znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 377/09-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť J. K., B., a I. K., B., zastúpených advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/1991 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 Co 147/02) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/1991 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 Co 147/02)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 500 € (slovom päťtisícpäťsto eur), z ktorej mu   j e   Okresný súd Bratislava V   p o v i n n ý   vyplatiť 3 500 € a Krajský súd v Bratislave 2 000 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava V   j e   p o v i n n ý   uhradiť I. K. trovy konania v sume 457,89   €   (slovom   štyristopäťdesiatsedem   eur   a   osemdesiatdeväť   centov)   na   účet   jeho právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   H.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 377/09-16 z 9. decembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. K. a I. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11 C 150/1991 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007 (pôvodne pod 13 Co 147/02).

Sťažovatelia   odôvodňujú   sťažnosť   argumentom,   že   konanie   oboch   všeobecných súdov v tomto viac ako 18-ročnom súdnom konaní neviedlo k rýchlej a účinnej ochrane vlastníckych   práv   ich   právnych   predchodcov,   ktorí   v   dôsledku   majetkových   krívd z minulosti boli protiprávne ukrátení na svojich vlastníckych právach a ich nápravy sa ani nedožili, pretože počas zdĺhavého súdneho konania zomreli.

Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu doručenej mu 6. júla 2010 uviedol, že spis sa nachádza na krajskom súde a z toho dôvodu sa nemôže vyjadriť k otázkam o skutkovej   a   právnej   zložitosti   sporu,   existencii   a   trvaniu   prekážok   postupu   súdu   ani   k prieťahom spôsobeným sťažovateľmi, prípadne samotným okresným súdom.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3705/2009 z 15. januára 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

«Predmetom konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 11 C 150/1991 bolo vydanie nehnuteľnosti prostredníctvom reštitučných predpisov. Opis skutkových okolností priebehu konania sťažovateľmi zodpovedá obsahu spisu....

V danej veci, ako je zrejmé z obsahu súdneho spisu, došlo k prieťahom v konaní z objektívnych   dôvodov.   Množstvo   vecí,   pridelených   do   súdneho   oddelenia   „3   Co“, nedovoľovalo vybavovať veci tak, aby nedošlo k prieťahu v tomto konaní (v čase, keď bola vec predložená odvolaciemu súdu po prvýkrát na rozhodnutie o odvolaní dňa 25. 03. 2002, bol zodpovedný za chod senátu JUDr. Ľ. Š.; neskôr po predložení veci na odvolací súd druhýkrát zasa JUDr. M. Š.). Vec bola a je pridelená v senáte sudcovi spravodajcovi JUDr. J.   C.,   ktorá bola do senátu zaradená dňa 01.   02.   2004.   Konštatujem,   že   vysoký   počet pridelených   vecí   do   senátu   „3   Co“   tak,   ako   je   to   vyššie   uvedené,   mal   vplyv   na   dĺžku predmetného konania.»

Právna zástupkyňa sťažovateľov sa k stanovisku krajského súdu nevyjadrila.

V priebehu konania o sťažnosti pred ústavným súdom, a to po jej prijatí na konanie, sťažovateľ   J.   K.   29.   januára   2010   zomrel.   Uvedenú   skutočnosť   vzal   ústavný   súd   za preukázanú z predloženej kópie úmrtného listu matričného úradu B. z 2. februára 2010. Keďže v zmysle predloženého osvedčenia o dedičstve sp. zn. 1 D 105/2010 zo 14. júna 2010 sa právnym nástupcom pôvodného sťažovateľa J. K. stal sťažovateľ I. K., ústavný súd pokračoval v konaní už iba s týmto účastníkom konania, primerane aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde a § 107 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa v prípade straty spôsobilosti účastníka, skôr ako sa konanie právoplatne skončilo, pokračuje v konaní s dedičmi účastníka.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 150/1991 a spisu krajského súdu sp. zn. 3   Co   10/2007,   ktoré   boli   dané   k   nahliadnutiu   10.   mája   2010,   ústavný   súd   zistil   tieto podstatné úkony účastníkov a namietaných súdov:

Dňa   28.   mája   1991   právni   predchodcovia   sťažovateľov   doručili   bývalému Obvodnému súdu Bratislava II návrh na začatie konania o vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“) nachádzajúcich sa v katastrálnom území R. Vec bola 3. júla 1991 z dôvodu vyslovenia miestnej nepríslušnosti postúpená bývalému Obvodnému súdu Bratislava V (ďalej len „obvodný súd“).  

Obvodný   súd   vykonal   následne   niekoľko   pojednávaní,   ktoré   boli   odročené,   a   to 5. novembra 1991, 7. januára 1992, 21. februára 1992 a 3. apríla 1992.

