znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 379/08-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   L.,   a. s.,   so   sídlom   B., zastúpenej advokátom Mgr. Z. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 2 Co 473/07 z 30. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. septembra 2008   doručená   sťažnosť   spoločnosti   L.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 473/07 z 30. apríla 2008.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že „V   právnej   veci navrhovateľa v prvom rade: J. W... a navrhovateľa v druhom rade: M. L.... proti odporcovi: sťažovateľ o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (sp. zn. 15 C 68/05) Okresný súd prvostupňovým rozsudkom určil, že navrhovateľ v prvom rade a navrhovateľ v druhom rade sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. 5919... Krajský   súd   ako   odvolací   súd   v   rozsudku   Krajského   súdu   rozhodol   tak,   že prvostupňový rozsudok v celom rozsahu potvrdil...“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Navrhovateľ v prvom rade, ako aj navrhovateľ v druhom rade ako právni sukcesori z titulu dedenia zo zákona vstúpili v zodpovedajúcom podiele do majetkových práv svojich predkov, ktorými boli aj K. L. a V. L...

Starí rodičia navrhovateľov boli rodičmi E. P. - matky navrhovateľky a J. L. - otca navrhovateľa v druhom rade.

Podľa   návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva   zo   dňa   21.   09.   2005   podaného navrhovateľom   v   prvom   rade   a   navrhovateľom   v   druhom   rade...   mali   starí   rodičia navrhovateľov získať do svojho výlučného vlastníctva na základe výmeru č. 2228/48-Ba zo dňa   08.   05.   1948   vydaného   Povereníctvom pôdohospodárstva   a   pozemkovej   reformy podľa § 1 odsek 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa...

Pôvodným vlastníkom prídelu pred jeho pridelením starým rodičom navrhovateľov bol O. P. ½ a J. W. s manželkou A., rodenou W. a P. W. Napriek existencii výmeru však aj po 08. 05. 1948 ostali zapísaní v pozemkovej knihe ako vlastníci prídelu pôvodní vyššie uvedení vlastníci prídelu...

Navrhovateľ v prvom rade, ako aj navrhovateľ v druhom rade sa domáhali určenia svojho   spoluvlastníckeho   práva   k   sporným   pozemkom   súdnou   cestou   z   dôvodu,   že   na základe   osvedčení   o   dedičstve   nemohlo   byť   do   katastra   nehnuteľností   zapísané   ich vlastnícke právo k spornému prídelu. Z identifikácie parciel zo dňa 25. januára 2001 totiž bolo zrejmé, že sporný prídel bol už súčasťou pozemkov sťažovateľa a v čase uplatnenia práva na zápis vlastníckeho práva k spornému prídelu do katastra nehnuteľností na základe dedičských osvedčení zo strany matky navrhovateľa v prvom rade a zo strany navrhovateľa v druhom rade bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako vlastník pozemkov iná osoba ako starí rodičia navrhovateľov, resp, otec navrhovateľa v druhom rade.

Podľa   údajov   zapísaných   v   evidencii   nehnuteľnosti   bolo   právne   nástupníctvo   vo vzťahu k sporným pozemkom nasledovné...

- sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom dňa 04. 08. 2003 na základe kúpnej zmluvy s obchodnou spoločnosťou L. a. s...

- spoločnosť L. nadobudla sporné pozemky do svojho vlastníctva dňa 14. 03. 2003 od obchodnej spoločnosti K. a. s... na základe kúpnej zmluvy uzavretej so správcom konkurznej podstaty,

- spoločnosť K. a. s. sa stala vlastníkom žalovaných nehnuteľností vkladom sporných pozemkov do spoločnosti K. a. s. zo strany obchodnej spoločnosti R., a. s... ako vkladateľa (V - 132/02; LV č. 3227)

- spoločnosť R. sa stala vlastníkom sporných pozemkov v zmysle Zmluvy o postúpení pohľadávky... uzavretej s V. a. s...

