znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 377/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8,Banská   Bystrica,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Evou   Mihókovou,   1.   mája   22,Zlaté Moravce, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listinyzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Sžr 147/2013 z 23. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Lesy   Slovenskej   republiky,   štátny   podnik, o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2015doručená   sťažnosť   Lesy   Slovenskej   republiky,   štátny   podnik,   Námestie   SNP 8,   BanskáBystrica (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47ods. 3 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 147/2013 z 23. septembra 2014.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: «...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím Rozsudkom   zo   dňa   24.   9.   2014   sp.   zn.   1   Sžr   147/2013   zamietol   žalobu   sťažovateľa o preskúmanie   zákonnosti   Rozhodnutia   vtedajšej   Správy   katastra   Komárno   o   povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú. vykonaného pod zo dňa 07. 07. 2011, čím zmenil Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S 142/2011-155 zo dňa 02. 07. 2013, ktorý zrušil uvádzané rozhodnutie Správy katastra Komárno a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Predmetný vklad vlastníckeho práva Správa katastra Komárno povolila na základe dohody o vydaní veci zo dňa 18. 05. 2011 uzavretej medzi účastníkmi označenými ako

- povinný, LESY Slovenskej republiky, štátny podnik

- a oprávnený, Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, IČO 00419702, Jána Hollého 10, 917 66 Trnava

a to aj napriek tomu, že sťažovateľ, označený v rozhodnutí ako povinný uvádzanú dohodu o vydaní vecí nikdy nepodpísal a teda ani neuzavrel.

K pozemkom z k. ú., ktoré boli predmetom vkladu si Rímskokatolícka cirkev, označená v tom čase ako Bratislavsko-trnavská arcidiecéza uplatnila podľa z. č. 161/2005 Z.   z.   reštitučný   nárok   tvrdiac,   že   jej   bolo   odňaté   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam v rozhodnom období jedným zo spôsobov podľa § 3 reštitučného zákona, a to ako právnemu nástupcovi   po   bývalom   pozemnoknižnom   vlastníkovi   Ostrihomskom   arcibiskupstve, príslušný Okresný súd Komárno svojím Rozsudkom zo dňa 04. 02. 2009 sp. zn. 8C 159/2006 uložil sťažovateľovi povinnosť „vydať a navrátiť vlastníctvo“ k predmetu sporu, čo odvolací Krajský súd v Nitre svojím rozhodnutím zo dňa 17. 03. 2010 sp. zn. 25Co 75/2009 potvrdil. Na základe týchto rozsudkov Správa katastra Komárno na návrh cirkvi zapísala vlastníctvo k   pozemkom   v prospech cirkvi   a to podľa   Z 1632/10 a   Z 1681/10 zo dňa 16. 06. 2010:

proti uvádzanému postupu Správy katastra Komárno podala Okresná prokuratúra v Komárne protest a to podaním zo dňa 14. 02. 2011 pod sp. zn. Pd 108/10 v súlade s §-om 22 ods. l písm. b) z. č. 153/2001 Z. z, o prokuratúre, v ktorom uviedla, že

zápis vlastníctva podľa uvádzaných rozsudkov je nezákonný, nakoľko predmetné rozsudky nie sú spôsobilými listinami na zápis vlastníctva, rozsudky neurčujú vlastnícke práva   žiadneho   subjektu,   ale   ukladajú   štátnemu   podniku   LESY   Slovenskej   republiky povinnosť vydať dotknuté pozemky cirkvi;

v tejto podobe sú rozhodnutia súdov spôsobilé len na zápis informatívnej poznámky do záznamov katastra;

zápisu   do   katastra   nehnuteľností   by   podliehala   prípadná   dohoda   o   vydaní nehnuteľných vecí uzavretá medzi oboma sporovými stranami formou vkladu podľa § 28 a nasl. katastrálneho zákona.

Správa katastra Komárno vyhovela uvádzanému protestu prokuratúry a zrušila zápis vlastníctva vykonaný v záznamoch katastra na základe uvádzaných súdnych rozhodnutí a to svojím rozhodnutím zo dňa 16. 03. 2011 č. ÚP 1/2011-1.

