znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 378/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. Z., G., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 doručená   sťažnosť   B.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok dovolacieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 29. 03. 2012, právoplatným dňa   14.   05.   2012,   sp.   zn.   1   ObdoV/19/2010   v   právnej   veci   žalobcu:   C.,   a.   s.   proti žalovaným: 1.) F. K., 2.) M. S., 3.) D. K., 4.) B. Z. (sťažovateľ) a 5./ E. B. o zaplatenie 188.135,44   eur   (5.667.768,20   Sk),   ako   súd   dovolací   rozhodol,   že   mení   rozsudok odvolacieho súdu tak, že rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje a žalovaných zaviazal solidárne zaplatiť trovy dovolacieho konania.

Krajský súd v Trnave, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. 20 Cb/97/1998-487 zo dňa 12. 01. 2005 v spojení s opravným uznesením č. k. 20 Cb/97/l998-493 zo dňa 21. 02. 2005 uložil žalovaným v 2.) a 3.) rade povinnosť zaplatiť žalobcovi každému po 227.665,- Sk a žalovaným v 1.), 4.) a v 5.) rade povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 5.212.438,20 Sk na istine a splatné úroky vo výške 3.393.313,60 Sk a náhradu trov konania vo výške 636.833,- Sk...

Najvyšší   súd   SR   ako   súd   odvolací,   na   základe   odvolania   žalovaných,   napadnutý rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol.   Mal   za   to,   že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, keď aktívnu legitimáciu žalobcu v spore, v ktorom sa domáhal plnenia zo záväzku z ručenia (ktorý záväzok však na strane veriteľa uzatvorila S., a. s. a nie žalobca), odvodil od celkom iného právneho úkonu a síce zmlúv o postúpení   úveru.   S   postúpenou   pohľadávkou   prešli   na   nového   veriteľa   práva   na príslušenstvo tejto pohľadávky z úveru ako aj všetky práva s pohľadávkou z úverových vzťahov spojené t. j. všetky práva, ktoré boli úverovou zmluvou medzi účastníkmi úverovej zmluvy založené. Tieto práva z úverovej zmluvy však nezakladajú, nemenia a nerušia práva vzniknuté   uzavretím   inej   dohody,   dohody   účastníkov   zabezpečiť   pohľadávku   ručením   v zmysle § 546 Občianskeho zákonníka. Dohoda o zabezpečení pohľadávky ručením, tak ako každá iná dohoda môže vzniknúť, meniť sa a zrušiť len na základe súhlasu strán na dohode zúčastnených. Z dohody o zabezpečení pohľadávky ručením zo dňa 12. 11. 1993 pritom vyplýva,   že   oprávnenou   stranou   dohody   je   S.,   a.   s.   Bratislava...   a   povinnou   stranou žalovaní. Žalobca v konaní nepreukázal, že došlo k dohode účastníkov konania o zmene v obsahu ručiteľských dohôd.

