znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 376/2015-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra   Dobríka   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou   Advokátska   kancelária   Mandzák   a spol.,   s.   r.   o., Zámocká   5,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   Michal   Mandzák,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžz 1/2014 zo 14. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžz 1/2014 zo 14. októbra 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sžz   1/2014 zo 14. októbra 2014 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účet obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a zákazu diskriminácie   zaručeného   čl.   14   dohovoru   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžz 1/2014 zo 14. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) domáhal proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky a Kriminálnemu úradu finančnej správy ochrany pred nezákonným zásahom, ktorý spočíval v zostavení zoznamu „BIELE KONE“ využívaného orgánmi finančnej správy pri svojej činnosti. V tomto zozname mal byť evidovaný i sťažovateľ. Sťažovateľ považuje právne závery   najvyššieho   súdu   v napadnutom   rozsudku   za   arbitrárne,   všeobecné,   vnútorne rozporné   a formalistické   a poukazujúc   pritom   na „nejednosť   judikatúry   na   úrovni Ústavného   súdu...   ako   i   Najvyššieho   súdu...,   pričom   za   právne   významné   je   potrebné hodnotiť   to,   že   ani   Najvyšší   súd...,   a   ani   Ústavný   súd...   neprijal   žiadne   zjednocujúce stanovisko k tejto otázke“. Poukazuje na časovú tieseň plynutia 30-dňovej subjektívnej lehoty podľa § 250v ods. 3 OSP, pre ktorú by sťažovateľ mohol zmeškať podanie návrhu, ak by najvyšší súd sťažnosť nepovažoval za účinný prostriedok nápravy, ako aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz/4/2011 z 8. novembra 2011. Roztrieštenosť judikatúry sa v okolnostiach prípadu podľa sťažovateľa týka tiež práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v spojení   so   zákazom   diskriminácie   zaručeným   čl.   14   dohovoru,   keďže «dôsledkom   roztrieštenej   judikatúry   sa   vytvorili   dve   kategórie   subjektov,   a   to   tých,   u ktorých vec súd meritórne prejednal... bez podania sťažnosti ako „účinného“ prostriedku nápravy   (napr.   Rozsudok   NS   SR,   spis.   zn.   6   Sžz   3/2011,   ako   i   vec   účastníkov   ktorým Ústavný súd SR poskytol ústavnú ochranu v Nálezoch Ústavného súd SR, spis. č. III. ÚS 115/2013 zo dňa 18.06.2013 a II. ÚS 513/2011 zo dňa 20.03.2012 ) a tých, ktorým odoprel právo na prístup k súdu len z dôvodu nevyčerpania riadneho opravného prostriedku, za ktorý považoval napríklad podanie sťažnosti, pričom pre takéto rozdielne zaobchádzanie neexistovalo racionálne zdôvodnenie.».

Analyzujúc   požiadavky   účinných   prostriedkov   nápravy   sťažovateľ   uvádza,   že podanie sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej   len  ,,zákon   o sťažnostiach“)   za   takýto   prostriedok   nápravy   považovať   nemožno, pretože   orgán „prejednávajúci   sťažnosť   nedisponuje   prostriedkami   preventívneho   a kompenzačného charakteru, a nedisponuje napríklad právomocou poskytnúť kompenzáciu za protiprávny stav. Je potrebné zvýrazniť i to, že prostriedkami nápravy, ktorými disponuje orgán   prejednávajúci   sťažnosť   závisí   výlučne   od   jeho   úvahy,   a   orgán   prejednávajúci sťažnosť nie je viazaný návrhom sťažovateľa (ako je tomu v súdnom konaní, kedy je súd viazaný petitom), čo taktiež svedčí o neadekvátnosti tohto opravného prostriedku“.

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu... spis. zn. 1Sžz 1/2014 zo dňa 14.10.2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu... spis. zn. 1Sžz 1/2014 zo dňa 14.10.2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ do 15 dní od   doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Advokátska kancelária Mandzák a spol. s.r.o.“

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie konanie, a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. III. ÚS 376/2015-15 prijal na ďalšie konanie.

II.