Opätovne Správa katastra Komárno vykonala zápis vlastníctva v prospech cirkvi, tento krát na základe „Dohody o vydaní nehnuteľných vecí“ zo dňa 18. 05. 2011, ktorú sťažovateľ nepodpísal a ani nevypracoval;

obsah   dohody   odkazuje   na   povinnosť   sťažovateľa   „vydať   a   navrátiť   vlastníctvo“ k nehnuteľnostiam v k. ú. podľa rozsudku OS Komárno sp. zn. 8C 159/2006, čím cirkev   chcela   pravdepodobne   nahradiť   nepodpísanie   dohody   zo   strany   sťažovateľa, označeného v dohode ako povinná osoba. Vklad vlastníctva bol povolený pod zo dňa 07. 07. 2011.

Proti rozhodnutiu Správy katastra Komárno podal sťažovateľ žalobu podľa § 247 O. s.   p.   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   uvádzaného   správneho   orgánu,   ktorú odôvodnil tým, že

- dohoda je neperfektným právnym úkonom, chýba na nej určitý a zrozumiteľný prejav vôle jedného z účastníkov v podobe jeho podpisu s overením pravosti podpisu

-   samotný   rozsudok   OS   Komárno   sp.   zn.   8C   159/2006   ukladá   povinnosť   vydať a navrátiť vlastníctvo nevlastníkovi, štátny podnik je iba správcom lesného majetku štátu, pričom Slovenská republika nie účastníkom uvádzaného súdneho sporu

- z uvádzaného rozsudku nevyplýva povinnosť správcovi majetku štátu v postavení povinnej osoby podľa § 4 z. č. 161/2005 Z. z. uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľných vecí, petit žaloby je postavený ako vlastnícka žaloba a teda nie je spôsobilý nahradiť prejav vôle vlastníka, ktorý nie je jeho účastníkom;

konajúci   Krajský   súd   v   Nitre   sa   stotožnil   s   tým,   že   Správa   katastra   Komárno pochybila   pri   povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   v   prospech   cirkvi   na   základe nepodpísanej   dohody,   ktorá   týmto   nespĺňala   základné,   náležitosti   právneho   úkonu, na základe ktorého by malo vzniknúť právo k nehnuteľnostiam, ďalej vytkol správe katastra skutočnosť, že sa nevysporiadala s tým, čoho sa vlastne cirkev svojím návrhom domáha a to vzhľadom na skutočnosť doloženia aj rozsudkov uvádzaných súdov, správny orgán mal teda   konanie   podľa   §   31a   katastrálneho   zákona   prerušiť   a   vyzvať   navrhovateľa,   aby v určenej lehote spresnil, čoho sa svojím podaním domáha, t. j. ak sa domáha návrhu na vklad vlastníckeho práva na základe dohody o vydaní nehnuteľných vecí, musí doložiť dohodu podpísanú oboma účastníkmi, nepredloženie dohody ani po tejto výzve zakladá možnosť na zastavenie vkladového konania;

konajúci   súd   na   základe   uvádzaného   rozhodnutie   Správy   katastra   Komárno, napadnuté žalobou zrušil a vec vrátil na nové konanie.

Proti tomuto rozsudku správny orgán podal odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý ako je už uvádzané sťažovateľom svojím rozhodnutím zo dňa 24. 09. 2014 sp. zn. 1 Sžr 147/2013 žalobu sťažovateľ a zamietol s odôvodnením, že

-   vtedajšia   Správa   katastra   Komárno   postupovala   správne,   keď   povolila   vklad vlastníckeho   práva   v   záznamoch   katastra   nehnuteľností   v   k.   ú. podľa   dohody o vydaní o vydaní veci i kde prejav vôle povinnej osoby - sťažovateľa bol v zmysle § 161 ods.3 O. s. p. nahradený právoplatným rozsudkom Okresného súdu Komárno

- nepovažoval za správny názor súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný správny orgán mal konanie prerušiť a vyzvať cirkev na odstránenie nedostatku návrhu, nakoľko podľa názoru najvyššieho súdu návrh cirkvi bol jednoznačný, smeroval k povoleniu vkladu vlastníckeho   práva   na   základe   dohody   o   vydaní   veci,   kde   prejav   vôle   sťažovateľa   je nahradený   v   rozsudku   povinnosťou   vydať   vec   a   uloženie   tejto   povinnosti   osvedčuje náhradným spôsobom jej vôľu aj takto konať

