znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 378/08-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., CSc.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   spravodlivý   súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2 T 72/07 z 20. mája 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 41/08 z 9. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. B. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   21. a 24. septembra 2008 doručené podania Ing. R. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie svojich práv postupom sudkyne Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“), ktorá podľa neho spôsobila „dodatočnú falzifikáciu Uznesenia súdu...“.

Keďže   podania   sťažovateľa   neobsahovali   náležitosti   ustanovené   v   § 20,   § 50 a § 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), splnenie ktorých je predpokladom začatia konania pred ústavným súdom, ústavný súd ho 2. októbra 2008 vyzval na odstránenie ich nedostatkov.   Vo výzve ústavný súd podrobne poučil sťažovateľa o skutočnostiach,   ktoré musí obsahovať návrh na začatie konania pred ústavným súdom (akej veci sa týka, kto ho podáva,   proti   komu   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha,   odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy, presné označenie, ktoré základné práva alebo slobody sú podľa   navrhovateľa   porušované).   Sťažovateľ   bol   súčasne   upozornený   na neprípustnosť návrhu v prípade nepreukázania, že vyčerpal opravné prostriedky alebo právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov.

K sťažnosti   nebolo   pripojené   ani   splnomocnenie   pre   advokáta   na   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, tak ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný   súd   sťažovateľa   tiež   upozornil,   že ak   podanie   nedoplní   v určenej   lehote,   jeho sťažnosť môže byť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ reagoval na túto výzvu podaniami, ktoré boli doručené ústavnému súdu 23.   a   27.   októbra   2008,   v ktorých   oznámil,   kto   ho   bude   v tejto   veci   zastupovať.   Dňa 28. októbra   2008   bolo   ústavnému   súdu   doručené   doplnenie   podania   právneho   zástupcu sťažovateľa.   Z doplnení   vyplýva,   že   postupom   sudkyne   okresného   súdu,   resp.   jeho uznesením   sp.   zn.   2   T   72/07   z 20.   mája   2008   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 41/08 z 9. júla 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Uznesenie Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 20. 5. 2008 č. k. 2 T 73/07, ktorým sa opravuje a doplňuje zápisnica o hlavnom pojednávaní zo dňa 20. 5. 2008 konanom na Okresnom súde Bratislava V. ako aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. Tos 41/08 zo   dňa   9.   júla   2008,   ktorým   sa   zmieta   sťažnosť   obžalovaného   Ing.   B.   voči   uzneseniu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2 T 72/07 zo dňa 20. 5. 2008 nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručujúcim právo na spravodlivý súdny proces.“

Sťažnosť   bola   doplnená   ešte   identickými   podaniami   sťažovateľa   doručenými ústavnému   súdu   prostredníctvom   mailu   (29.   októbra   2008)   a v písomnej   forme (3. novembra   2008),   v ktorom   sa   okrem   iného   domáha,   aby „Krajský   súd   v Bratislave vypočul svedkov, prítomných na pojednávaní 20. mája 2008 na OS Ba-V. Aby neodmietol závažné   obvinenia   sudkyne   JUDr.   W.   z podvodu   na   zápisnici   ako   nedôvodné...“, a tiež 25. novembra 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k uvedeným postupom a rozhodnutiam   okresného   súdu,   resp.   krajského   súdu   neobsahuje   zákonom   predpísané náležitosti,   ktorých   absencia   bráni   ústavnému   súdu   v jej   predbežnom   prerokovaní. Sťažovateľ   aj   napriek   tomu,   že   je   kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   svoju   sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietanými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, riadne a zrozumiteľne neodôvodnil.

