znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 375/2011-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   októbra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti V. S., T., zastúpeného advokátkou Mgr. R. P., B., pre namietané porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 22/2001 a postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24 Co 239/2010 po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. k. III. ÚS 242/09-30 z 10. novembra 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom   pod sp.   zn. 12 C 22/2001 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 242/09-30 z 10. novembra 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 239/2010 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 242/09-30 z 10. novembra 2009 p o r u š e n é   n e b o l o.

3. V. S.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom osemsto eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia V. S. v sume 130,91 € (slovom stotridsať eur a deväťdesiaťjeden centov) na účet jeho advokátky Mgr. R. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   375/2011-20 zo 14. septembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. S.,, T. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 22/2001 a postupom Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 Co 239/2010   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č. k.   III.   ÚS   242/09-30 z 10. novembra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 22/2001 naďalej dochádza k prieťahom. Od podania návrhu uplynulo takmer desať rokov a všeobecné súdy dosiaľ právoplatne nerozhodli, čo u neho vyvoláva dlhodobý stav právnej neistoty. Na základe týchto skutočností žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 22/2001 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 239/2010 porušili jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby im prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   22/2001   vyplýva,   že   po   vydaní uvedeného nálezu ústavného súdu boli vo veci vykonané tieto úkony:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Cdo 285/2009 zo 14. januára 2010 zamietol dovolanie sťažovateľa (právoplatné 15. marca 2010).

Dňa   22.   februára   2010   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na oznámenie, či ho bude zastupovať aj v konaní pred okresným súdom.

Dňa 4. marca 2010 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že sťažovateľa zastupovať nebude.

Dňa 9. apríla 2010 sa na okresnom súde za účasti sťažovateľa konalo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol, že konanie v časti o zaplatenie istiny 29,87 eur zastavuje a že   o trovách   konania   rozhodne   až   po   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej (právoplatné 26. mája 2010). Zároveň bol vydaný pokyn na vyzvanie navrhovateľa (Bytové družstvo Trnava) na predloženie dokladov preukazujúcich nájomný vzťah k bytu, ako aj pokyn   na   pripojenie   súvisiacich   súdnych   rozhodnutí.   Pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito.

Dňa   7.   mája   2010   okresný   súd   vyzval   Sociálnu   poisťovňu   na   oznámenie   výšky dôchodku poberaného sťažovateľom.

Dňa 19. mája 2010 navrhovateľ predložil požadované doklady.Dňa 21.   mája 2010 Sociálna poisťovňa   oznámila, že   sťažovateľ poberá   starobný a vdovský dôchodok v sume 503,90 eur mesačne.

Dňa   2.   júna   2010   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu z 9. apríla 2010.

Dňa 9. júna 2010 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.

Dňa   2.   júla   2010   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   navrhovateľa k odvolaniu sťažovateľa, ktoré bolo v ten istý deň doručené krajskému súdu so žiadosťou o jeho založenie do spisu.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   24   Co   239/2010   z 27.   apríla   2011   uznesenie okresného   súdu   zmenil   tak,   že   konanie   o   istine   27,87   eur   sa   nezastavuje   (právoplatné 27. júna 2011).

Dňa 7. júna 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. jún 2011, ktoré bolo pre neprítomnosť   sťažovateľa   (nebolo   vykázané   doručenie   mu   predvolania)   odročené   na 5. august 2011.

Dňa   29.   júna   2011   sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   tomto   pojednávaní s tým, že predvolanie mu bolo doručené až 27. júna 2011.

Dňa   25.   júla   2011   sťažovateľ   oznámil,   že   jeho   majetkové,   zárobkové   a rodinné pomery sa nezmenili, až na to, že ovdovel a v byte býva sám.

Dňa 1. augusta 2011 bola vec pridelená sudkyni JUDr. M. M.Dňa   5.   augusta   2011   sa   na   okresnom   súde   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo po výsluchu právneho zástupcu navrhovateľa a sťažovateľa odročené na neurčito s tým, že právny zástupca navrhovateľa predloží ďalšie doklady.

Dňa 15. augusta 2011 právny zástupca navrhovateľa predložil požadované doklady.Dňa 7. septembra 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. október 2011.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1   SprV/646/2010 zo 14. júna 2011 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom okrem prehľadu úkonov vykonaných vo veci uviedla: „... vec prejednávajúca sudkyňa vykonávala úkony v spise priebežne, preto som nezistila, že by prieťahy v konaní boli spôsobené Okresným súdom Trnava. Spis sa od 9. 6. 2010 do 26. 5. 2011 nachádzal na Krajskom súde v Trnave.“. V liste sp. zn. 1 SprV/646/2010 zo 4. októbra 2011 predsedníčka okresného súdu upozornila na   to,   že „predvolanie   na   pojednávanie   konané   dňa   27.   10.   2011   bolo   sťažovateľovi doručované 9. 9. 2011 a doteraz sa do spisu nevrátila zásielka ani doručenka preukazujúca prevzatie predvolania“.