Najvyšší súd sa na výzvu ústavného súdu, ktorá mu bola doručená 31. augusta 2015 v stanovenej lehote 21 dní od jej doručenia, písomne nevyjadril. Ústavný súd však pri prerokúvaní veci považoval za vhodné prihliadnuť na obsah vyjadrenia najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-54 z 9. septembra 2015 doručeného ústavnému súdu 22. septembra 2015 vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 375/2015, v ktorom sa najvyšší súd vyjadril síce k inej, avšak   z hľadiska   skutkovej   situácie   v napadnutom   rozsudku   i v sťažnosti   formulovanej právnej argumentácie, ako aj z hľadiska namietaného porušenia práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom v podstate totožnej sťažnosti.

V tomto vyjadrení najvyšší súd po opísaní obsahu vznesených námietok a dôvodov, z ktorých vychádzal pri vydaní napadnutého rozsudku, uviedol, že sťažovateľ svoje tvrdenie o „nejednotnosti judikatúry na úrovni ústavného ani najvyššieho súdu ničím nepreukázal“ a v písomnom návrhu na začatie konania ani v ďalších podaniach v rámci napadnutého konania nepoukazoval ani na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz 4/2011 z 8. novembra 2011 ani na rozsudok sp. zn. 6 Sžz 3/2011, ktoré mal   najvyšší súd podľa sťažovateľa meritórne   prerokovať   bez   podania   sťažnosti   ako   účinného   prostriedku   nápravy. K uvedenému argumentu, ktorý podľa najvyššieho súdu sťažovateľ uplatnil až v ústavnej sťažnosti,   preto   najvyšší   súd   nemohol   zaujať   žiadne   stanovisko.   Najvyšší   súd   ďalej zdôraznil, že sťažovateľ nevyužil svoje „právo osobnej účasti na pojednávaní konanom dňa 14.10.2014, a preto najvyšší súd mohol vychádzať len z písomných podaní sťažovateľa“, a zastáva názor, že „v dôvodoch rozsudku dal odpoveď na všetky sťažovateľom uplatnené dôvody v ktorých videl sťažovateľ nezákonný zásah orgánu verejnej moci“. Najvyšší súd tiež nesúhlasil   s námietkou   sťažovateľa,   že   sťažnosť   ani   prokurátorský   protest   nespĺňa „podmienku efektívnosti prostriedku nápravy“ poukazujúc na judikatúru ústavného súdu (konkrétne III. ÚS 317/04, I. ÚS 74/05, III. ÚS 78/2010, IV. ÚS 144/2011 a IV. ÚS 428/09) a na ňu odkazujúcu judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. 8 Sžnč 6/2011, 8 Szž/1/2010), v ktorých   ústavný   súd „právo   na   nevyužitie   nijakých   prostriedkov   na odvrátenie nezákonného zásahu bez zohľadnenia osobitostí konkrétneho prípadu nezovšeobecnil“.

Vo svojom vyjadrení ďalej najvyšší súd poukázal na to, že «vo vzťahu k spracúvaniu osobných   údajov   v   informačných   systémoch   už   Ústavný   súd   SR   judikoval   potrebu vyčerpania dostupných prostriedkov ochrany svojím uznesením I. ÚS 74/05, podľa ktorého je práve takýmto účinným prostriedkom ochrany podanie sťažnosti podľa vtedy platného zákona o ochrane osobných údajov.

Podľa v súčasnosti platného zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   je   špeciálnym   inštitútom   ochrany   osobných údajov konanie o ochrane osobných údajov upravené v ustanoveniach § 62 až 66, ktoré sa začína na návrh osoby, ktorá tvrdí, že je priamo dotknutá na svojich právach ustanovených týmto   zákonom.   Podľa   sťažovateľa   v   danom   prípade   mu   takýto   prostriedok   nápravy nepriznáva subjektívne právo na meritórne rozhodnutie v jeho veci, pretože poukazuje na ustanovenie § 63 ods. 3 písm. b) zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého môže byť návrh odložený, ak sa týka veci prejednávanej orgánom činným v trestnom konaní. Vec prejednávaná orgánmi činnými v trestnom   konaní   musí   súvisieť   s   návrhom   sťažovateľa.   Ak   teda   sťažovateľ   tvrdí,   že predstavitelia   portálu   GINN   v   súvislosti   s   vedením   zoznamu   „BIELE   KONE“   podali oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,   že bol spáchaný trestný čin, pričom charakter oznámeného trestného činu nijako nešpecifikoval, potom sa najvyšší súd musel stotožniť s vyjadrením odporcu, že sú jeho závery o opodstatnenosti možnosti odmietnutia návrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov Úradom na ochranu osobných údajov SR predčasné a nedôvodné a zároveň nezohľadňujú skutočnosť, že zákon upravuje iba možnosť Úradu na ochranu osobných údajov SR návrh odložiť, nie však povinnosť návrh odložiť.».

