znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 379/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., D., E. B., M., a P. Š., T., zastúpených Advokátskou kanceláriou A. H., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná advokátka A. H., vo veci namietaného porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M ObdV/8/2011 z 29. marca 2012 a sp. zn. 1 Obdo 33/2010 z 22. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K., E. B. a P. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2012 doručená   sťažnosť   M.   K.,   E.   B.   a P.   Š.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M ObdV/8/2011 z 29. marca 2012 a sp. zn. 1 Obdo 33/2010 z 22. septembra 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli: „Okresný súd Dolný Kubín..., rozsudkom z 15. februára 2008, č. k. 5Cb/8/2007-136, uložil žalovanému Ing. M. L... povinnosť zaplatiť sťažovateľovi v 1. rade 250.000,- Sk so 6%-ným ročným   úrokom z omeškania   od   08.02.2007   až do zaplatenia,   sťažovateľovi   v 2.rade   250.000,-Sk   so   6%-ným   ročným   z   omeškania   od   08.02.2007   až   do zaplatenia   a sťažovateľovi v 3.rade 250.000,- Sk so 6%-ným ročným úrokom z omeškania od 08.02.2007 až do zaplatenia... Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol.

Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľom v 1., v 2. a v 3. rade trovy konania, každému z nich vo výške 56.270,- Sk...

Na odvolanie sťažovateľov a žalovaného, Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, rozsudkom z 3.novembra 2009, č. k. 14 Cob/18/2008-259, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokových častiach o povinnosti žalovaného zaplatiť sťažovateľom v 1.,v 2. a v 3.rade 250.000,- Sk so 6%-ným ročným úrokom z omeškania, v napadnutom výroku, ktorým   bola zvyšná časť žaloby zamietnutá,   ako   aj v trovách   prvostupňového   konania, podľa   §   219   ods.   1   O.   s.   p.   ako   vecne   správny   potvrdil.   Súčasne   odvolací   súd   uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľom v 1.,v 2. a v 3.rade trovy odvolacieho konania celkom v sume 1.724,45 € na účet právneho zástupcu sťažovateľov...

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   žalovaný   dovolanie,   ktoré   Najvyšší súd Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací,   uznesením   z   22.   septembra   2010, č. k. 10 Obdo 33/2010-346, odmietol. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol tak, že túto sťažovateľom ako úspešným účastníkom konania nepriznal. Dovolací súd tak rozhodol s odôvodnením,   že právna zástupkyňa sťažovateľov sa   k dovolaniu   žalovaného   písomne vyjadrila podaním z 22. februára 2010 a uplatnila si v zastúpení sťažovateľov náhradu trov dovolacieho konania. Túto jej však dovolací súd nepriznal, pretože dospel k záveru, že podanie vyjadrenia k dovolaniu nebolo potrebné no účelné bránenie práva sťažovateľov voči žalovanému.

Proti uzneseniu Najvyššieho súdu... z 22. septembra 2010, č. k. 10 bdo 33/2010-346 v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania podal generálny prokurátor Slovenskej republiky   mimoriadne   dovolanie.   Podľa   názoru   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   v   časti   výroku,   ktorým   sťažovateľom   nebola priznaná náhrada trov dovolacieho konania bol porušený zákon.

Generálny prokurátor poukázal na ustanovenia §1, §2, §3, §142 ods. 1,§151 ods. 1 a 5, §167 ods. 1, §224ods. 1 a § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. a namietol, že dovolací súd sa uvedenými ustanoveniami dôsledne neriadil...

Dňa   10.05.2012   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   Najvyššieho   súdu... sp. zn. 1 MObdV/8/2011, ktorým Najvyšší súd... podané mimoriadne dovolanie odmietol. Súčasne uložil sťažovateľom v 1., 2. a v 3. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume 493,16 €.“

K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia uvádzajú tieto dôvody: «Sme toho názoru, že Najvyšší súd... (ohľadne výpočtu náhrady trov právneho zastúpenia z hodnoty vo veci samej a nie z hodnoty konania o mimoriadnom dovolaní, ako aj   priznanie   náhrady   trov   tohto   konania   v   rozpore   s   §   14   ods.   3   písm.   b)   vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb riadne neodôvodnil, čím porušil aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Najvyšší súd v rozpore s O. s. p. odmietol konať o podanom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora a vec prejednať. Pri výklade a aplikácii O. s. p. sa Najvyšší súd... natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   zákonných   ustanovení,   že   v   zásade   poprel   účel a význam týchto ustanovení o mimoriadnom dovolaní a to tým, že odmietol mimoriadne dovolanie na základe ustanovenia O. s. p., ktoré sa na tento prípad nevzťahuje.

