znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 378/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A.   S., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 99/2009-423 z 25. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2010 doručená sťažnosť J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 99/2009-423 z 25. mája 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   v   konaní   o   určenie neplatnosti   právnych   úkonov   (zmlúv   o   pôžičke,   dohôd   o   zmluvnej   pokute   a   vyhlásení o uznaní dlhu spísaných vo forme notárskych zápisníc) vedenom Okresným súdom Banská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   17   C   178/2004   sťažovateľ   vystupoval v procesnom   postavení   žalovaného   v   1.   rade.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 17 C/178/2004-247 zo 6. novembra 2007 žalobu žalobkyne zamietol. Na základe odvolania žalobkyne   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k. 14 Co/44/2008-329   z   18.   septembra   2008   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   a   určil,   že právne úkony sú neplatné. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ podľa § 238 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd rozsudkom č. k. 2 Cdo 99/2009-423 z 25. mája 2010 zamietol.

Sťažovateľ   okrem   podrobného   opisu   prvostupňového   aj   odvolacieho   konania uviedol:

„Mám zato, že v danom prípade neboli naplnené zákonné predpoklady neplatnosti napadnutých   právnych   úkonov   a   vykonané   právne   úkony   sú   platné   v   celom   rozsahu. Napadnuté   úkony   boli   vykonané   dobrovoľne,   vážne   a   slobodne,   na   základe   vzájomnej dohody všetkých účastníkov týchto právnych úkonov.

Nesúhlasím   s   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   SR,   že   by   v   danom   prípade u účastníkov   právnych   úkonov   chýbala   vážnosť   prejavu   vôle,   že   nedošlo   k   realizácii predmetu   zmlúv,   t.   j.   k   faktickému   odovzdaniu   finančných   prostriedkov,   ktoré   mali   byť požičané,   že žalovaný 3) konal v omyle a pod.   Uvedené závery vôbec nie sú v súlade so zisteným skutkovým stavom, s vykonaným dokazovaním. Najvyšší súd SR svoje závery vyvodil   len   z   výpovede   žalovanej   2)   a   žalovaného   3)   a   vôbec   neprihliadol   na   ďalšie vykonané dôkazy, ktorými bol preukázaný opak. Najvyšší súd SR uveril zmätočnej výpovedi žalovanej 2) a to predovšetkým v časti, že požičané prostriedky potrebovala na vrátenie úrokov žalovanému 1), pričom sama žalovaná 2) potvrdila, že žalovanému 1) nebola a nie je   nič   dlžná,   požičané   prostriedky   mu   vrátila.   Vôbec   súd   nevzal   do   úvahy   podstatnú okolnosť, že v konaní nebolo žiadnym dôkazom preukázané tvrdenie žalovanej 2), že by táto bola   akúkoľvek   sumu   dlžná   žalovanému   1),   túto   skutočnosť   nepreukázala   ani   sama žalovaná 2) a žalovaný 1) od začiatku konania tvrdil, uviedol, že mu žalovaná 2) nedlhovala žiadnu sumu. Poukazujem tiež na to, že tak žalovaná 2) ako aj sám žalovaný 3) vo svojich výpovediach   dokonca   priznali,   že   finančné   prostriedky   boli   žalovaným   1)   vyplatené. Najvyšší   súd   SR   po   právnej   stránke   danú   vec   nesprávne   posúdil   a   vykonané   dôkazy vyhodnotil výlučne jednostranne v prospech žalobkyne, pričom pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy len tie dôkazy, ktoré svedčili v prospech žalobkyne, ostatné vykonané dôkazy nechal NS SR bez povšimnutia.“

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 22. septembra 2010 sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1.... Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 25. 05. 2010 vydaným pod sp. zn. 2 Cdo 99/2009 porušil právo J. K... na súdnu ochranu vyplývajúcu z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2009 zo dňa 25. 05. 2010 vydané pod sp. zn. 2 Cdo 99/2009, ktorým Najvyšší súd SR dovolanie odporcu 1) – J. K... zamietol.

