znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 379/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35, čl. 36 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6,   čl. 13   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, čl. 5, čl. 6 a čl. 9   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   55   a čl.   56   Charty Organizácie   spojených   národov   uzneseniami   Okresného   súdu   Bardejov   z   9.   júla   2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/11/06 a Krajského súdu v Prešove zo 6. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/243/09, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 18. novembra 2009 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35, čl. 36 a čl. 46   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj práv podľa   čl.   14   a čl.   26   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach a Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   právach   (ďalej   len „medzinárodný pakt“), čl. 5, čl. 6 a čl. 9 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „všeobecná deklarácia“) a čl. 55 a čl. 56 Charty Organizácie spojených národov (ďalej len „charta“) uzneseniami Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) z 9. júla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/11/06 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) zo 6. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/243/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   zaručených viacerými   článkami   ústavy,   dohovoru,   dodatkového   protokolu,   medzinárodného paktu, všeobecnej   deklarácie   a charty rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu, ktoré nerešpektovali rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a zamietli jeho návrh na povolenie obnovy konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 194/92. Tento návrh sťažovateľa bol zamietnutý uznesením okresného súdu sp. zn. 1 C 11/06 z 9. júla 2009, ktoré bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 243/09 zo 6. októbra 2009 potvrdené.

Sťažovateľ svoj návrh na povolenie obnovy konania odôvodnil najmä rozsudkom ESĽP č. 32106/96 zo 4. júna 2002, ktorý sa zaoberal jeho vecou vedenou pod sp. zn. 4 C 194/92   (o   neplatnosť   výpovede   z pracovného   pomeru)   a   rozhodol   v jeho   prospech, avšak všeobecné súdy napriek tomu rozhodli v jeho neprospech a jeho žalobu zamietli. Sťažovateľ považuje odmietnutie návrhu na povolenie obnovy konania za porušenie nielen § 228 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ale aj jeho základných práv podľa ústavy a medzinárodných dohovorov, dokonca aj charty.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:„Vyslovuje,   že   základné,   ľudské,   občianske   a   sociálne   práva   občana   SR   a   EU I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR v kontexte s jej čl. 3 5   a 3 6   a v spojení s jej čl. 20; ods. 1/, čl. 6   Dohovoru vo väzbe na jeho č1.   1 3   a 14 ods. 1/, čl. 1 Dodatkového protokolu k nemu; medzinárodného   Paktu   o   občianskych a politických   právach,   najmä   jeho   čl.   14, a   26 Dohovoru MOP čís. 111/58 o zákaze diskriminácie; Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; čl. 5, 6   a 9 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a Charty OSN s dôrazom hlavne na jej čl. 5 5   a 5 6, postupom Krajského sudu v Prešove a Okresného súdu v Bardejove v súdnom konaní vedenom u neho pod č. k. 1   C 11/06, všeobecným bránením mu vo výkone spravodlivosti, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu, porušené boli. 2/ Zrušuje podľa ods. 2/, čl. 127 Ústavy SR konečné uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5   Co 243/09-92, zo dňa 6. X. 2009 v spojení s právoplatným uznesením Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 1 C 11/06-80, zo dňa 9. VII. 2009.

3/ Vracia vec pod č. k. 1 C 11/06 o obnovu konania 4 C 194/92 na ďalšie konanie. 4/ Zakazuje Okresnému súdu v Bardejove a Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní   základných,   ľudských   a   občianskych   práv   sťažovateľa   aj   ich   nekalými praktikami   a   intrigami   v   súdnom   konaní   vedenom   na   prvostupňovom   súde p o d   č.   k. 1 C 11/06 o obnovu konania...“.

Súčasne v sťažnosti žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, úhradu trov konania a ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Podľa odseku 2 zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Podľa ods.   3   občania   majú   právo   na   prácu.   Štát   v   primeranom   rozsahu   hmotne   zabezpečuje občanov,   ktorí   nie   z   vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať.   Podmienky   ustanoví zákon. Podľa ods. 4 Zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov.

