znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 379/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., V., zastúpenej advokátkou JUDr. I. M., M., pre namietané porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   4   Co/324/2010-75 z 22. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2011 doručená   sťažnosť   M.   Z.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/324/2010-75 z 22. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola odporkyňou v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu vyhlásenia konkurzu na   návrh   správkyne   konkurznej   podstaty   skončenom   rozsudkom   Okresného   súdu Michalovce č. k. 16 C 248/2003-33 z 27. apríla 2004. Týmto rozhodnutím ju súd spolu s úpadcom zaviazal zaplatiť pôžičku od U., a. s., B., ktorá celkovo predstavovala sumu 850 000 Sk s príslušenstvom. Vo výroku rozhodnutia je po prikázaní majetku účastníkom ďalej uvedené: «„Pôžičku od U., a. s. B. v sume 850 000,- Sk s príslušenstvom na základe rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach,   č. k. 11 Cb 1476/96-33,   zo   dňa   19.   5.   1999   sú účastníci povinní zaplatiť U., a. s. B. každý v 1-ici, teda po 425 000,- Sk.“» Rozhodnutie nadobudlo   právoplatnosť   a vykonateľnosť   20.   júla   2004.   Sťažovateľka   nadobudla   po ukončení exekučného konania presvedčenie, že voči nej už neexistujú žiadne pohľadávky vyplývajúce z úveru jej manžela. Prvostupňový súd však uznesením č. k. 16 C 248/2003-68 z 20. septembra 2010 (teda viac ako po šiestich rokoch) opravil podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku výrok uvedeného rozsudku tak, že správne má byť uvedené „... každý v 1/2,   teda   po   425.000.-SK   s príslušenstvom“. Uvedená   oprava   bola   podľa   doložených listinných dôkazov v súlade s vyhláseným rozsudkom, keď bolo zrejmé, že prepisovaním súd urobil chybu a vynechal z výroku rozhodnutia príslušenstvo. Sťažovateľka považovala toto   uznesenie   za   takú   zmenu   rozsudku,   ktorá   je   výrazne   v   jej   neprospech,   a   voči opravnému   uzneseniu   sa   odvolala.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   však   rozhodnutím č. k. 4 Co/324/2010-75 z 22. februára 2011 napadnuté uznesenie potvrdil.

Porušenie základného práva podľa č. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   vidí   sťažovateľka   v   tom,   že   rozhodnutia   všeobecných   súdov   sú   v   rozpore s ústavným princípom právnej istoty a právom na spravodlivé súdne konanie, a preto sú podľa nej z ústavného hľadiska neudržateľné.

V sťažnosti sťažovateľka uvádza: «... 2. Po doručení rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 16 C 248/2003-33 z 27. 4. 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. 7. 2004, výrokom ktorého som nebola zaviazaná   na   úhradu   polovice   príslušenstva   pohľadávky   označenej   v   bode   1,   som   aj vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 1 a aj vzhľadom na obsah korešpondencie, ktorú obdržiaval   manžel   od   Exekútorského   úradu   JUDr.   B.,   bola   jednoznačne   presvedčená, riadiac sa výrokom rozsudku OS Michalovce z 27. 4. 2004. že môj podiel zodpovednosti za splácanie predmetného úveru predstavuje iba polovicu istiny, t. j. 425.000.-SK.

3. V exekučnom konaní vedenom na Exekútorskom úrade Mgr. M. Z. v M. bola celá táto pohľadávka uhradená a na základe tejto skutočnosti bolo exekučné konanie podľa § 60 zákona   č.   233/1995   Z.   z.   ukončené   vrátením   poverenia   súdu,   o čom   tiež   predkladám ústavnému   súdu   listinné   dôkazy.   Po   ukončení   tohto   exekučného   konania   som   bola presvedčená,   že   voči   mne   už   neexistujú   žiadne   pohľadávky   vyplývajúce   z úveru   môjho manžela,   avšak   potom   mi   bolo   doručené   hore   uvedené   uznesenie   Okresného   súdu Michalovce z 20. 9. 2010.

