znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 377/06-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   prerokoval sťažnosť E. S.,   M., zastúpenej   advokátom   JUDr.   M. G.,   M., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a svojho práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1039/93, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   37 Cb 1039/93 p o r u š e n é   b o l o.

2.   E.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   70 000   Sk   (slovom sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Banskej   Bystrici   je p o v i n n ý   uhradiť E.   S. trovy   právneho zastúpenia   v   sume   6 887,70   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských korún a sedemdesiat halierov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. G., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2006 doručená sťažnosť E. S., M. (ďalej aj „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. G., M.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 37 Cb 1039/93.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   ako   žalobkyňa   v označenom   konaní domáhala   proti   žalovanému   -   P.   G.,   M.,   zaplatenia   pohľadávky   v   sume   45   720   Sk s príslušenstvom. Žalobu podala 7. apríla 1993 Okresnému súdu Martin, ktorý vec postúpil 22. júna 1993 krajskému súdu. Ten bol však až do júna 1998 vo veci nečinný. V období od 9. júna 1998 do 2. marca 1999 boli vo veci nariadené štyri pojednávania. Od marca 1999 do júla 2006 krajský súd vo veci opäť nekonal. Na výzvu sťažovateľky z 23. júla 2003 reagoval krajský súd oznámením, že termín pojednávania bude stanovený na september 2003, čo sa však nestalo.

Sťažovateľka namieta, že „prípad v ktorom došlo k prieťahom konania je bežný spor obchodných partnerov a jeho náročnosť si nevyžaduje rozhodovanie viac ako 13 rokov“, pričom   ona ako   účastníčka   konania ani jej právna zástupkyňa v označenom   spore   pred krajským súdom „neboli príčinou prieťahov v konaní“.

Sťažovateľka   sa   ochrany   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s označeným konaním domáhala podaním sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu (podaním zo 7. augusta 2006) v zmysle § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Fotokópiu   uvedeného   podania   a odpovede   predsedu   krajského   súdu   (Spr.   10   095/06 z 27. septembra 2006) predložila sťažovateľka ústavnému súdu v prílohe sťažnosti.

Sťažovateľka poukazujúc na fakt, že označené konanie pred krajským súdom nebolo dosiaľ   právoplatne   skončené,   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj porušenie jej práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1039/93, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   377/06-10 z 30. novembra 2006 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   krajského   súdu   zároveň   vyzval   ústavný   súd,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľky   a predseda   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na toto ich oznámenie ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 17. januára 2007 s pripojeným prehľadom procesných úkonov vykonaných v danej veci. Predseda krajského súdu ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že „Konštatujem, že k prieťahom v konaní... došlo z dôvodu zaťaženosti súdu, z dôvodu zmeny rozvrhu práce a zmenou konajúcich sudcov“.

Sťažnosť sťažovateľky   predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie III.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom IV. senátu. Vzhľadom na to, vo veci samej o sťažnosti sťažovateľky rozhodoval IV. senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   dohovoru   krajským   súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1039/93.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu   vo veci. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1.) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2.) správanie účastníkov konania a 3.) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   úhradu   pohľadávky   s príslušenstvom (z dôvodu   vydania   bezdôvodného   obohatenia),   teda   po   právnej   stránke   štandardná   vec patriaca   do   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva.   Zo   zistení   ústavného   súdu vyplýva, že doterajší priebeh konania nesignalizuje ani to, že by predmetná vec bola zložitá z faktického hľadiska.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   prostredníctvom   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného krajského súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu v konaní nebránila žiadna zákonná prekážka (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Sťažovateľka podala 7. apríla 1993 Okresnému súdu Martin návrh (žalobu) týkajúci sa úhrady pohľadávky z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia. Spis bol 22. júna 1993 postúpený na ďalšie konanie krajskému súdu, kde mu bola pridelená sp. zn. 37 Cb 1039/93. Tento   v ďalšom   období   plynulo   vykonával   úkony   smerujúce   k zisteniu   relevantných skutočností (úkony spojené s úhradou súdneho poplatku, vydanie platobného rozkazu) až do 16. marca 1994, kedy vyzval žalovaného na úhradu súdneho poplatku za podanie odporu proti platobnému rozkazu.

Krajský   súd bol následne nečinný od 30.   marca   1994 (úhrada   súdneho poplatku žalovaným)   až   do   21.   mája   1998,   kedy   nariadil   termín   pojednávania   na 9.   jún   1998.   Pojednávanie   z   10.   decembra   1998   bolo   odročené   na   žiadosť   právneho zástupcu   žalovaného   z dôvodu   jeho   plánovaného   pobytu   v zahraničí.   Na   pojednávaní konanom 10. februára 1999 krajský súd pokračoval v dokazovaní výsluchom účastníkov konania. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 2. marca 1999 a bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Krajský   súd   nevykonal žiadny   úkon   v namietanom   konaní od   2.   marca   1999   do 8. júna 2006, kedy nariadil termín pojednávania na 12. júl 2006. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti žalovaného a jeho právneho zástupcu (nemali vykázané   doručenie   predvolania   na   pojednávanie).   Krajský   súd   uznesením č. k. 37 Cb 1039/93-79   z 19.   septembra   2006   pripustil   zmenu   návrhu   sťažovateľky. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. septembra 2006.

Krajský súd nariadil 9. januára 2007 termín pojednávania na 31. január 2007. Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 22. februára 2007 a 15. marca 2007, na ktorom krajský súd na základe späťvzatia návrhu sťažovateľky posudzované konanie zastavil a zároveň vydal pokyn na doručenie tohto rozhodnutia účastníkom konania (úradný záznam ústavného súdu z 20. marca 2007).

Ústavný   súd   na   základe   predloženého   spisu   zistil,   že   krajský   súd   bol   bez relevantného   dôvodu   nečinný   v obdobiach   od   30.   marca   1994   do   21.   mája   1998   a   od 2. marca 1999 do 8. júna 2006, teda viac ako 11 rokov. Na tomto základe ústavný súd uzavrel,   že   v označených   obdobiach   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a teda k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd rozhodol na pojednávaní 15. marca 2007 uznesením, ktorým posudzované konanie zastavil, ako aj vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neprikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1039/93 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 150 000 Sk s odôvodnením, že „... za dobu 13 rokov právnej neistoty a 11 rokov nečinnosti   porušovateľa,   je   požadovaná   výška   finančného   zadosťučinenia   dôvodná a spravodlivá, lebo samotné konštatovanie porušenia základného práva nie je dostatočným zadosťučinením (I. ÚS 41/02)“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sa sťažovateľky ako účastníčky konania, predmet namietaného konania (zaplatenie pohľadávky v sume 45 720 Sk s príslušenstvom), ako aj skutočnosť, že sťažovateľka späťvzatím žaloby na pojednávaní konanom 15. marca 2007 stratila záujem o odstránenie stavu právnej neistoty, čo je podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľku v sume   70   000   Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún)   primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 6 887,70 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských korún a sedemdesiat halierov), a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2005 v sume 16 381 Sk, t. j.   2-krát   2   730   Sk   a 2-krát   164   Sk   za   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne prepravné, pretože išlo o úkony vykonané v roku 2006, navýšené o daň z pridanej hodnoty 19 % (osvedčenie z 10. marca 2004). Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s §   149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou   vo výroku tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007