Rok po podaní návrhu na začatie konania zomrel jeden z odporcov (29. mája 1992) a neskôr   aj jedna   z navrhovateliek (21.   decembra   1993).   Následkom   týchto skutočností došlo k zmene okruhu účastníkov konania. Na pojednávaní 9. septembra 1994 okresný súd konanie prerušil (bez písomného vyhotovenia uznesenia o prerušení konania) a po skončení dedičského konania po pôvodnej navrhovateľke v konaní ďalej pokračoval 26. mája 1995.

Právna   predchodkyňa   sťažovateľov   v   priebehu   konania   na   okresnom   súde   na pojednávaní 3. novembra 1995 vzala svoj návrh na vydanie nehnuteľností podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách voči Miestnemu úradu B. (pôvodnom odporcovi v 1. rade) späť a 3. januára 1996 doručila súdu svoje podanie z 18. decembra 1995, ktorým doplnila návrh na začatie konania aj s ohľadom na zmenu účastníkov konania na strane odporcov. Okresný súd právnej predchodkyni sťažovateľov, G. K., doručil uznesenie z 3. novembra 1995 o zastavení konania voči odporcovi v 1. rade až 14. júla 1998.

Ďalšie pojednávania sa konali v dňoch 19. januára 1996, 9. februára 1996 a 19. apríla 1996, ktoré však okresný súd odročil v zásade z procesných dôvodov, resp. ospravedlnenej neúčasti niektorého z účastníkov. Na pojednávaniach dňa 15. marca 1996 a 10. mája 1996 okresný   súd   vykonal   aj   dokazovanie.   V   roku   1997   sa   uskutočnili   pojednávania 26. septembra a 14. novembra 1997.

Dňa 30. decembra 1997 bol podaný navrhovateľkou návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd zamietol uznesením zo 7. júla 1998. Proti uzneseniu okresného súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   podala   navrhovateľka odvolanie. O odvolaní rozhodoval krajský súd (spis mu bol predložený 16. októbra 1998), ktorý rozhodnutím sp. zn. 16 Co 344/98 z 30. decembra 1998 návrhu navrhovateľky na vydanie predbežného opatrenia vyhovel. Následné písomné vyhotovenie tohto rozhodnutia okresný súd po vrátení spisu krajským súdom doručoval účastníkom až na základe pokynu zo 6. mája 1999.

Ďalšie pojednávania sa konali v roku 2000 (23. marca, 15. júna a 7. decembra), v roku 2001 (1. februára, 13. marca, 19. apríla) a napokon 24. apríla 2001 okresný súd rozsudkom návrhu vyhovel a v časti vrátenia nehnuteľnosti (parc. č.... a domu, súp. číslo...) návrh   zamietol   z   dôvodu,   že   v   priebehu   súdneho   konania   došlo   zo   strany   jedného z odporcov k jeho zbúraniu.

Proti prvostupňovému rozsudku podali v auguste 2001 odvolanie odporcovia. Spis bol krajskému súdu predložený 25. marca 2002, pričom prvé pojednávanie vo veci na tomto súde bolo nariadené 24. apríla 2003. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 147/02 z 23. júna 2005 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie z   dôvodu   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   a   tiež   z dôvodu,   že okresný súd nekonal aj s prokurátorom bývalej Obvodnej prokuratúry B. (neskôr Okresnej prokuratúry B.), ktorý vstúpil do začatého konania 5. novembra 1991.

Ďalšie   pojednávania   okresný   súd   nariadil   4.   apríla   2006,   26.   septembra   2006 a napokon 16. novembra 2006, kedy opätovne vo veci rozhodol tak, že zaviazal odporcu v 1.   rade   vydať   sťažovateľom   nehnuteľnosti,   ktoré   boli   predmetom   uplatneného reštitučného nároku, a v časti návrh zamietol.

