znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 374/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., nar...., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr.   Ľ.   Š.,   Š.,   pre   namietané   porušenie   základných   práv   podľa čl.   17   ods.   1,   2   a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009 doručená   sťažnosť   P.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), uznesením bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej aj „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009, ako aj postupom   špeciálneho   súdu,   ktorý   vydaniu   označeného   rozhodnutia   predchádzal,   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v uvedenej veci.

Proti   sťažovateľovi   a ďalším   spoluobžalovaným   je   vedené   trestné   stíhanie   pre podozrenie z dlhodobého páchania závažnej organizovanej trestnej činnosti [okrem iného pre   podozrenie   zo   spáchania   zločinu   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a obzvlášť závažných zločinov vydierania podľa §   189   ods.   1   a   2   písm.   a)   a ods.   4   písm.   c)   Trestného   zákona].   Trestné   stíhanie   sa v súčasnosti nachádza v štádiu konania pred súdom (po podaní obžaloby). Sťažovateľ bol vzatý do väzby v prípravnom konaní uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Senica sp. zn. Tp 40/2006 zo 6. októbra 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 47/2006 zo 14. októbra 2006 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. V priebehu trestného stíhania bola lehota trvania sťažovateľovej väzby súdnymi rozhodnutiami opakovane predlžovaná. Uznesením sudcu pre prípravné konanie špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB-Pšv   24/2006   z 18.   septembra   2007   v spojení   s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 16/2007 z 26. septembra 2007 boli u sťažovateľa okrem predĺženia lehoty trvania jeho väzby zároveň rozšírené dôvody väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Špeciálnemu   súdu   bola   9.   júla   2009   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodov, že väzba v jeho prípade neplní v danom štádiu konania účel, pretože   pred   súdom   boli   vypočutí   poškodení   aj   svedkovia   okrem   dvoch „policajných svedkov“, ktorých výpovede sú zaznamenané v spise na videonahrávkach. Sťažovateľ sa vzdal svojho práva byť osobne predvedený pred súd a vypočutý podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku   a požiadal,   aby   špeciálny   súd   rozhodol   na   základe   jeho   písomného   podania a dosiaľ vykonaného dokazovania vo veci samej.

Špeciálny súd uznesením sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby zamietol s tým, že dôvody jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)   a c)   Trestného   poriadku   naďalej   trvajú.   Sťažovateľ   podal   proti   označenému uzneseniu špeciálneho súdu sťažnosť podľa ustanovení Trestného poriadku, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009 zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že v zmysle ústavného poriadku Slovenskej republiky, ako aj v zmysle ustanovení dohovoru musí byť každé pozbavenie osobnej slobody jednotlivca zákonné, čo zahŕňa požiadavku zákonného základu zásahu do osobnej slobody, ako aj požiadavku rešpektovania zákona, pokiaľ ide o podmienky zásahu a predpísaný postup pri ňom. Osoba pozbavená osobnej slobody   väzbou   musí   mať   taktiež   možnosť   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd urýchlene   preskúmal   jej   zákonnosť   a nariadil   jej   ukončenie   v prípade   záveru,   že   väzba samotná alebo jej ďalšie trvanie sú nezákonné.

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   súd   je   v materiálnom   zmysle   slova charakterizovaný svojou jurisdikčnou úlohou, ktorou je rozhodovať na základe právnych noriem   a v organizovanom   konaní   o všetkých   otázkach   spadajúcich   do   jeho   právomoci. Taktiež musí spĺňať rad iných podmienok ako nestrannosť alebo nezávislosť, predovšetkým od   výkonnej   moci. Musí   ísť   o zákonom   zriadený,   nezávislý   a nestranný   orgán,   ktorý v konaní súdneho charakteru je oprávnený a povinný rozhodovať so záväzným účinkom v sporoch a veciach, ktoré sú mu predložené.