V replike z 28. septembra 2015 na vyjadrenie najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-54 z 9. septembra 2015 právny zástupca sťažovateľa odmietol argumentáciu najvyššieho súdu, že na odlišnú judikatúru poukázal až v konaní o ústavnej sťažnosti upriamujúc pozornosť na obsah svojho návrhu doručeného najvyššiemu súdu v napadnutom konaní, ako aj na jeho doplňujúce vyjadrenie z 27. mája 2014.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci od ústneho pojednávania upustil, keďže sťažovateľ podaním z 21. októbra 2015 výslovne s upustením od   ústneho   pojednávania   súhlasil   a najvyšší   súd   sa   v stanovenej   lehote   k tejto   otázke na výzvu   súdu   nevyjadril.   Ústavný   súd   pritom   prihliadol   na   skutočnosť,   že   v konaní o obdobnej   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   375/2015   najvyšší   súd   s upustením od ústneho pojednávania súhlasil. Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, s už označeným vyjadrením   najvyššieho   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodoval,   replikou   právneho   zástupcu sťažovateľa   k tomuto   vyjadreniu,   ako   aj   s   obsahom   napadnutého   rozsudku   sp.   zn. 1 Sžz 1/2014 zo 14. októbra 2015 ústavný súd zároveň dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno ďalšie objasnenie veci očakávať.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že rozhodnutie   všeobecného   súdu   môže   preskúmavať   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať   právne   názory   všeobecných   súdov   (I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom...   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych právach a záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii   príslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05,   III. ÚS 78/07).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž   v rámci   koncepcie   materiálneho   právneho   štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

Článok 6 ods. 1 dohovoru obdobne ako čl. 46 ústavy zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len  ,,ESĽP“)   z 21. 2.   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36)].   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to ako lex   specialis pre   prístup   k súdu   vo   veci,   o ktorej   rozhodol   orgán   verejnej   správy. V podstate ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je v skutočnosti priznané už čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu k pojmu „rozhodnutie v čl. 46 ods. 2 ústavy je opodstatnený extenzívny výklad, nevzťahuje sa teda len na rozhodnutia, ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania a nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy môže pôsobiť na právne postavenie fyzických alebo právnických osôb.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v jeho   nesúhlase   s právnym   názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého mal sťažovateľ pred podaním návrhu na súde možnosť domáhať   sa nápravy   tvrdeného   porušenia   sťažnosťou   podľa zákona   o sťažnostiach, a tak nevyužil   efektívny   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   mu   právny   poriadok   poskytoval. Rozsudok   najvyššieho   súdu   tak   podľa   sťažovateľa   vychádzal   z formalistického   výkladu aplikovanej procesnoprávnej úpravy s priamym dosahom na právo na prístup k súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zistil, že najvyšší súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom 14. októbra 2014, na ktorom „bola preverovaná opodstatnenosť námietok orgánu verejnej správy 1/, a to najmä vyčerpanie opravných prostriedkov“. Napadnutý rozsudok vydal najvyšší súd na základe zistenia, že návrh   bol   na   súde   podaný   pred   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   predpokladaných § 250v ods. 3 prvej vety OSP, teda bol podaný predčasne, v dôsledku čoho bol tento návrh podľa § 250v ods. 4 poslednej vety OSP zamietnutý ako neprípustný „bez meritórneho preskúmania jednotlivých argumentov navrhovateľov“. Odkazujúc na svoju predchádzajúcu judikatúru (rozsudok sp. zn. 5 Sžz 1/2009 z 3. marca 2009) najvyšší súd „zdôraznil, že základnou úlohou správneho súdu aplikujúceho ust. § 250v ods. 1 O. s. p. za účelom rozhodnúť o návrhu smerujúcom proti tvrdenému zásahu orgánu verejnej správy je preveriť, či sa navrhovateľ skutočne prostredníctvom svojho návrhu domáha súdnej ochrany proti nezákonnej   aktivite   verejnej   správy   (materiálna   stránka   verejnej   správy)   a   či navrhovateľom označená verejná správa skutočne ako orgán verejnej správy takúto aktivitu vykonala (formálna stránka verejnej správy spojená s otázkou pasívnej legitimácie). Uvedené je mimoriadne dôležité, nakoľko Občiansky súdny poriadok vzhľadom na mnohopočetnosť foriem verejnej správy vo svojej 5.časti obsahuje v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky viacero rôznych prostriedkov (mechanizmov) súdnej nápravy pochybení alebo nedostatkov verejnej správy, pričom výber konkrétneho mechanizmu je ponechaný   celkom   na   dispozičnej   vôli   účastníka   (m.   m.   aj   uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 9/05 z 13.01.2005)...

