znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 377/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. L., PhD., správcu konkurznej podstaty, Z., zastúpeného advokátom Mgr. S. J., Z., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 34 Cbi/33/2007-Ká-211 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/141/2010 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. L., PhD.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   L.,   PhD.,   správcu   konkurznej   podstaty,   Z.   (ďalej   len „sťažovateľ“), po doplnení sťažnosti z 15. júna 2011, zastúpeného advokátom Mgr. S. J., Z., pre   namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 34 Cbi/33/2007-Ká-211 z 11. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo/141/2010 z 27. januára 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol odporcom v konaní, v ktorom sa navrhovatelia žalobou podanou na krajskom súde 15. novembra 2010 domáhali, aby súd uložil sťažovateľovi ako správcovi konkurznej podstaty povinnosť vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu v žalobe uvedené nehnuteľnosti. Krajský súd zistil, že na Okresnom súde Rimavská Sobota je vedené konanie pod sp. zn. 8 C/206/2007, v ktorom sa navrhovatelia domáhali   určenia   vlastníckeho   práva   k totožným   nehnuteľnostiam.   Krajský   súd   preto uznesením z 11. novembra 2010 v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že všetky spory týkajúce sa majetku patriaceho do konkurznej podstaty majú byť sústredené na konkurznom súde, a preto konkurzný súd je povinný skúmať existenciu alebo neexistenciu vlastníckeho práva a sám vo veci rozhodnúť.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodoval   najvyšší   súd,   ktorý   rozhodnutím   sp.   zn. 5 Obo/141/2010 z 27. januára 2011 potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.

Všeobecné súdy podľa sťažovateľa porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z týchto dôvodov: „a) pre odňatie možnosti účastníka konať pre súdom, b) pre nesprávne právne posúdenie veci súdom, c) pre neoprávnené zasahovanie do autonómneho postavenia správcu konkurznej podstaty, d) pre porušenie práva domáhať sa rýchlej a účinnej ochrany práv a oprávnených záujmov, aj pre porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   f)   pre   odňatie spravodlivostí (denegatio iustitiae).“

Porušenie základného práva podľa č. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ „predovšetkým v konaní prvostupňového súdu, ktorý v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. nedôvodne a nezákonne prerušil konanie o vylučovacej žalobe z   dôvodu,   že   na   Okresnom   súde   v   Rimavskej   Sobote   prebieha   iné   konanie   (konanie o určenie vlastníckeho práva), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie...

S   poukazom   na   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 21. 10. 2010, spis. zn.: 3 Cdo 150/2010, ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné   konanie   nevyhnutné.   Súd   je   povinný   najskôr   urobiť   iné   vhodné   opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení   príslušného   súdneho   konania,   je   ale   potrebné podriadiť   aj   zákonnej   požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a použiť to opatrenie,   prostredníctvom   ktorého   je   ochrana   práv   účastníkov   konania   rýchlejšia a účinnejšia.

Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. sú preto súdy povinné vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Všeobecný súd sa preto musí spravovať aj touto požiadavkou, a prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote." (Nález Ústavného súdu SR spis, zn.: I. ÚS/21/2000).“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že všeobecné súdy mu svojím konaním zároveň odňali možnosť konať pred súdom a neoprávnene zasiahli do autonómneho postavenia správcu konkurznej podstaty.

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľ žiada,   aby ústavný   súd rozhodol   vo   veci   jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Článku 46 ods. 1, Článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis.   zn.:   5   0bo/141/2010,   zo   dňa   27.   01.   2011,   právoplatné   a   vykonateľné   ku   dňu 23. 03. 2011 a Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.: 34 Cbi/33/2007 - Ká - 211 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis.   zn.:   5   Obo/141/2010,   zo   dňa   27.   01.   2011,   právoplatné a vykonateľné ku dňu 23. 03. 2011 a Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.: 34 Cbi/33/2007 - Ká - 211 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   Slovenskej   republiky   je   nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta   porušenie   základných   práv   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1 a na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi/33/2007-ká-211, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07). O ochrane práva sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, vo vzťahu   ku   konaniu   krajského   súdu   mal   právomoc   rozhodovať   v   odvolacom   konaní najvyšší súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi/33/2007-ká-211.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej porušenie označeného práva postupom okresného súdu v predmetnom konaní po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   V   časti   sťažnosti,   ktorá   smerovala proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obo/141/2010   z   27.   januára   2011,   ústavný   súd   preskúmal   doložené   listinné   dôkazy a zisťoval,   či   rozhodnutie   o   prerušení   konania   najvyšším   súdom   mohlo   porušiť sťažovateľove práva.

V zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku súd fakultatívne preruší konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. O prerušení konania rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.

Čo sa týka prerušenia konania, ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený, a treba ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú zásadne lepšie predpoklady než ústavný súd všeobecné   súdy.   Vzťah   ústavného   súdu   k   všeobecným   súdom   sa   riadi   podľa   princípu subsidiarity,   ktorému   zodpovedá   aj to,   aby ústavný   súd,   ak to   nie   je   nevyhnutné,   sám neposudzoval   vhodnosť   a   účelnosť   zvoleného   procesného   postupu.   To   však   ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a že je ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa takto: „Odvolateľ   vo   svojom   odvolaní   uviedol,   že   v   zmysle   ust.   zákona   o   konkurze a vyrovnaní, platí koncentračná zásada t. j. že konkurzný súd rozhoduje nielen o konkurze, ale aj o sporoch vyvolaných a súvisiacich s konkurzom. Podľa ust. § 14 ods. 1 písm. d/ ZKV iné konania než uvedené v písmene c/ sa prerušujú. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľa, že vecne a miestne príslušným na prejednanie vecí vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom okrem vysporiadania BSM, je konkurzný súd. Taktiež sa stotožnil s názorom odvolateľa, že v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. d/ ZKV sa iné konania prerušujú, ak správca konkurznej   podstaty   na   pokračovanie   nedá   súhlas.   Nemôže   však   súhlasiť   s   právnym názorom žalovaného, že spory o vylúčenie veci zo súpisu podstaty, podľa § 19 ZKV sú spormi incidenčnými, pretože ide o excindačné žaloby.

