateľa z väzby na slobodu   a jeho žiadosť o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zamietol   (§   149   ods.   1   písm.   a),   resp.   §   72   ods.   2 Trestného poriadku).

Podľa informácií, ktoré má ústavný súd k dispozícii, trestná vec navrhovateľa nebola doposiaľ právoplatne skončená a nebol z väzby prepustený na slobodu.

III.

Navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ktorý znie: „Do väzby možno vziať iba z dôvodov   a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.“

Toto ustanovenie určuje základné podmienky pozbavenia osobnej slobody, ktorá je ústavne zaručená (čl. 17 ods. 1 ústavy), formou väzby. Väzba je v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy   jedným   z ústavne   akceptovateľných   spôsobov   pozbavenia   osobnej   slobody v trestnom konaní (III. ÚS 79/00), kde rozhodujú všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Keďže podstatou námietok navrhovateľa je dôvod jeho vzatia a držania vo väzbe, ústavný súd sa pri svojom posudzovaní sústredil najmä na obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy z hľadiska dôvodu väzby ustanoveného zákonom a jeho interpretáciu a aplikáciu zo strany krajského súdu v uzneseniach z 12. januára a 8. marca 2001.

Navrhovateľ bol vzatý do väzby uznesením krajského súdu z 12. januára 2001 a jeho držanie   vo   väzbe   bolo   potvrdené   ďalším   uznesením   krajského   súdu   z 8.   marca   2001, v oboch prípadoch z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov).

Podľa citovaného ustanovenia obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko.

Uznesenie,   ktorým   sa   rozhoduje   o väzbe,   musí   obsahovať ako   všeobecné,   tak   aj osobitné náležitosti uznesenia podľa § 134, resp. § 68 ods. 1 Trestného poriadku.

Napr. podľa § 134 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý sa týka odôvodnenia uznesenia, v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, najmä uviesť skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

V zmysle § 68 ods. 1 Trestného poriadku sa rozhodnutie o väzbe musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami.

V prípade, ak je daný väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, väzba môže byť nahradená zárukou alebo sľubom, resp. peňažnou zárukou za podmienok ustanovených v § 73 a § 73a Trestného poriadku.

Obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z hľadiska dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, však ústavný súd musí posudzovať nielen podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, prípadne aktuálnej vnútroštátnej judikatúry, ale aj s prihliadnutím   na medzinárodné záväzky Slovenskej   republiky   (obdobne pozri napr. PL. ÚS 5/93, II. ÚS 94/95, II. ÚS 28/96 a II. ÚS 48/97) vrátane záväzkov pri ochrane práva jedinca na slobodu a bezpečnosť.

V týchto súvislostiach sú významné najmä znenie čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“;   pozri   Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), judikatúra Európskeho súdu pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   (ďalej   len   „ESĽP“)   a Odporučenie   č. R/80/11   Výboru ministrov Rady Európy z 27. júna 1980 o väzbe (ďalej len „Odporučenie“).

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru prípustným prípadom pozbavenia slobody je „zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby   za   účelom   predvedenia   pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“.

Tu je však potrebné upozorniť, že oficiálny slovenský preklad čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru po druhej spojke „alebo“ nevystihuje náležite jeho originálnu anglickú verziu. Podľa   tejto   verzie   zmysel   po   druhej   spojke   „alebo“   je   nasledovný:   „ak   je   to   dôvodne považované za nevyhnutné („when it is reasonably considered necessary...“) zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.“ Významu „ak je to dôvodne považované za nevyhnutné...“ napokon zodpovedá aj originálna verzia tejto časti textu čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru v jazyku francúzskom („qu´il y a des motifs raisonnables de croire a´ la nécessité...“).

Z označeného   ustanovenia   Dohovoru   teda   vyplýva,   že   obava   z úteku   osoby   je akceptovateľným dôvodom pre jej vzatie do väzby a držanie v nej, obdobne ako pri tzv. útekovej väzbe podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Základné princípy, ktoré sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej vrátane nebezpečia úteku ako väzobného dôvodu, sú obsiahnuté napr. vo významných rozsudkoch ESĽP   vo   veciach   Wemhoff   v.   Nemecko   (27.   jún   1968,   séria   A,   č.   7),   Neumeister   v. Rakúsko (27. jún 1968, séria A, č. 8), Stögmüller v. Rakúsko (10. november 1969, séria A, č. 9) a Letellier v. Francúzsko (26. jún 1991, séria A, č. 207), pričom ich možno zhrnúť nasledovne:

1.   Záujmy   štátu,   akými   sú   napr.   jeho   bezpečnosť,   vynútiteľnosť   práva,   udržanie verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého výkonu spravodlivosti, vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca.

Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu.

2.   Úlohou   súdu   je,   aby   uviedol   okolnosti,   ktoré   ho   viedli   k pozbaveniu   osobnej slobody jedinca formou väzby.

Dôvody pre väzbu musia byť významné a dostatočné.

Súd má vo   svojom   rozhodnutí   uviesť   argumenty   pre   a proti   existencii   verejného záujmu,   ktorý   odôvodňuje   –   s náležitým   zreteľom   aj   na   princíp   prezumpcie   neviny   – odchýlenie sa od pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca.

3. Nebezpečie úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti (napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť založené na súhre okolností.

Do úvahy treba vziať viaceré významné faktory, akými sú napr. charakter stíhanej osoby, jej morálka, domov, zamestnanie, majetkové pomery, rodinné vzťahy, všetky druhy väzieb   s krajinou   (v   ktorej   je   stíhaná)   a pod.   Vzájomné   posúdenie   môže   buď   potvrdiť existenciu nebezpečia úteku, alebo znížiť ho do takej miery, že väzbu neopodstatňuje.

4. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť z nej prepustená).

Odporučenie je jednak prameňom pre zistenie zámerov zmluvných strán Dohovoru a tiež významnou pomôckou pri jeho výklade.

Z tohto Odporučenia treba uviesť najmä nasledujúce významné zásady:

a) súc považovaný za nevinného, žiaden obvinený nesmie byť vzatý do väzby, pokiaľ to okolnosti jasne nevyžadujú; väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie, nemôže byť nikdy obligatórna a ani použitá za účelom potrestania (zásada 1),

b) väzba môže byť nariadená, iba ak existuje dôvodné podozrenie, že osoba, o ktorú ide,   spáchala   stíhaný   trestný   čin   a pokiaľ   sú   dané   presvedčivé   dôvody   („substantial reasons“), že jeden alebo viaceré z nasledovných titulov existujú:

- nebezpečie jej úteku... (zásada 3),

c)   pri   posudzovaní,   či   má   byť väzba   nariadená,   súdny   orgán   má   brať   zreteľ   na okolnosti   prejednávanej   veci   a osobitne   na   nasledovné   skutočnosti,   ktoré   môžu   byť významné:

- povaha a závažnosť stíhaného trestného činu,

- závažnosť usvedčujúcich dôkazov,

- očakávaný trest v prípade uznania viny,

- charakter, doterajší život, osobné a sociálne pomery stíhanej osoby a osobitne jej spoločenské väzby,   - správanie stíhanej osoby, najmä ako si splnila povinnosti, v prípade, ak už bola v minulosti trestne stíhaná (zásada 5),

  d)   väzba   nemá   byť nariadená,   pokiaľ   by   pozbavenie   osobnej   slobody   bolo neprimerané povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň možno uložiť (zásada 7),

e) pokiaľ je väzba nariadená, v rozhodnutí majú byť uvedené tak výstižne, ako je to možné, podstata obvinenia a zásadné dôvody (zásada 8),

f) vždy, keď môže byť väzba nariadená (v súlade s požadovanými zásadami), súdny orgán má zvážiť, či výkon väzby môže byť nahradený uložením alternatívnych opatrení (zásada 9),

g) pri skúmaní, či väzba môže byť nahradená, súdny orgán má vziať do úvahy všetky dostupné alternatívne opatrenia, ktoré môžu zahŕňať nasledovné:

- sľub trestne stíhanej osoby, že sa dostaví podľa potreby pred súdny orgán a nebude mariť výkon spravodlivosti,     - poskytnutie peňažnej alebo inej záruky trestne stíhanou osobou so zreteľom na jej pomery,  

- poskytnutie ručenia a iné (zásada 15).

Z doposiaľ   uvedeného   teda   vyplýva,   že   obsahom   základného   práva   podľa   čl.   17 ods. 5   ústavy   je   aj   oprávnenie   trestne   stíhanej   osoby,   aby   súd   rozhodujúci   o jej   väzbe skúmal   významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať   alebo ju   v nej   ďalej   držať,   aby   boli   takéto   rozhodnutia   založené na   konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.

IV.