Sťažovateľ síce tvrdí, že sudkyňa okresného súdu v jeho právnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 72/07 opravila a doplnila pôvodnú zápisnicu z hlavného pojednávania tak, že „pozmenila pôvodne prednesenú obžalobu dodatkom „a ponechal si ich až do 16. 10. 2005 čím poškodenej spoločnosti F. spôsobil škodu 28. 000 Sk. Právne sa skutok sprenevery posudzuje   ako   sprenevera   podľa   §   213   ods.   1   Trestného   zákona   č.   300/2005Z.   z.“, a v súvislosti s tým namieta aj uznesenie krajského súdu, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu „o oprave   a doplnení   zápisnice   o hlavnom   pojednávaní   z 20.   mája   2008“ zamietnutá uznesením sp. zn. 3 Tos 41/08 z 9. júla 2008, ale jeho sťažnosť neobsahuje najmä návrh   rozhodnutia   (petit),   ktorého   sa sťažovateľ   od   ústavného   súdu   domáha, vymedzený   presne,   určito   a zrozumiteľne (v súlade   s   čl.   127   ústavy   a   §   56   zákona o ústavnom   súde),   teda   takým   spôsobom,   aby mohol   byť   východiskom   rozhodnutia ústavného súdu v uvedenej veci (II. ÚS 37/02, III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 306/04), pretože v ňom žiada, aby ústavný súd vyslovil, že uvedené uznesenia všeobecných súdov nie sú v „súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručujúcim právo na spravodlivý súdny proces“.

Nesúlad rozhodnutí všeobecných súdov s ústavou alebo dohovorom nemôže byť ani predmetom konania pred ústavným súdom podľa ustanovenia čl. 125 ústavy a § 37 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, ktoré upravujú podmienky začatia konania o súlade právnych predpisov   s ústavou,   a ani v iných   typoch   konaniach,   ktoré   vyplývajú   z jeho   právomoci vymedzenej v čl. 125 až čl. 129 ústavy.

Ústavný súd pripomína, že rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aké vyplývajú z podaní sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná   judikatúra,   z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS   151/06).   Podľa   §   18   ods.   2   zákona   č. 586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   preto   na   základe   uvedeného   rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti sťažovateľa, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec k tomu tiež poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa mohol odmietnuť aj pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie,   pretože   podstatou   jeho námietok je aj to, že „Prokurátor vystupujúci v mene Okresnej prokuratúry B. Mgr. P. na hlavnom pojednávaní dňa 20. 5. 2008 / str. 5 zápisnice / kvalifikoval moje správanie ako trestný čin sprenevery podľa ust. § 248 trestného zákona účinného v čase skutku, a nie ako prečin podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., ktorý jednak v čase skutku nebol účinný a pre mňa nebol priaznivejší, teda na jeho aplikáciu nebol dostatočný právny dôvod...

Namietam, že v danom prípade nejde o opravu zápisnice z hlavného pojednávania samosudkyňou, ale jej meritórnu zmenu v môj evidentný neprospech, pretože pozmenená kvalifikácia trestného činu na § 213 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. je prísnejšia a neberie zreteľ na nepatrnú spoločenskú nebezpečnosť údajného trestného činu“.

Ústavný súd ďalej uvádza, že v trestnej veci sťažovateľa je síce okresným súdom meritórne rozhodnuté rozsudkom, ale konanie nie je ešte právoplatne skončené. Spis sa v dôsledku podaného odvolania od 28. augusta 2008 totiž nachádza na krajskom súde, ktorý nariadil termín verejného hlavného pojednávania na 27. november 2008.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne   („ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Vychádzajúc z doterajšieho priebehu konania ústavný súd konštatuje, že ochranu ústavou chránených práv   a slobôd,   ku   ktorým   malo   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   dôjsť   doterajším   postupom všeobecných   súdov,   môže   poskytnúť   v odvolacom   konaní   krajský   súd,   alebo   ešte   aj samotný okresný súd v rámci prípadného pokračovania konania pred ním vo veci samej, ak bude jeho rozsudok zrušený.

V posudzovanom prípade teda rozhoduje v merite veci a o tom, či postup a rozsudok okresného súdu bol zákonný a vychádzal z podanej obžaloby predovšetkým krajský súd. Právomoc krajského súdu teda v súčasnosti vylučuje aj právomoc ústavného súdu konať o namietanom porušení sťažovateľom označených základných práv.

Za týchto okolností nie je daný (ústavný) dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľ tiež   môže (alebo mohol) ešte   uplatniť argumentáciu   týkajúcu   sa   porušenia   svojich   základných   práv   priamo   pred odvolacím   súdom,   a nie   domáhať   sa   od   ústavného   súdu   rozhodnutia,   aby   krajský   súd „vypočul svedkov...“, ako to žiadal vo svojom podaní z 23. októbra 2008.

Nevyužitie   uvedených   možností   ochrany   označených   práv   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008