Je nesporné, že na prejednanie incidenčných žalôb (§ 23 ZKV) sú príslušné len konkurzné súdy, pričom v tomto druhu konaní (zistenie pravosti, výšky a poradia popretej pohľadávky resp. právo na jej oddelené uspokojenie) ide o určovacie žaloby. Rovnako je konkurzný súd príslušný na prejednanie vylučovacích žalôb (§19 ZKV) t. j. excindačných žalôb. Vylučovaciu žalobu - excindačnú žalobu je však treba odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Zahrnutím majetku do konkurznej podstaty sa nikdy nemení skutočný vlastník, tohto majetku, nech ním je úpadca alebo iná osoba. Zápisom majetku do súpisu konkurznej podstaty rovnako, ako právoplatným rozhodnutím o jeho vylúčenie zo súpisu konkurznej podstaty však nemôže byť nikdy určený vlastník takéhoto majetku.

Či môže súd prvého stupňa v excindačnom konaní ako prejudiciálnu otázku vyriešiť otázku   určenia   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam   definovaných   v   žalobnom   návrhu,   je vzhľadom na skutočnosť, že ako úpadca sám deklaroval predmetné nehnuteľnosti, nevlastnil a ani neprenajímal (č. l. 91) a vzhľadom na vykonanie projektu pozemkových úprav v k. ú. B.   spracovaný   zhotoviteľom   T.,   s.r.o.   B.,   záležitosť   vyžadujúca   si   znalosť   miestnych pomerov a napĺňa možnosti dané ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. t. j. že prebiehajúce konanie vedené na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.: 8 C/206/2007 o určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ktorých vylúčenia sa žalobcovia v konaní sp. zn. 34 Cbi/33/2007 domáhajú, je otázkou, ktorá bude mať význam pre rozhodnutie súdu prvého stupňa.   Prerušením   konania   podľa   ust.   §   109   ods. 2   písm.   c/   O.   s.   p.   je   zabezpečený spravodlivý prístup účastníkov k ochrane ich práv a záujmov. Prerušenie konania nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti resp. znemožnenie, aby sa o danej vylučovacej žalobe   rozhodlo,   pretože   v   predmetnej   excindačnej   žalobe   bude   prvostupňový   súd   po odpadnutí dôvod prerušenia konania, ďalej pokračovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že konanie vedené na Okresnom súde Rimavská Sobota sp.   zn.   8 C/206/2007 jeho skončenie závisí od súčinnosti žalovaného správcu konkurznej podstaty t. j. jeho súhlasu na pokračovanie v konaní, čo je aj v jeho záujme vzhľadom na konkurzné konania (jeho ukončenie).

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého   stupňa   ako   vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd akceptovateľným spôsobom odlíšil žalobu o určenie vlastníckeho práva od vylučovacej – excindačnej žaloby, ktorou sa tretie osoby domáhajú vylúčenia sporných vecí z exekúcie, na prejednanie ktorých je aj podľa názoru najvyššieho   súdu   príslušný   konkurzný   súd.   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   rieši   otázku určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam zahrnutým do konkurznej podstaty. Keďže otázka vylúčenia   alebo   nevylúčenia   predmetných   nehnuteľností   závisí   od   určenia   vlastníka sporného majetku, je aj podľa názoru ústavného súdu prerušením konania zabezpečený spravodlivý prístup účastníkov konkurzného konania k ochrane ich práv a záujmov.

Sťažovateľ namietal „odňatie možnosti konať pred súdom“ ako súčasť základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že vo veci konal iný všeobecný súd, nemožno chápať ako odmietnutie spravodlivosti. Sťažovateľom   namietané „neoprávnené   zasahovanie   do   autonómneho   postavenia správcu konkurznej podstaty“ nie je súčasťou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podobne   ani   prerušenie   konania   konkurzným   súdom   pre   vyriešenie   predbežnej otázky, o ktorej rozhoduje iný vecne a miestne príslušný všeobecný súd, nie je v príčinnej súvislosti   s namietaným „porušením   práva   domáhať   sa   rýchlej   a účinnej   ochrany   práv a oprávnených záujmov, ako aj pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Ústavný   súd   z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nezistil,   že   by jeho   posúdenie   vecí a závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Z tohto dôvodu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) (I. ÚS 241/07, II. ÚS 8/01, III. ÚS 264/05). Pokiaľ ide o namietané prieťahy v konaní, ústavný súd v zmysle svojej stabilnej judikatúry uvádza, že k stavu právnej istoty, ktorý vylučuje prieťahy v konaní, dochádza až po právoplatnosti konania. Preskúmavaná vec je právoplatne skončená a nedochádza teda ani k porušovaniu čl. 48 ods. 2 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže viesť k záveru   o neústavnom postupe a rozhodnutí všeobecných súdov   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (II. ÚS 218/02, III. ÚS 419/08 a iné).

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa,   bolo   bez   ďalšieho   právneho významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   v nej   obsiahnutými,   ktoré   sa   viažu   na   úspech v merite veci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011