3.   Najvyšší súd SR   je povinný poskytnúť sťažovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy konania vo výške 149,226,- EUR...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl... 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd už viackrát uviedol, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a obsahom   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 147/08).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je to, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmavanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   2   Cdo   99/2009-423   z   25.   mája   2010. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ „nesúhlasí s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktorý po   právnej   stránke   danú   vec   nesprávne   posúdil   a vykonané   dôkazy   vyhodnotil   výlučne jednostranne...“.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   k. 2 Cdo 99/2009-423   z   25.   mája   2010,   ktorým   zamietol   dovolanie   sťažovateľa.   Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi uvádzanými sťažovateľom, ale pretože sa s nimi nestotožnil, dovolanie zamietol.

Najvyšší súd v napádanom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„Návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti uvedených právnych úkonov spísaných vo forme notárskych zápisníc, má svoj základ v ustanovení § 80 písm. c) O.   s.   p.,   podľa   ktorého   návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   sa   rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem....

Tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd skúmali existenciu naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. Súd prvého stupňa dospel k záveru o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na určení jednotlivých právnych úkonov za neplatné. Na rozdiel od neho odvolací súd   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľka   osvedčila   naliehavosť   na   požadovanom   určení neplatnosti uvedených   právnych úkonov,   pretože   bez   takéhoto určenia by bol ohrozený výkon jej vlastníckych práv k nehnuteľnosti - bytu v rámci exekučného konania (vydaný exekučný príkaz na nariadenie exekučného záložného práva na 4-izbový byt patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu 3/) a žiadaným určením bude zabezpečená istota jej právneho postavenia. Dovolací súd takýto záver odvolacieho súdu považuje   za   správny   a   stotožňuje   sa   s   jeho   odôvodnením,   na   ktoré   v   podrobnostiach poukazuje.

Navrhovateľka   sa   určenia   neplatnosti   predmetných   právnych   úkonov   domáhala jednak z dôvodu ich rozporu s ustanovením § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca 3) (jej manžel) ich totiž uzavrel bez jej vedomia a uzavretie zmlúv o pôžičkách len jedným z manželov,   na   základe   ktorých   vznikla   pohľadávka   odporcu   1)   exekučne   uspokojiteľná z majetku tvoriaceho bezpodielového spoluvlastníctvo manželov, nie je možno považovať za bežnú vec, čím právne úkony spĺňali znaky relatívnej neplatnosti. Ale jednak aj z dôvodu ich absolútnej neplatnosti v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka....

Citované ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vzájomné vzťahy manželov a tretích osôb s ohľadom na úkony v bezpodielovom spoluvlastníctve, t. j. na   právne   úkony,   ktorými   manželia   disponujú   so   spoločnými   vecami   ako   predmetom bezpodielového   spoluvlastníctva.   V   zmysle   tohto   ustanovenia   sa   na   platnosť   právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a urobeného len jedným z manželov vyžaduje súhlas druhého z manželov, ak ide o inú než bežnú vec. Nedostatok tohto súhlasu má za následok neplatnosť právneho úkonu, pričom v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka ide o relatívnu neplatnosť. To znamená, že právny úkon, ktorý nemožno považovať za vybavovanie bežnej veci, uskutočnený iba jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela, sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je ním dotknutý, nedovolá jeho neplatnosti. Základnou podmienku aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na konkrétny prípad je však existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či v konkrétnom prípade išlo o bežnú vec alebo nie a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, bezpredmetné. Za právny   úkon   týkajúci   sa   spoločných   vecí sa   nepovažuje   zmluva o   pôžičke uzavretá len jedným   z   manželov   (viď   R   71/1974).   Teda   ak   uzavrie   za   trvania   manželstva a bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   zmluvu   o   pôžičke   ako   dlžník   iba   jeden z manželov, nepotrebuje k tomu súhlas druhého z manželov, a to i keď nejde o bežnú vec. Potom   súd   prvého   stupňa   dospel   k   správnemu   právnemu   záveru,   že   uzavretím   zmluvy o pôžičke nevznikol spoločný záväzok manželov (navrhovateľky a odporcu 3/), pretože nešlo o   vybavovanie   záležitostí   týkajúcej   sa   spoločných   vecí,   a   z   tohto   dôvodu   k   takémuto právnemu   úkonu   nebol   potrebný   súhlas   navrhovateľky.   Takýto   právny   záver   vylučujúci aplikáciu   §   145   Občianskeho   zákonníka   v   predmetnej   veci   zodpovedá   hore   uvedenému výkladu tohto ustanovenia.

