znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 376/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou P., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 71/2008 z 23. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2009   doručená   sťažnosť   S.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 71/2008 z 23. júna 2009.

Sťažovateľka je držiteľkou   poštovej licencie na poskytovanie univerzálnej služby v zmysle zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   poštových   službách“)   a v sťažnosti   uviedla,   že spočiatku   bola účastníčkou „správneho konania vedeného P. voči obvinenému: spoločnosti P., a. s., pre správny delikt porušenia poštovej výhrady“.

P. v Ž. (ďalej len „správny orgán“) rozhodnutím č. 926/001/07 z 8. augusta 2007, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím jeho predsedu č. 1149/001/07 z 5. októbra 2007, „odňal“ sťažovateľke možnosť byť účastníčkou uvedeného správneho konania z dôvodov, že jej postavenie ako účastníčky „nie je vymedzené Zákonom o poštových službách a nemožno ho vyvodiť ani z ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správneho poriadku)   v   znení   neskorších   predpisov,   pretože   sa   v   správnom   konaní   nerozhoduje   o právach ani právom chránených záujmoch“ sťažovateľky, ale inej právnickej osoby, ktorá porušila   zákon   o poštových   službách.   Podľa   sťažovateľky   bolo zasiahnuté   do   jej   práv „plynúcich z poštovej výhrady podľa § 7 ods. 2 písm. b) zákona o poštových službách. Uvedený správny delikt je upravený v § 39 ods. 2 písm. a) zákona o poštových službách.“.

Tieto   rozhodnutia   boli na základe   jej žaloby zrušené rozsudkom   Krajského súdu v B. (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S 254/2007-56 z 13. februára 2008, ale najvyšší súd, ktorý preskúmal odvolanie žalovaného rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 71/2008 z 23. júna 2009, rozsudok krajského súdu zmenil, žalobu sťažovateľky o zrušenie citovaných rozhodnutí správneho orgánu zamietol a zároveň jej nepriznal náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľky k tomuto záveru najvyšší súd nedospel ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   podrobne   rozoberá   právne   predpisy   Slovenskej republiky, kde podľa nej „dlhodobo absentuje kodifikovaná a ucelená úprava správneho trestania   právnických   osôb...“, pričom   sa   domnieva, že   by   mala   byť   považovaná za účastníčku správneho konania v uvedenej veci o to viac, že v danom prípade bola priamo dotknutá konaním právnickej osoby (žalovaného), čím analogicky (berúc do úvahy právne postavenie poškodeného upravené napr. „v ustanovení § 46 a nasl. Trestného poriadku“, by si reálne mohla uplatniť nielen náhradu škody alebo náhradu inej ujmy voči právnickej osobe,   ale   aj   aktívne   sa   zúčastniť   na   tomto   konaní   (napr.   by   bola   oprávnená   podávať procesne opravné prostriedky proti rozhodnutiam vyneseným v tomto konaní, aby došlo k morálnej satisfakcii za „zlo“, ktoré jej bolo spôsobené, tak ako to je u osoby poškodenej v trestnom konaní, ktorá si priamo môže uplatňovať ochranu svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 71/2008 z 23. júna 2009 bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s „právom nebyť znevýhodnený podľa čl. 12 ods. 2 ústavy“, zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 71/2008 z 23. júna 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € a náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. II. ÚS 21/02, I. ÚS 91/03, II. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   je   jej   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   pri   výklade ustanovení správneho poriadku postupoval príliš formalisticky a k svojmu právnemu záveru nedospel ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy) a tiež to, že rozhodnutím správnych orgánov (nepriznali jej postavenie účastníčky konania v konaní o uložení sankcie za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona o poštových službách inou právnickou osobou) bolo zasiahnuté i do jej práv vyplývajúcich z poštovej výhrady podľa § 7 ods. 2 písm. b) zákona o poštových službách (domnieva sa, že jej postavenie účastníčky správneho konania   mal   najvyšší   súd   vyvodiť   z   obdobného právneho   postavenia   poškodeného v trestnom alebo priestupkovom konaní). Keďže najvyšší súd tieto skutočnosti nebral do úvahy a k rozhodnutiu „dospel bez dostatočného a rozumného odôvodnenia a bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom vysporiadal s významnými argumentmi svedčiacimi v prospech ústavne konformného výkladu“, došlo k porušeniu „zákazu diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy“ a porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   je   tento   nezávislý   súdny   orgán ochrany ústavnosti súčasťou systému všeobecných súdov a kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl. 127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade   s ústavou   (čl. 144   ods. 1   a čl. 152   ods. 4   ústavy)   a ústavný   súd   iba   posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci Správneho poriadku, resp. zákona o poštových službách) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na interpretáciu uvedených zákonov   je   zásadne   príslušný   všeobecný   súd.   Skutočnosť,   že sťažovateľka   zastáva   iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu nahradiť právny názor   najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného   súdu   však   posúdenie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   zo   strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje a odôvodneniu právneho názoru najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sa nedá vyčítať svojvoľnosť.

