znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 379/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politickýchvězňů 1272/21, Nové Město, Praha, Česká republika, zastúpenej obchodnou spoločnosťouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co/277/2014 z 31. októbra2014   (Rvp   107/2015),   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešovesp. zn. 9 Co/70/2014   z 10.   septembra   2014   (Rvp   108/2015),   postupom   a uznesenímKrajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   43   Cob/523/2014   zo   6.   novembra   2014(Rvp 109/2015) a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co/319/2014z 30. októbra 2014 (Rvp 110/2015) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting,   s.   r.   o.,   vedenépod sp. zn. Rvp 107/2015, Rvp 108/2015, Rvp 109/2015 a sp. zn. Rvp 110/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 379/2015.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. januára2015   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o.,   Politickýchvězňů 1272/21,   Nové   Město,   Praha,   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   prenamietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   14   Co/277/2014z 31. Októbra 2014   (Rvp 107/2015),   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešovesp. zn. 9 Co/70/2014   z 10.   septembra   2014   (Rvp   108/2015),   postupom   a uznesenímKrajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   43   Cob/523/2014   zo   6.   novembra   2014(Rvp 109/2015) a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co/319/2014z 30.   októbra   2014   (Rvp 110/2015)   –   ďalej   len   „krajské   súdy“   a   „napadnutý   postupa uznesenia krajských súdov“.

Sťažovateľka   v jednotlivých   sťažnostiach   uviedla,   že   Okresný   súd   Malackyuznesením   sp.   zn.   1   SprV   3035/14   z 29.   apríla   2014,   Okresný   súd   Prešov   uznesenímsp. zn. Spr 1/14/Hp z 25. apríla 2014, Okresný súd Lučenec uznesením sp. zn. Spr 482/2014zo 6. októbra 2014 a Okresný súd Senica uznesením sp. zn. SprH 7/2014 zo 4. júna 2014(ďalej len „okresné súdy“ a „uznesenia okresných súdov“) jej uložili povinnosť zaplatiťsúdny poplatok v rozličných sumách „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodli krajské súdy napadnutými uzneseniami tak, žeuznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdili.

Sťažovateľka sa nemohla stotožniť s odôvodnením uznesení krajských súdov a ichprávnymi   závermi,   pretože   tieto neprípustným   spôsobom   limitujú   jej   základné   práva.Sťažovateľka sa domnieva, že napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov boloporušené jej:

„1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme,   že   Okresný   súd...   a   porušovateľ   porušili   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“

Tvrdenie   o porušení   označených   práv   tým-ktorým   uznesením   krajského   súdusťažovateľka odôvodňuje takto:

„Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie...

Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony   vykonávané bez   návrhu   v prospech poplatníka, ale   len ak je   to   v sadzobníku výslovne   uvedené.   V položke   20b   nie   je   výslovne   uvedené,   že   poplatok   za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... Z napadnutého   uznesenia   vôbec   nie   je   zrejmé,   prečo   boli   podania   súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené...   Napadnuté   uznesenie   neobsahuje   podstatnú   náležitosť   tohto   druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Podľa   názoru   sťažovateľky „porušovateľ   alebo   súd   prvého   stupňa   mali   prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa, mali v tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska.   Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým postupom a uzneseniami krajskýchsúdov bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   napadnuté   uznesenia   krajských   súdov   zruší   a   veci   vráti   krajským   súdomna ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradutrov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdompod sp. zn. Rvp 107/2015, Rvp 108/2015, Rvp 109/2015 a sp. zn. Rvp 110/2015 a z tohtoobsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností rozhodol ústavný súduplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov

Napadnutými   uzneseniami   krajské   súdy potvrdili   uznesenia   okresných   súdovo uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok v sumách od 61 € do 217 € podľapoložky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnejrady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkoch za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) za spracovanie hromadnýchpodaní, pričom na 1 podanie pripadla suma 1 €.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z hľadiska   predmetu   sporu   ide   o tzv.   bagateľné   veci.Za týchto okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá z hľadiskadoterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnomprerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskumrozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi   na   základe   uplatnenia   mimoriadnehoopravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automatickyposunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy   v takejto   veci   prichádza   do úvahy   iba   v prípadoch   extrémneho   vybočeniazo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právneposúdenie (IV. ÚS 358/08, III. ÚS 47/2013).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k napadnutýmuzneseniam   aj   z vecného   hľadiska.   V tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k   úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovanío namietaných   veciach   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajské súdy v jej veciachnesprávne   aplikovali   osobitné   ustanovenia   §   42a   Občianskeho   súdneho   poriadkuo hromadnom podaní, ako aj súvisiace ustanovenie prílohy zákona o súdnych poplatkocha že svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili, čím mali porušiť jej základné právo podľa čl. 46ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preskúmaním   napadnutých   uznesení   krajských   súdov   ústavný   súd   zistil,   že   tietoprimerane reagovali na námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaniach proti uzneseniamokresných   súdov,   ale keďže   sa   nestotožnili   s ňou   podaným   výkladom   relevantnýchprávnych   predpisov,   tieto   ako   vecne   správne   potvrdili.   Ústavný   súd   konštatuje,že odôvodnenie napadnutých uznesení je vzhľadom na obsah sťažovateľkou namietanéhoporušenia označených práv zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné. Napadnuté uzneseniakrajských súdov preto v žiadnom prípade nemožno podľa názoru ústavného súdu považovaťza zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnychzáveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   resp. popierajú   podstatu,   zmysel   a   účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákonao súdnych poplatkoch.

Námietku sťažovateľky, že krajské súdy mali prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1písm. b) OSP, nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu totiž je skutočnosť,že súd dospeje k záveru,   že všeobecne záväzný   právny predpis, ktorý sa týka veci,   jev rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenskárepublika viazaná. Keďže výkladom relevantných právnych noriem krajské súdy k takémutozáveru nedospeli, neboli povinné v zmysle citovaného zákonného ustanovenia postupovať.V súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľky   poukazuje   ústavný   súd   tiež   na svojustabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods. 1   ústavy   viazaný   prezumpciou   ústavnosti   právnej   normy,   ktorá   sa   má   (mala)na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04,IV. ÚS   2/08,   IV.   ÚS   50/2010).   Z   uvedeného   tiež   vyplýva,   že   ústavný   súd   v   konanío sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi sťažovateľkou napadnutýmpostupom a uzneseniami krajských súdov a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorejby   ústavný   súd   po   prípadnom   prijatí   sťažností   na ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieťk záveru o ich porušení.

Uvedené zistenia v spojení s tým, že v danom prípade ani nemožno hovoriť o takomzásahu   krajských   súdov,   ktorý   by   dosahoval   ústavne   relevantnú   intenzitu   porušeniaoznačených práv sťažovateľky, preto viedli ústavný súd k záveru o odmietnutí predloženýchsťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015