znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 376/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., P., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Listiny základných práv   a   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   14   C   139/2008-266 z 22. septembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co/49/2012-290 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012 doručená sťažnosť Ing. V. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14   C   139/2008-266   z   22.   septembra   2011   (ďalej   aj   „uznesenie   okresného   súdu“)   a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co/49/2012-290 z 29. februára 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Sťažnosťou napadnuté uznesenia boli vydané v konaní o zaplatenie sumy 7 302,66 € s príslušenstvom vedenom proti sťažovateľovi pred okresným súdom. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému sťažovateľ podal odpor. V dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu   niektorými   z   navrhovateľov   okresný   súd   konanie   čiastočne   zastavil   uznesením č. k. 14 C/139/2008-205 z 9. februára 2011 a zároveň rozhodol o vrátení časti zaplateného súdneho poplatku tým z navrhovateľov, ktorí vzali návrh na začatie konania späť. Následne podal   sťažovateľ   žiadosť   o   vrátenie   ním   zaplateného   súdneho   poplatku   za   odpor   proti platobnému   rozkazu   v   rozsahu,   v   akom   bol   súdny   poplatok   vrátený   niektorým navrhovateľom. Uznesením okresného súdu bol však tento návrh sťažovateľa zamietnutý, pričom krajský súd na základe odvolania sťažovateľa uznesením č. k. 8 Co/49/2012-290 z 29. februára 2012 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Stěžovatel v této ústavní stížnosti nechce polemizovat o výkladu zákona o soudních poplatcích,   neboť   to   je   předmětem   tzv.   jednoduchého   práva,   které   není   předmětem zkoumání Ústavního soudu SR.

Stěžovatel proto namítá ústavně právní rovinu celé věci… Ať už by byl v otázce vrácení soudního poplatku správný výklad Okresního soudu Bratislava I. nebo Krajského soudu Bratislava, prioritně je třeba dbát na ústavní principy. Mezi ně patří právo na rovnost podlé čl. 1 Listiny a právo na spravedlivý proces podlé čl. 6 odst. 1 Úmluvy.

Právo   na   rovnost   podle   čl.   1   Listiny   vyžaduje,   aby   se   s   oběma   stranami   sporu zacházelo stejné. Jestliže tedy soudní poplatek byl vrácen straně, která spor vyvolala a poté od něj částečné ustoupila, měl by být ve stejné míře vrácen poplatek straně, která spor nevyvolala.

Rozdílné zacházení s účastníky sporu je v rozporu s právem na spravedlivý proces podlé čl. 6 odst. 1 Úmluvy.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci rozhodnutie, ktorým by vyslovil porušenie práva na „rovnost podle čl. 1 Listiny“ a práva „na spravodlivý proces podle čl. 6 odst.   1   Úmluvy“ uznesením   okresného   súdu   a   uznesením   krajského   súdu,   označené uznesenia zrušil a sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastupovania na účet jeho právneho zástupcu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 listiny uznesením okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   uznesením   okresného   súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   sa   domáhať   ochrany   základného   práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V sťažovateľovej kauze mal právomoc poskytnúť ochranu jeho právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s princípom rovnosti podľa čl. 1 listiny, ktoré   mali   byť   porušené   uznesením   okresného   súdu,   odvolací   súd   konajúci   o   riadnom opravnom   prostriedku.   Sťažovateľ   právo   podať   odvolanie   využil.   Pre   rozhodnutie ústavného súdu je však podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy.   V súvislosti   s   namietaným   porušením   označeného   základného   práva   je   preto   z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie postupu a rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 listiny uznesením krajského súdu

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   februára   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Pokiaľ ide o podstatu čl. 1 listiny, ústavný súd zastáva názor, že tento článok listiny (podobne ako čl. 12 ods. 1 ústavy) neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd, vyjadruje podstatu základných práv ako prirodzených   práv   a   má   univerzálny   charakter.   Uvedené   ustanovenie   má   charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní   listiny   a   ústavy   a   zároveň   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania   o   porušovaní   základných   práv   a   slobôd garantovaných ústavou a listinou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto porušenie čl. 1 listiny je v danej veci možné skúmať len v súvislosti s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstata sťažovateľových námietok spočíva v jeho nesúhlase s uznesením krajského súdu potvrdzujúcim uznesenie okresného súdu v napadnutej časti, ktorou bol zamietnutý sťažovateľov   návrh   na vrátenie časti   súdneho   poplatku   ním   zaplateného za   odpor   proti platobnému   rozkazu   napriek   tomu,   že   právnym   nástupcom   jedného   z   pôvodných navrhovateľov, ktorí návrh na začatie konania vzali čiastočne späť, okresný súd podľa § 11 ods. 9 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) vrátil alikvotnú časť súdneho poplatku za návrh.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k právnemu posúdeniu prípadu uviedol:

„Súdne   poplatky   sa   vyrubujú   za   jednotlivé   úkony   alebo   konania   súdov,   ak   sa vykonávajú na návrh (§ 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zmien a doplnkov), aj za konania a za úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku súdnych poplatkov výslovne uvedené (§ 1 ods. 2 cit. zák.).

Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie (§ 2 ods. 1 písm. a), ods. 4 cit. zák.).

Súdny poplatok z návrhu na začatie konania sa vyrubuje; pokiaľ nie je ustanovená osobitná sadzba; vo výške 6 % z ceny (hodnoty) predmetu konania (položka 1. a sadzobníka súdnych poplatkov - Prílohy zákona č. 71/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov).

Podľa tejto sadzby sa platí i poplatok za odvolanie - z ceny predmetu odvolania i za odpor proti platobnému rozkazu; poplatok za odpor sa neplatí len vtedy, ak bol platobný rozkaz vydaný bez návrhu (spoločné poznámky k položkám 1., 2. bod 5. sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom do 01. 01. 2009),

Podľa § 18c ods. 6 zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 01. 01. 2009, za úkony navrhnuté alebo za konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, ak ďalej nie je uvedené inak.

Podľa § 11 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 01. 01. 2009, poplatok za odpor sa vráti, ak sa návrh na začatie konania vzal späť pred začatím pojednávania vo veci samej alebo konanie sa zastavilo pred začatím pojednávania vo veci samej.

V prejednávanej veci je nesporné, že odporcovi podaním odporu proti vydanému platobnému rozkazu vznikla dňa 01.   07.   2008 poplatková povinnosť v sume 13.200,-Sk za odpor, ktorý súdny poplatok odporca aj zaplatil v kolkoch.

Písomným podaním doručeným súdu dňa 03. 12. 2010 navrhovateľky v 1. a 4. rade oznámili súdu, že ich týkajúce sa časti návrhu berú späť a žiadajú v týchto častiach konanie zastaviť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prvé pojednávanie vo veci samej bolo začaté dňa   29.   09.   2009,   na   ktorom   okrem   iného   súd   prvého   stupňa   vykonal   aj   výsluch navrhovateľky v 2. rade a výsluch odporcu.

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľky v 1. a 4. rade v prejednávanej veci vzali návrh na začatie konania späť a aj konanie sa zastavilo až po začatí pojednávania vo veci samej,   a   preto   späťvzatím   návrhu   navrhovateľkami   v   1.   a   4.   rade   písomným   podaním doručeným   súdu   dňa   03.12.2010   nevzniklo   odporcovi   právo   na   vrátenie   časti   súdneho poplatku, zaplateného za odpor proti platobnému rozkazu v zmysle § 11 ods. 9 cit. zák. v znení účinnom v čase späťvzatia návrhu, t. j. 03. 12. 2010, ako správne uviedol aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Odvolací   súd   posúdil   ako   nedôvodné   námietky   odporcu   týkajúce   sa   rozdielneho prístupu súdu k účastníkom konania v otázke vrátenia súdneho poplatku a porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože v prípade rozhodovania súdu o súdnych poplatkoch v zmysle citovaného zákona   je   rozhodujúce   splnenie   zákonom   stanovených   podmienok   pre   zaplatenie   alebo vrátenie súdneho poplatku a v danom prípade tieto podmienky pre vrátenie častí súdneho poplatku za odpor splnené neboli. Pokiaľ odporca namieta, že navrhovateľkám v 1. a 4. rade   vrátil   súd   prvého   stupňa   časť   súdneho   poplatku,   toto   odôvodnil   súd   ich   vstupom do konania   ako   právnych   nástupcov   pôvodného   navrhovateľa   v   1.   rade   a   v   tejto   časti rozhodnutie súdu nebolo napadnuté odvolaním, preto odvolací súd nemôže preskúmavať správnosť   postupu   súdu   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   o   vrátení   súdneho   poplatku navrhovateľkám v 1. a 4. rade. Na základe odvolania odporcu, ktorému návrhu na vrátenie časti   súdneho   poplatku   nebolo   vyhovené,   odvolací   súd   môže   preskúmavať   len   vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti, a teda môže skúmať len splnenie zákonných podmienok pre vrátenie časti súdneho poplatku odporcovi. Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že k späťvzatiu návrhu navrhovateľkami v 1. a 4. rade nedošlo pred začatím pojednávania vo veci samej, správne súd prvého stupňa rozhodol, keď návrh odporcu na vrátenie časti súdneho poplatku na odpor zamietol.“

Sťažovateľ v sťažnosti netvrdí a ani sa nepokúša argumentovať v tom smere, že by krajský súd svojím rozhodnutím nesprávne aplikoval relevantnú právnu normu (prípadne aplikoval nesprávnu právnu normu), v danom prípade obsiahnutú v § 11 zákona o súdnych poplatkoch.   Podľa   názoru   sťažovateľa však krajský   súd   s ním   v konaní o jeho návrhu zaobchádzal   v   porovnaní   s   inými   účastníkmi   konania   odlišne.   Pritom   však   nenamieta porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy zaručujúceho základné právo na rovnosť účastníkov v konaní ani obsahovo totožné právo vyjadrené v čl. 37 ods. 3 listiny, ktorých podstate vlastne obsah sťažnosti zodpovedá viac, ale namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujúceho právo na spravodlivé súdne konanie a princíp vyjadrený čl. 1 listiny.