- na V. prešlo vlastnícke právo k sporným pozemkom dňa 15. 12. 1999 podľa V- 3901/99 z obchodnej spoločnosti L. K., spol. s r. o... v rámci výkonu záložného práva,

- spoločnosť L. K. nadobudla sporné pozemky na základe zmluvy o predaji podniku uzatvorenej dňa 08. 07. 1993 so subjektom M. š. p., B., v likvidácii...

- Odbor výstavby Obvodného národného výboru B. pre výstavbu M. v R. v roku 1968 začal s vyvlastňovaním pozemkov a vo vyvlastňovacom súpise pozemkov pod číslom 91 za menom vyššie uvedení W. J. a W. A. bola uvedená aj pôvodná parc. č. 3596/2, t. j. sporné pozemky...

Sťažovateľ   poukázal   vo   vyjadrení   ako   aj   v   konaní   pred   Okresným   súdom predovšetkým na dve skutočnosti, pre ktoré je podľa jeho názoru jeho vlastnícke právo k sporným   pozemkom   nesporné   a   odvodené   od   vlastníckeho   práva   predchádzajúcich vlastníkov.   Bol   to   právny   inštitút   vydržania,   keďže   právni   predchodcovia   sťažovateľa nesporne od roku 1971 po celú dobu fakticky a dobromyseľne sporné pozemky užívali a nakladali s nimi ako s vlastnou vecou. V prospech tejto obrany svedčia aj údaje zapísané v evidencii nehnuteľností. Sťažovateľ sa o existencii výmeru dozvedel až v roku 2004, keď už bol vlastníkom sporných pozemkov. Ďalšia obrana sťažovateľa vo vyjadrení a v konaní spočívala   v   aplikácií   inštitútu   ochrany   dobromyseľného   kupujúceho   podľa   kogentného ustanovenia   §   446   zákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších predpisov...   v   spojení   s   §   486   odsek   3   Obchodného   zákonníka   na   zmluvu   o   prevode podniku...

Okresný súd podľa prvostupňového rozsudku dospel ohľadne skutočností, na ktorých spočívala   obrana   sťažovateľa,   k   právnemu   záveru,   že   sťažovateľ   a   ani   jeho   právni predchodcovia   neboli   dobromyseľní   a   oprávnení   držitelia   sporných   pozemkov,   keďže sporné pozemky boli vo vlastníctve konkrétnych osôb aj pred vydaním výmeru (08. 05. 1948) a pri vynaložení náležitej starostlivosti bolo možné zistiť vlastnícke právo starých rodičov   navrhovateľov.   Podľa   právneho   názoru   Okresného   súdu   nemohli   teda   právni predchodcovia sťažovateľa nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom zo zákona z titulu   vydržania.   Podrobnejšie   otázku   dobromyseľnosti   Okresný   súd   neskúmal. Vysporiadaniu sa s ďalšou zásadnou otázkou, ktorou bolo nadobudnutie vlastníckeho práva spoločnosťou L. K. k sporným pozemkom na základe zmluvy o prevode podniku v spojení s príslušnými   kogentnými   ustanoveniami   Obchodného   zákonníka   sa   Okresný   súd   v odôvodnení prvostupňového rozsudku vyhol...“.

Podľa   sťažovateľky «Okresný   súd nesprávne   a   neúplné zistil   skutkový   stav veci, doteraz zistený skutkový stav neobstojí a prvostupňový rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...

... Okresný súd sa nevysporiadal s aktuálnym právnym stavom sporných pozemkov, že   sa   vôbec   nezaoberal   otázkou   ochrany   dobromyseľného   kupujúceho   v   súvislosti   so zmluvou o prevode podniku a že nesprávne posúdil otázku dobromyseľnosti ako podmienky oprávnenej držby v súvislosti s uplatnením právneho inštitútu vydržania...

Krajský súd prvostupňové rozhodnutie preskúmal len formálne...