Na   základe   uvedeného   súd   konajúci   v   správnom   súdnictve   nesmie   vo   vzťahu k zvolenému   prostriedku   súdnej   nápravy   účastníkom   zaujať   žiadne   iné   stanovisko a hodnotenie ako iba to, či tento prostriedok bol účastníkom zvolený správne vzhľadom na ním sledovaný cieľ. Navyše ho za účelom zachovania postavenia nestranného súdneho orgánu (domimis litis) ani nesmie v konaní upozorňovať na nevhodnosť ním zvoleného prostriedku súdnej nápravy, poprípade sformulovať iný požadovaný petit.“.

Nadväzne na uvedené a na podklade použitej judikatúry ústavného súdu (konkrétne III. ÚS 244/2012, I. ÚS 74/05 a IV. ÚS 428/09) najvyšší súd objasňuje právny pojem „prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis“, medzi ktoré podľa neho patrí aj sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, pričom následne právne uzatvára, že „úlohou súdu v správnom   súdnictve   nie   je   suplovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len   preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či vecne, funkčne alebo miestne príslušné orgány   verejnej   správy   pri   riešení   konkrétnych   otázok   správneho   práva   rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Ak potom zákonodarca v procesnom predpise pre prístup k správnemu súdu stanovil okrem iného ako podmienku uvedenú zásadu subsidiarity súdneho konania, tak potom, aby mohol konkrétny orgán štátnej moci poskytnúť navrhovateľovi ako dotknutej osobe právnu ochranu (za ktorú nemožno považovať úspech v konaní), musí táto osoba vyvinúť potrebnú iniciatívu   predpísanú   zákonnou   úpravou   konania   pred   ním.   Sledovaným   dôsledkom iniciatívy jednotlivca je nielen nadobudnutie vedomosti samotného orgánu verejnej správy o existencii   a   dĺžke   trvania   nespokojnosti   jednotlivca,   ale   aj   povinnosť   túto   situáciu v medziach svojho oprávnenia rýchlo a účinne riešiť, a tiež zápisnične zachytenie svojich úkonov v administratívnom spise (najmä § 22 Správneho poriadku), ktorý je správnym súdom v zmysle §250v ods. 4 vetá druhá O.s.p. prezumovaný ale ja postupom podľa § 250d ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 O.s.p. vyžadovaný...

Ako   bolo   vyššie   zdôraznené,   z   návrhu   vyplýva,   že   navrhovateľ   sťažnosť   nevyužil na nápravu tvrdeného protiprávneho stavu, a preto na jeho návrh je nutné v zmysle § 250v ods. 3 O.s.p. nazerať ako na predčasne podaný.