- stotožnil sa s právnym názorom správneho orgánu, že na povolenie vkladu boli splnené podmienky v zmysle katastrálneho zákona

-   poukázal   na   skoršiu   judikatúru   o   určení   povinnosti   uzatvoriť   kúpnu   zmluvu v rozsudku, ktorý je potrebné vykladať v súlade s § 161 ods. 3 O. s. p. ako rozsudok ukladajúci vyhlásenie vôle (NS SR 3 SžoKS 16/2006), ako aj na rozsudok KS v Trenčíne sp. zn. 1 Co 241/2003...»

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavnýsúd vydal takéto rozhodnutie:

„Práva   sťažovateľa   LESY   Slovenskej   republiky,   štátny   podnik,   Námestie   SNP   8, 97566 Banská Bystrica, IČO 36 038 351, dané mu podľa čl. 20 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1)   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 36 ods. 1) z. č. 23/1991 Zb., ktorý sa uvádza Listina základných práv a slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3) Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s čl. 37 ods. 3) z. č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných   práv   a   slobôd,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušením čl. 2 ods.3) Ústavy Slovenskej   republiky   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Sžr 147/2013 zo dňa 23.septembra 2014 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. septembra 2014 sp. zn. 1 Sžr 147/2013 sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   článok   133   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   proti rozhodnutiam   ústavného   súdu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikohonemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Základné   právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavyumožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonomúčastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom,   súdjej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   [rozhodnutie   Európskeho   súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právona spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princípkontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehaťrôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivcak súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojejpodstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantujeprávo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existujeprimeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a   týmto   cieľom   (napr.   Guérinc. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z 9. 12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnutý rozsudokneodôvodnil   dostatočným   spôsobom   a   nezaoberal   sa   všetkými   námietkami   sťažovateľa.Podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 147/2013 z 23. septembra2014 má arbitrárny charakter z dôvodu, že pre jeho záver nie je v súdnom konaní žiadenprávne relevantný dôkaz. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu jehozákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosťúčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   sp.   zn.   1   Sžr/147/2013z 23. septembra 2014 najvyšší súd uviedol:

«...   Z   vyjadrenia   správy   katastra   vyplynulo,   že   vzhľadom   k   úspechu   cirkvi v občianskoprávnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v   Komárne   a   Krajskom   súde v Nitre, v ktorom bola žalobcovi uložená povinnosť vydať a navrátiť oprávnenej osobe (teda cirkvi) vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam, povolil vklad vlastníckeho práva z titulu dohody o vydaní veci s tým, že v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p. prejav vôle žalobcu považoval za nahradený práve výrokom právoplatného občianskoprávneho rozsudku.

Odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   s   názorom   žalovaného   v   tom,   že pre povolenie vkladu boli splnené podmienky v zmysle katastrálneho zákona.

Cirkev si uplatnila reštitučný nárok na navrátenie nehnuteľností v zmysle ustanovení reštitučného   zákona.   Nakoľko   žalobca   s   ňou   odmietol   uzavrieť   dohodu   o   vydaní   vecí, obrátila   sa   cirkev   na   súd,   ktorý   uložil   žalobcovi   povinnosť   vydať   cirkvi   tam   uvedené nehnuteľnosti a navrátiť jej vlastníctvo. Žalobca ako povinná osoba právoplatný rozsudok Okresného   súdu   Komárno   v   spojení   s   odvolacím   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre nerešpektovala.