Predseda krajského súdu v liste sp. zn. Spr 858/10 z 10. októbra 2011 uviedol:„Krajský   súd   v Trnave   vo   veci   rozhodol   dňa   27.   4.   2011,   rozhodnutie   písomne vypracoval a následne bol spis odoslaný Okresnému súdu Trnava. Predmetná vec bola na odvolacom súde od jej nápadu 9. 6. 2010 do jej rozhodnutia 27. 4. 2011.

Sťažovateľ sa sťažuje na prieťahy v konaní, keď vo veci bolo rozhodnuté odvolacím súdov dňa 27. 4. 2011, rozhodnutie bolo vypracované dňa 28. 4. 2011 a spis bol odoslaný Okresnému   súdu   Trnava   dňa   25.   5.   2011.   Spis   sa   nachádzal   na   odvolacom   súde   cca 10 mesiacov. Predmetná vec sa javila odvolaciemu súdu ako skutkovo zložitá, pretože spis je obsiahly, spisový materiál pozostáva z cca 700 strán.

Dĺžka   trvania   tohto   konania   na   odvolacom   súde   bola   ovplyvnená   najmä zaťaženosťou sudcov občiansko-právneho úseku tunajšieho krajského súdu...

Čo sa týka prieťahov vzniknutých na tunajšom krajskom súde od 9. 6. 2010 (nápad veci) do 28. 4. 2011 (rozhodnutie vo veci) k veci možno uviesť len toľko, že pre vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku vybavovanie veci na Krajskom súde v Trnave trvá spravidla od 6 – 12 mesiacov...

Vyslovujem   názor,   že   v danej   veci   postupom   senátu   24   nedošlo   k porušeniu   ich povinnosti sudcov vec prejednať a rozhodnúť bez prieťahov...“

Sťažovateľ   v sťažnosti   a predsedovia   všeobecných   súdov   vo   svojich   vyjadreniach uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 22/2001 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 239/2010.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom prikazuje   postupovať   v konaní   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd sa podrobnejšie nezaoberal hodnotením veci podľa týchto troch kritérií, pretože   už   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   242/09-30   z 10.   novembra   2009   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   22/2001   a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd konštatuje, že uplatnenie procesných práv sťažovateľa ako účastníka konania   spočívajúce   v   podaní   opravných   prostriedkov   proti   rozhodnutiam   všeobecných súdov malo v konečnom dôsledku vplyv na predĺženie napadnutého konania, avšak jeho trvanie – viac ako 10 rokov – je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané a ako celok ho možno považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne   napr.   IV.   ÚS   260/04,   III.   ÚS   262/07,   II.   ÚS   3/09,   III.   ÚS   254/09).   Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu prihliadol najmä na skutočnosť, že   napriek   tomu,   že   už   prikázal   okresnému   súdu   v   danej   veci   konať,   okresný   súd neorganizoval   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila o rozhodnutie. Vec sa stále nachádza na okresnom súde, a to bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Doterajšia dĺžka   posudzovaného   konania   preto   nemôže   byť   v   žiadnom   prípade   akceptovaná a ospravedlnená. Okresný súd mal venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť. Navyše, o neefektívnom   postupe   okresného   súdu   svedčí   aj   skutočnosť,   že   jeho   rozhodnutie z 9. apríla   2010   o čiastočnom   zastavení   konania   bolo   po   podaní   opravného   prostriedku sťažovateľom rozhodnutím krajského súdu z 27. apríla 2011 zrušené. Ústavný súd preto neakceptoval stanovisko predsedníčky okresného súdu, že v napadnutom konaní zbytočné prieťahy nezistila.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 22/2001 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy   v   danej   veci   konal,   pretože   táto   povinnosť   mu   už   bola   uložená   nálezom č. k. III. ÚS 242/09-30 z 10. novembra 2009.

Pokiaľ ide o hodnotenie postupu krajského súdu v (odvolacom) konaní vedenom pod sp.   zn.   24   Co   239/2010,   ústavný   súd   konštatuje,   že   k právoplatnému   ukončeniu   tohto konania došlo po doručení sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu. Ako vyplýva aj z I. časti odôvodnenia   tohto   nálezu,   predmetné   konanie   trvalo   desať   mesiacov,   keď   krajský   súd uznesením   z 27.   apríla   2011 zmenil   uznesenie   okresného   súdu.   Keďže   ústavný   súd v postupe krajského súdu nezistil zbytočné prieťahy v konaní, rozhodol, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto súdom porušené nebolo (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v sťažnosti   žiadal   priznať   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   €, poukazujúc najmä na doterajšiu dĺžku konania pred všeobecnými súdmi.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného   zadosťučinenia,   pri   určení   ktorého   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 12 C 22/2001 ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 800 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   si   v podaní   z 21.   októbra   2011   podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov uplatnila trovy konania v celkovej sume 130,91 € pozostávajúcej z jedného úkonu právnej služby v hodnote 123,50 € a jedného režijného paušálu v hodnote 7,41 €. Keďže advokátkou požadovaná suma neodporuje citovanej vyhláške, ústavný súd na jej úhradu zaviazal okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011