Najvyšší súd SR ako súd dovolací na základe dovolania žalobcu zrušil rozhodnutie odvolacieho   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konania   s   vyjadrením   právneho   názoru. Dovolací súd mal za to, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec. Zmluva o úvere, resp. aj vzťahy znej vzniknuté, bez ohľadu na povahu účastníkov, sa podľa § 261 ods. 3 Obchodného   zákonníka   považuje   za   obchodný   záväzkový   vzťah,   ktorý   sa   spravuje záväzkovou časťou Obchodného zákonníka, ktorá v ustanovení § 307 ods. 3 stanovuje, že práva   značenia   prechádzajú   na   postupníka   v   čase,   keď   postúpenie   ručiteľovi   oznámil postupca,   alebo   preukázal   postupník   a   súhlas   ručiteľa   s   postúpením   sa   nevyžaduje. Dovolací súd vyjadril názor, že obdobne ako citované ustanovenie Obchodného zákonníka treba vykladať aj § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom, po prejednaní veci   opätovne   rozhodol   tak,   že   žalobu   zamietol.   Napriek   záväznému   právnemu   názoru dovolacieho   súdu   považoval   za   potrebné   pre   spravodlivé   rozhodnutie   veci   zotrvať   na svojom predchádzajúcom právnom posúdení veci, ktoré v rozsudku aj dôsledne odôvodnil. Postupca postupníkovi (žalobcovi) podľa ustanovení §§ 524 až 530 Občianskeho zákonníka postúpil iba pohľadávku z úveru. Nič iné ani sám žalobca netvrdil. Ak veriteľ postúpil aj ručiteľský záväzok (čo zákon nepozná), tak to bolo treba v zmluve o postúpení aj nazvať. Aj keď ju tak nenazval, tak s ňou nakladal a súd ju musí považovať za ručiteľský záväzok. O tom, že zákon taký postup nepripúšťa nemožno pochybovať, a už tu je dôvod na zamietnutie žaloby.   Jeden   oddiel   Občianskeho   zákonníka   (štvrtý   oddiel   ôsmej   časti   prvej   hlavy upravujúci o.i. aj postúpenie pohľadávky a ktorý má názov „Zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka“,   nemení   ani   neupravuje   iný   oddiel   (oddiel   piaty   rovnakej   hlavy   s   názvom „Zabezpečenie   záväzkov“).   V   tejto   súvislosti,   keďže   žalobca   odvodzoval   svoju   aktívnu vecnú legitimáciu z postúpenia zabezpečenej pohľadávky, odvolací súd podotkol, že tzv. „postúpenie“ je občianskoprávny inštitút a pokiaľ sa žalobca odvoláva na ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd mal za to, že tento predpis nerieši vzťahy z postúpenia pohľadávky odlišne ako Občiansky zákonník, iba ich v obchodných vzťahoch upresňuje. Opačným výkladom by bolo nutné dospieť k absurdnému záveru, že Obchodný zákonník odporuje Občianskemu zákonníku. Nezabudol pritom poukázať i na skutočnosť, že žalovaní so žalobcom nikdy neboli v obchodnoprávnom vzťahu. Uzavrel, že pokiaľ teda dochádza k zmene   dohody   pri   zabezpečení   pohľadávky,   môže   tak   dôjsť   jedine   zmenou   príslušnej zabezpečujúcej zmluvy a teda, tak ako u všetkých iných zmlúv, na základe prejavu vôle všetkých   účastníkov   zmluvy.   Odvolací   súd   ďalej   k   otázke   trvania   zabezpečujúcej pohľadávky poznamenal, že v dôsledku zastavenia konkurzného konania voči dlžníkovi F. pre nedostatok majetku a jeho následným výmazom z Obchodného registra subjekt dlžníka zanikol (stratil   právnu subjektivitu),   preto si veriteľ   mohol uplatniť   práva   z ručiteľskej zmluvy len súčasne s konaním o pohľadávke. Je nelogické, aby sa zabezpečoval nejestvujúci záväzok, alebo zabezpečovací záväzok ostal, keď hlavný záväzok zanikol. Zánik dlžníka zo zabezpečeného vzťahu značne mení aj postavenie ručiteľa, totiž už teraz vie, že nebude môcť realizovať právo dané mu podľa § 550 OZ, pri splnení dlhu.

Voči tomuto rozsudku žalobca opätovne podal dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR ako súd dovolací rozhodol tak, ako je uvedené v úvodnom odseku tejto sťažnosti, teda zmenil rozsudok Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho...

Z uvedenej genézy rozhodnutí všeobecných súdov v predmetnej právnej veci vyplýva, že na Najvyššom súde... majú odvolací a dovolací senát diametrálne odlišný právny názor na aplikáciu právnych noriem a jednotlivých právnych inštitútov na zistený skutkový stav. Sťažovateľ   považuje   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   (dovolacieho   senátu),   ktorými dvakrát zasiahol (zrušil, resp. zmenil) do právoplatných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (odvolacieho senátu) za závažný zásah do jeho ústavného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozhodnutia porušovateľa považuje sťažovateľ za nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Takéto rozhodnutia potom nemôžu napĺňať atribút spravodlivosti, ktorý je základným pilierom, na ktorom sú citované ústavné práva vybudované.

