znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 376/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   P.,   zastúpenej   advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení   s čl.   13   ods.   4 Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 63/2007 z 22. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2008 doručená sťažnosť F., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“) rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 63/2007 z 22. apríla 2008.

Skutkový stav je v sťažnosti okrem iného opísaný takto: „Dňa 22. 4. 2003 uzatvoril sťažovateľ (...) kúpnu zmluvu č.... so spoločnosťou E. s. r. o., (...), ktorej predmetom bol CT 7800 TX lekársky prístroj počítačový   tomograf   a tlačiareň Kodak a Medrrad injektor kontrastnej látky k počítačovému tomografu. (...) Dňa 27. 10. 2004 spoločnosť E. s. r. o. ako predávajúci a sťažovateľ - spoločnosť F., s. r. o. uzavreli so spoločnosťou F., s. r. o. (...), dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve č...., v zmysle ktorého sa kupujúcim stala spoločnosť F. s. r. o., pričom sťažovateľ sa stal v zmysle dodatku nájomcom predmetného tovaru. (...)

Dňa 29. 10. 2004 uzavrel sťažovateľ a spoločnosť F., s. r. o. leasingovú zmluvu č...., podľa   ktorej vlastníkom tovaru po celú dobu trvania nájmu má byť   prenajímateľ,   t.   z. spoločnosť F., s. r. o. (...)

Dňa   29.   4.   2005   sa   skončilo   daňové   konanie   písomnými   colnými   vyhláseniami colného orgánu o vymeraní colného dlhu (...), v ktorých sa vymerala DPH z ceny tovaru 13.744.500,-   Sk   +   clo   (254.861.-   Sk)   t.   z.   základom   dane   bola   suma   13.999.361.-   Sk. vo výške 1.959.911.- Sk. (...)

Keďže sťažovateľ mal za to, že zaplatil DPH dvakrát, (14% z kúpnej sumy dňa 29. 4. 2005 v celkovej výške 1.959.911,- Sk a 19% zo sumy jednotlivých splátok spoločnosti F., s. r. o. v celkovej výške 2.591.496,34,- Sk) a mal za to, že dvojité zdaňovanie za ten istý tovar je neprípustné, odpočítal si zaplatenú daň vo výške 1.959.911,- Sk v daňovom priznaní z 25. 2. 2006. (...)

Dňa 11. 4. 2006 sa začala daňová kontrola kontrolovaného daňového subjektu F., s. r. o. (...). V ňom Daňový úrad P. skonštatoval na str. 3 porušenie ustanovení § 49 ods.3 v nadväznosti na § 29 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. resp. s prihliadnutím na § 85 ods. 15 zákona č. 222/2004 Z. z. porušenie § 48 ods. 7 v spojení s § 20 ods. 2 písm. a/ a § 32 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z.

Na základe uvedeného DÚ uviedol, že F., s. r. o. nemá právo na odpočítanie dane z dovozu počítačového tomografu a vyčíslil rozdiel odpočítania dane za január 2006 v sume 1.959.911,- Sk. (...)

Dňa 1. 6. 2006 bol vyhotovený DÚ P.   na základe vykonanej daňovej kontroly dodatočný platobný výmer č. 670/230/28667/06/Kav. (...)

Dňa   19.   9.   2006   bolo   sťažovateľovi   doručené   rozhodnutie   o   uložení   pokuty č. 670/230/43076/06/Kav, ktorým DÚ P. uložil sťažovateľovi pokutu vo výške 235.189,- Sk za to, že nadmerný odpočet DPH uvedený v daňovom priznaní sťažovateľa bol vyšší ako nadmerný odpočet zistený daňovou kontrolou. (...)

Dňa 2. 10. 2006 sa sťažovateľ voči vyššie uvedenému rozhodnutiu odvolal. (...) Dňa 2. 2. 2007 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č.   I/226/12301-8243/2007/990618-r,   ktorým   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutie Daňového úradu P. č. 670/230/43076/06/Kav potvrdzuje. (...)