Najvyšší súd ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku) preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo, a v intenciách dôvodov uvedených v odvolaní dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. V rozhodnutí sa okrem iného uvádza:

«Podľa   §   7   zákona   poštová   výhrada   sú   poštové   služby   vyhradené   len   pre poskytovateľa univerzálnej služby (ods. 1).

Obsahom poštovej výhrady je vyberanie a distribúcia a) korešpondencie a reklamných adresovaných zásielok s hmotnosťou najviac 50 g, b) korešpondencie určenej do vlastných rúk účastníkom súdnych konaní a konaní pred správnymi orgánmi…

Podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona poštový regulačný úrad uloží pokutu do 1 000 000 Sk (33 193,92 €) tomu, kto neoprávnene poskytuje poštové služby, ktoré sú predmetom poštovej výhrady.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca je na základe poštovej licencie… poskytovateľom univerzálnej služby. Mesto Senec ako správca dane   zabezpečoval   doručovanie   platobných   výmerov   na   daň   z   nehnuteľnosti prostredníctvom P. a. s., napriek faktu, že platobné výmery sú korešpondenciou určenou do vlastných rúk účastníkom konaní pred správnymi orgánmi v zmysle § 7 ods. 2 písm. b/ zákona…

Žalovaný rozhodnutím č. 926/001/07 zo dňa 8. 8. 2007 odňal žalobcovi postavenie účastníka konania. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalovaný pôvodne rozšíril okruh účastníkov správneho konania a pribral do začatého konania žalobcu z dôvodu, že prvotný podnet predložil práve žalobca, pričom žalovaný vychádzal z § 14 ods. 1 SP. Žalovaný argumentoval, že správny orgán je povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty spĺňajú podmienky na priznanie postavenia účastníka konania a že po preskúmaní námietky voči postaveniu žalobcu ako účastníka konania, vznesenej na ústnom pojednávaní P. a. s., dospel k názoru, že nie sú splnené procesné predpoklady pre priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 ods. 1 SP, pretože rozhodnutím vo veci nebudú práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcu priamo dotknuté, nakoľko rozhodnutím nebude vyvolaná žiadna priama zmena právnej situácie žalobcu…

Na správne konanie vo veciach správnych deliktov v zmysle zákona sa podľa § 41 ods. 1 zákona vzťahuje všeobecný predpis, teda Správny poriadok, ak zákon neustanovuje inak. V zmysle § 14 SP je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak (ods. 1)…

Kto má byť účastníkom predmetného správneho konania osobitný zákon neupravuje, preto   je   potrebné   vychádzať   zo   všeobecných   ustanovení   SP.   V   konaní   nebola   sporná skutočnosť, že žalobca je na základe udelenej licencie nositeľom práva poskytovať poštové služby spadajúce pod poštovú výhradu. Predovšetkým je však potrebné vychádzať z toho, že v predmetnom   konaní   sa   rozhodovalo   o   deliktuálnej   zodpovednosti   P.   a.   s.   t. j.   iného subjektu ako žalobcu a teda predmetom tohto konania bolo zisťovanie, či P. a. s. skutočne neoprávnene poskytovala poštové služby s ktoré sú predmetom poštovej výhrady, teda či jej konaním   došlo   k   porušeniu   ustanovenia   §   7   zákona   vzhľadom   na   to,   že   sama   nie   je držiteľom   licencie   oprávňujúcej   ju   poskytovať   takéto   služby   a v prípade   preukázania deliktuálnej   zodpovednosti   aj   o   uložení   príslušnej   sankcie. Nekonalo   sa a   ani sa nerozhodovalo o práve alebo povinnosti žalobcu, ktorého právo na poskytovanie služby   v rozsahu poštovej výhrady na základe udelenej licencie ostalo konaním a rozhodnutím o prípadnej deliktuálnej zodpovednosti P. a. s. nedotknuté. Neobstojí teda tvrdenie, že po vydaní rozhodnutia (smerujúceho vo výroku proti uvedenému subjektu) by bolo postavenie žalobcu iné ako pred jeho vydaním. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v správnom konaní správny orgán svojím rozhodnutím vrchnostenským, autoritatívnym spôsobom druhej strane právneho   vzťahu   určuje,   čo   je   právom   a   povinnosťou   pričom   účastníci   tohto   vzťahu (správny   orgán/právnická   resp.   fyzická   osoba)   nemajú   rovnaké   postavenie,   ale   nerieši vzájomné vzťahy medzi viacerými takýmito subjektmi, z čoho následne vyplýva, že takéto konanie nemožno zamieňať za sporové konanie o náhradu škody pred súdom, v ktorom je procesné   postavenie   účastníkov   rovnaké, v ktorom   nezávislý   súd   rozhoduje   o   splnení povinnosti vyplývajúcej z porušenia práva. Nemožno opomenúť, že v takomto sporovom konaní je súd viazaný len rozhodnutím o tom, že bol spáchaný správny delikt a kto ho spáchal zmysle § 135 OSP (nie prípadným rozhodnutím o zastavení konania začatého z úradnej   povinnosti),   preto   argumentáciu   žalobcu   odôvodňujúcu   nárok   na   účastníctvo   v konaní o správnom delikte iného subjektu poukazovaním na „oslabenie“ jeho práva na náhradu škody, v prípade ak sa mu takéto oprávnenie neprizná, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Takýto nárok nemožno odvodiť ani z ustanovenia § 33 ods. 1 zákona, na ktorý poukazoval   žalobca   a   žalovanému   nemožno   vyčítať,   že   sa   v   tejto   súvislosti   výkladom citovaného ustanovenia nezaoberal, keď v správnom konaní takáto námietka ani vznesená nebola.