Sťažovateľ vidí nezákonnosť rozhodnutia porušovateľa a porušenie svojho ústavného práva v nasledovných smeroch:

1. priznal žalobcovi práva voči sťažovateľovi zo zabezpečovacieho vzťahu napriek tomu, že žalobca nebol účastníkom tohto vzťahu;

2. priznal žalobcovi práva voči sťažovateľovi zo zabezpečovacieho vzťahu napriek tomu, že zabezpečovaný vzťah zanikol.

Ad 1.) Žalobca nebol v spore aktívne legitimovaný. Žalovaných žaloval o splnenie ručiteľského záväzku a dôvodnosť svojho nároku, ktorý musí vyplývať z hmotného práva, opieral o   ručiteľské listiny.   Tieto   však so žalovanými   (vrátane   sťažovateľa)   neuzatvoril žalobca,   ale   S.,   a.   s.   (resp.   vtedajšia   S.).   Z   toho   vyplýva,   že   žalobcovi   hmotné   právo nesvedčí.   Ručenie je výlučne záväzkovoprávny (obligačný) vzťah,   vzťah ktorý pôsobí in personam, teda len medzi subjektmi tohto vzťahu a len tieto a žiadne iné subjekty sú si z tohto vzťahu oprávnené, resp. povinné. V tom sa líšia od vzťahov vecnoprávnych, v ktorých práva a povinnosti zo záväzku nie sú viazané na osobu ale na vec. K zmene v subjektoch týchto vzťahov môže dôjsť len spôsobmi, ktoré upravuje Občiansky zákonník v Štvrtom oddiele Prvej hlavy ôsmej časti alebo dohodou všetkých (pôvodných) účastníkov. Pokiaľ porušovateľ v napadnutom rozsudku dôvodil, že k takejto zmene došlo na strane veriteľa postúpením   pohľadávky   zabezpečenej   ručením,   tento   názor   nie   je   správny.   Občiansky zákonník vo svojich ustanoveniach neupravuje takýto následok postúpenia zabezpečenej pohľadávky.   K   zmene   veriteľa   pohľadávky   vyplývajúcej   z   ručenia   by   mohlo   dôjsť   len postúpením   tejto   konkrétnej,   nie   inej   pohľadávky,   avšak   Občiansky   zákonník   možnosť postúpenia pohľadávky vyplývajúcej z ručenia nepripúšťa. I keď podľa § 524 ods. 2 OZ s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené, toto ustanovenia treba vyložiť tak, že ide o práva priamo spojené s postupovanou pohľadávkou, ako je napr. miesto, čas, spôsob splnenia záväzku. Porušovateľ sa v súvislosti s postúpením zabezpečenej pohľadávky a z toho vyplývajúcich dôsledkov pre ručiteľský vzťah odvolával i na   §   307   ods.   3   Obchodného   zákonníka,   podľa   ktorého   pri   postúpení   zabezpečenej pohľadávky prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi   postupca alebo   preukázal   postupník.   Toto   ustanovenie   je osobitnou   úpravou, ktorá sa použije len na obchodné vzťahy. Práve úprava tohto ustanovenia v Obchodnom zákonníku svedčí výkladu, že § 524 ods. 2 OZ nemá také právne následky, teda nespôsobuje prechod práv z ručenia na postupníka. V opačnom prípade, ak by § 524 ods. 2 OZ také následky vyvolával, vyvolával by ich tiež v obchodných vzťahoch, na ktoré sa ustanovenia Občianskeho zákonníka vzťahujú subsidiárne. Tu treba podotknúť, že žalovaní nikdy neboli so žalobcom v žiadnom obchodnom vzťahu ani v ručiteľskej listine nevyjadrili súhlas s voľbou Obchodného zákonníka.