Podľa čl. 36 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,

b)   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a   diskriminácii   v zamestnaní,

c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,

e) primeraný odpočinok po práci,

f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,

g) právo na kolektívne vyjednávanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   a záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   13   dohovoru   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   každý,   koho   práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   14   (Zákaz   diskriminácie)   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k   národnostnej   menšine,   majetok,   rod   alebo   iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu (Ochrana majetku) každá fyzická alebo právnická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý   má úplne rovnaké právo,   aby bol spravodlivo   a verejne vypočutý   nezávislým a nestranným   súdom,   ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   alebo   o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu nevyhnutný pri   osobitných   okolnostiach,   keby   zverejnenie   prejudikovalo   záujmy   spravodlivosti;   ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci, s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa   konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.

Podľa čl. 26 medzinárodného paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie.   Zákon   zakáže   akúkoľvek diskrimináciu a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

Podľa   čl.   5 všeobecnej   deklarácie nikto   nesmie byť podrobovaný mučeniu alebo krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 všeobecnej deklarácie každý má právo, aby bol všade uznávaný jeho právny status.

Podľa čl. 9 všeobecnej deklarácie nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, zadržaný alebo vyhostený.

Podľa   čl.   55   charty   a   štatútu   Mezinárodného   súdneho   dvora „aby   se   vytvořily podmínky ustálenosti a blahobytu, jež jsou potřebné pro pokojné a přátelské styky mezi národy a jsou založeny na úctě k zásadě rovnoprávnosti a sebeurčení národů, Spojené národy budou pracovati:

a)   pro   vyšší   životní   úroveň,   plnou   zaměstnanost   a   podmínky   pro   hospodářský   a sociální pokrok a rozvoj;

b) pro řešení mezinárodních hospodářských, sociálních, zdravotních a příbuzných problémů a pro mezinárodní kulturní a výchovnou součinnost;

c)   pro   obecnou   úctu   k   lidským   právům   a   základním   svobodám   pro   všechny   bez rozdílu plemene, pohlaví, jazyka nebo náboženství a pro jejich zachování.“

Podľa čl. 56 charty „Všichni členové se slavnostně zavazují postupovati společně i jednotlivě v součinnosti s Organisací, aby bylo dosaženo cílů stanovených článkem 55.“

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv rozhodnutiami okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   nerešpektovali   rozhodnutie   ESĽP   týkajúce   sa sťažovateľa, čím porušili jeho základné práva podľa ústavy a práva zakotvené v dohovore, dodatkovom protokole, medzinárodnom pakte, všeobecnej deklarácie a charte, keď zamietli jeho   návrh   na   povolenie   obnovy   konania o neplatnosť   výpovede   z pracovného   pomeru vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 194/92.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou napadol aj uznesenie okresného súdu z 9. júla 2009 sp. zn. 1 C/11/06. Vzhľadom na princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ   využil,   t. j.   o odvolaní proti   uzneseniu   okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací. V právomoci ústavného súdu zostalo teda posúdenie, či   účinky   výkonu právomoci   krajského súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím o odvolaní   sťažovateľa   sú   zlučiteľné   s namietaným   porušením   článkov   ústavy a medzinárodných dohovorov.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie   označených   základných   práv   zaručených   príslušnými článkami ústavy   a   práv zaručených   príslušnými   článkami   dohovoru, dodatkového   protokolu   a medzinárodného paktu   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co/243/09   zo   6.   októbra   2009,   je   zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru v tom, že všeobecné súdy zamietli jeho návrh na obnovu konania bez   meritórneho   preskúmania   veci,   a tiež   v tom,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je nespravodlivé, pretože krajský súd nevzal do úvahy, resp. nerešpektoval rozhodnutie ESĽP, ktorým vyslovil, že v konaní o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru boli porušené jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou   v najužšom   zmysle   treba   rozumieť   dodržiavanie   ústavy   všetkými   orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia zákonov. Sú to   teda   všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na spravodlivý   proces   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právach   a základných   slobodách   najmä   v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s priamym   dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je   opravnou   inštanciou   vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr. I. ÚS 19/02).

Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského   súdu   a konania,   ktoré   mu   predchádzalo.   Z   jeho   odôvodnenia   okrem   iného vyplýva:

Okresný   súd „Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   navrhovateľ   sa   domáhal povolenia   obnovy   konania   z   dôvodu   uvedenom   v   §   228,   ods.   1.   písm.   d/   O.   s.   p.   Z citovaného   rozsudku   ESĽP   č.   32106/96   nevyplýva   záver,   že   napadnuté   vnútroštátne rozhodnutie je v merite veci v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd   ani   záver,   že   zistené   porušenie   spočíva   v   procesných   pochybeniach   alebo nedostatkoch takej závažnosti, ktorá vrhá vážne pochybnosti na výsledok vnútroštátneho konania,   ktoré   bolo   predmetom   sťažnosti.   Citovaným   rozsudkom   bolo   skonštatované porušenie   čl.   6,   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a navrhovateľovi   postupom   podľa   čl   41   Dohovoru   bolo   súdom   priznané   spravodlivé zadosťučinenie   vo   forme   náhrady   nemateriálnej   škody.   Navrhovateľ   nepreukázal,   že naďalej   trpí   vážnymi   negatívnymi   dôsledkami   spôsobenými   sporným   vnútroštátnym rozhodnutím, ktoré nie je dostatočne napravené spravodlivým zadosťučinením priznaným ESĽP a ktoré nemôže byť odstránené inak, než opätovným prejednaním veci, resp. obnovou konania.

... navrhovateľ nesplnil ďalšiu podmienku stanovenú v § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.   s. p.) a nepodal návrh na obnovu konania v lehote 3 mesiacov od času, keď sa dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Odporca má za to, že súd prvého stupňa náležité zistil skutkový stav veci, ktorú aj správne právne posúdil, čo skonštatoval odvolací súd i v rozhodnutí 16 Co 136/95-223 a následne aj Európsky súd pre ľudské práva č. 32106/96, preto navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške 1,4 eur pozostávajúce z náhrady poštovného.

Odvolací   súd   na   základe   podaného   odvolania   preskúmal   uznesenie   súdu   prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 O. s. p. a zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa   ust.   §   228 ods.   1 O.   s.   p.   právoplatný rozsudok môže   účastník napadnúť návrhom na obnovu konania: a/ ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci; b/ ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci; c/ ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu; d/ ak Európsky súd pre ľudské práva dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli náležité odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa ust. 228 ods. 2 O. s. p. návrh na obnovu konania má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) obsahovať označenie rozsudku, proti ktorému smeruje, dôvod obnovy, skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že návrh je podaný včas, dôkazy, ktorými sa má dôvodnosť návrhu preukázať, ako aj to, čoho sa navrhovateľ domáha.

Podľa ust. § 232 ods. 1 O. s. p., návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci rozhodoval v prvom stupni.

Podľa ust. 232 ods. 2, pre konanie o obnove platia primerane ustanovenia o konaní v prvom stupni.