Ak súd dospeje k záveru o neprípustnosti návrhu, potom je povinný návrh v zmysle § 250v   ods.   4   O.s.p. in   fine zamietnuť   bez   toho,   aby   preskúmal   meritórne   námietky navrhovateľa. Z uvedeného dôvodu nemohol konajúci súd vyhovieť žiadosti navrhovateľa (viď   bod   č.   18),   aby   zadovážil   stanoviská   príslušného   orgánu   verejnej   správy   k   trom vzneseným   požiadavkám   ako   aj   požiadavke   smerujúcej   k   zabezpečeniu   výsluchu navrhnutých osôb...

Najvyšší   súd   preto   na   tomto   mieste   musí   zdôrazniť,   že   na   základe   uvedeného navrhovateľ nesplnil jednu zo základných podmienok požadovaných zákonom pre existenciu nezákonného   stavu,   proti   ktorému   právny   poriadok   prostredníctvom   5.   hlavy   5.   časti Občianskeho súdneho poriadku poskytuje ochranu, a to že sa vôbec nedomáhal nápravy nezákonného stavu na príslušnom orgáne verejnej správy...

Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery ako aj na už spomenutú judikatúru   Najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžz   1/2009   ako   aj   judikatúru   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   pri   vyhodnotení   aktuálnosti   ktorej   Najvyšší   súd   nezistil   žiaden relevantný dôvod, aby sa od nej odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie   odlišného   skutkového   stavu   alebo   prijatie   protichodného   zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.“.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je garantom ústavnosti a súčasne súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula   ustanovuje,   že   výklad   a   uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (I. ÚS 351/2013).

Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa vzťahujú v celom rozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   je   vlastne   predpisom   upravujúcim   podmienky a podrobnosti o výkone základného práva na súdnu ochranu vydaným na základe čl. 46 ods. 4 ústavy.

Podľa   §   250v   ods.   3   OSP   nie   je   návrh   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 250v ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne rozsudkom... Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   v okolnostiach   danej   veci   vyložil   aplikovanú   právnu   normu o neprípustnosti návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (t. j. §   250v   ods.   3   OSP)   striktne   formalisticky,   neprihliadajúc   pritom   na   ústavný   rozmer základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy zaručujúci prístup k súdu na   preskúmanie   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy,   ktoré   sa   dotýkajú základných práv a slobôd.

Ústavný súd si je vedomý svojej predchádzajúcej judikatúry (najmä IV. ÚS 428/09, II. ÚS 758/2014), podľa ktorej bol právny názor, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach je efektívnym právnym prostriedkom nápravy nezákonného zásahu orgánu verejnej správy do práv   alebo   právom   chránených   záujmov   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, vyhodnotený   ako   ústavne   udržateľný.   Uvedený   prístup   však   nemožno   považovať za automaticky aplikovateľný v každom prípade bez toho, aby všeobecný súd aplikujúci toto zákonné   obmedzenie   prístupu   k súdu   nezohľadnil,   či   v   konkrétnych   okolnostiach   bolo daným právnym prostriedkom možné nápravu nezákonného stavu aj materiálne dosiahnuť. V   opačnom   prípade   by   zamietnutím   návrhu   podľa   §   250v   OSP   došlo   k ústavne neakceptovateľnému zásahu do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