Najvyšší súd... dostatočne nerozlišoval medzi rozhodnutím o dovolaní a rozhodnutím o náhrade trov dovolacieho konania. Podľa nášho názoru ide o dve rôzne konania, ktoré sa každé začína na osobitný návrh. Konanie o dovolaní sa začína podaním dovolania... Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ide o dve rôzne konania a o dve rôzne rozhodnutia, a   teda   nemožno   považovať   výrok   o   náhrade   trov   dovolacieho   konania   zo   rozhodnutie o dovolaní. Podľa § 243 f ods. 2) O. s. p. mimoriadne dovolanie nie je prípustné iba proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o dovolaní, a nie proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o náhrade trov dovolacieho konania. Považujeme za potrebné opäť zdôrazniť, že pri výklade a aplikácii predmetného ustanovenia O. s. p. sa Najvyšší súd... natoľko odchýlil od znenia príslušného ustanovenia, že v zásade poprel jeho účel a význam, a teda poprel účel   a   význam   mimoriadneho   dovolania   a   takýmto   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu... sťažovateľom   bol   spôsobený   taký   zásah   do   ich   práv,   ktorý   je   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný...

Sťažovatelia namietajú touto sťažnosťou nezákonný zásah do ich práva chráneného čl. 20 Ústavy SR, ku ktorému došlo uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 1 MObdV/8/2011 zo dňa 29.03.2012 tým, že zasiahol do tohto ich práva v rozpore so zákonom.

Najvyšší súd... vyššie uvedeným uznesením odňal sťažovateľom časť nadobudnutého vlastníctva, keď žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške 493,16 €. Najvyšší súd... vychádzal pri výške náhrady trov konania z ceny predmetu konania vo výške 24.895,43 €.

Predmetom   konania   o   mimoriadnom   dovolaní,   keďže   smerovalo   voči   výroku o náhrade trov konania, bola však iba hodnota náhrady trov dovolacieho konania a nie hodnota veci v konaní o veci samej.».

Odvolávajú sa   pritom   na názor   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   v   rozhodnutí „zo dňa 28.02.1994 sp. zn. 1 Cdo 47/93...

Takisto Najvyšší súd Slovenskej republiky opomenul aplikáciu § 14 ods. 8 v spojení s § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z..., ktorého za odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a vyjadrenie k takémuto odvolaniu patrí advokátovi odmena   vo   výške   1/2   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby. Z podaného   mimoriadneho   dovolania   je   zrejmé,   že   bolo   podávané   voči   rozhodnutiu o náhrade trov konania a nie proti rozhodnutiu vo veci samej, a aj napriek tomu Najvyšší súd...   priznal   žalovanému   náhradu   trov   dovolacieho   konania   v   plnej   výške,   čím neoprávnene zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľov...“.

Sťažovatelia tiež tvrdia, že aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 33/2010 z 22. septembra 2010 boli porušené ich už spomínané základné práva.

K   zachovaniu   lehoty   sťažovatelia   uviedli,   že „hoci   uznesenie   najvyššieho   súdu nadobudlo   právoplatnosť   už   dňa   13.10.2010,   ale   v   prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní mimoriadny opravný prostriedok (mimoriadne dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti   ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   v   zásade   zachovaná   aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo mimoriadne dovolanie ako neprípustné odmietnuté... Na základe uvedeného máme za to,   že je zachovaná   lehota na   podanie   sťažnosti   aj proti uzneseniu Najvyššieho súdu... sp. zn. 1 Obdo 33/2010 zo dňa 22.09.2010, nakoľko toto rozhodnutie bolo predchádzajúce rozhodnutiu o odmietnutí mimoriadneho dovolania ako neprípustného.

Dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 33/2010 nepriznal navrhovateľom náhradu trov dovolacieho konania, nakoľko dospel k záveru, že podanie vyjadrenia k dovolaniu nebolo   potrebné   na   účelné   bránenie   práv   navrhovateľov   voči   odporcovi,   čím   zasiahol do práva sťažovateľov podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu.“.