Vlastný   záver   Krajského   súdu   sa   v   odôvodnení   obmedzil   na   jednoduché konštatovanie,   že   Okresný   súd   sa   vysporiadal   s   aktuálnym   právnym   stavom   sporných pozemkov, a to z hľadiska opodstatnenosti nárokov voči navrhovateľovi v prvom rade a navrhovateľovi v druhom rade a vo vzťahu k ich uplatneným nárokom, a že výmer nebol zrušený,   a   preto   je   ho   potrebné   rešpektovať   ako   platný   právny   titul   nadobudnutia vlastníckeho práva zo strany starých rodičov navrhovateľov. Krajský súd vôbec náležitým spôsobom neskúmal skutočnosť, či výmer spôsobil právne následky, ktoré predpokladali príslušné právne predpisy, a ani neskúmal dôvody, prečo neboli starí rodičia na základe výmeru   zapísaní   do   príslušnej   pozemkovoknižnej   vložky   ako   vlastníci   prídelu,   t.   j.   aj sporných   pozemkov.   Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   už   ani   nezaoberá   ďalšími   spornými otázkami „právneho života“ sporných pozemkov, hoci na ich existenciu sťažovateľ. Okresný súd a Krajský súd vo svojich podaniach a na pojednávaniach opakovane upozornil. Na základe   uvedených   skutočnosti   Krajský   súd   dospel   k   vlastnému   stručnému   záveru,   že z dokazovania   vykonaného Okresným súdom   bolo   preukázané,   že právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe výmeru, a teda na strane navrhovateľa   v   prvom   rade,   ako   aj   navrhovateľa   v   druhom   rade   existuje   právny   titul nadobudnutia vlastníckeho práva a ich vlastnícke právo je odvodené od vlastníckeho práva ich právnych predchodcov. Skutočnosť, či jednotliví právni predchodcovia navrhovateľa v prvom rade, ako aj navrhovateľa v druhom rade ostali vlastníkmi sporných pozemkov až do času, kým ich mal nadobudnúť navrhovateľ v prvom rade a navrhovateľ v druhom rade na základe dedenia, Krajský súd vôbec neskúmal. Krajský súd sa v odôvodnení vzhľadom na právnu   podstatu   sporu   paradoxne   nevenuje   prioritne   otázkam   hmotného   práva,   ale preukázaniu splnenia procesnej podmienky konania, ktorou je v prípade určovacej žaloby naliehavý právny záujem. Z uvedeného vyplýva, že Krajský súd... neuviedol dostatočné a relevantné dôvody týkajúce sa skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Hodnotenie relevantných   skutočností   v   odôvodnení   rozhodnutia   je   vágne,   povrchné   a   vedené   len rutinným formalizmom Krajského súdu rozhodnúť v prospech navrhovateľa a vyhnúť sa skúmaniu   niektorých   rozhodujúcich   skutočností.   Takéto   hodnotenie   relevantných skutočností   je   v   rozpore   s   ústavným   poriadkom   Slovenskej   republiky,   lebo   nespĺňa materiálne nároky ustanovenia § 157 odsek 2 OSP, čím je eliminovaná záruka ochrany proti ľubovôli.