Dňa 20. decembra 2006 odporcovia podali proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Spis bol odvolaciemu súdu predložený 9. januára 2007. Odvolací súd okrem toho, že vykonal niektoré prípravné úkony (25. januára 2007 žiadal o vyčíslenie hodnoty nehnuteľnosti a 10. septembra 2007 zisťoval pobyt odporcu), vo veci do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Vec sa nachádza v štádiu odvolacieho konania a nebola dosiaľ meritórne rozhodnutá.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote, ktoré je obdobné ako základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   postupovali   tak,   aby   ochrana   ich   práv   bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred okresným súdom, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Predmetom sporu (sťažovatelia sú právnymi nástupcami pôvodných navrhovateľov) je konanie o reštitučnom nároku (na vydanie nehnuteľností podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov),   ktoré   tvorí   od   roku   1992 štandardnú   súčasť rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Tieto   spory   boli spočiatku komplikované   tým,   že   súdy   nemali   skúsenosti   s   reštitučnými   zákonmi.   Nedostatok skúsenost9 súdov možno považovať za prvok, ktorý robil tieto veci zložitejšími (skutkovo, pretože bolo treba zisťovať vlastnícke vzťahy ich rekonštruovaním do minulosti, a právne, pretože   sprvu   neexistoval   jednotný,   resp.   jednotiaci   výklad   a   aplikácia   zákona),   avšak žiadna   právna   a   skutková   zložitosť   veci,   prípadne   nedostatok   judikatúry   nemôže ospravedlniť to, že viac ako 19 rokov po začatí sporu nie je vec právoplatne skončená. Osobitne   je   neodôvodnená   takáto   dĺžka   súdneho   konania   vzhľadom   na   etický   rozmer reštitúcie, účelom ktorej je umožnenie nápravy krívd spôsobených zo strany štátnej moci. Tento   účel   reštitúcie   v   sebe   zahŕňa   aj   nutnosť   prioritného   posudzovania   uplatnených reštitučných nárokov zo strany všeobecných súdov (obdobne IV. ÚS 56/07).

Čo sa týka faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že konanie si vyžadovalo zaobstarávanie   viacerých   listinných   dôkazov   a   tiež   zisťovanie   právnych   nástupcov účastníkov, avšak v tomto prípade nemožno hovoriť o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné zdôvodniť doterajšiu dĺžku konania. V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

Rovnaké kritériá pri hodnotení právnej zložitosti uplatnil ústavný súd vo veci vedenej pred krajským súdom, i keď pri hodnotení skutkovej zložitosti v konaní pred krajským súdom ústavný súd vzal do úvahy tú skutočnosť, že u krajského súdu čas nevyhnutný na štúdium spisového materiálu je nepomerne dlhší ako u okresného súdu, s poukazom na tú skutočnosť, že krajský súd ako druhostupňový rozhoduje vo veci právoplatne, ale ani táto skutočnosť nemala vplyv na dĺžku konania pred krajským súdom.

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia (ich právni predchodcovia) boli v konaní aktívni. Sporu pripisovali veľký význam, pretože boli právne zastúpení, a ústavný súd zo spisu nezistil, že by podstatne prispeli k doterajšej dĺžke   konania.   Ani   krajský   súd,   ani   okresný   súd   nemal   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   z 15. januára 2010 k správaniu sťažovateľov námietky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/1991, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Ústavný súd poznamenáva, že obdobie od podania žaloby okresnému súdu do 15. februára 1993, teda do nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde, pre nedostatok svojej právomoci neposudzoval, a to z dôvodu, že zákon o ústavnom súde neobsahuje ustanovenia o spätnej účinnosti. Ústavný súd preto nemá oprávnenie konať o porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred uvedeným dátumom (II. ÚS 55/03, IV. ÚS 47/03). Zároveň však pripomína, že pre posúdenie doterajšej dĺžky konania pred okresným súdom ústavný súd musel preskúmať i stav, v akom sa vec nachádzala k tomuto termínu, a dobu, ktorá do 15. februára 1993 v konaní uplynula.

Ústavný súd na základe prehľadu úkonov okresného súdu konštatuje, že aj keď je pravdou, že okresný súd vo veci priebežne konal, nariadil viac ako 21 pojednávaní, na niektorých   vykonal   aj   dokazovanie   a   vykonal   aj   množstvo   jednoduchých   procesných úkonov,   v   priebehu   takmer   19-ročného   konania   boli   zistené   aj   dve   väčšie   obdobia nečinnosti, a to nečinnosť 43 mesiacov, konkrétne od 3. apríla 1992 (pojednávanie), až do 3.   novembra   1995   (pojednávanie).   V   tomto   období   okresný   súd   iba   konanie   formálne prerušil bez písomného vyhotovenia uznesenia o prerušení konania (9. septembra 1994) a po   skončení   dedičského   konania   po   pôvodnej   navrhovateľke   vydal   26.   mája   1995 uznesenie o pokračovaní v konaní. Ďalšia nečinnosť v trvaní viac ako 16 mesiacov bola zistená v období od 10. mája 1996 (pojednávanie) až do 26. septembra 1997 (pojednávanie). Okrem toho boli zistené aj ďalšie krátkodobé obdobia nečinnosti, napr. od apríla 1999, keď bol spis vrátený z krajského súdu, do marca 2000, keď sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie.