Sťažovatelia na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie nimi označených základných práv podľa ústavy, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu namietanými uzneseniami najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a alternatívne aj odvolacieho súdu v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania, pričom zároveň požadujú namietané rozhodnutia zrušiť a   vec   im   vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Sťažovatelia   sa   domáhajú   aj   priznania   úhrady   trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 33/2010 z 22. septembra 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti   ústavný súd zistil, že označené uznesenie najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   proti   rozsudku Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   14   Cob/18/2008   z   3.   novembra   2009   a   nepriznal sťažovateľom   náhradu   trov   dovolacieho   konania,   nadobudlo   právoplatnosť 13. októbra 2010. Sťažovatelia doručili svoju sťažnosť ústavnému súdu až 11. júla 2012.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 33/2010 z 22. septembra 2010 podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

K   tomu   nad   rámec   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sa   nestotožňuje   s   tvrdením sťažovateľov, ktorí uvádzajú, že je zachovaná lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu sp. zn. 1 Obdo 33/2010 z 22. septembra 2010, pretože vychádzajú z nesprávneho právneho názoru. Podanie podnetu Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   resp.   rozhodnutie   najvyššieho   súdu o odmietnutí   mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym   prokurátorom   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) nie je právne významné na zachovanie lehoty na   podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   ktorý   právoplatne   odmietol dovolanie žalovaného a nepriznal trovy dovolacieho konania sťažovateľom, a nie je ani postupom (resp. opravným prostriedkom), ktorý možno považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, resp. má predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (obdobne m. m. I. ÚS 147/2010). Z ustanovení § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku možno tiež vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi, nie účastníkovi konania.Ústavný súd preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 M ObdV/8/2011 z 29. marca 2012

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. To znamená, že ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou, resp. ľudským   právom   a   základnou   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, II. ÚS 27/07).

Ústavný súd ešte pred posúdením opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľov považoval za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   rámci   ktorej   opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľov vychádzal tiež zo   skutočnosti,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   východísk   ústavný   súd   posudzoval opodstatnenosť   námietok   sťažovateľov   proti   namietanému   uzneseniu   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 M ObdV/8/2011 z 29. marca 2012. Tieto námietky spočívali v tom, že „najvyšší súd vychádzal pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia z hodnoty vo veci samej a nie z hodnoty konania o mimoriadnom dovolaní, ako aj priznanie náhrady trov tohto konania v rozpore s § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb riadne neodôvodnil, čím porušil aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Ústavný   súd   preskúmal   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   a   uložil   sťažovateľom   spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu   trov   dovolacieho konania v sume   493,16   €, a zistil nasledovné:

Sťažovatelia boli účastníkmi konania (žalobcami) v konaní pred všeobecnými súdmi o zaplatenie sumy 24 895,43 €, ktorým prvostupňový súd a odvolací súd priznali trovy prvostupňového a odvolacieho konania, pretože boli v konaní úspešní. Žalovaný podal proti rozhodnutiam   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Obdo   33/2010 z 22. septembra   2010   odmietol   a   o   náhrade   trov   dovolacieho   konania   rozhodol   tak,   že sťažovateľom trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože dospel k záveru, že „podanie vyjadrenia   k   dovolaniu   nebolo   potrebné   na   účelné   bránenie   práv   žalobcov   voči žalovanému“.

Proti   uzneseniu   v   rozsahu   výroku,   ktorým   dovolací   súd   žalobcom   náhradu   trov dovolacieho konania nepriznal, podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, ktorý „Dôvod dovolania dovolateľ vymedzil ustanovením § 243f ods. 1 písm. b) O. s. p., teda že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolateľ v mimoriadnom dovolaní poukázal na ustanovenia § 1, § 2, § 3, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 a ods. 5, § 167 ods. 1, § 224 ods. 1 a § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. a namietol, že dovolací súd sa uvedenými ustanoveniami dôsledne neriadil.“.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že „dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je mimoriadne dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243f ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietnuť“.

Vo svojom rozhodnutí ďalej okrem iného uviedol:„Podľa § 243f ods. 2 písm. c) O. s. p., mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní.

Generálny prokurátor prípustnosť mimoriadneho dovolania odôvodnil tvrdením, že rozhodnutie dovolacieho súdu o trovách dovolacieho konania je samostatným rozhodnutím, ktoré nepodlieha režimu § 243f ods. 2 písm. c) O. s. p.