Veľmi   vážne   pochybnosti   vyvoláva   predovšetkým   spôsob,   akým   sa   Krajský   súd vysporiadal s obranou sťažovateľa. Krajský súd rovnako ako Okresný súd nielenže vôbec neskúmal právny stav sporných pozemkov v potrebnom rozsahu, ktorý si vyžadovalo zistenie všetkých   skutkových   okolností   pre   spravodlivé   rozhodnutie   daného   prípadu,   aleje   aj pochybné,   či   sa   vôbec   Krajský   súd   zaoberal   príslušnými   kogentnými   ustanoveniami Obchodného zákonníka (najmä § 446 v spojení s § 483 odsek 3) a skúmal možnosť ich aplikácie na zmluvu o predaji podniku. Z obsahu odôvodnenia totiž vyplýva, že Krajský súd tieto ustanovenia Obchodného zákonníka nielenže neaplikoval vo vzťahu k zmluve o predaji podniku, čo je v extrémom rozpore so zásadou „iura novit curia“ ale ani neuviedol právne závery, pre ktoré tieto príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka neboli aplikované na zmluvu o predaji podniku a na nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným pozemkom, ktoré boli súčasťou tohto predaja. Vzhľadom na túto skutočnosť, že Krajský súd nezohľadnil zmysel a účel inštitútu dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, ktorý je výnimkou zo všeobecnej zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“, je sťažovateľ názoru, že mu nebola poskytnutá rovnaká ochrana vlastníckeho práva ako ostatným vlastníkom za obdobných skutkových okolností, ktorá mu patrí podľa hmotného práva. Skutočnosť, že sa Krajský súd vyhol skúmaniu tohto právneho inštitútu, znamená pre sťažovateľa odmietnutie spravodlivosti a vytvorila takú medzeru v právnom hodnotení   prípadu,   bez   vyplnenia   ktorej   nemožno   spravodlivo   a   objektívne   rozhodnúť. Taktiež, Krajský súd sa vôbec nezaoberal obranou sťažovateľa spočívajúcou vo vydržaní sporných pozemkov právnymi predchodcami sťažovateľa, keďže títo nesporne od roku 1971 sporné pozemky neprerušene a dobromyseľne užívali. Okresný súd vo svojom rozsudku bez zodpovedajúceho preskúmania skutkových okolností držby dospel podľa nášho názoru v rozpore   so   zásadou   hodnovernosti   a   záväznosti   údajov   zapísaných   do   evidencie nehnuteľností k neudržateľnému právnemu záveru, že právni predchodcovia sťažovateľa ani sťažovateľ nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi sporných pozemkov... Okresný súd neakceptoval ani skutočnosť svedčiacu v prospech dobromyseľnosti právnych predchodcov   sťažovateľa,   a   to   konkrétne,   že   výmer   nebol   zapísaný   do   príslušnej pozemkovoknižnej   vložky,   a   teda   sa   napriek   zásade   hodnovernosti   a   záväznosti   údajov zapísaných do evidencie nehnuteľností nemohli považovať nielen za vlastníkov sporných pozemkoch, ale ani za ich dobromyseľných držiteľov, a že navrhovateľ v prvom rade, ako aj navrhovateľ v druhom rade a ich právni predchodcovia si svoje právo k pozemkom viac ako 50   rokov   neuplatnili,   o   sporné   pozemky   sa   nezaujímali   a   ani   nepožiadali   o   zápis vlastníckeho   práva   k   sporným   pozemkom   do   evidencie   nehnuteľností.   Z   uvedeného právneho záveru Okresného súdu vyplýva, že inštitút vydržania je v podstate v slovenskom právnom poriadku obsolentným právnym inštitútom, keďže v zásade každú nehnuteľnosť niekto vlastnil, resp. niekto vlastní, a teda žiaden držiteľ pozemku, ktorý nie je súčasne aj jeho vlastníkom, nemôže byť dobromyseľný. Podľa názoru sťažovateľa boli však splnené všetky hmotnoprávne podmienky vydržania a vlastníkom sporných pozemkov sa stal právny predchodca sťažovateľa podľa § 134 odsek I Občianskeho zákonníka, a to dňom 01. 01. 1992. Krajský súd sa v odôvodnení vôbec nevenuje skúmaniu, či v zmysle právneho záveru Okresného   súdu   skutočne   neboli   splnené   podmienky   na   vydržanie   sporných   pozemkov právnymi predchodcami sťažovateľa, a teda či sa právni predchodcovia sťažovateľa nestali vlastníkmi   sporných   pozemkov   zo   zákona.   Vzhľadom   na   závažnosť   tejto   otázky   pre spravodlivé   rozhodnutie   sporu   a   pre   ochranu   základných   práv   sťažovateľa   na   súdnu ochranu, vlastniť majetok a na ochranu majetku a práv sťažovateľa na spravodlivý proces a pokojné užívanie majetku je predsa nevyhnutné, aby Krajský súd s náležitou starostlivosťou preskúmal   okolnosti   držby   právnymi   predchodcami   sťažovateľa   a   jednoznačným   a presvedčivým spôsobom sa vysporiadal s právnym záverom Okresného súdu, že podmienka dobromyseľnosti nebola splnená. Rozhodnutie Krajského súdu je podľa názoru sťažovateľa v   dôsledku   vyššie   uvedených   skutočností   abstraktné,   nepresvedčivé,   nepreskúmateľné, arbitrárne,   porušujúce   princíp   právnej   istoty,   v   rozpore   so   zásadnými   skutočnosťami uvedenými   v   súdnom   spise,   s   výraznými   znakmi   svojvôle,   a   pre   jeho   právne   závery neprijateľné. Právne predpisy boli interpretované Krajským súdom ústavne neprijateľným spôsobom a odôvodnenie rozsudku Krajského súdu nedáva odpoveď na základné a zásadné otázky   prednesené   (predložené)   v   konaní.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   Krajský   súd   sa dostatočne   neriadil   §   157   odsek   2   OSP   a   odôvodnenie   rozhodnutia   Krajského   súdu predstavuje len taký výklad a použitie relevantných právnych predpisov, ktoré v konečnom výsledku porušujú základné právo podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu.»

