znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 375/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. C. S., B., zastúpeného spoločnosťou J. s. r. o., K., v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. E. L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Cdo/99/2009, 5 Cdo/100/2009, 5 Cdo/101/2009 z 19. mája 2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/154/2008 z 30. októbra 2008, dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/154/2008 z 30. októbra 2008 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/154/2008 z 11. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. C. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010 doručená   sťažnosť   Ing.   C.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo/99/2009, 5 Cdo/100/2009, 5 Cdo/101/2009   z   19.   mája   2010   (ďalej   aj   „rozsudok   najvyššieho   súdu“),   rozsudkom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   12   Co/154/2008 z 30. októbra 2008 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), dopĺňajúcim rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   12   Co/154/2008   z   30.   októbra   2008   (ďalej   aj   „dopĺňajúci   rozsudok“) a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   12   Co/154/2008   z   11.   decembra   2008   (ďalej   aj „uznesenie   krajského   súdu“)   v   spojení   s   opravným   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 12 Co/154/2008   z   30.   januára   2009   a   opravným   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 12 Co/154/2008 z 23. februára 2009 (ďalej aj „opravné uznesenia“).

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že spoločnosť   U.,   s.   r.   o.,   sa   proti   sťažovateľovi v posudzovanom súdnom konaní domáhala určenia neplatnosti zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom   vlastníckeho   práva   uzavretých   medzi   účastníkmi   konania   a   tiež   určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli medzi účastníkmi predmetom prevodu na základe žalobou napadnutých zmlúv. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)   rozhodol   o   návrhu   rozsudkom   č.   k.   8   C/23/2004-388   z   22.   mája   2006   (ďalej   aj „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol, pričom toto rozhodnutie na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd ako vecne správne potvrdil rozsudkom sp. zn. 12 Co 293/06 zo 7. decembra 2006 a súčasne pripustil vo veci dovolanie o otázke existencie   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení   neplatnosti   právneho   úkonu,   ktorú krajský súd považoval za otázku zásadného právneho významu.  

Na základe dovolania žalobcu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 136/2007 zrušil rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 12 Co 293/06 zo 7. decembra 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Následne bol rozsudkom krajského súdu zmenený rozsudok okresného súdu tak, že určil neplatnosť namietaných zmlúv   o   zabezpečení   záväzku   prevodom   vlastníckeho   práva,   dopĺňajúcim   rozsudkom odvolací súd svoje rozhodnutie vo veci doplnil zmeňujúcim výrokom aj v tej časti žaloby, ktorou   sa   žalobca   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva,   a   uznesením   krajského   súdu samostatne rozhodol o náhrade trov konania. Napokon rozsudkom najvyššieho súdu bolo dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu v znení opravných uznesení zamietnuté, avšak dopĺňajúci rozsudok krajského súdu a uznesenie krajského súdu v spojení s opravnými uzneseniami bolo zrušené a vrátené krajskému súdu na ďalšie konanie.  

Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť podanú podľa čl. 127 ústavy okrem iného takto: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   Rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo/99/2009, 5 Cdo/100/2009, 5 Cdo/101/2009 zo dňa 19. mája 2010 rozhodol v extrémnom rozpore s obsahom   súdneho   spisu   a   v   rozpore   s   princípom   spravodlivosti   a   arbitrárne.   Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažovateľ pociťuje ako svojvôľu, ktorou sa porušilo jeho ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces....

Výrokom č. 1 v časti Dovolania týkajúceho sa rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica Rozsudok 12/Co/154/2008 zo dňa 30. 10. 2008 týkajúceho sa zabezpečovacích zmlúv   nielenže,   neodstránil   chyby   v   postupe   Krajského   súdu   Banská   Bystrica...   ale arbitrárnym   spôsobom   vyriekol,   že   zabezpečovacie   zmluvy   sú   neplatné   prirodzene   bez ďalšieho lebo je neplatná zmluva o prevode obchodného podielu čo ale ani Krajský súd Banská   Bystrica   ani   dovolací   súd   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepreskúmali   a neodôvodnili....

Najvyšší   súd   paradoxne   v   ústavnou   sťažnosťou   napadnutom   rozhodnutí   keď odôvodňoval   svoj   výrok   č.   2   použil   v   prospech   sťažovateľa   presne   tie   argumenty   na odôvodnenie   svojho   výroku   č.   2  ,   ktoré   následne   úplne   odignoroval   pri   odôvodňovaní svojho   výroku   č.   1,   ktorým   zamietol   dovolanie   voči   Rozsudku   Krajského   súdu   Banská Bystrica 12/Co/154/2008 zo dňa 30. 10. 2008 v neprospech sťažovateľa....

