znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 378/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   o   sťažnosti   Mgr.   M.   K.,   M.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   T.   vo   veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   Cob   230/05 z 9. novembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Mgr.   M.   K.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 230/05 z 9. novembra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 230/05 z 9. novembra 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. M. K. trovy právneho zastúpenia   v   sume   6   887,70   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských korún a sedemdesiat halierov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. III. ÚS 378/06-10 zo 6. decembra 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M.   K.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   T.,   v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 230/05-58 z 9. novembra 2005 v konaní o zaplatenie poplatku z omeškania   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom poistení“).

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí a keďže sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej   zástupkyne   v   podaní   zo 7. marca   2006,   ako   aj   krajský   súd   vo   vyjadrení č. Spr. 3027/07   zo   7.   marca   2007   vyslovili   súhlas   s tým,   aby   sa upustilo   od   ústneho pojednávania, ústavný   súd   preto   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 230/05-58 z 9. novembra 2005 s tým, aby   bol   označený   rozsudok   zrušený   a   vec   vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie. Zároveň sa sťažovateľka domáhala úhrady trov právneho zastúpenia v sume 10 888,50 Sk.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“), zaplatiť 403 983,42 Sk z dôvodu   poplatku z omeškania a uhradiť trovy konania. Okresný súd rozsudkom č. k. 42 Cb/123/2005-41 z 21. júna 2005 rozhodol tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 40 398,34 Sk, vo zvyšku žalobu zamietol a úhradu trov konania žiadnemu z účastníkov nepriznal. Z rozsudku vyplýva, že súd priznal sťažovateľke poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy pri faktúrach splatných po 1. júni 2003.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Dňa 15. 7. 2004 bol v Zbierke zákonov uverejnený Nález Ústavného súdu SR zo dňa 17. 5.   2004,   podľa   ktorého ustanovenie   §   38 ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s či. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR.

Podľa článku 125 ods. 3 Ústavy SR ak ústavný súd svojim rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu   s ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných.ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platné a účinné v čase vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 17. 5. 2004, t. j. upravujúce výšku poplatku z omeškania na sadzbu 0,01 %, stratilo účinnosť dňom 15. 7. 2004 (deň uverejnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov), t. j. na poplatky z omeškania, pri ktorých vzniklo právo na ich vyúčtovanie v období od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 je potrebné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 (zákon č. 138/2003 Z. z.). V danom prípade pri všetkých   faktúrach   vzniklo   právo na vyúčtovanie   poplatku   z omeškania v mesiacoch   júl 2003 až február 2004, súd preto aplikoval ustanovenie § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 (zák. č. 138/2003 Z. z.) a zaviazal žalovaného na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 40.398,34 Sk pri sadzbe poplatku z omeškania 0,01 % za každý kalendárny deň omeškania.“

Proti citovanému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací sud rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol jej návrh zamietnutý, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. O odvolaní   sťažovateľky   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   3 Cob 230/05-58 z 9. novembra   2006,   ktorým   prvostupňový   rozsudok   v napadnutej   časti   potvrdil   a trovy odvolacieho   konania   sťažovateľke   nepriznal.   V odôvodnení   potvrdzujúceho   rozsudku krajský   súd   poukazuje okrem   iného   na   to,   že: „Z   predloženého   spisového   materiálu a z priebehu konania pred súdmi, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa zistil, že skutkový stav je medzi účastníkmi nesporný. Spornou zostalo len právne posúdenie v akej sadzbe žalobcovi patrí poplatok z omeškania za meškanie so zaplatením ceny a to či 0,1 % denne alebo 0,01 % denne za obdobie od 1.6. 2003 do 15. 7. 2004. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení zák. č. 138/2003 Z. z. bolo platné a účinné od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004, t. j. do dňa kedy bol v Zbierke zákonov uverejnený nález Ústavného súdu SR zo 17.   5.   2004,   podľa   ktorého   ustanovenie   §   38   ods.   4   zák.   č.   273/1994   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov nie je v súlade s či. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s či. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR. Podľa či. 125 ods. 3 Ústavy SR ak ústavný súd svojim' rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi je nesúlad s ústavou, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď žalobcovi za čas od 1.6. 2003 do 15. 7. 2004 priznal poplatok z omeškania !en vo výške 0,01 % denne.“

Podľa názoru sťažovateľky bolo napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Právna argumentácia sťažovateľky na podporu tvrdenia o porušení jej základného práva sa opiera o nález ústavného súdu zo 17. mája 2004 publikovaný pod č. 396/2004 Z. z. (sp. zn. PL. ÚS 38/03).