Podľa sťažovateľa však špeciálny súd, ktorý opakovane preskúmaval zákonnosť jeho väzby   (naposledy   v rámci   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   podanej   9.   júla   2009), nespĺňal atribút nezávislosti od výkonnej moci. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08   z 20.   mája   2009,   osobitne   na   túto   časť odôvodnenia týkajúcu sa špeciálneho súdu: «Špeciálny súd je súdnym orgánom, ktorý má znaky typické pre súd so špecializovanou súdnou agendou (legálny právny základ; stály charakter; osobitná vecná pôsobnosť podľa § 14 ods. 2 Trestného poriadku, v rámci ktorej sú   vymedzené   osobitné   kategórie   trestných   činov   patriace   do   jeho   pôsobnosti; procesný postup podľa všeobecných procesných pravidiel - zákon č. 301/2005 Z. z.; rozhodovanie v prvej   inštancii,   pričom   proti   jeho   rozhodnutiam   sú   prípustné   opravné   prostriedky, o ktorých rozhoduje najvyšší súd), ale aj niektoré znaky mimoriadneho súdneho orgánu (špecifická   personálna   pôsobnosť   vo   vzťahu   k ústavným   činiteľom   a vyšším   štátnym funkcionárom nad rámec trestných činov spojených s korupciou a organizovaným zločinom podľa § 14 ods. 1 a 3 Trestného poriadku v spojení so špecifickým právnym režimom výberu sudcov   a výkonu   ich   funkcie   na   tomto   súde,   podmieneným   dohľadom   bezpečnostného orgánu   výkonnej   moci   a s   tým   spojenými   nedostatočnými   právnymi   garanciami   pred zasahovaním do výkonu ich právomoci). Takto kreovaný „hybridný“ charakter Špeciálneho súdu,   ktorý   vznikol   spojením   označených   dvoch   mimoriadnych   znakov   v jednom   orgáne súdneho   typu   (popri   ostatných   znakoch   typických   pre   štandardné   špecializované   súdy), spôsobuje jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky, a nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože:

-porušuje   princíp   právnej   istoty   implikovaný   v koncepcii   materiálneho   právneho štátu, keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje možnosťou Národného   bezpečnostného   úradu   kedykoľvek   zrušiť   sudcovi   osvedčenie o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde v konaní bez jednoznačných a vopred predvídateľných pravidiel,

-kreuje   Špeciálny   súd   spôsobom,   ktorý   narúša   deľbu   moci   medzi   súdnou   mocou a výkonnou   mocou   v prospech   moci   výkonnej,   čím   porušuje   aj   zásady demokratického   štátu,   osobitne   garancie   sudcovskej   nezávislosti, pričom   takto kreovanému   súdnemu   orgánu   zveruje   prakticky   výlučnú   trestnú   jurisdikciu   nad ústavnými činiteľmi a niektorými vyššími štátnymi funkcionármi v súvislosti s výkonom ich právomoci.»

Sťažovateľ tvrdí, že uznesenia vydané špeciálnym súdom týkajúce sa posudzovania zákonnosti jeho väzby (rozhodnutia vydané v období od 16. marca 2007 do 16. júla 2009) sú z uvedeného dôvodu protiústavné. Sťažovateľ napádal uvedené uznesenia špeciálneho súdu sťažnosťami podľa ustanovení Trestného poriadku, o ktorých rozhodoval najvyšší súd. Podľa   sťažovateľovho   názoru   však   najvyšší   súd „...   neprijal   opatrenia   za   účelom rozhodovania   o mojej   väzbe   v prvom   stupni,   a to   nezávislým   súdom,   tak   svojimi uzneseniami porušil moje vyššie citované práva“.

Sťažovateľ taktiež namieta, že napádané uznesenia špeciálneho súdu a najvyššieho súdu síce obsahujú „... relatívne dobrý opis skutkov, z ktorých som spolu s ďalšími osobami obvinený, vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. je však nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu...“. Odôvodnenie rozhodnutí je   podľa   sťažovateľa   veľmi   stručné,   všeobecné   a vzhľadom   na   dlhodobý   charakter sťažovateľovej   väzby   ho   nemožno   považovať   za   dostatočné   z hľadiska   požiadaviek vyplývajúcich z ustanovení ústavy a dohovoru.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa P. H., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 1, v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. l Ústavy, čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli postupom a rozhodnutím Špeciálneho súdu SR sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo dňa 16. 7. 2009, a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tost 13/2009 zo dňa 19. 8. 2009 porušené.