Podľa ust. § 234 ods. 1 O. s. p., návrh na obnovu konania súdu uznesením buď zamietne, alebo obnovu konania povolí.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že rozsudkom č. k. 4 C/194/92-62 zo dňa 16. 07. 1993 Okresného súdu Bardejov v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice č. k. 16 Co 136/95-223 zo dňa 06. 03. 1996 bola zamietnutá žaloba navrhovateľa, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede danej mu pôvodným odporcom.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   Štrassburgu   dňa   04.   06.   2002   rozsudkom č. 32106/96 v prípade K. verzus Slovensko rozhodol, že v konaní pred vnútroštátnymi súdmi rozhodujúcimi o žalobe sťažovateľa došlo k porušeniu článku 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv.   Rozhodol,   že n i e   je   nevyhnutné   posudzovať   osobitne   sťažovateľovu sťažnosť   na   porušenie   článku   6,   ods.   1   Dohovoru,   že   zamietnutie   jeho   žaloby   bolo svojvoľné. Rozhodol, že nie je nevyhnutné rozhodovať o sťažnosti na porušenie článku 13 Dohovoru. Ďalej súd rozhodol, že dotknutý štát musí vyplatiť sťažovateľovi do 3 mesiacov od dátumu, kedy sa rozsudok stane právoplatným v súlade s čl. 44, ods. 2 Dohovoru 1.000,- eur   ako   nemajetkovú   ujmu   a   100,-   eur   ako   náhradu   nákladov   a   výdavkov,   pričom   po uplynutí vyššie uvedených troch mesiacov až do urovnania bude vyplácaný jednoduchý úrok v   ročnej   úrokovej   miere   7,25   %.   Zvyšok   sťažovateľovej   žiadosti   o   spravodlivé zadosťučinenie zamietol. V odôvodnení rozsudku súd skonštatoval, že predmetné konanie neumožnilo   sťažovateľovi,   aby   sa   náležité   zúčastňoval   konania   a   teda   ho   pozbavilo spravodlivého   konania   v   zmysle   článku   6,   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv. Uvedené ustanovenie bolo porušené. Berúc do úvahy záver, že z dôvodov uvedených vyššie došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konania a uvažujúc, že má iba obmedzenú právomoc zaoberať sa namietanými právnymi alebo skutkovými omylmi vnútroštátnych súdov, súd nepovažoval za nevyhnutné posudzovať/osobitne sťažovateľovu sťažnosť, že spravodlivosť konania bola porušená svojvoľným, zamietnutím jeho žaloby. Súd berúc do úvahy svoj záver, že článok 6, ods. 1 Dohovoru bol porušený, nepovažoval za nevyhnutné posudzovať prípad podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Súd pri rozhodovaní o škode aplikoval článok 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv, pričom vyslovil názor, že sťažovateľ nepreukázal, že k zhoršeniu jeho zdravia došlo v dôsledku priebehu   predmetného   konania.   Došlo   však   k   určitej   nemajetkovej   ujme   v   dôsledku nespravodlivosti   tohto   konania,   ktorá   nie   je   dostatočne   odstránená   zistením   porušenia Dohovoru. Berúc do úvahy okolnosti predmetného prípadu a uskutočniac odhad na základe princípov spravodlivosti, súd priznal sťažovateľovi 1 000,- eur a 100,- eur na náklady a výdavky.

Súd   prvého   stupňa   vo   veci   správne   rozhodol,   pokiaľ   návrh   na   obnovu   konania zamietol.

I   odvolací   súd   má   za   to,   že   z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   č. 32106/96 nevyplýva záver, že napadnuté vnútroštátne rozhodnutie je v merite veci v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani záver, že zistené porušenie spočíva v procesných pochybeniach alebo nedostatkoch takej závažnosti, ktorá vrhá vážne pochybnosti   na   výsledok   vnútroštátneho   konania,   ktoré   bolo   predmetom   sťažnosti. Rozsudkom bolo konštatované porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a navrhovateľovi postupom podľa článku 41 Dohovoru bolo súdom   priznané   spravodlivé   zadosťučinenie   vo   forme   náhrady   nemateriálnej   škody. I odvolací súd má za to, že navrhovateľ nepreukázal, že naďalej trpí vážnymi negatívnymi dôsledkami   spôsobenými   sporným   vnútroštátnym   rozhodnutím,   ktoré   nie   je   dostatočne napravené spravodlivým zadosťučinením priznaným Európskym súdom pre ľudské práva a ktoré   nemôže   byť   odstránené   inak,   než   opätovným   prejednaním   veci,   resp.   obnovou konania.

I odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania.

Preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 0. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Vychádzajúc   z uvedeného   odvolací   súd   sa   v podstate   stotožnil   so   závermi prvostupňového súdu a rovnako dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky na povolenie obnovy konania pôvodne vedeného pod sp. zn. 4 C 194/92.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podstata   základného   práva   na   spravodlivý   proces   v zmysle   citovaných   článkov ústavy a dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde, ktorý   má   rozhodnúť   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá zodpovedajúca ochrana.