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:„Krajský súd v Bratislave rozsudkom vedenom pod sp. zn. 2 Co 473/07-268 zo dňa 30. apríla 2008 porušil základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a na jeho ochranu podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu   podľa   článku   46   odsek   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   článku   1   Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave so sp. zn.   2 Co473/07-268 zo dňa 30. apríla 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   súčasne   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   podľa   ustanovenia   §   52 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) toto dočasné opatrenie:

„Vykonateľnosť   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 473/07-268 zo dňa 30. apríla 2008 sa odkladá do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Okresnému   súdu   Bratislave III sa   ukladá povinnosť   zdržať   sa   zaslania   rozsudku Okresného súdu Bratislava III so sp. zn. 15 C 68/05 - 232 zo 04. decembra 2006 vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam Katastrálnemu úradu v B., Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu.

Katastrálnemu úradu v B., Správe katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu sa ukladá, aby sa zdržala vykonania zápisu vlastníckeho práva k pozemkom nachádzajúcim sa v okrese B., obec B. - m. č. R.... v prospech J. W.... a M. L.... ako podielových   spoluvlastníkov   týchto   pozemkov,   každý   v   podiele   ½,   na   základe   rozsudku Okresného súdu Bratislava III so sp. zn. 15 C 68/05 - 232 zo 04. decembra 2006 vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

J. W.... a M. L.... ako podielovým spoluvlastníkom vyššie uvedených nehnuteľností, každý v podiele ½, sa ukladá povinnosť zdržať sa akéhokoľvek výkonu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v spore   sťažovateľky,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 66/08 a IV. ÚS 176/05).

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   postupom všeobecných súdov a základným právom upraveným v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala.

Z priložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie označených práv, rozhodol Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 15 C 68/05 zo 4. decembra 2006 tak, že návrhu navrhovateľov   na určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   vyhovel.   Na základe odvolania   podaného   sťažovateľkou   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn. 2 Co 473/07 z 30. apríla 2008 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01)   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   označených   práv,   ale   o prípad,   keď   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa   jej   subjektívnych   názorov.   Sťažovateľkina   nespokojnosť   s obsahom   rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   je podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   okresného   súdu   sp. zn. 15 C 68/05 zo 4. decembra 2006,   ako   aj   rozhodnutie   krajského   súdu   sp. zn. 2 Co 473/07 z 30. apríla 2008 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmito súdmi podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy.