2.   Špeciálny   súd   SR   a   Najvyšší   súd   SR   sú   povinní   nahradiť   sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   ruší   právoplatné   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR s SR sp. zn. 3 Tost 13/2009 zo dňa 19. 8. 2009.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s ustanovením   § 25 zákona   o ústavnom   súde   bola sťažnosť sťažovateľa predbežne   prerokovaná   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   ústavného   súdu.   V rámci samotného predbežného prerokovania sťažnosti prihliadal ústavný súd na vymedzenie jeho právomoci v čl. 127 ods. 1 ústavy. Označené ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo   vzťahu   k ostatným   orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (príslušný procesný predpis).

V danom   prípade   sa   sťažovateľ   mohol   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu k napádanému   uzneseniu   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK   2   T   16/2008   zo 16.   júla   2009 domáhať využitím opravného prostriedku – sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195 Trestného poriadku), o ktorej rozhodoval najvyšší súd. Ten konal v danom prípade ako súd s plnou jurisdikciou, keďže v jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky skutkové aj právne otázky relevantné na rozhodnutie v danej veci, preskúmať správnosť a zákonnosť nielen napádaného rozhodnutia špeciálneho súdu, ale aj procesného postupu špeciálneho súdu, ktorý   vydaniu   napádaného   uznesenia   predchádzal.   Najvyšší   súd   taktiež disponoval právomocou   zrušiť   napádané   rozhodnutie   špeciálneho   súdu   a vrátiť   mu   vec   na   ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť o podanej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby [§ 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku].  

Sťažovateľ   teda   vo   vzťahu   k napádanému   uzneseniu   špeciálneho   súdu   sp.   zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 a vo vzťahu k procesnému postupu špeciálneho súdu, ktorý vydaniu   označeného   rozhodnutia   predchádzal,   disponoval   dostupným   a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa ustanovení Trestného poriadku.

Na   základe   už   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného postupu špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008 v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe, ako aj v časti týkajúcej sa uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 odmietol   podľa   § 25   ods.   2   uvedeného   zákona   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   právomoc   najvyššieho   súdu   poskytnúť   v súvislosti   s postupom a rozhodnutím   špeciálneho   súdu   ochranu   sťažovateľovým   právam   podľa   ustanovení Trestného poriadku vzťahuje sa právomoc ústavného súdu iba na preskúmanie ústavnej konformity sťažnosťou napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta   2009   a na   preskúmanie   ústavnosti   procesného   postupu   najvyššieho   súdu predchádzajúceho vydaniu označeného rozhodnutia.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.   Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

Podľa   čl.   7   ods.   1   listiny   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 prvej vety listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je osoba   vo   väzbe   oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a   hmotných   podmienok,   ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo je potrebné prepustiť osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú.   Vzhľadom   na   závažné   dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru), spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody.   Na   druhej   strane   konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami „o trestnom obvinení“ samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5   dohovoru. Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s prihliadnutím   na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   o osobnej   slobode,   a nie   všeobecné ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy (napr.   uznesenie ústavného   súdu   sp.   zn.   III. ÚS 68/08 z 18. marca 2008 a v ňom citovaná judikatúra). Obdobný záver možno uplatniť aj na účely posúdenia vzájomného vzťahu čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a čl. 36 ods. 1 listiny (vzhľadom na obsahovú totožnosť s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy).

Keďže základné právo na osobnú slobodu (v súvislosti s možným zásahom do nej prostredníctvom väzby) je primárne chránené prostredníctvom ustanovení čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj prostredníctvom ustanovení čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, nie je daný ani priamy   vzťah   medzi   rozhodnými   okolnosťami,   ktoré   podľa   sťažovateľa   mali   viesť k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd,   a sťažovateľom   označenými   ustanoveniami čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, ako aj čl. 38 ods. 1 listiny.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy (a obdobne aj čl. 38 ods. 1 listiny)   možno   napokon   poukázať   aj   na   časť   odôvodnenia   sťažovateľom   spomínaného nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08   z 20.   mája   2009: «Vo   vzťahu   k ochrane základných práv a slobôd účastníkov konania pred Špeciálnym súdom ústavný súd nemohol vyhovieť   návrhu   v rozsahu   námietky   o nesúlade   zákona   č.   458/2003   Z.   z.   a súvisiacich navrhovateľom   napadnutých   právnych   predpisov   so   základným   právom   na   zákonného sudcu, resp. základným právom na súdnu ochranu (právo na spravodlivý proces). Zrušením   platnosti   osvedčenia   o bezpečnostnej   previerke   ani   nevydaním   nového osvedčenia po uplynutí zákonom určenej lehoty, ktoré navrhovateľ označil za zásah do práva   sudcu   na   Špeciálnom   súde   „byť   zákonným   sudcom“,   nemôže   dôjsť   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Subjektom tohto základného práva nie je sudca   konajúci   vo   veci   (II.   ÚS   43/97).   Nesúlad   navrhovateľom   napadnutých   právnych predpisov s inými normami ústavy zároveň nemá automaticky za následok aj porušenie základného   práva   účastníka   konania   na   zákonného   sudcu.   Výmenou   sudcu   zákonom ustanoveným   postupom   a po   splnení   podmienok   ustanovených   zákonom   nemôže   dôjsť k porušeniu základného práva na zákonného sudcu. Z tohto dôvodu ústavný súd návrhu v tejto časti nevyhovel.»