Ad 2.) Spoločnosť F. ako dlžník z úverového vzťahu bola po zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku vymazaná z Obchodného registra, čím došlo k jej zániku bez právneho nástupcu. Ako bolo uvedené aj v bode 1.), každý obligačný vzťah vyžaduje pre svoj vznik a trvanie existenciu dvoch subjektov, aspoň jedného na strane veriteľa a aspoň jedného   na   strane   dlžníka.   Iba   vecné   práva,   ktoré   pôsobia   erga   omnes,   tento   prvok nevyžadujú, keďže sa viažu k veci a nie k inej osobe. Ust. § 579 Občianskeho zákonníka síce ustanovuje, že smrťou veriteľa/dlžníka právo/povinnosť nezanikne, avšak zákon tu má na mysli skutočnosť, že vo všeobecnosti sú práva a povinnosti zo vzťahov spôsobilé na prechod v   rámci   dedenia,   resp.   iného   právneho   nástupníctva.   Ak   určité   právo   alebo   povinnosť nemôže   byť   predmetom   dedenia   alebo   ak   neexistuje   subjekt,   na   ktorý   by   po   zániku pôvodného   subjektu   takéto   právo   alebo   povinnosť   malo   prejsť,   musí   logicky   zaniknúť, nakoľko z obligačného vzťahu sa vytráca jeden subjekt (strana) a ako bolo vyššie uvedené, v takomto vzťahu ďalej nie je mysliteľná existencia či už práva alebo povinnosti, keďže nejde o   práva   pôsobiace   erga   omnes.   Existencia   ručiteľského   záväzku,   ktorého   úlohou   je zabezpečiť hlavný dlžníčky vzťah, nemôže túto skutočnosť konvalidovať, pretože jeho osud sa   odvíja   od   osudu   zabezpečeného   vzťahu.   Ručiteľ   poskytuje   z   ručiteľského   záväzku garanciu za dlžníka s tým vedomím, že ak bude plniť veriteľovi namiesto dlžníka, nastúpi do všetkých práv veriteľa a v zmysle § 550 Občianskeho zákonníka bude oprávnený od tohto dlžníka požadovať spätným regresom náhradu za plnenie poskytnuté namiesto neho. Je zrejmé, že po zániku dlžníka bez právneho nástupcu už ručiteľ právo regresu garantované zákonom   využiť   nemôže,   nemá   totiž   voči   komu.   Mám   za   to,   že   právne   posúdenie porušovateľa   vyjadrené   v   napadnutom   rozsudku   hrubo   porušuje   práva   sťažovateľa,   je nezákonné, nespravodlivé a tým v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 ObdoV/19/2010 porušil základné právo sťažovateľa B. Z. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 zo dňa 29. 03. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi B. Z. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. F., advokátka...“.

Okrem   toho sťažovateľ žiada „v súlade s §   52 ods.   2 zákona o   ústavnom súde o odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku...“,   keďže   rozsudok   napadnutý   touto sťažnosťou je vykonateľný a jeho výkon by sťažovateľovi vzhľadom na výšku plnenia, na ktoré bol zaviazaný, mohol reálne spôsobiť existenčné problémy.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného   čl.   46   ods.   1 ústavy   a práva   zaručeného čl. 6 ods.   1   dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním. Základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   možno   domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   o   dovolaní   patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných   súdov   z   hľadiska   správnosti   výkladu a uplatňovania zákonov (v danom prípade Občianskeho súdneho poriadku a Obchodného zákonníka)   za   podmienky   rešpektovania   jeho   ústavnej   konformity,   alebo   zjednocovať judikatúru   všeobecných   súdov   (čo   je   kompetenciou   práve   najvyššieho   súdu,   pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 78/07).

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   nemôže   byť   samo   osebe   dôvodom   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej.

Najvyšší súd správne a v súlade s Občianskym súdnym poriadkom zmenil rozsudok najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho,   a   tým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20 Cb/97/1998 z 12. januára 2005 v spojení s opravným uznesením   z   21.   februára   2005,   pretože   odvolací   súd   nerešpektoval   jeho   právny   názor vyslovený už predtým v rozhodnutí sp. zn. 1 ObdoV/30/2006 z 30. júna 2008.

