SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 379/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politickýchvězňů 1272/21, Nové Město, Praha, Česká republika, zastúpenej obchodnou spoločnosťouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., pre namietané porušenie jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co/277/2014 z 31. októbra2014 (Rvp 107/2015), postupom a uznesením Krajského súdu v Prešovesp. zn. 9 Co/70/2014 z 10. septembra 2014 (Rvp 108/2015), postupom a uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob/523/2014 zo 6. novembra 2014(Rvp 109/2015) a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co/319/2014z 30. októbra 2014 (Rvp 110/2015) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., vedenépod sp. zn. Rvp 107/2015, Rvp 108/2015, Rvp 109/2015 a sp. zn. Rvp 110/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 379/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. januára2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Politickýchvězňů 1272/21, Nové Město, Praha, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), prenamietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co/277/2014z 31. Októbra 2014 (Rvp 107/2015), postupom a uznesením Krajského súdu v Prešovesp. zn. 9 Co/70/2014 z 10. septembra 2014 (Rvp 108/2015), postupom a uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob/523/2014 zo 6. novembra 2014(Rvp 109/2015) a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co/319/2014z 30. októbra 2014 (Rvp 110/2015) – ďalej len „krajské súdy“ a „napadnutý postupa uznesenia krajských súdov“.
Sťažovateľka v jednotlivých sťažnostiach uviedla, že Okresný súd Malackyuznesením sp. zn. 1 SprV 3035/14 z 29. apríla 2014, Okresný súd Prešov uznesenímsp. zn. Spr 1/14/Hp z 25. apríla 2014, Okresný súd Lučenec uznesením sp. zn. Spr 482/2014zo 6. októbra 2014 a Okresný súd Senica uznesením sp. zn. SprH 7/2014 zo 4. júna 2014(ďalej len „okresné súdy“ a „uznesenia okresných súdov“) jej uložili povinnosť zaplatiťsúdny poplatok v rozličných sumách „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaniach sťažovateľky rozhodli krajské súdy napadnutými uzneseniami tak, žeuznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdili.
Sťažovateľka sa nemohla stotožniť s odôvodnením uznesení krajských súdov a ichprávnymi závermi, pretože tieto neprípustným spôsobom limitujú jej základné práva.Sťažovateľka sa domnieva, že napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov boloporušené jej:
„1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd... a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“
Tvrdenie o porušení označených práv tým-ktorým uznesením krajského súdusťažovateľka odôvodňuje takto:
„Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie...
Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“
Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ alebo súd prvého stupňa mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým postupom a uzneseniami krajskýchsúdov bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, napadnuté uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdomna ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradutrov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdompod sp. zn. Rvp 107/2015, Rvp 108/2015, Rvp 109/2015 a sp. zn. Rvp 110/2015 a z tohtoobsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností rozhodol ústavný súduplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov
Napadnutými uzneseniami krajské súdy potvrdili uznesenia okresných súdovo uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok v sumách od 61 € do 217 € podľapoložky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnejrady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkoch za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) za spracovanie hromadnýchpodaní, pričom na 1 podanie pripadla suma 1 €.
Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska predmetu sporu ide o tzv. bagateľné veci.Za týchto okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá z hľadiskadoterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnomprerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskumrozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadnehoopravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automatickyposunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočeniazo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právneposúdenie (IV. ÚS 358/08, III. ÚS 47/2013).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutýmuzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajské súdy v jej veciachnesprávne aplikovali osobitné ustanovenia § 42a Občianskeho súdneho poriadkuo hromadnom podaní, ako aj súvisiace ustanovenie prílohy zákona o súdnych poplatkocha že svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili, čím mali porušiť jej základné právo podľa čl. 46ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Preskúmaním napadnutých uznesení krajských súdov ústavný súd zistil, že tietoprimerane reagovali na námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaniach proti uzneseniamokresných súdov, ale keďže sa nestotožnili s ňou podaným výkladom relevantnýchprávnych predpisov, tieto ako vecne správne potvrdili. Ústavný súd konštatuje,že odôvodnenie napadnutých uznesení je vzhľadom na obsah sťažovateľkou namietanéhoporušenia označených práv zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné. Napadnuté uzneseniakrajských súdov preto v žiadnom prípade nemožno podľa názoru ústavného súdu považovaťza zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnychzáveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákonao súdnych poplatkoch.
Námietku sťažovateľky, že krajské súdy mali prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1písm. b) OSP, nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu totiž je skutočnosť,že súd dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, jev rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenskárepublika viazaná. Keďže výkladom relevantných právnych noriem krajské súdy k takémutozáveru nedospeli, neboli povinné v zmysle citovaného zákonného ustanovenia postupovať.V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky poukazuje ústavný súd tiež na svojustabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala)na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04,IV. ÚS 2/08, IV. ÚS 50/2010). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi sťažovateľkou napadnutýmpostupom a uzneseniami krajských súdov a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorejby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieťk záveru o ich porušení.
Uvedené zistenia v spojení s tým, že v danom prípade ani nemožno hovoriť o takomzásahu krajských súdov, ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušeniaoznačených práv sťažovateľky, preto viedli ústavný súd k záveru o odmietnutí predloženýchsťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015