Odvolací   súd   dal   za   pravdu   žalovanému   ako   aj   cirkvi   v   tom,   že   právoplatným rozsudkom Okresný súd Komárno uložil žalobcovi (v reštitučnom konaní povinnej osobe v zmysle § 4 reštitučného zákona) povinnosť vydať nehnuteľnosti a navrátiť vlastníctvo k nim cirkvi   ako   osobe   oprávnenej,   teda   uložil   žalobcovi   povinnosť   vyhlásiť   vôľu   určitým spôsobom. Nakoľko žalobca uvedenú povinnosť nerešpektoval, dohodu s cirkvou neuzavrel, ani iným spôsobom nesplnil právoplatne mu uloženú povinnosť, nastala ex lege zákonná fikcia, v zmysle ktorej právoplatný rozsudok Okresného súdu Komárno ukladajúci žalobcovi povinnosť prejaviť   svoju   vôľu   (teda   vydať   nehnuteľnosti),   nahradil vôľu   povinnej   osoby (žalobcu) a súčasne aj druhej zmluvnej strany v dohode o vydaní veci.

Následne   správa   katastra   postupovala   správne,   keď   na   základe   návrhu   cirkvi, z ktorého bolo jednoznačne zrejmé, čoho sa cirkev domáhala - a síce povolenia vkladu k tam špecifikovaným nehnuteľnostiam z titulu dohody o vydaní veci zo dňa 18. 5. 2011 podľa reštitučného zákona v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 8C 159/06-552 - návrh a jeho prílohy v zmysle § 31 katastrálneho zákona preskúmala a dospela   k   záveru,   že   dohoda   o   vydaní   veci   obsahovala   všetky   zákonom   požadované náležitosti, pričom absentujúci prejav vôle a podpis žalobcu bol s poukazom na § 161 ods. 3 O. s. p. nahradený výrokom právoplatného rozsudku Okresného súdu Komárno, ktorý bol k návrhu pripojený.

K vyššie uvedenému odvolací súd poukazuje aj na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu   SR   (rozsudok   sp.   zn.   3SžoKS/í   6/2006),   v   zmysle   ktorej   rozsudok   súdu   vydaný v občianskoprávnom   konaní   ukladajúci   odporcovi   povinnosť   vyhlásiť   vôľu   spôsobom uvedeným vo výroku (t. j. povinnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu identifikovanú vo výroku), je rozsudkom   ukladajúcim   vyhlásenie   vôle   podľa   §   161   ods.   3   O.   s.   p.   Najvyšší   súd v odôvodnení tohto rozsudku konštatoval, že „... podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Požiadavka na ústavne konformný výklad zákonov priamo ovplyvňuje zisťovanie obsahu jednotlivých zákonných ustanovení z dikcie a ich aplikáciu na daný skutkový stav a zabezpečuje, že výklad normatívnych ustanovení zákona nevedie k absurdným záverom, alebo záverom v rozpore s ústavnými princípmi... Odvolací súd poukazuje na dikciu ustanovenia 161 ods. 3 O. s. p., kde je rozsudok identifikovaný   slovným   spojením   „ukladajúci   vyhlásenie   vôle“   a   nie   „nahradzujúci vyhlásenie vôle.“ Výrok rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 1 Co 241/2003, ukladá Hornonitrianskym baniam Prievidza, a. s, povinnosť vyhlásiť vôľu spôsobom uvedeným, vo výroku,   t.   j.   uzavretím   kúpnej   zmluvy   identifikovanej   vo   výroku.   Keďže   povinný

-Hornonitrianske   bane   Prievidza,   a.   s.   do   právoplatnosti   rozsudku   tak   neurobil, právoplatnosťou rozsudku došlo v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p. k nahradeniu vôle s obsahom, ktorý je uvedený vo výroku rozsudku...“

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svetle vyššie uvedeného nemohol stotožniť s názorom súdu prvého stupňa v tom, že správa katastra nepostupovala správne a v súlade so zákonom, keď povolila vklad vlastníckeho práva titulom dohody, v ktorej absentoval podpis žalobcu.

Odvolací súd nepovažoval za správny ani ten názor súdu prvého stupňa, že žalovaný mal konanie prerušiť a vyzvať navrhovateľa - cirkev na odstránenie nedostatku návrhu, nakoľko   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   návrh   cirkvi   bol   jednoznačný   a   smeroval k povoleniu vkladu vlastníckeho práva na základe dohody o vydaní veci, kde prejav vôle povinnej osoby - žalobcu bol v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p. nahradený právoplatným rozsudkom Okresného súdu Komárno.