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia   základných   práv   sťažovateľa   zaručených v čl.   46   ods.   1, čl.   48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, v čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, ako aj čl. 38 ods. 1 listiny a taktiež v časti týkajúcej sa namietaného porušenia sťažovateľovho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou napadnutým   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v konaní   o väzbe   a uvedenými právami zaručenými v ústave, listine a dohovore.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd z obsahu   uznesenia   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK   2   T   16/2008   zo   16.   júla   2009   zistil, že sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá najmä z týchto dôvodov:«Skúmaním materiálnych podmienok väzby súd zistil, že pre všetky skutky uvedené v obžalobe boli obvineným vznesené obvinenia, tak ako je to podrobne uvedené v uznesení Špeciálneho súdu v Pezinku. pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB - Pšv 24/06 zo dňa 17. 3. 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tošs 9/2008 zo dňa 26. 3. 2008. Ďalej je potrebné uviesť, že dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných skutkov u obžalovaných   aj   po   podaní   obžaloby   ako   aj   v   súčasnom   štádiu   konania   hlavného pojednávania naďalej pretrváva, pričom je dostatočným spôsobom preukázané na základe dôkazov, ktoré sú zabezpečené v spisovom materiály a niektoré boli vykonané už aj na hlavnom   pojednávaní.   Obžalovaných   z   protiprávneho   konania   zatiaľ   usvedčujú predovšetkým zvukové záznamy k skutku č. 15) obžaloby a výpovede svedkov poškodených P. P., S. H., P. L., svedka R. M., obžalovaného Š. aj výpoveď svedka M. Č., Ing. K. K., J. J., H. R., M. D., ako aj ďalších svedkov, ktorí v prípravnom konaní a väčšina už aj na hlavnom pojednávaní   boli   podrobne   vypočutí   a   v   podstate   detailne   opísali   priebeh   jednotlivých skutkov, na ktorých sa mali obžalovaní ako členovia zločineckej skupiny zúčastňovať. V tomto smere to potvrdzujú aj listinné dôkazy, ktoré boli do spisu zadovážené a všetky dôkazy zatiaľ   potvrdzujú   dôvodné   podozrenie,   že   obžalovaní   z   doposiaľ   ďalšími   nezistenými osobami postupne vytvárali a štrukturálne formovali zločineckú skupinu, neskôr nazývanú „P. Z.“, ktorá na území... kraja mala pôsobiť s cieľom páchania zločinov tak. aby tým získali   majetkový   a   finančný   prospech,   najmä   spôsobom   vydierania,   hrubého   nátlaku, podvodmi,   vyhrážkami   a   ujmou   na   zdraví.   Rozsah   činnosti   a   plánovanie   mal   určovať obžalovaný   M.   Š.   ktorý   jednotlivými   úlohami   mal   poverovať   podriadených   členov zločineckej skupiny. Obžalovaný P. H. mal tvoriť ďalšiu úroveň v hierarchii tejto skupiny, pričom úlohami ich mal poverovať priamo obžalovaný Š...