Obnova   konania   je   v občianskom   súdnom   konaní   mimoriadnym   opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Predstavuje   zákonom   povolenú   odchýlku   od   zásadnej   požiadavky,   ktorou   je   záväznosť a nezmeniteľnosť   právoplatných   rozhodnutí.   Obnova   konania   však   nie   je   generálne použiteľná   a možno   ju   povoliť   len   vo   výnimočných   prípadoch.   Základná   idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len   mimoriadne   a výnimočne.   Účelom   zakotvenia   obnovy   konania   do   systému mimoriadnych   opravných   prostriedkov   je   umožniť   účastníkovi   konania   nové   konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri   vydaní   napadnutého   rozhodnutia   vychádzalo.   Jedným   z kritérií   prípustnosti   obnovy konania je aj dodržanie zákonnej   lehoty   na podanie návrhu   na obnovu   konania. Podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej trojmesačnej lehote plynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode obnovy, alebo od času, keď tento dôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je v zásade trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Uplynutím tejto lehoty je v právnom   štáte   uprednostnená   požiadavka   právnej   istoty   nastolenej   právoplatným rozhodnutím pred novým konaním (a prípadným novým rozhodnutím) vo veci. Teda ak účastník podá návrh na obnovu konania po uplynutí zákonných lehôt na jej podanie, súd jeho návrh obligatórne zamietne. Zákonná úprava zvýrazňujúc charakter obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku navyše uvádza, že navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné (§ 230 ods. 3 OSP). Po uplynutí trojročnej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia možno návrh na obnovu konania podať len v zákonom povolených prípadoch (§ 230 ods. 2 OSP).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zhodne   s odôvodnením   napadnutých   uznesení prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu konštatuje, že žiaden z týchto dôvodov daný nebol, a preto všeobecné súdy   postupovali v súlade so   zákonom, keď návrh   na obnovu konania zamietli (okresný súd), resp. takéto rozhodnutie potvrdili (krajský súd). Ak by súdy postupovali   inak,   konali   by   v rozpore   s ústavným   imperatívom   konania   len   na   základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Odvolací súd rovnako nezistil žiadny dôvod, ktorý by odôvodňoval postup podľa §   230   ods.   2   OSP,   keď   obnovu   konania   možno   navrhnúť   aj   po   troch   rokoch   od právoplatnosti   rozhodnutia.   Dôvody   uvedené   v   návrhu   na   obnovu   konania   nemožno považovať za skutočnosti, ktoré bez svojej viny sťažovateľ nemohol použiť v pôvodnom konaní. Námietka sťažovateľa, že všeobecné súdy   nebrali do   úvahy rozhodnutie ESĽP, rovnako neobstojí, pretože krajský súd primeraným a logickým spôsobom vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k jeho rozhodnutiu, pričom poukázal i na závery rozhodnutia ESĽP, ktorý rozhodoval v sťažovateľovej veci.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z týchto   okolností   daného   prípadu   dospel   k záveru, že všeobecné súdy tým, že nepovolili sťažovateľovi obnovu konania, neporušili jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd k tomu tiež poznamenáva, že obsahom týchto práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo   na úspech   v   konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97). Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

3. V súvislosti s námietkou porušenia základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd tiež uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   porušil   ústavnoprávne   princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje zjavnú neopodstatnenosť aj tej časti sťažnosti, ktorá sa týka porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

4. K namietanému porušeniu práv podľa označených medzinárodných dohovorov ústavný súd na záver konštatuje, že tieto práva nemajú žiadnu priamu súvislosť s tvrdeniami sťažovateľa. Obdobne to platí aj o namietanom porušení všeobecnej deklarácie, resp. charty, ktoré majú povahu politického dokumentu (obdobne napr. m. m. II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, IV. ÚS 197/07). Za týchto okolností nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného   všeobecnou   deklaráciou,   ktoré   nie   je   aplikovateľné   na konanie   o porušovaní základných práv, ktoré označil sťažovateľ. Preto aj v tejto časti ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009