4. Po nahliadnutí do spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 16 C 248/2003 som zistila, že spoločnosť E., s.r.o. podala 17. 9. 2010, t. j. po ukončení exekučného konania na Exekútorskom   úrade   Mgr.   M.   Z.,   opätovný   návrh   na   vydanie   opravného   uznesenia k rozsudku OS Michalovce z 27. 4. 2004. Už zo samotného obsahu tohto opätovného návrhu doručeného OS Michalovce 20. 9. 2010 vyplýva, že Okresný súd Michalovce po podaní prvého návrhu z 28. 7. 2010 na zmenu výroku rozsudku odmietal vykonanie danej zmeny, nakoľko súd nemôže opraviť výrok nad rámec uvedeného vo výroku rozsudku. Napokon však súd podľahol tlaku tohto nového veriteľa môjho manžela a výrok v rozsudku opravil hore uvedeným spôsobom, čo sa ma výrazne dotklo. Po dlhých rokoch totiž je zmenený rozsudok z roku 2004 výrazne v môj neprospech, pričom už z návrhu veriteľa doručeného OS Michalovce 20. 9. 2010 jednoznačne vyplýva, že mieni odo mňa požadovať nad rámec pohľadávky úplne vyrovnanej v exekučnom konaní (bod3) aj úroky z omeškania, hoci ako to bolo   uvedené,   celé   príslušenstvo   úveru   si   uplatňuje   súbežne   daný   veriteľ   v   exekučnom konaní proti môjmu manželovi.

5. V uznesení Krajského súdu v Košiciach z 22. 2. 2011 sa však konštatuje, že „bolo potrebné vydať opravné uznesenie, naviac ak poukazuje odvolateľka na to, že exekučné konanie   vo   veci   bolo   právoplatne   skončené,   tak   nedochádza   k   žiadnej   zmene,   len   ku skutočnosti,   že   bude   jedno   uznesenie   vo   veci   rozsudku   súdu   16   C   248/2003   v   súlade s opravných uznesením, a preto nebolo potrebné vo veci rozhodnúť inak.“ Toto tvrdenie v dôvodoch   uznesenia   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   22.   2.   2011,   ktoré   sťažovateľka navrhuje zrušiť, je jednak nezrozumiteľné, resp. len čiastočne zrozumiteľné, ale taktiež je aj v úplnom rozpore s tým, čoho sa domohol navrhovateľ tohto opravného úkonu – E., s. r. o. Nie je totiž pravdou, že nedochádza opravným uznesením k žiadnej zmene rozsudku, pretože ide o jeho výraznú zmenu, s čím sa krajský súd v napadnutom uznesení nevysporiadal.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci jej sťažnosti týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a   právo   sťažovateľky   vlastniť   majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co/324/2010 - 75 z 22. februára 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 EUR,   ktorú   je   Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky JUDr. I. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd listom z 24. júna 2011 požiadal v zmysle ustanovenia § 31 ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   krajský   súd   o   vyjadrenie   k   sťažnosti. Vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV/485/2011 doručenom ústavnému súdu 21. júla 2011 predseda krajského súdu navrhol ústavnú sťažnosť odmietnuť. K námietkam sťažovateľky uviedol:

«K   výhradám   sťažovateľky   ohľadom   opravného   uznesenia   dovoľujeme   si poznamenať toto:

Podľa § 164 O. s. p., súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Citované ustanovenie oprávňuje súd opraviť v rozsudku kedykoľvek, i bez návrhu, chyby v písaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosť, t. j. ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej, či mechanickej činnosti osoby, na účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú zrejmé. Zákon má na mysli pisárske chyby, omyly v súčtoch a pod. Chyba však musí byť zrejmá (jasná, očividná, nápadná...). Z písomného vyhotovenia rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. apríla 2004,   č.   k.   16   C   248/K03   -   33   je   v   treťom   odseku   výroku   očividná   chyba   v   uvedení správneho podielu „v 1/2-ici“. namiesto „v 1-icí“.

Ide o jasnú, očividnú chybu v písaní. Postup okresného súdu, ako aj odvolacieho súdu pri oprave uvedenej chyby v písaní vo výroku označeného rozsudku považujeme za správny.

Za   nepatričnú   považujeme   polemiku   sťažovateľky   ohľadom   príslušenstva,   lebo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 05. 1999, č. k. 11 Cb 1476/96 - 33, bola U., a. s. B. priznaná suma 850 000,- Sk s príslušenstvom (viď tretí odsek výroku rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. apríla 2004, č. k. 16 C 248/03 - 33).

Pokiaľ   sťažovateľka   vyčíta   odvolaciemu   súdu   nedostatok   riadneho   odôvodnenia uznesenia, treba poznamenať, že podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pre úplnosť sa nám žiada povedať, že judikatúra Najvyššieho súdu SR považuje nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, a táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania (viď napr. Uznesenie NS SR z 31. 01. 2011, sp. zn. 2 Cdo 66/2010, rozsudok NS SR z 24. augusta 2006, sp. zn. 3 Cdo 248/05, uznesenie z 9. novembra 2010, sp. zn. 5 Cdo 293/09, etc).»

