znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 377/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 26. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2010 doručená   sťažnosť   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   preskúmavanie rozhodnutí   Národného   bezpečnostného   úradu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 26. mája 2010.

Sťažovateľ uviedol, že 3. júna 2010 mu bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 26. mája 2010, ktorým bol opravený rozsudok sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 29. mája 2006, ktorý sa stal právoplatným 7. júla 2006. Vzhľadom na to, že opravné uznesenie najvyššieho súdu sa sťažovateľovi javilo ako nezákonné, podal proti nemu 9. júla 2010 odvolanie, aj napriek podľa neho nesprávnemu poučeniu o nemožnosti podať proti nemu   opravný   prostriedok.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   reakcia   najvyššieho   súdu   na podaný   opravný   prostriedok   spočívala   v   tom,   že   2.   augusta   2010   bola   na   namietanom uznesení vyznačená jeho právoplatnosť, ktorá podľa najvyššieho súdu nastala 3. júna 2010.

Sťažovateľ   namietal,   že   prijatým   uznesením   najvyšší   súd   opravil   svoj   rozsudok v danej veci z 29. mája 2006 tak, že namiesto žalovanej – odvolacej komisie, ktorá bola zriadená   zákonom   č.   215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o   ochrane   utajovaných   skutočností“), označil jeho ako žalovaného.

Predmetom   konania najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn. 4 Sž 78/2005 bolo pritom preskúmanie   rozhodnutia   odvolacej   komisie   ako   druhostupňového   orgánu   vo   vzťahu k rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu, ktorý vyslovil, že žalobcu nie je možné považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu.

Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   postup   najvyššieho   súdu   spočívajúci   vo   vydaní opraveného uznesenia nebol správny, pretože v čase vyhlásenia rozsudku najvyššieho súdu z 29.   mája   2006,   ktorý   bol   týmto   uznesením   opravený,   ešte   nebol   konštituovaný,   to znamená, že   nemohol   byť v   ňom   uvedený   ako   žalovaný.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ argumentoval tým, že ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. októbra 2005 vyslovil, že ustanovenie § 30 ods. 4 až 7 zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktoré sa týkalo práve kreovania a činnosti odvolacej komisie, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento nález bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pričom podľa sťažovateľa označené ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností stratili účinnosť 31. decembra 2005.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   dodal,   že   on   samotný   bol   konštituovaný ústavným zákonom č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky   na   preskúmavanie   rozhodnutí   Národného   bezpečnostného   úradu   (ďalej   len „ústavný zákon č. 254/2006 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 11. mája 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval aj takto:„- ústavný zákon nadobudol účinnosť dňa 11. 5. 2006,

- rozsudok najvyššieho súdu je zo dňa 29. mája 2006,

- do skončenia volebného obdobia v roku 2006, to znamená do 17. júna 2006 (t. j. v čase vydania rozsudku najvyššieho súdu), vykonával činnosť sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 4   ústavného   zákona   Osobitný   kontrolný   výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu...,

- sťažovateľ bol konštituovaný až na ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky dňa 4. júla 2006....

Uznesenie najvyššieho súdu nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky aj z dôvodu, že podľa súdnej judikatúry opraviť rozhodnutie súdu postupom upraveným v ustanovení § 164 O. s. p. je možné len v prípade, ak ide celkom zjavne o zrejmú chybu v písaní alebo v počítaní; a ďalej o také chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti obsiahnuté v rozhodnutí súdu, pričom zrejmosť takejto nesprávnosti pri vyhotovení rozhodnutia vyplýva z iných súvislostí vyplývajúcich zo spisového materiálu a priebehu konania....

Spôsobom,   akým   najvyšší   súd   vykonal   opravu   rozsudku   po   štyroch   rokoch   od nadobudnutia   jeho   právoplatnosti   a   nepripustením   podania   opravného   prostriedku   voči právnemu   stavu,   ktorý   takáto   oprava   navodila,   najvyšší   súd   porušil   základné   práva a slobody   sťažovateľa,   ktoré   mu   Ústava   Slovenskej   republiky   a   Dohovor   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   zaručujú.   Konkrétne   porušil   právo   sťažovateľa ustanovené   v článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, a tiež právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 26. mája 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a napadnuté uznesenie zrušil. Sťažovateľ zároveň žiadal,   aby   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   78/2005   z   29.   mája   2006   ostal nezmenený, to znamená, aby vec nebola najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ústavy predmetom ochrany ústavného súdu sú len základné práva alebo slobody fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ich ľudské práva a základné slobody vyplývajúce   z   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných slobodách, pričom ochrana podľa uvedeného článku ústavy sa poskytuje voči nositeľom verejnej moci.

Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť súčasne nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97, III. ÚS 115/06).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol zriadený ústavným zákonom č. 254/2006 Z.   z.   Jeho   právomoc   spočíva   v   preskúmavaní   niektorých   rozhodnutí   Národného bezpečnostného úradu. Pritom z čl. 5 citovaného ústavného zákona vyplýva, že rozhodnutie sťažovateľa je preskúmateľné najvyšším súdom. To znamená, že v daných konaniach má sťažovateľ nadradené mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti jeho postupu a rozhodnutiu má právo domáhať ochrany v rámci správneho súdnictva.

Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ ako výbor zákonodarného zboru, ktorý je sám nositeľom verejnej moci, sa nemôže domáhať ochrany podľa čl. 127 ústavy, preto je jeho sťažnosť nezlučiteľná rationae materiae a rationae personae s týmto článkom ústavy (obdobne I. ÚS 69/04).

Podľa názoru ústavného súdu by bolo nelogické a v zrejmom rozpore s prirodzenou koncepciou   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   z   ktorej   vychádza   aj   ústavná   úprava základných práv a slobôd (pozri napr. PL. ÚS 18/95, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 6/01), ak by ich nositeľom mohli byť aj orgán verejnej moci alebo právnická osoba verejného práva s tým istým   oprávnením   na   ich   ústavnú   ochranu,   ktorú   im   proti   zásahom   týchto   subjektov poskytuje ústavný súd podľa čl. 127 ústavy (I. ÚS 69/04).

V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci mohli podať sťažnosť podľa čl.   127   ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú   v   súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť,   len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Takáto okolnosť však v danom prípade zistená nebola.

V súvislosti s touto problematikou ústavný súd považuje za významné poukázať na čl.   34   dohovoru,   z ktorého vyplýva, že   Európsky   súd   pre ľudské   práva   môže   prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje sťažovateľa ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

V nadväznosti na uvedené, s poukazom na skutkové a právne zistenia, ako aj na svoju judikatúru (napr. II. ÚS 188/03, IV. ÚS 149/04, III. ÚS 115/06, I. ÚS 240/09) ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ je osobou zjavne neoprávnenou na podanie sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a preto   odmietol   jeho   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010