znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 374/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2   Co   446/2013z 13. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola8. decembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 446/2013 z 13. októbra 2014.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“)uznesením č. k. 15 C 163/2008-96 z 23. mája 2013 zastavil konanie o neplatnosť výpovede znájmu bytu po tom, ako žalobcovia v 1. a 2. rade súdu oznámili, že svoj návrh na začatiekonania   berú   späť   a   žiadajú   konanie   zastaviť.   Sťažovateľka,   ktorá   bola   v   procesnompostavení žalovanej, so späťvzatím návrhu súhlasila. Žalobcovia zobrali svoj návrh späťv dôsledku správania žalovanej (sťažovateľky), ktorá na pojednávaní 23. mája 2013 vzalavýpoveď z nájmu bytu späť. Okresný súd rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 2druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a   zaviazal   sťažovateľkuna náhradu trov konania žalobcom v 1. a 2. rade. Proti tomuto výroku sa sťažovateľkaodvolala, pričom v odvolaní sa dožadovala rozhodnúť o trovách konania podľa § 146 ods. 1písm. c) OSP. Odvolací súd rozhodnutím č. k. 2 Co 446/2013-110 z 13. októbra 2014potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   vo   výroku   o   trovách   konania,   keď   dospelk záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie uznesenia v tejto časti.

Sťažovateľka namieta rozhodnutie odvolacieho súdu z týchto dôvodov: «Vo vecí však nešlo iba o otázku tzv. principiálnu. Svoje námietky som uplatnila v odvolaní. Vyčíslenie trov totiž 1/ zahrnulo aj úkony, ktoré odpracoval predošlý advokát žalobcov, ktorý v priebehu konania zomrel, pričom nebol členom kancelárie

; 2/ súd nekriticky priznal náhradu aj za úkony, nevynaložené „účelne“.

Pokiaľ ide o prvú spornú otázku, treba uviesť, že ani vyčíslenie trov prvostupňovému súdu, ani uznesenie tohto súdu a ani uznesenie súdu odvolacieho neobsahujú zmienku o prevode   či   prechode   práv   na   odpracované   úkony   JUDr. na   aktuálneho zástupcu. Trovy konania sú už ako majetková hodnota (Broniowski vs. Poľsko) v judikatúre ESĽP zahrnuté do pojmu „majetok“. Sú teda predmetom (v každom prípade v situácii, keď boli „priznané“) rovnakej právnej procedúry, ako iný majetok. Nemôže si ich teda prisvojiť ani prípadný preberateľ agendy zosnulého advokáta. Aj s prihliadnutím na nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 198/07 je ohľadne tejto časti rozsudok Krajského súdu protiústavný. Druhou   otázkou,   resp.   námietkou,   na   ktorú   nebola   daná   primeraná   odpoveď vzhľadom   na   jej   uplatnenie   v   odvolaní,   je   nesúhlas   s   názorom,   že   každý   úkon účastníka/advokáta je „...   účelným uplatnením alebo bránením práva...“ v zmysle úzu, prijatého súdmi.

Súdny spor v zásade vedie žalobca proti žalovanému, (statusové, event. nesporové konania   nerátam)   Meritu   veci   je   preto   neprekonateľné   vzdialené   separátne   konanie o žalobcove súdne poplatky, resp. žiadosť o oslobodenie od ich platenia, v ktorom je jeho „protistranou“   štát   prostredníctvom   súdu.   A   aj   bez   tohto   vzťahu   celkom   chýba   logika náhrade trov neúspešnej žiadosti a neúspešného odvolania. Bez akejkoľvek pochybnosti by pri   skutočnej   a   nie   uvedenej   pomyselnej   konštelácii   štát,   resp.   súd   nebol   na   náhradu zaviazaný.   A   aj   keby   žiadosť,   prípadne   odvolanie   úspešné   boli,   nie   ja   som   príčinou sociálneho postavenia žalobcov. Ústavný súd už napokon zaujal v podobnej veci stanovisko. Odhliadnuc   od   uvedeného   trpí   napadnutý   rozsudok   vadou,   protirečiacou   právu na spravodlivý   proces.   Napriek   rozsiahlej   judikatúre   Ústavného   súdu,   týkajúcej   sa náležitostí   odôvodnenia   rozhodnutí,   daných   §   157   OSP,   nezdá   sa   byť   faktom,   že   sa všeobecné   súdy   ňou   spravujú.   Napadnuté   uznesenie   je   toho   evidentným   dôkazom: Jednovetové odôvodnenie - paušálne - ani slovom nereagujúce na podstatné, k veci idúce, konkrétne   vyjadrené   námietky,   spôsobilé   privodiť   iné   rozhodnutie.   Navyše   -   ani   slovo o dôvode ich neakceptovania. Napokon treba vziať do úvahy „únavu“ zo sporu, trvajúceho päť rokov vinou liknavosti súdu a s tým súvisiace zmeny v situácii, existujúcej v čase dania výpovede. Súd mimochodom nedokázal správne definovať dôvod priznania náhrady trov. Ak žalobca vezme žalobu späť, náhrada trov sa mu prizná, ak bola žaloba podaná dôvodne pre správanie žalovaného. Pre toto správanie teda nedošlo k zastaveniu konania. V každom prípade však chýba zmienka o tom, či ono správanie žalovanej opodstatňovalo podanie žaloby. Zmienka o tom je tiež povinnou súčasťou odôvodnenia.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnostivyniesol nález, ktorým:

„1/ Skonštatuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 2 Co 446/2013-10 z 13. októbra 2014 bolo porušené moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, 2/ Napadnuté uznesenie zruší a vráti ho Krajskému súdu na ďalšie konanie, 3/ Prizná mi náhradu trov môjho právneho zastúpenia“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae ajprávo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V). Právo na súdnuochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsoboma v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Vo všeobecnosti však platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidlasám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľveksa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd posudzujeproblematiku   náhrady   trov   konania   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniunapadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočnýchokolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutívšeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecnéhosúdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivéhosúdneho konania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebnépripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd v odvolacom konanípri rozhodovaní o otázke náhrady trov   konania potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,v ktorom trovy konania neboli vyčíslené správne, priznal náhradu trov konania žalovanýmaj za úkony predošlého advokáta a priznal aj náhradu za úkony, ktoré podľa sťažovateľkyneboli vynaložené účelne.

Krajský súd svoj postup odôvodil takto: „Odvolací   súd   podľa   §   212   ods.   1,3   v   spojení   s   ust.   §   214   ods.   2   O.   s.   p. bez nariadenia pojednávania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách konania a dospel k záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie uznesenie v tejto časti.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia za ďalšie dôvody.

Odvolací súd skonštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti bolo správne a správne boli aj dôvody, pre ktoré tak rozhodol. Preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania ako   vecne   správne,   pretože   aj   podľa   odvolacieho   súdu   zastavenie   konania   spôsobila žalovaná tým, že v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu vzala výpoveď z nájmu v priebehu konania späť, takže žalobcovia, ktorí mohli svoj nárok uplatniť len žalobou na súde o neplatnosť   nájmu,   podali   žalobu   dôvodne   a   len   v   dôsledku   úkonu   žalovanej   došlo   k zastaveniu konania, teda k procesnému úkonu, ktorý spôsobil ukončenie konania, preto podľa § 146 ods. 2 druhej vety O. s. p., žalovaná je povinná uhradiť trovy konania. Tieto boli súdom prvého stupňa riadne vyčíslené a aj podľa odvolacieho súdu všetky úkony, ktoré advokáti v konaní vykonali boli účelné.“

V posudzovanej veci sa ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti, či všeobecnésúdy   pri   aplikácii   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   náhrade   trov   konanianepostupovali arbitrárne s následkom porušenia základného práva alebo slobody.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trovkonania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselozastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V   prípade   zastavenia   konania   sa   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konaniavo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkovkonania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa ajdve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trováchzastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie§ 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že totak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie§ 146   ods.   2   prvej   vety   OSP   predpokladá   zavinenie   niektorého   z   účastníkov   konaniana zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného, podľa druhejvety uvedeného ustanovenia ak sa však vzal späť návrh podaný dôvodne pre správaniežalovaného,   uhradí   trovy   konania   žalovaný.   Keďže   zastavenie   konania   spôsobilasťažovateľka (žalovaná v konaní) tým, že v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu vzalavýpoveď   v   priebehu   konania   späť,   čo   predstavovalo   procesný   úkon,   ktorý   spôsobilukončenie konania, všeobecné súdy rozhodli o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2druhej vety OSP a uložili sťažovateľke povinnosť uhradiť trovy konania.

Po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   záver   všeobecných   súdovo aplikácii ustanovenia § 146 ods. 2 OSP ako aj posúdenie jednotlivých úkonov právnejpomoci a ich účelnosti nevyhodnotil ako spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť záverovkrajského súdu. Z rozhodnutia krajského súdu je možné zistiť jednotlivé úkony právnejpomoci, ich hodnotu ako aj hodnotu režijných paušálov. Zároveň ústavný súd poznamenáva,že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom neposkytla ústavnému súduuznesenie súdu prvého stupňa (resp. predložila iné rozhodnutie) ani   kópiu odvolania suvedenými odvolacími dôvodmi. Krajský súd pritom rozhodoval o odvolaní sťažovateľkypodľa § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje sodôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   naskonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniťna zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody.   Odvolací   súdskonštatoval,   že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   v   napadnutej   časti   bolo   správnea správne boli aj dôvody, prečo tak rozhodol.

Ústavný súd, ktorý vychádza zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktoréhoodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovaťizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, nemal tak možnosť komplexneposúdiť všetky rozhodnutia vydané v príslušnom konaní, resp. ich odôvodnenie a všetkyokolnosti uvedeného prípadu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky uvedeným v jej sťažnosti.

V súvislosti s námietkou neúčelne vynaložených nákladov ústavný súd ešte dodáva,že za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142 ods. 1 OSP možno pokladať iba také,ktoré   museli   byť   procesnou   stranou   nevyhnutne   vynaložené   na   to,   aby   mohla   riadneobhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. Trovykonania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadnepovažovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Ibav celkom   výnimočných   situáciách,   najmä   v   prípade   zneužitia   práva   na   zastúpenieadvokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaloženéúčelne (IV. ÚS 84/2014). V danej veci však podľa názoru ústavného súdu o prípad zneužitiapráva na zastúpenie advokátom nešlo.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohlizakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia   v   súlade   s   jehoprávomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadneskutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdua sťažovateľkou označenými základnými právami, a preto jej sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015