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   Slovenskej   republiky   je   nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má právo   vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd potvrdením opravného uznesenia svojím rozhodnutím v odvolacom konaní č. k. 4 Co/324/2010-75 z 22. februára 2011 porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa takto: „Odvolací súd vec preskúmal na neverejnom zasadnutí bež nariadenia pojednávania v   zmysle   ust.   §   214   ods.   2   a   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   vo   veci   správne   rozhodol poukazujúc na ust. § 164 O. s. p. kedykoľvek aj bez návrhu opraví chyby v písaní a počítaní ako aj iné zrejmé nesprávnosti a o tejto oprave je potrebné vydať opravné uznesenie takto súd, preto postupoval a nebolo dôvodov na zrušenie ani na zmenu tohto rozhodnutia. Odvolací súd preto vec potvrdil v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 poukazujúc na to, že   ak   sa   v   celom   rozsahu   stotožní   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   môže   sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa a poukazuje jednoznačne na   to,   že   odvolacie   námietky   nie   sú   právne   relevantné.   Bolo   potrebné   vydať   opravné uznesenie,   naviac   ak   poukazuje   odvolateľka   na   to,   že   exekučné   konanie   vo   veci   bolo právoplatne skončené, tak nedochádza k žiadnej zmene, len ku skutočnosti, že bude jedno uznesenie vo veci rozsudku súdu 16 C 248/2003 v súlade s opravným uznesením a preto nebolo potrebné vo veci rozhodnúť inak.“

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov   vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ich   rozhodnutí.   Ústavnou   kompetenciou ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí   (opatrení   alebo   iných   zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   a zisťoval,   či nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.

Podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. Lehota   na vydanie opravného uznesenia   nie je ohraničená. Z   formulácie „kedykoľvek“ vyplýva, že vydanie opravného uznesenia aj viac ako po šiestich rokoch nie je v nesúlade s ustanovením zákona.

Ústavný súd ďalej zvažoval, či v posudzovanom prípade opravu doplnením výroku o „príslušenstvo“   možno   považovať   za   zrejmú   nesprávnosť   v   písomnom   vyhotovení rozsudku.

Pohľadávka   je   spojená   s   príslušenstvom,   ktorým   sú   v   zmysle   §   121   ods.   3 Občianskeho   zákonníka   úroky   z   omeškania,   poplatok   z   omeškania   a   náklady   spojené s uplatnením pohľadávky. Okrem dohodnutého príslušenstva Občiansky zákonník v § 517 ods. 2 upravuje úroky z omeškania, ktoré sú hmotnoprávnym nárokom, na ktorý sa rovnako ako na pohľadávku, ku ktorej sa viažu, vzťahuje zásada vyjadrená v ustanovení § 153 ods. 2 OSP,   v   zmysle   ktorej   je   súd   viazaný   návrhom,   a okrem   prípadov   uvedených   v   tomto zákonnom ustanovení nesmie prisúdiť viac alebo niečo iné. Podľa ustanovenia § 156 ods. 4 OSP   len   čo   súd   vyhlási   rozsudok,   je   ním   viazaný.   Z doložených   listinných   dôkazov vyplýva, že súd vo verejnom vyhlásení rozsudku č. k. 16 C 248/03-40 z 27. apríla 2004 zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   polovicu   istiny   s príslušenstvom,   pričom   táto   skutočnosť vyplýva aj z odkazu na rozhodnutie krajského súdu č. k. 11 Cb 1476/96-33 z 19. mája 1999. Ďalej to vyplýva aj z odôvodnenia uvedeného rozsudku, keď na strane 5 jeho písomného vyhotovenia   sa   uvádza,   že   správkyňa   konkurznej   podstaty   požaduje   zaplatenie   pôžičky priznanej krajským súdom rozhodnutím č. k. 11 Cb 1476/96-33 účastníkmi konania každým po   425   000   Sk   s príslušenstvom,   teda   po   ½   z   pôžičky.   Ústavný   súd   preto   usúdil,   že v písomnom   vyhotovení   rozsudku   prvostupňového   súdu   ide   v   danom   prípade   o   zrejmú nesprávnosť. Všeobecný súd postupoval podľa § 156 ods. 2 OSP a zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení rozsudku opravil.

Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by jeho posúdenie veci a jeho závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Z tohto dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu a rozhodnutí všeobecných súdov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

2.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ústavy ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   možné   uvažovať   v   zásade   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z tohto dôvodu odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu zaoberať sa s ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými, ktoré sa viažu na úspech vo veci samej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011