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zavádzajúcim spôsobom priklonil k judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   2 Obo 102/2001,   ktorá riešila absolútne odlišný prípad a to keď v deň podania žalobného návrhu nikdy neexistoval žiaden druhý prejav vôle strán, ktorý by dopĺňal platne dopĺňal prvý zachytený prejav vôle a spolu by bol býval vytvoril platný právny úkon. Judikatúre Najvyššieho súdu 5lovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 102/2001, v žiadnom prípade nerieši identickú situáciu.“

Sťažovateľ tvrdil, že odvolací súd aj dovolací súd si nesprávne vyložili ustanovenie o zrozumiteľnosti   a   určitosti   právnych   úkonov   podľa   §   37   Občianskeho   zákonníka   a neprihliadli ani na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka. Ďalej uviedol, že „závery, ku ktorým   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici... vykazujú   znaky   svojvôle   a   nie   sú   dostatočne   odôvodnené   na   základe   ich   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   za   takej   situácie   by   mal   mať   dôvod zasiahnuť do právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Banskej Bystrici.“ Sťažovateľ poukázal na to, že „formalistickým výkladom práva odoprel autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom vyvolali. Jedným zo základných princípov posudzovania procesu tvorby právneho úkonu je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.... Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou.... Len súlad skutkového stavu s právnou normou je výrazom spravodlivosti, nezávislosti a   nestrannosti   súdnictva,   čo v sebe   nesie požiadavku   na také odôvodnenie rozhodnutia, aby z neho bola stránka jeho spravodlivosti, nezávislosti a nestrannosti už na pohľad zjavná.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal vydať rozhodnutie, ktorým ústavný súd „1/ sťažnosti vyhovie vysloví porušenie základného práva a slobody sťažovateľa, vyplývajúcich mu z článku 46 ods.   1) Ústavy Slovenskej republiky,   a článku 6 ods.   1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2/   zruší   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   sp.   zn   5Cdo/99/2009,   5Cdo/100/2009, 5Cdo/101/2009   zo   dňa   19.   mája   2010   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a   nové rozhodnutie...

3/   ak   konštatuje,   prípustnosť   postupu   tak   zruší   aj   rozhodnutia   Krajského   súdu Banská Bystrica, spisové značky a) Rozsudok 12/Co/154/2008 zo dňa 30. 10. 2008 a b) Dopĺňací rozsudok 12/Co/154/2008 zo dňa 30. 10. 2008 a c) Uznesenie 12/Co/154/2008 zo dňa   11. 12.   2008   v   znení   Opravného   uznesenia   12/Co/154/2008   zo   dňa   30-01-2009   a Opravného uznesenia 12/Co/154/2008 zo dňa 23-02-2009

4/   rozhodne,   že   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici...   a   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky  ...   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   alebo   jeden   z   nich   osobitne   uhradiť sťažovateľovi trovy konania... v sume 254,88.- Eur...

5/ rozhodne tak, že prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000.- EUR“.

Sťažovateľ požiadal aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/99/2009, 5 Cdo/100/2009, 5 Cdo/101/2009 z 19. mája 2010 a tiež, aby ústavný súd dočasným opatrením uložil spoločnosti U., s. r. o., zdržať sa vykonávania tohto právoplatného rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozsudkom krajského   súdu,   dopĺňajúcim   rozsudkom   krajského   súdu   a   uznesením   krajského   súdu v znení opravných uznesení, ústavný súd dospel k záveru, že ich preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Uvedené pravidlo bráni aj prerokovaniu sťažnosti proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 99/2009, 5 Cdo 100/2009, 5 Cdo 101/2009 z 19.   mája 2010   v časti,   ktorou   zrušil   dopĺňajúci rozsudok   a uznesenie krajského súdu v spojení s opravnými uzneseniami.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V   danom   prípade   namietané   rozhodnutia   krajského   súdu   podliehali   revíznej právomoci najvyššieho súdu v konaní o podanom dovolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   by   bolo   v   rozpore   s   princípom subsidiarity   zakotveným   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe podaného   dovolania   patrí   do   právomoci   krajského   súdu.   V   súvislosti   s   namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len   preskúmanie   postupu   najvyššieho   súdu   (obdobne   napr.   m.   m.   III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Navyše, z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tiež   vyplýva,   že   dopĺňajúci   rozsudok   a   uznesenie   krajského   súdu   v   znení   opravných uznesení boli zrušené a vrátené krajskému súdu na ďalšie konanie, a preto bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že o ochrane označených základných práv a slobôd v časti, v ktorej bolo   krajským   súdom   rozhodované   o   návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva,   ako   aj o náhrade   trov   konania,   nebolo   dosiaľ   právoplatne   rozhodnuté.   Sťažovateľ   bude   mať možnosť   v   ďalšom   štádiu   konania   uplatniť   ochranu   označených   práv,   keďže   o   veci rozhoduje iný súd, a teda sťažovateľ má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany toho práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   citovaným   rozhodnutiam   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu v časti, ktorou bolo zamietnuté jeho dovolanie proti rozsudku krajského   súdu   v   spojení   s   opravnými   uzneseniami,   ústavný   súd   už   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti   takému   uplatneniu   (III.   ÚS   78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podstatou   sťažovateľových   námietok   je   tvrdenie   o   arbitrátrnosti   napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   spočívajúcej   v   ústavne   neakceptovateľnom   výklade relevantných právnych noriem, konkrétne ustanovení § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka upravujúcich   všeobecné   náležitosti   právnych   úkonov   a   §   115   Obchodného   zákonníka upravujúceho prevod obchodného podielu.

