SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 374/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 446/2013z 13. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola8. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 446/2013 z 13. októbra 2014.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“)uznesením č. k. 15 C 163/2008-96 z 23. mája 2013 zastavil konanie o neplatnosť výpovede znájmu bytu po tom, ako žalobcovia v 1. a 2. rade súdu oznámili, že svoj návrh na začatiekonania berú späť a žiadajú konanie zastaviť. Sťažovateľka, ktorá bola v procesnompostavení žalovanej, so späťvzatím návrhu súhlasila. Žalobcovia zobrali svoj návrh späťv dôsledku správania žalovanej (sťažovateľky), ktorá na pojednávaní 23. mája 2013 vzalavýpoveď z nájmu bytu späť. Okresný súd rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 2druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a zaviazal sťažovateľkuna náhradu trov konania žalobcom v 1. a 2. rade. Proti tomuto výroku sa sťažovateľkaodvolala, pričom v odvolaní sa dožadovala rozhodnúť o trovách konania podľa § 146 ods. 1písm. c) OSP. Odvolací súd rozhodnutím č. k. 2 Co 446/2013-110 z 13. októbra 2014potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania, keď dospelk záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie uznesenia v tejto časti.
Sťažovateľka namieta rozhodnutie odvolacieho súdu z týchto dôvodov: «Vo vecí však nešlo iba o otázku tzv. principiálnu. Svoje námietky som uplatnila v odvolaní. Vyčíslenie trov totiž 1/ zahrnulo aj úkony, ktoré odpracoval predošlý advokát žalobcov, ktorý v priebehu konania zomrel, pričom nebol členom kancelárie
; 2/ súd nekriticky priznal náhradu aj za úkony, nevynaložené „účelne“.
Pokiaľ ide o prvú spornú otázku, treba uviesť, že ani vyčíslenie trov prvostupňovému súdu, ani uznesenie tohto súdu a ani uznesenie súdu odvolacieho neobsahujú zmienku o prevode či prechode práv na odpracované úkony JUDr. na aktuálneho zástupcu. Trovy konania sú už ako majetková hodnota (Broniowski vs. Poľsko) v judikatúre ESĽP zahrnuté do pojmu „majetok“. Sú teda predmetom (v každom prípade v situácii, keď boli „priznané“) rovnakej právnej procedúry, ako iný majetok. Nemôže si ich teda prisvojiť ani prípadný preberateľ agendy zosnulého advokáta. Aj s prihliadnutím na nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 198/07 je ohľadne tejto časti rozsudok Krajského súdu protiústavný. Druhou otázkou, resp. námietkou, na ktorú nebola daná primeraná odpoveď vzhľadom na jej uplatnenie v odvolaní, je nesúhlas s názorom, že každý úkon účastníka/advokáta je „... účelným uplatnením alebo bránením práva...“ v zmysle úzu, prijatého súdmi.
Súdny spor v zásade vedie žalobca proti žalovanému, (statusové, event. nesporové konania nerátam) Meritu veci je preto neprekonateľné vzdialené separátne konanie o žalobcove súdne poplatky, resp. žiadosť o oslobodenie od ich platenia, v ktorom je jeho „protistranou“ štát prostredníctvom súdu. A aj bez tohto vzťahu celkom chýba logika náhrade trov neúspešnej žiadosti a neúspešného odvolania. Bez akejkoľvek pochybnosti by pri skutočnej a nie uvedenej pomyselnej konštelácii štát, resp. súd nebol na náhradu zaviazaný. A aj keby žiadosť, prípadne odvolanie úspešné boli, nie ja som príčinou sociálneho postavenia žalobcov. Ústavný súd už napokon zaujal v podobnej veci stanovisko. Odhliadnuc od uvedeného trpí napadnutý rozsudok vadou, protirečiacou právu na spravodlivý proces. Napriek rozsiahlej judikatúre Ústavného súdu, týkajúcej sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutí, daných § 157 OSP, nezdá sa byť faktom, že sa všeobecné súdy ňou spravujú. Napadnuté uznesenie je toho evidentným dôkazom: Jednovetové odôvodnenie - paušálne - ani slovom nereagujúce na podstatné, k veci idúce, konkrétne vyjadrené námietky, spôsobilé privodiť iné rozhodnutie. Navyše - ani slovo o dôvode ich neakceptovania. Napokon treba vziať do úvahy „únavu“ zo sporu, trvajúceho päť rokov vinou liknavosti súdu a s tým súvisiace zmeny v situácii, existujúcej v čase dania výpovede. Súd mimochodom nedokázal správne definovať dôvod priznania náhrady trov. Ak žalobca vezme žalobu späť, náhrada trov sa mu prizná, ak bola žaloba podaná dôvodne pre správanie žalovaného. Pre toto správanie teda nedošlo k zastaveniu konania. V každom prípade však chýba zmienka o tom, či ono správanie žalovanej opodstatňovalo podanie žaloby. Zmienka o tom je tiež povinnou súčasťou odôvodnenia.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnostivyniesol nález, ktorým:
„1/ Skonštatuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 2 Co 446/2013-10 z 13. októbra 2014 bolo porušené moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, 2/ Napadnuté uznesenie zruší a vráti ho Krajskému súdu na ďalšie konanie, 3/ Prizná mi náhradu trov môjho právneho zastúpenia“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae ajprávo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V). Právo na súdnuochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsoboma v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Vo všeobecnosti však platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidlasám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľveksa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd posudzujeproblematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniunapadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočnýchokolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutívšeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecnéhosúdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivéhosúdneho konania.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd v odvolacom konanípri rozhodovaní o otázke náhrady trov konania potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,v ktorom trovy konania neboli vyčíslené správne, priznal náhradu trov konania žalovanýmaj za úkony predošlého advokáta a priznal aj náhradu za úkony, ktoré podľa sťažovateľkyneboli vynaložené účelne.