Odvolací   súd,   na   rozdiel   od   súdu   prvého   stupňa,   dospel   k   záveru   o   absolútnej neplatnosti predmetných právnych úkonoch (§ 37, § 39 Občianskeho zákonníka), pre ktorú je charakteristické, že pôsobí ex tunc (t. j. od začiatku), môže sa jej dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo), nemožno ju konvalidovať a nie je časovo obmedzená, z ktorého dôvodu sa bližšie dôvodmi relatívnej neplatnosti   právnych   úkonov   (vrátane   ustanovenia   §   145   Občianskeho   zákonníka) nezaoberal.

Znakmi   charakterizujúcimi   právny   úkon   sú   existencia   vôle,   prejav   tejto   vôle a existencia právnymi predpismi ustanovených následkov prejavu vôle....

Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi (contra bonas mores) nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z cieľu, resp. účelu, ktorý ním niektorá zo strán sleduje, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Predmetné zmluvy o pôžičke neuzatvárali odporca 1) a odporkyňa 2) za účelom skutočného požičania finančných prostriedkov za v zmluvách dohodnutých podmienok, ale ich cieľom bolo uspokojenie pohľadávok odporcu 1) voči odporkyni 2) odporcom 3) v rámci následného exekučného konania vedeného len proti odporcovi 3) postihujúceho aj majetok patriaci   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   navrhovateľky   a   odporcu   3)   nad   rámec finančných prostriedkov zdanlivo poskytnutých ako pôžičky. Preto za takýchto okolností uzavreté zmluvy o pôžičkách sa priečia dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka), ako správne uzavrel odvolací súd. Odporca 1) svoje tvrdenie o neexistencii záväzkov odporkyne 2)   voči   nemu   v   čase   uzavretia   predmetných   zmlúv   nepreukázal.   Na   tom   nič   nemení skutočnosť, že proti nej neviedol exekučné konania a nemožno to vyvodiť ani z výpovede odporkyne 2) na pojednávaní 13.   2.   2007 (ja som finančné prostriedky žalovanému 1) povracala,   jemu   nedlhujem   nič,   dlhujem   iným...   Ja   sa   domnievam,   že   všetky   finančné prostriedky som žalovanému 1) vrátila, nakoľko na mňa nenaliehal, aby som mu vrátila), keď zmluvy o pôžičkách boli vo forme notárskych zápisníc spísané vo februári 2004. Vzhľadom   na   uvedené   je   správny   právny   záver   odvolacieho   súdu   o   absolútnej neplatnosti tak zmlúv o pôžičkách ako hlavných vzťahoch, z ktorého dôvodu nemohli platne vzniknúť ani ďalšie právne úkony bezprostredne s nimi súvisiace (dohody o zmluvnej pokute a vyhlásenia o uznaní dlhu a súhlas s vykonateľnosťou notárskych zápisníc). Dovolací súd sa preto stotožňuje   s odôvodnením   rozsudku   odvolacieho súdu v   súvislosti   s uvedeným právnym záverom a v podrobnostiach naň odkazuje.

So   zreteľom   na   uvedené   dovolací   súd   dovolanie   odporcu   1)   smerujúce   proti správnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).“

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 99/2009-423 z 25.   mája   2010   nemožno   považovať   za   arbitrárny   a   nezlučiteľný   s   aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   však   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú jasne a zrozumiteľne odôvodnené, no majú oporu v dôkazoch vykonaných všeobecnými súdmi.

Vzhľadom na to, že súčasťou označených práv nie je ani povinnosť najvyššieho súdu uznať dovolacie dôvody uvádzané sťažovateľom, ústavný súd konštatuje, že nerozhodnutie dovolacieho súdu podľa vôle sťažovateľa nemožno automaticky spájať s neústavnosťou rozhodnutia tohto súdu.

Ústavný súd teda nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   ústavný súd o ďalších   návrhoch   sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010