Predmetom   právoplatne   skončenej   časti   konania   pred   všeobecnými   súdmi   bolo rozhodnutie   o   návrhu   na   určenie   neplatnosti   zmlúv   o   zabezpečení   záväzku   prevodom vlastníckeho práva. Z okolností prerokúvanej veci však vyplynula potreba prejudiciálne posúdiť   otázku   (ne)platnosti   zmluvy   o   prevode   obchodného   podielu   uzavretej   medzi účastníkmi konania. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd túto otázku uzavrel takto: „Pokiaľ ide o náležitosti takejto zmluvy (t. j. zmluvy o prevode obchodného podielu, – pozn.), z hľadiska jej určitosti a zrozumiteľnosti, vyžadovaných pre každý platný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva musí obsahovať jednoznačne špecifikovaný   prevádzaný   obchodný   podiel   a   musí   z   nej   byť   zrejmé,   či   ide   o   prevod bezodplatný alebo odplatný. Pri odplatnom prevode obchodného podielu musí byť v zmluve uvedená jeho cena alebo spôsob jej určenia.

Dovolací súd otázku výkladu prejavu vôle z hľadiska platnosti zmluvy o prevode obchodného   podielu   a   zmluvy,   o   odplate   obchodného   podielu,   posudzoval   podľa   hore citovaných   ustanovení   Obchodného   zákonníka.   Dospel   k   záveru,   že   uvedená   zmluva   je neplatná v dôsledku absencie uvedenia ceny obchodného podielu alebo spôsobu jej určenia. Na   tejto   skutočnosti   nemôže   nič   zmeniť   ani   posudzovaný   úmysel   konajúceho   v   tomto obchodom vzťahu, ktorý chcel dohodu o cene určovať samostatným doplnkom. V tomto smere je záver odvolacieho súdu o neurčitosti, ako chýbajúcej zložky z hľadiska všeobecnej úpravy náležitosti právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka správny a dovolací súd sa ním stotožňuje v tom smere, že pokiaľ v zmluve jednoznačná dohoda o cene,   ani   o   prípadnom   spôsobe   jej   určenie,   uvedená   nebola,   ide   o   zmluvu   absolútne neplatnú   podľa   §   37   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   pre   jej   neurčitosť   (viď   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 102/2001) Neplatnosť právneho úkonu vyjadrená   v   §   37   Občianskeho   zákonníka   je   neplatnosťou   absolútnou   od   počiatku   bez ohľadu na to, či sa niekto dôvodu neplatnosti dovolal a je nerozhodné, či došlo k vydaniu súdneho rozhodnutia určujúceho, že právny úkon je neplatný.“

Uvedenému právnemu záveru najvyššieho súdu o posudzovanej predbežnej otázke predchádza   v   napadnutom   rozhodnutí   poukaz   na   všeobecnú   právnu   úpravu   právnych úkonov v Občianskom zákonníku v ustanoveniach § 34 až § 51, osobitne citujúc § 37, a na doplňujúcu právnu úpravu právnych úkonov pre obchodné záväzkové vzťahy obsiahnutú v §   266   až   §   268   Obchodného   zákonníka,   výslovne   citujúc   §   266.   Najvyšší   súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tieto ustanovenia náležite vykladá odvolávajúc sa na   ich   ustálený   výklad   a   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obdo 16/2002). V ďalších častiach napadnutého rozsudku najvyšší súd z právnych záverov   o   predbežnej   otázke   nadväzne   vyvodzuje   právne   závery   o   opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku, ako aj o nedôvodnosti sťažovateľom tvrdeného dovolacieho dôvodu,   ktorý   spočíval   v   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   V   záverečnej   časti odôvodnenia najvyšší súd konštatuje, „že predmetom zaisťovacieho prevodu v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka (ktorého úprava platí v plnom rozsahu i pre obchodné záväzkové vzťahy) môže byť právo, ktoré v dobe prevodu existuje. Z akcesorickej povahy zabezpečenia vyplýva, že tu musí existovať platný záväzok hlavný, z ktorého je dlžník povinný plniť a veriteľ má právo požadovať na ňom plnenie. Preto ak hlavný zabezpečovaný záväzok je absolútne neplatný, t. j. od počiatku, nemôže byť platný ani jeho špeciálny zabezpečovací prostriedok,   ktorým bola zmluva o zabezpečovacom prevode práva,   ktorá vychádzala z obsahu zabezpečovaného absolútne neplatného hlavného záväzku.“.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa,   že   v   judikatúre   citovanej   najvyšším   súdom v napadnutom   rozhodnutí   (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   102/2001)   ide o riešenie absolútne odlišného prípadu, ústavný súd dospel k záveru, že aj keď existujú v okolnostiach porovnávaných prípadov odlišnosti, právne závery citovanej judikatúry boli aplikovateľné aj v sťažovateľovej veci, keďže toto rozhodnutie najvyššieho súdu presne definuje, že „pri odplatnom prevode obchodného podielu musí byť v zmluve uvedená jeho cena   alebo   spôsob   jej   určenia“,   pričom   ide   o   podstatnú   obsahovú   náležitosť   zmluvy o prevode   obchodného   podielu   vychádzajúcu   z   ustanovenia   §   37   ods.   1   Občianskeho zákonníka, ktorej absencia vedie k posúdeniu zmluvy ako neplatnej pre jej neurčitosť.

Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   zhodnotil,   že   krajský   súd   v   intenciách právneho záveru dovolacieho súdu presvedčivo odôvodnil svoje právne závery, a tým sa s týmito právnymi závermi stotožnil. Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu, odvolací súd po zopakovaní vykonaného dokazovania konštatoval, že „v zmluve o prevode obchodného podielu nie je uvedené okrem skutočnosti, že ide o odplatný prevod obchodného podielu, aká   je   cena   obchodného   podielu,   ani   spôsob,   akým   by   mala   byť   určená.  ...   Z   obsahu dojednania nie je možné dovodiť cenu, ani spôsob, akým bude cena určená, len skutočnosť, že cena určená mala byť.... Účelom obligatórnosti stanovenia ceny, alebo spôsobu jej určenia v zmluve o prevode obchodného podielu je nepochybne zabezpečenie právnej istoty v   obchodných   vzťahoch...,   ale   bez   uvedenej   obligatórnej   náležitosti   zmluvy   o   prevode obchodného podielu, otázka právnej istoty nemôže byť dodržaná. Ak v zmluve o prevode obchodného podielu táto náležitosť uvedená nebola nie je rozhodujúce, či dohoda o cene bola uzatvorená následne v krátkom alebo dlhšom čase po určitom odstupe, dôležité je, že bola   uzavretá   po   podpise   zmluvy   o   prevode   obchodného   podielu,   ktorý   právny   úkon   z uvedených dôvodov sa nemohol stať platným právnym úkonom a nebolo ho možné v zmluve o určení ceny zhojiť. Účastníkom tohto obchodného vzťahu nič nebránilo, aby v zmluve o prevode obchodného podielu stanovili   aspoň spôsob určenia ceny...   Určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona vyvoláva tie dôsledky, že sa naň hľadí ako keby nebol urobený a nie je možné ho konvalidovať. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobuje žiadne právne následky...“. Takto formulované názory konajúcich všeobecných súdov dostatočne odôvodňujú, prečo nebolo možné akceptovať po právnej stránke okolnosti a dôvody uvádzané sťažovateľom a svedčiace o platnosti prejudiciálne posudzovanej   zmluvy   o   prevode   obchodného   podielu   a   na   ňu   naviazanej   zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   závery   všeobecných   súdov   boli   svojvoľné   alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou úpravou. Rovnako ústavný súd nezistil, že by sa všeobecné súdy pri posudzovaní právnej veci odchýlili od ustálenej judikatúry, a s prihliadnutím na citované rozhodnutie najvyššieho súdu sp.   zn. 2 Obo 102/01 rozsudok najvyššieho súdu v danej veci   nie je v rozpore   s   princípom   predvídateľnosti   súdnych   rozhodnutí.   Tvrdenia   sťažovateľa   preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom základného práva na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov.

Najvyšší súd tiež podrobne vysvetlil, ktoré dôvody považoval za rozhodujúce pre zrušenie dopĺňajúceho rozsudku, keď konštatoval, že „odvolací súd zaťažil v tejto časti konanie vadou podľa § 237 písm. f) O. s. p.“, a preto ústavný súd argumenty sťažovateľa o rozdielnom prístupe pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu a dopĺňajúceho rozsudku hodnotí ako nenáležité a nedôvodné.

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Uvedené platí aj vtedy, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor konajúcich súdov. Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, avšak urobil tak na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   a   ani povinný   nahrádzať.   Obdobne   ústavný   súd   k   tomu poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   a   rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/99/2009, 5 Cdo/100/2009, 5 Cdo/101/2009 z 19. mája 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného článku ústavy ani dohovoru, a preto jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010