Súčasne   sťažovateľ   sa   domáhal   od   Colného   riaditeľstva   SR   vrátenia   duplicitne zaplatenej DPH   na základe pôvodných písomných colných vyhlásení colného orgánu o vymeraní colného dlhu (...). V tomto konaní bol sťažovateľ po vyše roku úspešný a štátu neoprávnene, duplicitne zaplatené finančné prostriedky boli sťažovateľovi vrátené. (...) Sťažovateľ podal dňa 7. 3. 2007 proti rozhodnutiu správneho orgánu - Daňového riaditeľstva SR č. I/226/12301-8243/2007/990618-r zo dňa 24. 1. 2007 na Krajský súd Trenčín v zmysle ust. § 247 a nasl. Osp. žalobu na preskúmanie rozhodnutia a postupu správneho orgánu. (...)

Krajský   súd   v Trenčíne   Rozsudkom   zo   dňa   16.   5.   2007,   č.   kon.   11   S   20/2007 rozhodol   tak,   že   žalobu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR, č. k. I/226/12301-8243/2007/990618-r zo dňa 24. januára 2007, zamietol. Krajský súd dospel k záveru, že žalobu bolo potrebné podľa ust. 250j ods. 1 O.   s.   p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky po jeho preskúmaní súdom bolo v súlade a v medziach zákonov, na základe ktorých Daňové riaditeľstvo SR rozhodlo. (...)

Voči predmetnému rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 5. 2007 sa sťažovateľ dňa 4. 7. 2007 odvolal, a to s poukazom na ust. zákona č. 511/1992 Zb. a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Sťažovateľ argumentoval teda naďalej tým, že ako daňový subjekt nemôže byť predsa v daňovom konaní sankcionovaný z dôvodu, že daň zaplatil 2x a chcel sa tomuto protiprávnemu stavu vyhnúť, v žiadnom prípade však nesledoval svojím konaním to, aby štátu daň nezaplatil. (...)

Najvyšší súd SR rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 5. 2007   č.   11   S   20/2007-40 potvrdil   s   poukazom   na   to,   že   predmetom   prebiehajúceho konania   nemôže   byť   súdny   prieskum   dodatočného platobného   výmeru   č. 670/230/28667/06/Kav   z   1.   6.   2006,   ale   iba   napádané   rozhodnutie   o   uložení   pokuty. V zmysle tohto rozhodnutia NS SR, pokiaľ je zákonné rozhodnutie o dodatočnom platobnom výmere, musí byť zákonné aj rozhodnutie o uložení pokuty. Sťažovateľ podľa názoru NS SR   argumentoval   iba   nezákonnosťou   dodatočného platobného   výmeru.   Tieto   tvrdenia však vôbec neobstoja, nakoľko sťažovateľ nikdy nespochybňoval v danom konaní a ani teraz   vôbec   nespochybňuje   zákonnosť   dodatočného   platobnému   výmeru   (na   základe ktorého   došlo k   náprave   protiprávneho   stavu,   riadnemu   a   zákonnému   vráteniu   fin. prostriedkov štátu a v konečnom dôsledku napomohlo k navráteniu neoprávnene zaplatenej dane sťažovateľovi). Naopak sťažovateľ napádal iba a výlučne rozhodnutie o pokute za neoprávnený odpočet dane a to pre jeho nesúlad so zásadami daňového konania a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, čo však NS SR vôbec nebral v úvahu a touto otázkou sa nezaoberal. Podľa   mienky sťažovateľa   (ako   je   uvedené   nižšie)   totiž   sankcie   daňových   a   colných právnych predpisov sledujú jasne rozpoznateľný účel - záujem štátu na riadnom plnení si povinností   daňovníkov,   poplatníkov   a   iných   osôb a   riadne   zabezpečenie   stability fiškálnych   politík   štátu.   Sťažovateľ   však   v   žiadnom   prípade   nikdy   nesledoval svojím konaním to, aby nezaplatil clo resp, daň vôbec a tak poškodil záujem štátu, ale sa (ako vyplýva z opísaného a preukázaného skutkového stavu) snažil nezaplatiť daň štátu 2x.“