Ústavný súd tiež nezistil,   že by závery všeobecných   súdov   boli svojvoľné alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou   úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie   záverov   všeobecných   súdov.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto   podľa názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny súdneho   konania,   ktoré   pre   ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľka tvrdila, že krajský súd ako odvolací súd porušil jej označené práva, pretože   nebral   do   úvahy,   prípadne   sa   nezaoberal všetkými   dôvodmi   tvrdenými sťažovateľkou v odvolaní, ako aj jej právnou argumentáciou.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   súčasťou   obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   odpovie   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   i ďalšie navrhnuté   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP).   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že „Navrhovatelia 1/ a 2/ žiadali, aby súd rozhodol o určení ich vlastníckeho práva   k   pozemkom   vyčleneným geometrickým plánom č. 18/2006 Ing. V. P. zo dňa 18. 5. 2006, pričom tieto pozemky boli vyčlenené na nehnuteľnosti pridelenej ich právnym predchodcom Výmerom o vlastníctve pôdy zo dňa 8. 5. 1948.

Odporca s návrhom nesúhlasil z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol on, resp. jeho právni predchodcovia priamo zo zákona vydržaním.

Súd prvého stupňa z predložených dokladov ako aj vykonaného dokazovania mal zistené, že Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave vydalo dňa 8. 5. 1948 v zmysle § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR Výmer o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa do vlastníctva K. L. a manželke V., rodenej B. pôdohospodárske nehnuteľnosti v kat. území obce R., okres B. o celkovej výmere 0,9832 ha, ktoré sú v prídelovom pláne vypracovaného miestnou roľníckou komisiou v B., potvrdeného   okresnou   roľníckou   komisiou   v   Bratislave   a   schváleného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 6.   5. 1948 pod č. 2228/48-Ba...,   bývalými vlastníkmi boli O. P. 1/2, J. W. a manželka A., rod. W. a P. W. Tento výmer o vlastníctve pôdy   je   podľa   ust.   §   1   ods.   2   nariadenia   č.   104/1946   Sb.   n.   SNR verejnou   listinou, dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe,   ktorej   príslušný   knihovný   súd   urobí   záznam   vlastníckeho   práva   v   prospech prídelcu   bez   podmienky   dodatočného   ospravedlnenia.   Uvedený   výmer   sa   nachádza   v Štátnom oblastnom archíve v B. Dňa 1. 3. 2001 notárka ako súdna komisárka vydala v dedičskej veci po V. L., nar...., naposledy bytom B., zomrelej..., vedenej na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 22 D 934/00, Dnot 222/00 osvedčenie o dodatočne objavenom dedičstve, podľa ktorého preberajú rovnakým dielom dedičia, dcéra E. P., rod. L. a syn J. L., každý v 1/2 pôdu v kat. území R. - Výmer o vlastníctve pôdy č. 2228/48, a to viď. č. 2993 parc. č. 3955 - roľa - 2920 m2 (podľa identifikácie výmera 5981 m2) vl. č. 1140 parc. č. 3596/2 - lúka - 2992 m2, vl. č. 615 parc. č. 4183 - roľa - 3920 m2, všetko v 1/2, toto osvedčenie o dedičstve nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 17. 3. 2001. Dňa 25. 4. 2005 notárka ako súdna komisárka vydala v dedičskej veci po nebohej E. P., rod. L., naposledy bytom B.,   zomrelej dňa..., vedenej na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.   zn.   38 D 84/2005,   D not 16/2005 osvedčenie o dedičstve,   ktorým nadobudla dedičstvo ako jediný dedič navrhovateľka v 1. rade. Toto osvedčenie o dedičstve nadobudlo účinky   právoplatného uznesenia   dňa 25.   4.   2005.   Dňa 27.   1.   2004   notárka   ako   súdna komisárka vydala v dedičskej veci po J. L.... vedenej na Okresnom súde Bratislava II. pod sp. zn. 31 D 654/03, D not 65/03 osvedčenie o dedičstve, ktorým nadobudol dedičstvo ako jediný   dedič navrhovateľ   v   2.   rade.   Toto   osvedčenie   o   dedičstve   nadobudlo   účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 27. 1. 2004. V pozemnoknižnej vložke č. 1140, kat. úz. R., parc. č. 3596/2 o výmere 2992 m2, boli zapísaní ako vlastníci fyzické osoby, ktoré boli uvedení vo Výmere o vlastníctve pôdy zo dňa 8. 5. 1948 ako bývalí vlastníci, pričom však predmetný výmer v pozemnoknižnej vložke zapísaný z neznámych dôvodov nebol.