S uvedeným názorom generálneho prokurátora nie je možné súhlasiť. Podľa § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobcovia   si   náhradu   trov   konania   uplatnili   riadne   a   včas,   a   to   vo   svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného (č. l. 319 spisu), a preto nebol dôvod o ich priznaní, resp. nepriznaní nerozhodnúť. Výrok o náhrade trov dovolacieho konania je v danom prípade súčasťou rozhodnutia vo veci samej. Takéto rozhodnutie je potrebné vnímať ako jeden celok, z dôvodu ktorého mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti časti   výroku   o   náhrade   trov   konania   nemôže   dovolací   súd   prejednať,   pretože   uvedený mimoriadny opravný prostriedok proti takémuto rozhodnutiu podľa § 243f ods. 2 písm. c) O. s. p. výslovne nie je prípustný.

Podľa § 243i ods. 2 O. s. p., v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že generálny prokurátor nebol oprávnený podať v danej veci mimoriadne dovolanie, pretože smeruje proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   mimoriadne   dovolanie   nie   je   prípustné.   Dovolací   súd z tohto dôvodu mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v zmysle § 243i ods.   2 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 148a ods. 1 a 2 O. s. p.,   podľa   ktorého   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   v   konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť   trovy   konania   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   má   ten,   kto   podal   podnet na podanie mimoriadneho dovolania. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Trovy žalovaného spočívajú v právnom zastúpení jeho osoby advokátkou, ktorá vyčíslila trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 986,33 eur. Dovolací súd žalovanému   priznal   náhradu   spočívajúcu   v   odmene   advokátky   za   jednu   právnu   službu, ktorú   poskytla   žalovanému   vypracovaním   písomného   vyjadrenia   k   mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora z 15. februára 2012. Za jeden úkon právnej pomoci advokátka správne vyčíslila tarifnú odmenu v sume 403,34 eur (vypočítaná z ceny predmetu konania 24 895,43 eur v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) a správne si uplatnila aj paušálnu náhradu hotových výdavkov stanovenú pre rok 2012 podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, a to v sume 7,63 eur. Spolu s 20 %-ným DPH (182,19 eur) podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., predstavuje odmena advokátky sumu 493,16 eur. Dovolací   súd   nepriznal   žalovanému   náhradu   za   druhý   úkon   právnej   služby spočívajúci v plnomocenstve udelenom právnej zástupkyni dňa 8. februára 2012 v konaní o mimoriadnom dovolaní,   keďže trovy s tým súvisiace (prevzatie a príprava zastúpenia v rámci prvej porady s klientom podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) nepovažoval za účelne vynaložené trovy...“

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 M ObdV/8/2011 z 29. marca 2012, toto rozhodnutie je podľa názoru ústavného súdu primerane odôvodnené a z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné,   ktoré   by súčasne   mali   za   následok   porušenie   označených   práv   sťažovateľov.   Skutočnosť,   že   sa sťažovatelia   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že sťažovatelia využili svoje procesné právo a   podali   podnet   generálnej   prokuratúre   na   iniciovanie   súdneho   konania,   preto   mali   aj povinnosť nahradiť trovy konania, ako to uviedol najvyšší súd.

Na   tom   nemení   nič   tá   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   priznal   žalovanému   náhradu spočívajúcu   v odmene   advokátky   za   vyjadrenie k   mimoriadnemu   dovolaniu a   paušálnu náhradu hotových výdavkov − tarifnú odmenu vypočítal z ceny predmetu konania v zmysle „§   10   ods.   1   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.“,   a   sťažovatelia   namietali,   že „najvyšší   súd opomenul aplikáciu § 14 ods. 8 v spojení s § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z..., ktorého za odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a vyjadrenie k takémuto   odvolaniu   patrí   advokátovi   odmena   vo   výške   1/2   základnej   sadzby   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami,   resp.   s   jeho   právnymi   názormi.   Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie tohto základného práva. Je v právomoci všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Pokiaľ   výklad   nie   je   arbitrárny   a   je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr.   I.   ÚS   50/04, III. ÚS 67/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neexistuje   medzi   základným   právom   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 M ObdV/8/2011   z   29.   marca   2012   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala reálnu možnosť dospieť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že týmto uznesením došlo k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   v   časti   týkajúcej   sa rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1   M   ObdV/8/2011   z   29.   marca   2012   sťažnosť sťažovateľov   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 M ObdV/8/2011 z 29. marca 2012

S porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia spájajú aj porušenie základného práva vlastniť majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   teda   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, III. ÚS 313/2011).

Ak teda napadnutým uznesením najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   neprichádza   potom   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil, že by tejto veci bola náhrada trov konania   určená   v   rozpore   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   ďalších podzákonných aktov (vyhlášky), napadnutým uznesením nemohlo dôjsť ani k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru   o   jej   zjavnej neopodstatnenosti,   a   preto   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. augusta 2012