znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 374/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., toho času vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. K., T., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupmi   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ORP-904/2-OVK-TN-2009, Okresnej prokuratúry Trenčín pri podaní návrhu na vzatie do väzby v konaní vedenom pod sp.   zn.   1   Pv   565/09   z   3.   júna   2009,   ako   aj   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trenčíne z 10. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 51/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010 doručená   sťažnosť   R.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi vyšetrovateľa Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Trenčín   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. ORP-904/2-OVK-TN-2009, Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej len „okresná   prokuratúra“)   pri   podaní   návrhu   na   vzatie   do   väzby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Pv 565/09 z 3. júna 2009, ako aj rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 10. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 51/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi a ďalším spoluobvineným bolo 2. júna 2009 začaté „trestné stíhanie pre zločin lúpeže...“.

Okresná prokuratúra podala návrh na vzatie do väzby iba na sťažovateľa, a nie na ostatných spoluobvinených, a po podaní obžaloby 12. októbra 2009 rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 T 140/2009 z 5. marca 2010 tak, že ho uznal vinným v celom rozsahu obžaloby a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol 10. júna 2010 tak, že ho zamietol.

Na verejnom zasadnutí sťažovateľ „namietol nestrannosť člena senátu JUDr. R. V.“ z dôvodu, že tento ako predseda senátu rozhodoval o jeho väzbe, keď uznesením sp. zn. 6 Tos 60/09 z 12. novembra 2009 zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   jeho „právo   na   spravodlivý   proces   bolo   porušené   tým,   že o mojom odvolaní rozhodoval ako člen senátu sudca JUDr. R. V., ktorý v mojej veci nie je nestranným   sudcom“, a   takisto   tvrdí,   že „Trestné   konanie   od   svojho   počiatku   nebolo vykonávané   v   súlade   so   základnými   zásadami   trestného   konania.   Predovšetkým   nebola dodržaná rovnosť strán a nebola zabezpečená objektívnosť obstarávania dôkazov v zmysle § 2 ods. 7/, 10/ a 11/ Tr. por.“.

Za porušenie práva na spravodlivý proces považuje sťažovateľ tiež to, že okresná prokuratúra   navrhla   vziať   do   väzby   iba   jeho,   hoci   ďalší   potenciálni   páchatelia   boli ponechaní   na   slobode,   a   v   súvislosti   s   tým   došlo   k   zmareniu   obstarania   objektívnych a hodnoverných dôkazov.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa R. B., upravené v čl. 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3 To 51/2010 zo dňa 10. 06. 2010, ďalej postupom prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín pri podaní návrhu na vzatie do väzby R. B. č. k. 1 Pv 565/09 zo dňa 03. 06. 2009 a postupom vyšetrovateľa OR PZ Trenčín v konaní ČVS: ORP-904/2-OVK-TN -2009 bolo porušené.

2. Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3 To 51/2010 zo dňa 10. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   vo   výške   303,31   €,   ktorú   je povinný Krajský súd Trenčín zaplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V súlade s   judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť okrem iného aj vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Vychádzajúc z petitu sťažnosti (ktorým je ústavný súd viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde)   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na „spravodlivý súdny proces“ podľa čl. 46 ods. 1 ústav   postupmi vyšetrovateľa, okresnej prokuratúry a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 To 51/2010 z 10. júna 2010, ktorým zamietol jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 140/2009 z 5. marca 2010.

1.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   sťažnosťou   namietané   porušenie   ním   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom prokurátora okresnej prokuratúry pri podaní návrhu na vzatie do väzby sp. zn. 1 Pv 565/09 z 3. júna 2009 a predtým postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-904/2-OVK-TN-2009, treba uviesť, že ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť   aj   využil,   domôcť   ochrany   svojich   práv   podaním   sťažnosti   proti   postupu prokurátora   okresnej   prokuratúry   pri   podaní   návrhu   na   vzatie   do   väzby,   o   ktorej   boli oprávnené rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodli všeobecné súdy.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v   časti   smerujúcej   proti   postupu   okresnej   prokuratúry   (i   vyšetrovateľovi)   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   nad   rámec   poznamenáva „vo   vzťahu   k   namietaným   nezákonným postupom okresnej prokuratúry a vyšetrovateľa“ aj to, že konkrétne skutočnosti (namietané postupy) sa stali a uskutočnili podstatne skôr, ako bola podaná jeho sťažnosť na ústavnom súde, t. j. sťažovateľ ich ani nenamietal v zákonnej dvojmesačnej lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv [na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru] aj v postupe krajského súdu, ktorý rozhodoval o jeho odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu vo veci samej, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov, pretože o jeho väzbe a tiež neskôr vo veci samej rozhodoval ten istý sudca, ktorý bol podľa neho vo veci zaujatý.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal námietku   predpojatosti   10. júna 2010 na verejnom   zasadnutí   iba z   dôvodu,   že   ten   istý   sudca   rozhodoval   aj o   jeho väzbe, „kde prejudikoval rozhodnutie vo veci samej“.   Okrem   toho, že táto námietka pred krajským súdom nebola riadne odôvodnená, krajský súd o nej ani nerozhodoval v zmysle ustanovenia § 32 ods. 6 Trestného poriadku, keďže obžalovaný namietal iba procesný postup krajského súdu v tomto konaní (č. l. 464 súdneho spisu – zápisnica o verejnom zasadnutí z 10. júna 2010).

Z   §   32   ods.   6   Trestného   poriadku   explicitne   vyplýva,   že   o   námietke   zaujatosti vznesenej niektorou zo strán proti sudcovi alebo členom senátu rozhoduje senát, ktorého sa vec týkala, pričom koná iba o námietkach založených na dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku v rozhodnom znení a o námietkach založených na iných dôvodoch nie je senát zo zákona povinný konať, a teda ani rozhodnúť. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa.

Ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   [odhliadnuc   od   zjavnej   neopodstatnenosti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, ale i práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru vo „väzobnej“ veci - tieto práva sú totiž prísnejšie upravené špeciálnou úpravou zakotvenou v ústave a dohovore, a to v čl. 17 a čl. 48 ods. 1 ústavy (zákonný sudca) a v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru] sťažovateľ tieto práva nielenže neoznačil v samotnom petite sťažnosti, ale ich ani riadne neodôvodnil. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti mohol   odmietnuť   vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľa   aj   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010