V predmetnej veci sa súd prvého stupňa vysporiadal s aktuálnym právnym stavom žalovaných   pozemkov,   a   to   z   hľadiska   opodstatnenosti   nárokov   vo vzťahu   k navrhovateľom 1/ a 2/, a vo vzťahu k ich uplatneným nárokom. Pri žalobách podľa § 80 písm.   c/   O.   s.   p.   je potrebné preukazovať naliehavý   právny záujem   na   určení,   či   tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Táto   podmienka určovacej žaloby splnená bola, pretože na nehnuteľnostiach, ktoré právni predkovia navrhovateľov vlastnili, začal odporca svoje podnikateľské aktivity. Za naliehavý právny záujem sa považuje taký stav, keď aktuálny stav objektívnej   právnej   neistoty   medzi   navrhovateľom   a   odporcom   sa javí ako ohrozenie navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom   odstrániť,   pričom   nie   je   rozhodujúce,   ako   táto   neistota vznikla.   Stav spornosti   nastal   a   bol   vyvolaný zápisom do   katastra nehnuteľností, v   dôsledku   ktorého nastala duplicita v zápise vlastníckych práv. Právny základ určovacej žaloby bol daný aj tým, že vlastnícke právo ako také, sa nedá uznať alebo ho získať uzatvoreným zmierom. Je potrebný rozsudok súdu, nakoľko ide o právny úkon, ktorý má svoj konštitutívny význam z hľadiska zápisu do katastra.

V danej veci výmer, na základe, ktorého získali starí rodičia navrhovateľov 1/ a 2/ nehnuteľnosti   špecifikované   v   samotnom   návrhu a   zamerané   geometrickým   plánom č. 18/2006   Ing.   P.,   zrušený   nebol,   stále platí   a   preto   je   potrebné   ho   rešpektovať   ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva.

Odvolací súd dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa bolo preukázané, že právni predchodcovia navrhovateľov 1/ a 2/ nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe Výmeru, vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Na strane navrhovateľov 1/ a 2/ existuje právny titul nadobudnutia vlastníckeho   práva   a   ich vlastníctvo   je   odvodené   od   vlastníckeho   práva   ich   právnych predchodcov, teda ich starých rodičov. Súd prvého stupňa rozhodol správne, že v danej veci bola splnená procesná podmienka naliehavého právneho záujmu, keď navrhovatelia 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Takto koncipované odôvodnenie dalo vyčerpávajúcu odpoveď na skutkovú a právnu podstatu odvolania, ako aj samotnú podstatu sporu o určenie vlastníckeho práva, a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti majúce za následok sťažovateľkou namietané porušenie jej práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd   po   oboznámení sa   s obsahom napadnutého   rozsudku   krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia najmä   Občianskeho   zákonníka   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval správne,   a jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom legitímne   a právne   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich nadobudnutie vlastníckeho práva, ako aj zákonného ustanovenia   o potvrdení   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozsudku   odvolacím   súdom, prípadne   chýbajúcich   dôvodov   na   dobromyseľnosť   držby   vlastníckeho   práva   zo   strany sťažovateľky, je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

2.   K namietanému   porušeniu   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   len   z dôvodu   svojvoľnosti   a   arbitrárnosti   záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa nej taktiež porušené, bez ohľadu na to, že vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam bolo zapísané v katastri nehnuteľností do začatia súdneho sporu ešte na sťažovateľku. Pretože ústavný súd v okolnostiach   prípadu   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   nemožno   vzhľadom   na   to   uvažovať   ani   o   porušení   ďalších sťažovateľkiných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ako   ani   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu.

Z tohto dôvodu ústavný súd už nerozhodoval ani o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu, jeho zrušenia a priznania náhrady trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008