znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 379/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Obce L., L., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v   prítomnosti   účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo/18/2010 z 24. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obce L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2010   faxom   (14.   septembra   2010   poštou)   doručená   sťažnosť   Obce   L.,   L.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo/18/2010 z 24. júna 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Sťažovateľka   tvrdí,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5Obdo/18/2010 zo dňa 24. 6. 2010 bolo porušené jej právo na konanie súdu zákonom ustanoveným postupom, a na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka v dovolaní poukázala na to, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom v dôvodoch dovolania podrobne uviedla v čom vidí postup súdu odnímajúci jej možnosť pred súdom konať.

Poukázala predovšetkým na to, že odvolací súd pochybil keď nevykonal v predmetnej veci pojednávanie napriek tomu, že odvolacie konanie začalo ešte pred účinnosťou novely Občianskeho súdneho poriadku platnou od 15. 10. 2008. Za vadu konania považovala aj taký postup súdu, ak odvolanie vedľajšieho účastníka vyhodnotil ako podané neoprávnenou osobou. Poukázala na to, že pre obec L. je dôležitá otázka, či je vlastníkom pohľadávky uplatňovanej voči nej v predmetnom konaní žalobca alebo vedľajší účastník, keďže voči vedľajšiemu účastníkovi už svoj dlh čiastočne splnila. Poukázala na to, že účastník konania má právo na to, aby nielen o jeho podaniach, ale aj v celom konaní súd postupoval v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nakoniec poukázala na to, že dňa 15. 1. 2010, teda ešte pred rozhodnutím   odvolacieho   súdu   doručila   Krajskému   súdu   v   Košiciach   rozhodnutie Okresného   súdu   v   Rožňave   sp.   zn.   11Cb   166/2008   z   ktorého   vyplynulo,   že   tento   súd rozsudkom zo dňa 19. 1. 2009 určil, že zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou vedľajší účastník postúpil predmetnú pohľadávku inej spoločnosti od ktorej ju nadobudol žalobca, je neplatná. Z tohto rozsudku nesporne vyplývali skutočnosti významné pre posúdenie, kto je oprávneným vlastníkom uplatňovanej pohľadávky a tento výrok bol v súlade s ustanovením § 159 ods. 2 O. s. p. záväzný aj pre odvolací súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie sťažovateľky odmietol, pričom vo vzťahu k   namietanému   odňatiu   práva   konať   pred   súdom   neprejednaním   odvolania   vedľajšieho účastníka na pojednávaní uviedol, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku platného od 15. 10. 2008 sa vzťahujú aj na začaté, no neskončené odvolacie konanie a teda odvolací súd mohol rozhodnúť bez pojednávania, bez toho, aby tým porušil právo sťažovateľky na verejné   prerokovanie   jej   veci.   Vo   vzťahu   k   prípustnosti   odvolania   podaného   vedľajším účastníkom   uviedol   citujúc   ustanovenie   §   93   a   201   O.   s.   p.,   že   tento   nemôže   podať odvolanie bez výslovného súhlasu účastníka vedľa ktorého v konaní vystupuje.»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietané uznesenie najvyššieho súdu porušuje jej základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základné   právo   na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie svojich práv vidí v tom, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obdo/18/2010 z 24. júna 2010 odmietol jej dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 77/2008-303 z 9. februára 2010.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo/18/2010 z 24. júna 2010, aby zrušil toto uznesenie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní práv sťažovateľky a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo jej presvedčenie, že najvyšší súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, nesprávne rozhodol o jej dovolaní   a   uznesenie   najvyššieho   súdu   neobsahuje   dostatočné   odôvodnenie,   ktoré   by reagovalo na všetky ňou uplatnené námietky.

Sťažovateľka najmä namietala, že v „dovolaní poukázala na to, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom v dôvodoch dovolania podrobne   uviedla   v čom   vidí   postup   súdu   odnímajúci   jej   možnosť   pred   súdom   konať. Poukázala predovšetkým na to, že odvolací súd pochybil, keď nevykonal v predmej veci pojednávanie   napriek   tomu,   že   odvolacie   konanie   začalo   ešte   pred   účinnosťou   novely Občianskeho súdneho poriadku platnom od 15. 10. 2008...“.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo/18/2010 z 24. júna 2010 sa uvádza:

«...   Žalovaný   vytýkal   odvolaciemu   súdu,   že   napriek   tomu,   že   odvolacie   konanie začalo pred 15. októbrom 2008, teda začalo do účinnosti novely O. s. p. vykonanej zákonom č. 384/2008 Z. z., a teda neboli splnené podmienky pre rozhodnutie veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže v zmysle § 214 ods. 1 O. s, p. v znení platnom ku dňu začatia   odvolacieho   konania   O.   s.   p.   ustanovoval   povinnosť   nariadiť   na   prejednanie odvolania pojednávanie. Túto námietku dovolací súd považoval za nedôvodnú. Odvolací súd rozhodol rozsudkom 9. februára 2010 a prejednal odvolania žalobcu i vedľajšieho účastníka bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom sa riadil ustanoveniami O. s. p.   v   znení   účinnom   9.   februára   2010.   Na   výzvu   súdu   sám   žalovaný   vo   svojom   podaní zo 7. augusta 2008 uviedol, že súhlasí s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania. Dovolací súd konštatuje,   že pokiaľ odvolací súd prejednal odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu 9. februára 2010 bez nariadenia odvolacieho pojednávania postup odvolacieho   súdu   nemal   za   následok   odňatie   možnosti   žalovaného   konať   pred   súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p., lebo v danom prípade nedošlo k znemožneniu realizácie procesných oprávnení žalovaného, priznaných mu v Občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv. K tomuto názoru dovolací súd uvádza, že ide o ustálenú rozhodovaciu prax senátov Občianskoprávneho i Obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (napríklad   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky 1 Cdo 204/2009, 3 Cdo 118/2009, 5 Cdo 312/2009, 5 Cdo 340/2009). Tiež treba uviesť, že občianskoprávne   kolégium   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zaujalo   k   nastolenej otázke stanovisko, že v zmysle § 372p ods. 1 O. s. p. sa ustanovenie § 214 O. s. p. v znení účinnom   od   15.   októbra   2008   použije   aj   na   odvolacie   konania,   ktoré   začali   podaním odvolania pred 15. októbrom 2008. Takáto interpretácia § 372p ods. 1 O. s. p. zohľadňuje aj   dôvodovú   správu   k   zákonu   č.   384/2008   Z.   z.,   v   ktorej   sa   za   generálne   pravidlo „vyplývajúce z tohto ustanovenia označuje to, že nová právna úprava sa bude vzťahovať aj na konania začaté pred nadobudnutím jej účinnosti (jediná výnimka sa vzťahuje na možnosť prokurátora podať návrh na začatie konania). Tiež je potrebné poukázať na záver uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. októbra 2009 sp. zn. IV. ÚS 362/09, v ktorom sa konštatuje, že ústavne akceptovateľný a udržateľný je (aj) postup odvolacieho súdu, ktorý najskôr nariadil na prejednanie odvolania podaného pred 15. októbrom 2008 odvolacie pojednávanie,   po   jeho   odročení   na   neskorší   termín   ale   vec   prejednal   a   rozhodol   po 15. októbri   2008   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   (i   keď   sa   účastník   konania v danej veci nariadenia domáhal) a rozsudok vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich   z   §   156   ods.   3   O.   s.   p.   V   zmysle   uvedeného   uznesenia   nemohlo   týmto postupom odvolacieho súdu dôjsť k porušeniu základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ani práva podľa čl. VI ods. 1 Dohovoru....

Pokiaľ ide o legitimáciu na podanie opravného prostriedku, platí, že pri podaní odvolania je vedľajší účastník legitimovaným subjektom na podanie odvolania v prípadoch, ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkom a vedľajším účastníkom. Vedľajší účastník v takýchto prípadoch môže podať odvolanie aj keď   s   tým   nesúhlasí   hlavný   účastník,   na   ktorého   procesnej   strane   vstupuje.   Typickým príkladom   je   vzťah   medzi   ručiteľom   a   dlžníkom,   keď   z   právneho   predpisu   konkrétne z predpisu   hmotného   práva   civilného   (Občiansky   zákonník   resp.   Obchodný   zákonník) vyplýva   tzv.   zákonná   cesia,   zákonný   vstup   do   právneho   postavenia   dlžníka   zo   strany ručiteľa v prípadoch, ak ručiteľ za dlžníka plnil.

Ak   z   právneho   predpisu   nevyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania   vzťahu   medzi účastníkom   a   vedľajším   účastníkom   (tzn.   právnické   osoby,   legitimované   na   vstup   do konania ako vedľajší účastník osobitným zákonným ustanovením) môže vedľajší účastník podať odvolanie len v prípadoch ak ho zároveň podá hlavný účastník, prípadne, ak hlavný účastník   s   takýmto   úkonom   vyjadrí   súhlas.   Ak   by   hlavný   účastník   súhlas   nevyjadril, prípadne   ho   odvolal,   bude   sa   táto   situácia   posudzovať   ako   nesplnenie   subjektívnej podmienky na podanie odvolania, čo znamená, že v zmysle ustanovenia § 218 ods. I písm. b/ odvolanie bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený....

