znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 377/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava II   zo 14. septembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 48/02 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 21. mája 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 114/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2008 doručená sťažnosť V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   zo 14. septembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 48/02 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 21.   mája   2008   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 114/07.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 25. februára 2002 domáhal na okresnom súde rozhodnutia, „ktorým by súd rozhodol o neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel jeho nezvestný otec s odporcom v prvom rade“.

Okresný súd žalobu zamietol napadnutým rozsudkom s odôvodnením, že sťažovateľ nie   je   v danom   prípade   aktívne   legitimovaným   účastníkom   konania   a tiež   nepreukázal „naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O. s. p.“ Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta dôvody, o ktoré opreli svoje rozhodnutia okresný súd a krajský súd, a to najmä to, že sa všeobecné súdy vôbec nezaoberali „vecnou otázkou neplatnosti zmluvy“, čím mu odňali možnosť konať pred súdom a porušili jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:„Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 48/02 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 114/07 porušil základné právo V. H. na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudky   Krajského   súdu   č.   k.   2   Co   114/07   a   Okresného   súdu   Bratislava II v Bratislave č. k. 13 C 48/02 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II v Bratislave.

V. H. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 500.000.- Sk, ktoré je povinné vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II v Bratislave a Krajský súd v Bratislave k jeho rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

V. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.732.-Sk, ktorú je Okresný súd Bratislava II v Bratislave a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne povinný vyplatiť jeho právnej zástupkyni do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľ   namietal   vo   svojej   sťažnosti   porušenie   svojho   základného   práva rozsudkom   okresného   súdu   zo   14.   septembra   2006   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 48/02 a rozsudkom krajského súdu z 21. mája 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 114/07.

O odvolaní podanom proti namietanému rozsudku okresného súdu   bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, t. j. v zmysle citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa bol oprávnený vo veci rozhodovať (a aj rozhodoval) iný (krajský) súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Na tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho základných   práv   a slobôd   rozsudkom   okresného   súdu   zo   14.   septembra   2006   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 48/02 pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozsudkom   krajského   súdu,   ústavný   súd poukázal   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi   bol,   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na tomto základe bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozsudkom krajského súdu   posúdiť,   či   jeho   rozhodnutie   z 21.   mája   2008   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 114/07   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň či malo za následok porušenie označeného základného práva sťažovateľa.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku   krajského súdu   vyplýva, že sa   stotožnil   so závermi obsiahnutými v rozsudku prvostupňového súdu, ktorý návrh zamietol najmä pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa.

Krajský súd v ňom okrem iného uviedol: „V   predmetnom   konaní   sa   navrhovateľ   domáhal   určenia   neplatnosti   vyššie citovaných   kúpnych   zmlúv   ako   aj   určenia   vlastníctva   k   predmetným   nehnuteľnostiam   v prospech otca navrhovateľa. Účastníkom kúpnej zmluvy uzavretej s odporcom v 1. rade dňa

13.   7.   1999   (vklad   povolený   9.   8.   1999   pod   č.   V   6161/99)   bol   ako   výlučný   vlastník nehnuteľností otec navrhovateľa.

Spôsobilosť byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom. Túto spôsobilosť má zásadne ten, kto má podľa hmotného práva spôsobilosť mať práva a povinnosti; ten, kto nemá túto spôsobilosť (tzv. právnu subjektivitu), môže byť účastníkom konania len vtedy, ak mu túto spôsobilosť priznáva zákon. Spôsobilosť byť účastníkom konania v zmysle § 19 Občianskeho súdneho poriadku majú fyzické a právnické osoby a štát.

Z   vykonaného   dokazovania   bolo   preukázané,   že   otec   navrhovateľa   sa   stal nezvestným od mesiaca december 1999, pričom jeho mŕtvola objavená nebola, a preto trestné stíhanie vo veci trestného činu vraždy bolo uznesením zo dňa 14. 9. 2004 prerušené podľa § 173 ods. 1 písm. f/ Trestného zákona.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní navrhovateľ nepreukázal, že jeho otec ako účastník právneho   úkonu   kúpnej   zmluvy   (ktorej   neplatnosti   sa   navrhovateľ   domáha)   stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá zaniká smrťou a teda nepreukázal, že nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Odvolací súd   sa   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   pokiaľ   otec   navrhovateľa   nebol vyhlásený   za   mŕtveho   (a   také   konanie   ani   nebolo   začaté),   predpokladá   sa,   že   má spôsobilosť na právne úkony ako aj procesnú spôsobilosť a preto navrhovateľ nemá aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu, ktorého nebol účastníkom.   Z   rovnakých   dôvodov   preto   navrhovateľ   nemá   aktívnu   legitimáciu   ani   na určovacom petite,   ktorým sa   domáha   určenia   vlastníctva   k nehnuteľnostiam,   ktoré boli predmetom kúpnych zmlúv v prospech svojho otca.

Existencia   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   absolútnej neplatnosti právneho úkonu rozhodnutím súdu podľa § 80 písm. c/ O. s. p., a nutnosť jeho tvrdenia   a   preukázania   je   jednou   z   nevyhnutných   podmienok,   aby   mohol   súd   návrhu meritórne   vyhovieť.   Tento   právny   záujem   musí   existovať   v   čase,   kedy   súd   vyhlasuje rozsudok.

Navrhovateľ má právny záujem na požadovanom určení, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom sa zúčastňuje, alebo ak by bolo jeho   právne   postavenie   bez   tohto   určenia   neisté.   Určovací   návrh   je   prostriedkom umožňujúcim   poskytnutie   ochrany   právneho   postavenia   navrhovateľa   skôr,   než   je   jeho postavenie porušené, takže cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   súd   dospel   k   záveru,   že   právne   postavenie navrhovateľa   sa   požadovaným   určením   nezmení,   nakoľko   nebolo   preukázané,   že spôsobilosť   mať   práva   a   povinnosti   u   otca   navrhovateľa   zanikla.   Určenie,   že   otec navrhovateľa   je   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   teda   nemá   vplyv   na   právne postavenie   navrhovateľa.   Keďže   navrhovateľ   nepreukázal   naliehavý   právny   záujem   na požadovaných   určeniach,   súd   prvého   stupňa   správne   potom   nevykonal   ďalšie   dôkazy navrhnuté navrhovateľom a vyhlásil dokazovanie za skončené pre absenciu základného predpokladu určovacej žaloby.“

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj návrh (sťažnosť), ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných ustanovení ústavy okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom   ustanoveným   postupom   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a   v medziach   zákonov,   ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd už v tejto súvislosti tiež uviedol,   že právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha   obmedzeniam,   resp. podmienkam,   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom konania,   povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené náležitosti   návrhu   na   začatie   konania,   zákonné   lehoty   a pod.   (napr.   III.   ÚS   331/04, III. ÚS 153/05).

Keďže sťažovateľ nebol v konaní aktívne legitimovaný na podanie návrhu a podľa názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   rozhodol   v danom   prípade   i   v súlade   s   platnými právnymi   predpismi   (Občianskym   súdnym   poriadkom   i Občianskym   zákonníkom),   týmto rozsudkom nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie krajského súdu nevykazuje svojvôľu a je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základných   práv   a slobôd   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 114/07 z 21. mája 2008, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008