Krajský súd sa k prijatej sťažnosti vyjadril na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde prostredníctvom svojej predsedníčky, ktorá vo svojom vyjadrení uviedla: „Dovoľte mi, aby som Vám oznámila, že súdy, ako aj iné orgány štátnej správy,   môžu postupovať   pri   plnení   svojich   úloh   len   v   súlade   s platným   právnym poriadkom SR (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR - Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon). V oblasti výkonu súdnej moci sa uvedená zásada premietla do zákonného ustanovenia § 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov. V zmysle ust. § 2 ods. 2 a 3 citovaného zákona je sudca pri výkone svojej funkcie nezávislý   a   zákony   a   iné   všeobecne záväzné   právne   predpisy   vykladá   podľa   svojho najlepšieho   vedomia   a   svedomia,   rozhoduje nestranne   a   spravodlivo,   bez   zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Sudca je pri výkone svojej   funkcie   nezávislý   a   pri   rozhodovaní   viazaný   len   Ústavou   Slovenskej   republiky, ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky a zákonom. Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na základe návrhu súdu, je pre súd záväzný.

Hodnotenie rozhodovacej činnosti a procesného postupu zákonného sudcu spadá výlučne   do   kompetencie   nadriadeného   súdu,   a   to   na   základe   riadne   a   včas   podaného riadneho, príp. mimoriadneho opravného prostriedku.

Ústava Slovenskej republiky vo svojom článku 46 ods. 1 garantuje zásadu sudcovskej nezávislosti. Vzhľadom k tomu sa ako orgán riadenia a správy súdu nemôžem vyjadrovať alebo   hodnotiť   procesnoprávny   postup   sudcov   v   konkrétnych   súdnych   konaniach, usmerňovať, akým spôsobom majú v tom ktorom konaní postupovať, zaujímať svoj právny názor k veci alebo akýmkoľvek spôsobom ich ovplyvňovať či už ide o postup v konaní alebo spôsob rozhodovania. Vzhľadom na uvedené mi neprináleží vyjadrovať sa k rozhodnutiu predsedníčky   senátu   zo   dňa   09.   11.   2005   v   predmetnom   konaní,   ktoré   je   predmetom sťažnosti sťažovateľky.

Záverom Vám oznamujem, že krajský súd netrvá na ústnom pojednávaní.“

Keďže v konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy žalovanej, doručil jej ústavný súd podanú sťažnosť a uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 378/06-10 zo 6. decembra 2006 s tým, že žalovaná má právo sa vo veci vyjadriť. Žalovaná však právo vyjadriť sa vo veci nevyužila.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 6. decembra 2006 na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec pridelená. Po vymenovaní nových sudcov ústavného súdu prezidentom Slovenskej republiky 16. februára 2007 a následným prerozdelením vecí 19. februára 2006 sa v tejto veci sudkyňou spravodajkyňou stala Marianna Mochnáčová. Schválením Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07 sa sudkyňa spravodajkyňa   stala   členkou   IV.   senátu   ústavného   súdu.   Z toho   dôvodu   sa   táto   vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do   súladu s ústavou,   s ústavnými zákonmi a   s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi,   a   ak   ide   o   predpisy   uvedené   v   odseku   1   písm.   d),   aj   s   nariadeniami   vlády a so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom   ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne   skončené   (§ 41a   zákona o ústavnom   súde).   V oboch   prípadoch   ale   zákonodarca   umožnil   v záujme   uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych   predpisov,   ktoré   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   označil   ústavný   súd za nesúladné s ústavou.

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré začalo 30. decembra 2004, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke zákonov, a krajský súd bol preto podľa nej povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde,   pričom   pre   ústavne   akceptovateľné   rozhodnutie   krajského   súdu   bola   nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Zo sťažnosti i predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka v predmetnom konaní založila   svoj   nárok   na   zaplatenie   poplatku   z omeškania   vo   výške   0,1 %   za   každý   deň z omeškania po 1. júni 2003 na právnom názore, podľa ktorého dňom uverejnenia nálezu ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 38/03   zo 17.   mája 2004   v Zbierke   zákonov,   t. j.   15. júla 2004, sa v zmysle ustanovenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stalo neúčinným len novelizované   znenie   § 38   ods. 4   zákona   o zdravotnom   poistení   zavedené   zákonom č. 138/2003   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 277/1994   Z. z.   o   zdravotnej   starostlivosti   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č. 138/2003   Z. z.“),   ktorý   nadobudol účinnosť 1. júna 2003, a ustanovujúce poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň z omeškania. Sťažovateľka zároveň tvrdí, že od tohto dňa, t. j. od 15. júla 2004,   je účinné   ustanovenie   § 38   ods. 4   zákona   o zdravotnom   poistení   v znení platnom   pred   novelizáciou   vykonanou   zákonom   č. 138/2003   Z. z.,   t. j.   v znení,   podľa ktorého predstavuje poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania.