Podstatou   posúdenia   ústavného   súdu   je   zistenie,   či   už   označené   zásady   a obsah základného práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy boli v uzneseniach krajského súdu z 12. januára a 8. marca 2001 rešpektované alebo nie.

Podstatným   problémom   uznesení   krajského   súdu   nie   je   argumentácia   ohľadne dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   stíhaného   trestného   činu   navrhovateľom,   ale odôvodnenie jeho vzatia do väzby, resp. držania v nej z titulu § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Dôvod väzby je významný a dostatočný, len pokiaľ je založený na skutočnostiach preukazujúcich,   že   ponechanie   trestne   stíhanej   osoby   na   slobode   alebo   jej   prepustenie z väzby môže naozaj spôsobiť následky, ktoré sú obsahom obavy ako väzobného dôvodu. Aj podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku musia byť tieto skutočnosti konkrétne.

Z citovaných   častí   uznesení   krajského   súdu   z 12.   januára a 8.   marca   2001   (pozri časť II   odôvodnenia   tohto   nálezu)   je   evidentné,   že   úteková   väzba   navrhovateľa   bola založená   len   na   abstraktnej   úvahe   spočívajúcej   v tom,   že   keďže   je   cudzím   štátnym príslušníkom s trvalým pobytom mimo územia Slovenskej republiky (v Českej republike), môže sa vrátiť do Českej republiky a mariť priebeh vyšetrovania, keďže potom už nie je povinný vrátiť sa do Slovenskej republiky a rešpektovať jej zákony. Krajský súd podľa odôvodnenia jeho uznesení ale neskúmal dôležité skutočnosti pre a proti útekovej väzbe.Možno   pripustiť,   že   ak   by   sa   navrhovateľ   na   slobode   rozhodol   opustiť   územie Slovenskej   republiky,   vrátiť sa   domov   do   Českej   republiky   a nevrátiť   sa   už naspäť do Slovenskej   republiky,   nebolo   by   možné   zabezpečiť,   aby   bol   k dispozícii   orgánom Slovenskej   republiky,   pretože   Slovenská   republika   a Česká   republika   si   nevydávajú navzájom vlastných občanov ani na trestné konanie a ani na výkon trestu (pozri napr. čl. 30 ods. 8 Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 193/1993 Z. z. a čl. 6 Oznámenia Federálneho ministerstva   zahraničných   vecí   č.   549/1992 Zb.   v znení neskorších   predpisov).   V takom   prípade   by   však   navrhovateľ   riskoval   najmä:   stratu najvhodnejších praktických možností pre spravodlivý trestný proces na území Slovenskej republiky, odsúdenie ako ušlý v Slovenskej republike (a následný výkon uloženého trestu v Českej republike) alebo odovzdanie trestného konania proti nemu zo Slovenskej republiky do Českej republiky a jeho stíhanie tam.

Označená   možnosť   bez   jej   preskúmania   v kontexte   s ďalšími   významnými skutočnosťami dôležitými pre posúdenie útekovej väzby (vrátane správania navrhovateľa medzi 9. a 12. januárom 2001, keď aj dobrovoľne prišiel z Českej republiky do Slovenskej republiky)   nie   je   však   konkrétnou   skutočnosťou,   ale   iba   abstraktnou   úvahou   zjavne nedostatočnou ako dôvod pre väzbu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Navrhovateľ má ako cudzí štátny príslušník požívať na území Slovenskej republiky základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy tak ako aj ostatní štátni občania Slovenskej republiky (čl. 52 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy). Keďže   sa   naňho   vzťahuje   aj   prezumpcia neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy), znamená to, že pokiaľ nebol uznaný vinným, má sa s ním zaobchádzať ako s nevinným.

To tiež znamená, že krajský súd mal pri rozhodovaní o väzbe navrhovateľa dôsledne rešpektovať obsah jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy. Išlo aj o oprávnenie, aby boli preskúmané významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa súd rozhodne trestne stíhanú osobu do   väzby   vziať   alebo   ju   v nej   ďalej   držať,   majú   byť   takéto   rozhodnutia   založené   na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.

Pretože   krajský   súd   takto   nepostupoval   a o väzbe   navrhovateľa   rozhodol   len   na základe   abstraktnej   úvahy,   navrhovateľ   niesol   väčšiu   obetu   pre naplnenie záujmov štátu, ako bolo možné od   neho požadovať   (bola narušená   primeraná a spravodlivá rovnováha   medzi   záujmami   štátu   a právom   na   osobnú   slobodu   jedinca),   a tým   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.