Medzi základné požiadavky spravodlivého procesu zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepochybne patrí aj princíp rovnosti účastníkov konania, ktorý ako prirodzený dôsledok rovnosti   všetkých   občanov   bližšie   charakterizuje   §   18   prvá   veta   Občianskeho   súdneho poriadku, podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   obsahuje   zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08, I. ÚS 336/2011). Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (I. ÚS 416/2010)

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje,   aby   každej   procesnej   strane   bola   daná   primeraná   možnosť   predniesť   svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, ako v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, bod 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (podľa citovaného rozsudku Komanický, bod 46).

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   nezistil   porušenie   už   opísaných   procesných zásad rovnosti účastníkov konania, ktoré sú garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd riadne prejednal odvolanie sťažovateľa a preskúmal meritórne závery uznesenia okresného súdu tak, aby sťažovateľovi neodoprel právo na spravodlivé súdne konanie. Pritom žiadnym spôsobom   nebolo   preukázané,   že   by   krajský   súd   vo   vzťahu   k   procesným   právam a povinnostiam iných účastníkov konania postupoval odlišne. Rovnako nebola ústavným súdom zistená ani nesprávna aplikácia relevantných právnych noriem, ktorá by mohla viesť k   posúdeniu   napádnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   ako   arbitrárneho.   Práve   naopak, odôvodnenie tohto rozhodnutia dáva jasnú a dostatočnú odpoveď na to, prečo nie je možné priznať sťažovateľovi právo na vrátenie časti ním zaplateného súdneho poplatku.

Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľa o rozdielnom zaobchádzaní zastáva názor, že k porušeniu zásad rovnosti účastníkov konania, ako aj samotného čl. 6 ods. 1 dohovoru   by   došlo   len   v   tom   prípade,   ak   by   v   súdnom   konaní   jednému   účastníkovi subjektívne právo vyplývajúce z právneho poriadku Slovenskej republiky priznané nebolo, zatiaľ čo inému účastníkovi by takéto právo priznané bolo. Podľa názoru ústavného súdu ak by   však   niektorému   z   účastníkov   konania   bolo   priznané   právo,   ktoré   mu   z   právneho poriadku nevyplýva, a neskôr by inému účastníkovi konania už toto právo priznané nebolo pre   rozpor   s   objektívnym   právom,   nemôže   sa   účastník   konania,   ktorému   takéto   právo priznané nebolo, s úspechom domáhať vyslovenia porušenia práva na spravodlivé súdne konania s cieľom domôcť sa priznania niečoho, čo mu podľa objektívneho práva nepatrí. V tomto smere sa javí ako spravodlivé pripustiť len možnosť zrušenia toho rozhodnutia, ktoré bolo vydané v rozpore s objektívnym právom, pokiaľ by samozrejme právny poriadok použitie niektorého z právom predpokladaných prostriedkov nápravy umožňoval.

Zároveň   je   potrebné   pripomenúť,   že   rozhodovaním   o   návrhoch   na   vrátenie   časti súdneho   poplatku   všeobecné   súdy   nespôsobili   nerovnaké   podmienky   pri   realizácii procesných práv účastníkov, pokiaľ ide o konanie vo veci samej, ani neprípustne nezasiahli do otázok súvisiacich s rozhodovaním o merite veci. Rozhodnutie o vrátení, resp. nevrátení časti súdnych poplatkov môže v budúcnosti ovplyvniť len výšku náhrady trov konania. Navyše   rozhodovanie   všeobecných   súdov   v   otázkach,   ktoré   sa   týkajú   vrátenia   častí zaplatených súdnych poplatkov, však podľa ústavného súdu nedosahuje takú mieru ústavnej relevancie, ktorá by odôvodňovala zásah ústavného súdu. Uvedené platí aj vo vzťahu k prípadu predloženému sťažovateľom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku ústavný súd ani nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   okolností   nasvedčujúcich   tomu,   že   by   namietaný rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na spravodlivé súdne konanie, pretože súdy v posudzovanej veci použili relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným spôsobom. Nie je preto na mieste vysloviť v sťažovateľovej veci porušenie práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Keďže   ústavný   súd   v   konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje o porušení iných   článkov   ústavy, resp.   listiny   (v   danom   prípade   čl.   1 listiny)   vždy   len v spojení   s   namietaným   porušením   už   konkrétne   označeného   základného   práva   alebo slobody a takéto porušenie zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení čl. 1 listiny.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde dospejúc k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012