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   skúmal,   či   v   prerokovávanej   veci   je   dovolanie prípustné   v   zmysle   príslušných   ustanovení   procesného   kódexu   (Občianskeho   súdneho poriadku), a napokon dospel k záveru, že „V prejednávanej veci je dovolanie prípustné v zmysle § 238 ods. 1 OSP, nakoľko žalobca podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ako aj v zmysle § 238 ods. 2 OSP, pretože sa jedná o rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci...

V danom prípade je daná existencia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP...“.

Najvyšší   súd   tiež   konštatoval,   že „V   danom   prípade   spočíva   nesprávne   právne posúdenie veci odvolacím súdom na jeho omyle pri aplikácii práva na zistený skutkový stav tým, že nevzal do úvahy ustanovenie § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka a nenáležité vyslovil, že sa jedná o právny vzťah nespravujúci sa Obchodným zákonníkom. Odvolací súd tvrdil, že došlo len k postúpeniu pohľadávky, ale nie aj ručiteľského záväzku, keďže také niečo zákon nepozná. Táto skutočnosť, že zákon presne nevymedzuje možnosť postúpenia ručiteľského   záväzku,   bola   odvolacím   súdkom   vyhodnotená   ako   dôvod   na   zamietnutie žaloby.

Dovolací súd..., konštatuje, že v danom prípade ide o právny vzťah spravujúci sa Obchodným zákonníkom. Podľa ustanovenia § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona (t. j. treťou časťou - obchodné záväzkové vzťahy) sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečovaní plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch...

Keďže sa v zmysle ustanovenia § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka treťou časťou tohto zákona spravujú aj zabezpečovacie vzťahy (t. j. aj ručenie), bolo potrebné aplikovať na tento právny vzťah citované ustanovenie § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečovaní záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy nemôžu účastníci dohodou vylúčiť. Pre vznik povinnosti splniť dlh ručiteľom je rozhodujúce, že dlžník napriek výzve   veriteľa   v primeranej   lehote   splatný   dlh   nesplnil.   Tieto   skutočnosti,   ako   záväzný právny názor, vyslovil v predmetnej veci už dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia č. k. 1 ObdoV/30/2006-541 zo dňa 30. júna 2008. Napriek viazanosti odvolacieho súdu týmto právnym názorom dovolacieho súdu v súlade s ustanovením § 243d veta druhá OSP, odvolací   súd   naň   neprihliadal,   čím   dal   príčinu,   k   dovolateľom   správne   konštatovanej, prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP...“.

Obdobne   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   podrobne   v   rozsudku   uviedol,   prečo   sa nemôže   stotožniť   so   závermi   odvolacieho   súdu,   a   svoje   právne   úvahy   vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Nie je úlohou ústavného súdu ďalej citovať z tohto rozsudku, pretože sťažovateľ jeho právne závery pozná a tieto sú podrobne prezentované na 10 až 17 strane. Dôvody najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 sú podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľné, logické a vychádzajú zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných a hmotnoprávnych noriem.

Rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a hoci s právnym názorom dovolacieho súdu sťažovateľ nesúhlasí, ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať právne názory, ku ktorým najvyšší   súd   dospel.   Interpretácia   ustanovení   Obchodného   zákonníka   a   Občianskeho súdneho   poriadku,   ktorú   najvyšší   súd   v   danom   prípade   zvolil,   nepopiera   zásadným spôsobom   znenie   a   účel   právnych   noriem   aplikovateľných   v   danej   veci   a   ústavný   súd nezistil,   že   by   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   bolo   nezlučiteľné   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (m. m. IV. ÚS 35/02).

Ústavný   súd   považuje   napadnutý   rozsudok   dovolacieho   súdu   za   ústavne akceptovateľný a spôsob, akým v tejto veci rozhodol, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako taký odporujúci základnému právu zaručenému v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tom nemení ani skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol inak ako súd odvolací, pretože nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať judikatúru všeobecných súdov v týchto otázkach, a navyše najvyšší súd ako súd odvolací nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu z roku 2008.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je tiež záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (m.   m.   I.   ÚS   50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by signalizovali, že k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (napr.   na   zrušenie,   resp.   odklad   vykonateľnosti   rozsudku dovolacieho súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012