Podľa názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci aj s poukazom na hore uvedené nejde ani o prípad, v ktorom by samotným rozhodnutím o deíiktuálnej zodpovednosti iného subjektu ako žalobcu (nielen prípadne vlastným správnym konaním) mohli byť práva resp. právom   chránené   záujmy   žalobcu   priamo   dotknuté,   pričom   naviac   právny   záujem (subjektívne oprávnenie - právo) je potrebné starostlivo odlišovať od ekonomického záujmu nepochybne   existujúceho   v   prostredí   konkurenčného   súťaženia   na   relevantnom   trhu poštových   služieb,   ktorý   by   prostredníctvom   výkonu   procesných   práv   znevýhodnil postavenie účastníka konania, o ktorého právach a povinnostiach sa v predmetnom konaní rozhodovalo.

Správnym orgánom v predmetnej veci nemožno vytýkať, že v súlade so zásadami správneho   konania   počas   celého   konania   skúmali   splnenie   podmienok   odôvodňujúcich postavenie žalobcu ako účastníka konania a p o   zistení, že tieto neexistujú, z procesného hľadiska   správne   formou   rozhodnutia   rozhodli   o   odňatí   takéhoto   postavenia.   V   takom prípade treba vychádzať z prezumpcie správnosti takéhoto rozhodnutia až do prípadného preukázania   opaku   (napr.   v   súdnom   preskúmavacom   konaní),   preto   postup   dotknutých správnych orgánov v tomto smere nemožno považovať za nesúladný so zákonom. Vzhľadom na   tento   záver   možno   konštatovať,   že   uvedený   postup   neodporoval   ani   princípom zakotveným v čl. 46 Ústavy, keďže právo žalobcu domáhať sa svojich práv na prípadnú náhradu škody zákonom stanoveným postupom obmedzené nebolo.

Podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný uvedené skutočnosti správne zohľadnil, o postavení žalobcu v konaní rozhodol v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 SP, preto nebol dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí súdom prvého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jeho rozsudok postupom podľa § 220 OSP zmenil tak, že žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.»

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu konštatuje, že sa   nestotožňuje   s argumentmi   sťažovateľky   uvedenými   v sťažnosti   a podľa   jeho   názoru rozsudok najvyššieho súdu v danom prípade nemožno považovať za svojvoľný, nesprávny a nelogický len preto, že sa nezhoduje s právnymi a skutkovými názormi sťažovateľky.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov v správnom súdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy, ak by si ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite preskúmali zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať výsledok ich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie skutkového stavu, výklad v okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych   noriem   z iných   než   ústavných   princípov alebo   ich   aplikáciu.   Plnohodnotný   súdny   prieskum   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy z hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zverený všeobecným súdom v rámci   rozhodovania   v správnom   súdnictve,   teda   nie   ústavnému   súdu   (obdobne napr. IV. ÚS 378/08).

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   opiera   o čl. 46   ods. 1 ústavy, pritom   z obsahu spisu vyplýva, že jej nebol odopretý prístup k súdu, a ako prvostupňový súd, tak aj najvyšší súd sa jej vecou podrobne zaoberali, aj keď rozhodli inak.

V nadväznosti   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poznamenať, že mu neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať tak poslanie,   ktoré   zákon   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné   súdy   zaujímajú   vo   vzťahu   k určitej   otázke   rôzne   právne   názory,   nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Prvoradou   úlohou   ústavného   súdu   je   tiež   ochrana   ústavnosti,   a nie   ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny, a teda je z ústavného hľadiska plne akceptovateľný a nesignalizuje reálnu možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   namietanému porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom   článku   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako   prirodzených   práv človeka   a majú   univerzálny   charakter.   Patria   k ústavným   direktívam   adresovaným predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach bez   konkrétneho   vyjadrenia   dopadu   diskriminujúceho   postupu   štátneho   orgánu   na   iné základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 34/96, I. ÚS 59/97, II. ÚS 123/02, IV. ÚS 32/06).

Ústavný súd zastáva názor, že citované stanovisko je v celom rozsahu uplatniteľné aj na   dôsledky   vzťahujúce   sa   na   sťažovateľku,   a   z   toho   dôvodu   vyhodnotil   namietané porušenie uvedeného článku ústavy tiež ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009