K   námietke   žalovaného   uvedenej   v   dovolaní,   že   súhlas   žalovaného   s   podaním odvolania vedľajším účastníkom nebol potrebný, keďže podľa § 201 O. s. p. druhá veta, ak z právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkom a vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie   aj   vedľajší   účastník   je   nesprávna,   ak žalovaný odvodzuje toto vyrovnanie, odkazom na ustanovenie § 524 až § 530 Občianskeho zákonníka.   Z   týchto   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   nevyplýva   spôsob   vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Toto ustanovenie (§ 201 druhá veta O. s. p.) platí napríklad pre už spomínaný existujúci vzťah medzi ručiteľom a dlžníkom, keď z právneho predpisu, konkrétne z predpisu hmotného práva vyplýva vstup do právneho postavenia dlžníka zo strany ručiteľa v prípadoch, ak ručiteľ za dlžníka plnil, tiež napríklad vzťah   medzi   poisťovňou   vystupujúcou   v   konaní   ako   vedľajší   účastník,   ak   v   dôsledku zákonného poistenia je poisťovňa povinná nahradiť škodu za poškodeného.

Odvolací   súd   teda   pri   prejednaní   odvolania   vedľajším   účastníkom   postupoval správne, a taktiež je správne jeho rozhodnutie vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi. Tvrdeným dovolacím dôvodom dovolateľa je to, že mu bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom, teda dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Slová zákona o prípustnosti dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   ak   účastníkovi   bola   v   priebehu   konania nesprávnym postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, je potrebné vyložiť tak, že odňatím možnosti konať pred súdom sa musí týkať tohto účastníka (žalovaného), ktorému bola   rozhodnutím   (odmieta   odvolanie   vedľajšieho   účastníka)   prípadne   postupom   súdu spôsobená určitá ujma (procesná i hmotnoprávna) Z obsahu spisu vyplýva, že konanie pred prvostupňovým   i   odvolacím   súdom   namietanou   vadou   netrpí,   lebo   ich   prípadným nesprávnym rozhodnutím a postupom neutrpel žalovaný — obec L.

Žalovaný v dovolaní poukazuje na tú skutočnosť, že žaloba je nedôvodná, pretože predmetnú pohľadávku už splnil vedľajšiemu účastníkovi a že súdy nesprávne vyhodnotili otázku   aktívnej   legitimácie   -   žalobcu,   teda   kto   je   oprávneným   vlastníkom   uplatňovanej pohľadávky. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, sám osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. I keby teda tvrdenie žalovaného bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovaným vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) použil správny predpis a či ho (ne) správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad, ale v prejednávanej veci nešlo....»

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je   i   náležite   a   obšírne   zhodnotené.   Najvyšší   súd   sa   vysporiadal s námietkami   obsiahnutými   v   dovolaní   sťažovateľky   ústavne   predvídaným   spôsobom. Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného krajským súdom   a   podradené   príslušným   právnym   ustanoveniam,   ktorými   sa   daná   právna   vec spravuje.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.

Najvyšší súd sa v odôvodnení predmetného uznesenia riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že krajský súd jej odňal možnosť konať pred súdom, pretože v rámci odvolacieho konania sa neuskutočnilo pojednávanie, táto námietka sťažovateľky je neopodstatnená, keďže samotná sťažovateľka vo svojom podaní zo 7. augusta 2008 uviedla, že súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez   nariadenia   pojednávania.   Ak   odvolací   súd   prerokoval   odvolania   proti   rozhodnutiu prvostupňového súdu bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie možnosti sťažovateľky konať pred súdom, pretože podľa § 372p ods. 1 OSP sa ustanovenie § 214 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o odňatí možnosti konať pred súdom tým, že krajský súd odmietol odvolanie   vedľajšieho   účastníka   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu,   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľke odmietnutím odvolania vedľajšieho účastníka nevznikla žiadna ujma. Sťažovateľka mala možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, pričom túto možnosť nevyužila. Navyše, v podaní zo 7. augusta 2008 sťažovateľka uviedla, že   prvostupňový   súd   rozsiahlym   dokazovaním   náležite   zistil   skutkový   stav   a   správne rozhodol, a navrhla, aby krajský súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny a odvolanie zamietol.

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obdo/18/2010 z 24. júna 2010 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za následok porušenie označených   práv   sťažovateľky.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   s   rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 48 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010