Na základe uvedeného sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo spoločnosti F., s. r. o., (...) na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 v spojení   s   článkom   13   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 63/2007 z 22. apríla 2008 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 63/2007 z 22. apríla 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi - spoločnosti F., s. r. o., (...) sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške   100.000,-   Sk,   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet Mgr. K. R., vedený v...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   jej   základného   práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5   Sžf   63/2007   z   22.   apríla   2008,   ktorým potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 20/2007 zo 16. mája 2007. Týmto   rozhodnutím   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľky o preskúmanie   rozhodnutia Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   sp. zn.   I/226/12301-8243/2007/990618-r z 24. januára 2007, ktorým jej bola uložená pokuta v daňovom konaní.

Sťažovateľka   uviedla,   že   podľa   nej   došlo „k neakceptovaniu   všeobecnej   zásady konania štátnych orgánov - ukladania sankcií (povinností) sledujúc ich zmysel a účel...“ a aj keď uznáva porušenie právnych predpisov z jej strany v daňovom konaní, uložená pokuta nie je podľa nej «v danom prípade vôbec účelná a nemá prakticky význam, keďže vôbec sankčné a ani preventívne nemá potenciál na zabezpečenie riadneho a poctivého plnenia si daňových   povinností   daňovými   subjektami...   a   smeruje voči   sťažovateľovmu   riadne nadobudnutému majetku a časti tohto majetku...“.

Označené rozhodnutie najvyššieho súdu, ako rozhodnutia daňových orgánov, ktoré preskúmaval   „považuje   za   neoprávnene,   ústavne   nekonformné   a   priamym   spôsobom porušujú sťažovateľovo právo vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR...».

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd   najprv považuje za potrebné uviesť,   že „... zásadne   nie je možné, aby bol všeobecný súd považovaný za primárneho porušovateľa práva vlastniť a pokojne užívať majetok   iba   z dôvodu,   že   do   jeho   právomoci   patrí   preskúmavať   zákonnosť   rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej   moci...   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy.   Všeobecný   súd   by   mohol   byť len   vtedy porušovateľom   tohto práva   hmotného obsahu, ak by postupoval v konaní tak,   že by to znamenalo porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak jeho rozhodnutie nemožno dávať do   spojitosti s porušením základného práva vlastniť majetok, ak by na to neboli iné dôvody, napríklad priama spojitosť účinkov súdneho rozhodnutia do základného práva vlastniť majetok“ (m. m. II. ÚS 7/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   taká   priama   spojitosť   nie   je   daná (m. m. IV. ÚS 219/05), aj keď sa najvyšší súd podľa sťažovateľky nezaoberal otázkou, že „rozhodnutie   o   pokute   za   neoprávnený   odpočet   dane“ bolo   v   nesúlade   so   zásadami daňového   konania   i   čl.   13 ods.   4   ústavy. Sankcia   (pokuta)   za   porušenie   povinností v daňovom   konaní bola uložená zákonne a vychádzala z platných   právnych   noriem   (čo napokon ani sťažovateľka nespochybňuje) a ústavný súd nemôže byť v danom prípade ani opravnou inštitúciou voči všeobecným súdom (v tomto prípade najvyššiemu súdu).

Keďže   sťažovateľka   v sťažnosti   nenamietala   porušenie   ústavných   princípov spravodlivého procesu podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, ale namietala iba porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy bez akejkoľvek spojitosti s princípmi spravodlivého procesu, preto ústavný súd jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že čl. 13 ods. 4 ústavy je všeobecné interpretačné pravidlo pre tvorbu, výklad a aplikáciu právnych predpisov, ktorých ustanovenia obsahujú obmedzenia základných   práv,   a tento   článok   určuje   najmä   miesto   a úlohu   zákonov   pri   ukladaní povinností   a obmedzovaní   základných   práv   a slobôd,   v dôsledku   čoho   smeruje   výlučne k zákonodarnému   orgánu,   nie   k súdnym   orgánom   (napr.   I.   ÚS   32/98),   ústavný   súd   jej sťažnosť i v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008