Krajský súd svoj postup odôvodil takto: „Odvolací súd podľa § 212 ods. 1,3 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách konania a dospel k záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie uznesenie v tejto časti.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia za ďalšie dôvody.
Odvolací súd skonštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti bolo správne a správne boli aj dôvody, pre ktoré tak rozhodol. Preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania ako vecne správne, pretože aj podľa odvolacieho súdu zastavenie konania spôsobila žalovaná tým, že v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu vzala výpoveď z nájmu v priebehu konania späť, takže žalobcovia, ktorí mohli svoj nárok uplatniť len žalobou na súde o neplatnosť nájmu, podali žalobu dôvodne a len v dôsledku úkonu žalovanej došlo k zastaveniu konania, teda k procesnému úkonu, ktorý spôsobil ukončenie konania, preto podľa § 146 ods. 2 druhej vety O. s. p., žalovaná je povinná uhradiť trovy konania. Tieto boli súdom prvého stupňa riadne vyčíslené a aj podľa odvolacieho súdu všetky úkony, ktoré advokáti v konaní vykonali boli účelné.“
V posudzovanej veci sa ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti, či všeobecnésúdy pri aplikácii ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konanianepostupovali arbitrárne s následkom porušenia základného práva alebo slobody.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trovkonania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselozastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konaniavo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkovkonania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa ajdve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trováchzastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie§ 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že totak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie§ 146 ods. 2 prvej vety OSP predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konaniana zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného, podľa druhejvety uvedeného ustanovenia ak sa však vzal späť návrh podaný dôvodne pre správaniežalovaného, uhradí trovy konania žalovaný. Keďže zastavenie konania spôsobilasťažovateľka (žalovaná v konaní) tým, že v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu vzalavýpoveď v priebehu konania späť, čo predstavovalo procesný úkon, ktorý spôsobilukončenie konania, všeobecné súdy rozhodli o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2druhej vety OSP a uložili sťažovateľke povinnosť uhradiť trovy konania.
Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd záver všeobecných súdovo aplikácii ustanovenia § 146 ods. 2 OSP ako aj posúdenie jednotlivých úkonov právnejpomoci a ich účelnosti nevyhodnotil ako spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť záverovkrajského súdu. Z rozhodnutia krajského súdu je možné zistiť jednotlivé úkony právnejpomoci, ich hodnotu ako aj hodnotu režijných paušálov. Zároveň ústavný súd poznamenáva,že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom neposkytla ústavnému súduuznesenie súdu prvého stupňa (resp. predložila iné rozhodnutie) ani kópiu odvolania suvedenými odvolacími dôvodmi. Krajský súd pritom rozhodoval o odvolaní sťažovateľkypodľa § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje sodôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len naskonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súdskonštatoval, že rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti bolo správnea správne boli aj dôvody, prečo tak rozhodol.
Ústavný súd, ktorý vychádza zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktoréhoodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovaťizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, nemal tak možnosť komplexneposúdiť všetky rozhodnutia vydané v príslušnom konaní, resp. ich odôvodnenie a všetkyokolnosti uvedeného prípadu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky uvedeným v jej sťažnosti.
V súvislosti s námietkou neúčelne vynaložených nákladov ústavný súd ešte dodáva,že za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142 ods. 1 OSP možno pokladať iba také,ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadneobhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. Trovykonania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadnepovažovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Ibav celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenieadvokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaloženéúčelne (IV. ÚS 84/2014). V danej veci však podľa názoru ústavného súdu o prípad zneužitiapráva na zastúpenie advokátom nešlo.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohlizakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jehoprávomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadneskutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdua sťažovateľkou označenými základnými právami, a preto jej sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015