K argumentácii súdu prvého stupňa, že správa katastra mala vykonať len záznam na základe rozsudku Okresného súdu Komárno podľa § 34 ods. 1 katastrálneho zákona, ktorý je podľa jeho názoru rozhodnutím štátneho orgánu, odvolací súd poukazuje na názor vyslovený v proteste prokurátora Pd 108/10-5 zo dňa 14. 2. 2011, s ktorým sa stotožňuje, že: „... rozsudok Okresného sudu v Komárne sp. zn. 8C159/06-552 zo dňa 4. 2. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/75/2009-807 zo dňa 17. 3. 2010

- nie sú listinami, ktoré sú predmetom zápisu do katastra nehnuteľností záznamom, nakoľko tieto   rozhodnutia   neurčujú   vlastnícke   právo   žiadneho   subjektu   k   dotknutým nehnuteľnostiam, ale štátnemu podniku Lesy SR Banská Bystrica ukladajú povinnosť vydať dotknuté pozemky...“. Takéto uloženie povinnosti implicitne nahradzuje súhlas povinnej osoby s vydaním požadovanej veci a osvedčuje náhradným spôsobom jej vôľu aj takto konať.

Navyše odkázať správny orgán na postup, ktorý už bol raz aplikovaný, no následne bol jeho výsledok - záznam sp. zn. Z 1632/10, Z 1681/10 zapísaný pod položkou výkazu zmien 186/10 dňa 16. 6. 2010 - zrušený ako nezákonný, sa javí byť absolútne nelogické, nehospodárne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver poukazuje na účel okruhu reštitučných predpisov   a   tým   je   vo   všeobecnosti   odstránenie   alebo   aspoň   zmiernenie   následkov niektorých   majetkových   krívd,   ku   ktorým   došlo   voči   postihnutým   osobám   v   období neslobody   zo   strany   štátu.   Poškodenou   bola   v   predmetnej   právnej   veci   cirkev,   ktorá postupovala v súlade s ustanoveniami reštitučného zákona a vyzvala žalobcu ako povinnú osobu (§ 4 a § 5 ods. 1 a 2 reštitučného zákona) k vydaniu odňatých nehnuteľností, ktorý jej výzvu ignoroval, následne sa obrátila na Okresný súd Komárno i Krajský súd v Nitre (§ 5 ods. 3 reštitučného zákona), ktorý jej právoplatným rozsudkom dali za pravdu a uložili žalobcovi   povinnosť,   ktorú   tento   opätovne   nerešpektoval.   Nakoľko   vykonanie   záznamu do katastra nehnuteľností titulom uvedených civilných rozsudkov bolo na základe protestu prokurátora   zrušené   ako   nezákonné   s   tým,   že   tieto   rozsudky   uložili   povinnosť   vydať nehnuteľnosti, no neurčovali vlastnícke právo k nim, neostávalo cirkvi žiadne iné riešenie, ako   sa   domáhať   svojich   práv,   len   to,   ktoré   zvolila,   ktoré   následne   aplikovala   správa katastra a ktoré je aj podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené súladné so   zákonom   aj   s   judikatúrou.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vzhľadom   na   uvedené dospel k záveru, že neboli dané dôvody pre zrušenie správneho rozhodnutia, ktoré bolo vydané v súlade so zákonom. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 220 O. s. p. v spojení § 250ja ods. 3 posledná veta O. s. p. zmenil tak, že žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol (§ 250j ods. 1 O. s. p.)...»

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutomrozsudku   zaoberal a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal s relevantnýminámietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok Krajského súdu v Nitreč.   k.   11   S   142/2011-155   z 2.   júla   2013   zmenil   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   zamietol.Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovaťza zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnychzáveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 147/2013 z 23. septembra 2014 a základným právom vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľačl. 47   ods.   3   ústavy   v spojení   s   čl.   2   ods.   3   ústavy   a   čl.   37   ods.   3   listiny   a právomna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľnamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanýmisťažovateľom v jeho žalobe ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza,že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, alelen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový aprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanýchúčastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   ajasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m.IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľa   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 147/2013 z 23. septembra 2014 a vrátenie veci na ďalšiekonanie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015