Okrem toho bola činnosť okresného súdu neefektívna, pretože v priebehu celého sporu nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. I keď vo veci rozhodol rozsudkom ešte 24. apríla 2001 a potom 16. novembra 2006, jeho prvé   rozhodnutie   bolo   nadriadeným   súdom   zrušené   z   dôvodu   nedostatočne   zisteného skutkového stavu a do dňa rozhodnutia ústavného súdu nie je konanie o predmete sporu právoplatne skončené. Obdobne okresný súd rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia (30. december 1997) až po viac ako šiestich mesiacoch od podania návrhu.

O nesústredenej práci okresného súdu svedčí aj skutočnosť, že navrhovateľke doručil uznesenie z 3. novembra 1995 o zastavení konania voči odporcovi v 1. rade až 14. júla 1998.

Na   doterajšiu   dĺžku   konania   malo   vplyv   aj   rozhodovanie   krajského   súdu   o odvolaniach. V prvom prípade o odvolaní proti rozsudku z 24. apríla 2001 rozhodol krajský súd až po 39 mesiacoch od predloženia spisu (23. júna 2005), pričom nečinnosť krajského súdu   13   mesiacov   bola   zistená   najmä   v   období   od   predloženia   veci   krajskému   súdu 25. marca 2002 do pojednávania konaného 24. apríla 2003. Ústavný súd konštatuje, že celé toto obdobie nečinnosti krajského súdu nie je správne hodnotiť ako zbytočné prieťahy, pretože   je   potrebné   brať   na   zreteľ   aj   čas   nevyhnutný   na   štúdium   spisového   materiálu obstaraného prvostupňovým súdom, ako aj na skutočnosť, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok a odvolací súd vec právoplatne uzatvára. Za primeraný čas na štúdium spisu však ústavný súd považuje len obdobie 6 mesiacov, a preto   nad   tento   časový   úsek   už   nečinnosť   krajského   súdu   posudzuje   ako   zbytočné prieťahy. V druhom prípade, t. j. po podaní odvolania z 20. decembra 2006, krajský súd nerozhodol od 9. januára 2007 (viac ako 42 mesiacov) a hoci odporcov vyzval na zaplatenie súdneho   poplatku   za   odvolanie,   prípadne   zisťoval   pobyt   jedného   z odporcov,   možno   v druhom prípade konštatovať nečinnosť v konaní na odvolacom súde predovšetkým v období od 24. septembra 2007 až do 2. novembra 2009 (viac ako 2 roky).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (i právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 19 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/1991, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 Co 147/02) bolo porušené základné právo sťažovateľa I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľa v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov. Ústavným súdom vyslovený   príkaz   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   povinný   rešpektovať   aj okresný   súd,   pokiaľ   tento   bude   v   zmysle   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   povinný   v budúcnosti   vykonať   ďalšie   úkony   vo   veci,   prípadne   aj   len   pri   doručovaní   rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Sťažovatelia   žiadali   priznať   od   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   finančné zadosťučinenie spolu v sume 20 000 €. Vzhľadom na zistenú nečinnosť okresného súdu aj krajského   súdu   v   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   sťažovatelia   riadne   nezdôvodnili   navrhovaný   rozsah   finančného zadosťučinenia,   pri   jeho   určení   ústavný   súd   vychádzal   z   dĺžky   účasti   sťažovateľa   na súdnom procese (ako právny nástupca pôvodných navrhovateľov vstúpil do konania v roku 2003), zohľadňujúc pritom celkovú dĺžku konania, ktorá je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná. Na základe uvedeného ústavný súd I. K. priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 500 € a na jeho zaplatenie sťažovateľovi zaviazal okresný súd sumou 3 500 € a krajský súd sumou 2 000 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli v dôsledku právneho zastúpenia sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. H. Sťažovatelia si uplatnili trovy právneho zastúpenia súhrnne v sume 513,06 € za 2 úkony právnej služby pri zohľadnení spoločného zastupovania 2 osôb.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá činila   695,41 €.   Úhradu   priznal ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), keďže úkony boli vykonané ešte v čase spoločného zastupovania obidvoch sťažovateľov. Odmena za jeden úkon právnej služby vykonaný pri spoločnom zastupovaní dvoch osôb predstavuje v roku 2009 sumu 185,44 €, režijný paušál sumu 6,95 €, čo pri dvoch úkonoch právnej služby predstavuje sumu 384,78 €.   Takto   vypočítanú   odmenu   a   náhradu   paušálnych   výdavkov   právneho   zástupcu   bolo potrebné ešte zvýšiť o daň   z pridanej hodnoty (19 %), ktorá činí sumu 73,11 €, preto celkové trovy konania boli ustálené v sume 457,89 €. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010