Podľa právneho názoru vysloveného krajským súdom   v odôvodnení napadnutého rozsudku: „(...)Odvolací   súd   sa stotožnil   s   právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení zák. č. 138/2003 Z. z. bolo platné a účinné od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004, t. j. do dňa kedy bol v Zbierke zákonov uverejnený nález Ústavného súdu SR zo 17. 5. 2004, podľa ktorého ustanovenie § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je v súlade s či. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s či. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR. Podľa či. 125 ods. 3 Ústavy SR ak ústavný súd   svojim'   rozhodnutím   vysloví,   že   medzi   právnymi   predpismi   je   nesúlad s ústavou, strácajú   príslušné   predpisy,   ich   časti,   prípadne   niektoré   ich   ustanovenia účinnosť. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď žalobcovi za čas od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 priznal poplatok z omeškania !en vo výške 0,01 % denne.“

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   9.   novembra   2005,   t. j.   v čase   po uverejnení   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 38/03   zo 17.   mája   2004   v Zbierke zákonov. Navyše v čase, keď krajský súd vo veci rozhodoval, stratilo ustanovenie § 38 ods. 4   zákona   o zdravotnom   poistení   v znení   podľa   novelizácie   vykonanej   zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad   § 38   ods. 4   zákona   o zdravotnom   poistení   s ústavou   v znení   zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný pri rozhodovaní aplikovať znenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo o zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

Z uvedených zistení vyplýva, že krajský súd bol povinný pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   č. k.   42 Cb/123/2005-41   z   21.   júna 2005 ústavne súladným spôsobom aplikovať § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd na odôvodnenie tohto svojho záveru považuje za potrebné uviesť, že v danej   veci   je   nesporné,   že   § 38   ods. 4   zákona   o zdravotnom   poistení   v znení   podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č. 138/2003   Z. z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý jej priznal v označenom prvostupňovom rozsudku okresný súd za obdobie od 1. júna 2003, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok uplatnený sťažovateľkou vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo ustanovenie § 38 ods. 4   zákona   o zdravotnom   poistení   v znení   podľa   novelizácie   vykonanej   zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex tunc (nie ex nunc), t. j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami - na toto ustanovenie zákona o zdravotnom poistení sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Za   týchto   okolností   bolo   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   potrebné   zodpovedať otázku, aké znenie a či vôbec nejaké znenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení bolo platné   a účinné   v čase   jeho   rozhodovania,   t. j.   podľa   akého   znenia   § 38   ods. 4   zákona o zdravotnom poistení mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na túto otázku vyplýva z § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde,   konkrétne   z   citovaného   textu   za bodkočiarkou. Z tohto textu nesporne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom   poistení   „platí skorší   predpis   v znení platnom   pred   touto   zmenou alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení platil v čase rozhodovania krajského   súdu   v znení   pred   nadobudnutím   platnosti   a účinnosti   novelizácie   vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

V záujme   odstránenia   akýchkoľvek   pochybností   o interpretácii   textu   § 41a   ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 uviedol svoj názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého toto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   na   základe   rozhodnutia   (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa   ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu   by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel svoj rozsudok č. k. 3 Cob 230/05-58 z 9. novembra 2005 o také znenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo ani platné, ani účinné, t. j. rozhodol   v zjavnom   rozpore   s ústavou   a zákonom,   a preto   týmto   rozsudkom   porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Záver ústavného súdu o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce   stanovisko   k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu vyslovených   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu č. k. PL. ÚS 38/03-89   zo   17.   mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého predmetom je určenie výšky poplatku z omeškania podľa zákona o zdravotnom poistení.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ktoré   bolo   porušené   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 Cob 230/05 z 9. novembra 2005, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. A. G. v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   požiadala   o priznanie úhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   spolu   v sume   10   888,50   Sk,   ktoré   bližšie špecifikovala ako „trovy konania vo výške 9 150,- Sk vrátane 19 % DPH vo výške 1 738,50 Sk spolu vo výške 10 888,50 Sk“.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14 ods. 1, § 16 ods.   3 a § 18 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

Na základe uvedeného možno teda náhradu trov konania sťažovateľky vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu a DPH. Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 6 887,70 Sk.

Ústavný   súd   preto   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   priznal   úhradu   trov   konania v sume 6 887,70 Sk, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007