V súvislosti s hodnotením, ktorý právny prostriedok nápravy je efektívny, vychádza ústavný   súd   z kritérií   ustálených   judikatúrou   „ESĽP,   medzi   ktoré   patrí   požiadavka prípustnosti, požiadavka adekvátnosti a požiadavka praktickej účinnosti prostriedku nápravy (bližšie   Kmec,   J.,   Kosař,   D.,   Kratochvíl,   J.,   Bobek,   M.   Evropská   úmluva   o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012. 192 s.), pričom podľa názoru ústavného súdu najmä poslednú z týchto požiadaviek sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach v danom   prípade   nespĺňala,   čo   bolo   zjavné   už   pred   vydaním   napadnutého   rozsudku predovšetkým z písomných stanovísk napadnutých orgánov verejnej správy   Finančného̶ riaditeľstva   Slovenskej   republiky   a Kriminálneho   úradu   finančnej   správy   k návrhu doručenému najvyššiemu súdu.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v posledných rokoch práve pod vplyvom judikatúry   ESĽP   upúšťa   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr.   I.   ÚS   60/2011, II. ÚS 513/2011, IV. ÚS 144/2011, III. ÚS 115/2013) od názoru, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach   možno   vždy   považovať   za   efektívny   prostriedok   nápravy   nezákonných zásahov orgánov verejnej správy, prípadne nečinnosti orgánov verejnej správy, ktorá je v podobe nekonania orgánu verejnej správy obdobou nezákonného zásahu do zaručených práv.   Aj   preto   napriek   nevyužitiu   sťažnosti   podľa   zákona   o sťažnostiach   rozsudok najvyššieho   súdu,   ktorým   bol   návrh   zamietnutý   len   z dôvodu   neprípustnosti   a   bez meritórneho   preskúmania   prednesených   námietok,   materiálne   zasiahol   do   obsahu   práva na prístup k súdu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vyplýva   z prvého   bodu   výrokovej   časti   tohto   rozhodnutia.   Námietku   nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, keďže najvyšší súd svoje právne úvahy odôvodnil relatívne podrobne, pri výklade a aplikácii relevantnej   procesnoprávnej   normy   však   nezohľadnil   ústavné   požiadavky   zaručené označenými právami podľa ústavy a dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru v spojitosti s porušením práva na prístup k súdu ako obsahovej súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že zo sťažovateľovej argumentácie ani z obsahu rozsudku spisu najvyššieho súdu nevyplývajú žiadne konkrétne okolnosti   svedčiace   o   porušení   práva   na   prístup   súdu   z niektorého   „diskriminačného dôvodu“ založeného na pohlaví, rase, farbe pleti, jazyku, náboženstve, politickom alebo inom   zmýšľaní,   národnostnom   alebo   sociálnom   pôvode,   príslušnosti   k národnostnej menšine,   majetku,   rode   alebo   inom   postavení.   Inými   slovami,   v danom   prípade z napadnutého rozsudku ani z konania jeho vydaniu predchádzajúceho nevyplýva, že by sa najvyšší   súd   dopustil   určitého   typu   zakázaného   (diskriminačného)   rozlišovania   medzi nositeľmi   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Skutočnosť,   že   v inom   prípade   iný   senát   najvyššieho   súdu   návrh   podľa   §   250v   OSP preskúmal bez toho, aby bolo vyčerpanie iných prostriedkov nápravy podľa osobitného predpisu preukázané, ešte neznamená, že sa v sťažovateľovom prípade najvyšší súd dopustil diskriminačného postupu pri užívaní práv a slobôd priznaných dohovorom podľa čl. 14 dohovoru.   Ústavný   súd   preto   sťažnosti   v tejto   časti   nevyhovel,   tak   ako   to   vyplýva z posledného bodu výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže   napadnutým   rozsudkom   došlo   k porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   (bod   1   výroku   tohto   nálezu),   ústavný   súd   v nadväznosti   na   to napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžz 1/2014 zo 14. októbra 2014 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou   najvyššieho   súdu   bude   odstrániť   vytýkané   nedostatky   a rešpektovať relevantné ústavné princípy, teda v danom prípade návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   na   základe   ústavne   súladného   výkladu procesnoprávnych ustanovení meritórne prerokovať, zaujať stanovisko k právne relevantným otázkam a vo veci opätovne rozhodnúť, rešpektujúc obsah a zmysel práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v podaní z 21. októbra 2015 uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,89 €, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti).

Odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2014, kedy boli úkony vykonané, bola v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) určená   na   sumu   134 € a paušálna náhrada za 1 úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky na sumu 8,04 €.

Ústavný   súd   vzhliadol   za   dôvodné   sťažovateľovi   priznať   úhradu   trov   právneho zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2014, a to aj spolu   s daňou   z pridanej   hodnoty   podľa §   18   ods.   3   vyhlášky. Preto   porušovateľa základného   práva   ústavný   súd   zaviazal   na   zaplatenie   úhrady   trov   právneho   zastúpenia v sume 340,89 €, ktorá pozostáva z odmeny za vykonané právne úkony v sume 2 x 134 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 8,04 € a dane z pridanej hodnoty v sume 56,81 €, tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015