Súd na základe spisového materiálu a po jeho preštudovaní a v aktuálnom štádiu konania pred súdom dospel k záveru, že u obžalovaných M. Š. a P. H. naďalej trvajú väzobné dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. tak, ako bolo konštatované pri ich vzatí do väzby a v následných rozhodnutiach súdov I. a II. stupňa. Aj v súčasnej dobe vzhľadom na trestnú činnosť, z ktorej sú obžalovaní podozriví možno predpokladať, že v prípade ich prepustenia na slobodu by došlo medzi obžalovanými ku vzájomnému kontaktu s   cieľom   kolúzie   a   pôsobenia   na   svedkov,   prípadne   i   na   spoluobžalovaných   v   záujme ovplyvnenia, alebo odstránenia dôkazov svedčiacich v jeho neprospech, resp. že by mohli pokračovať   v   protiprávnom   konaní   a   to   vzhľadom   na   rozsah   protiprávneho   konania   z ktorého sú podozriví.

Z   dôkazov   vykonaných   na   hlavnom   pojednávaní   ako   aj   vzhľadom   na   štádium dokazovania   vo   vzťahu   k   obžalovaným   M.   Š.   a   P.   H.   doposiaľ   vyplynuli   nasledovné skutočnosti,   na   ktoré   je   potrebné   v   nevyhnutnom   rozsahu   vzhľadom   na   skúmanie odôvodnenosti väzby u obžalovaných prihliadať.

V začiatku súd poukazuje na to, že poškodení začali v tejto trestnej veci vypovedať až po tom, čo boli najmä obžalovaní M. Š. a P. H. vzatí do väzby. Aj na hlavnom pojednávaní boli viacerí svedkovia zo strachu z obžalovaných vypočutí v ich neprítomnosti (konkrétne napríklad ku skutku č. 8 obžaloby poškodená S. H. a súvisiaci svedkovia).

Konkrétne zastrašovaným a ovplyvňovaným svedkom bol už v štádiu konania pred súdom svedok - poškodený L., ktorý neznámym osobám uviedol, že ho môžu aj zabiť, ale že jeho výpoveď bude prečítaná na hlavnom pojednávaní zo spisu.   Poškodeného neznáme osoby   viackrát   kontaktovali,   ovplyvňovanie   začalo   vyhrážkami   a   končilo   až   prosbami, pričom tento skutok obžaloby sa týka konkrétne obžalovaného P. H. a M. Š. ako aj činnosti celej   žalovanej   údajnej   zločineckej   skupiny   a   jeho   ovplyvnenie   mohlo   byť   na   prospech všetkým obžalovaným.

Zároveň   bral   súd   do   úvahy,   že   doposiaľ   neboli   vypočutí   všetci   svedkovia,   ktorí vypovedali   v   prípravnom   konaní   ku   skutku   č.   1)   obžaloby,   teda   k   údajnej   zločineckej skupine, ktorú mal riadiť práve obžalovaný M. Š. a P. H. mal byť jej významným členom a neboli vykonané ani ďalšie dôkazy na hlavnom pojednávaní.... Konkrétne nevypovedal svedok M. D., M. V. k skutku č. 1) obžaloby, ďalej boli podané početné návrhy na doplnenie dokazovania zo strany obžalovaných i prokurátora vo vzťahu k skutku č. 1) ale i konkrétne napríklad k skutku č. 15) (obžalovaný Š., H., poškodený P.) z ktorých podľa strán vyvstala potreba   výsluchu   ďalších   svedkov   napríklad   majiteľa   vozidla,   ktoré   sa   malo   v inkriminovaný čas nachádzať na benzínovom čerpadle, svedka I. K. a ďalších, ku skutku č. 12)   poškodený   L.   vypočuť   zamestnancov   reštaurácie   D.   a   mnoho   ďalších   dôkazov uvedených v spisovom materiály v návrhoch na doplnenie dokazovania.

Z vypočutých zvukových záznamov z odposluchov telekomunikačnej prevádzky má senát Špeciálneho súdu dôvodné podozrenie, že obžalovaní M. Š. a P. H. sa v určitom postavení alebo poverení určitou úlohou na skutku svedka poškodeného P. P. mal podieľať a zároveň bol obžalovaný R. Z. poverený úlohou od obžalovaného Š. tlmočiť vyhrážku P. P. a to aj opakovane slovami „ukáž mu, čo som ti napísal“.

Ďalej je možné uviesť, že obžalovaní sa mali trestnej činnosti dopúšťať pomerne dlhú dobu   v   rámci   dobre   organizovanej   zločineckej   skupiny,   ktorá   mala   používať   metódy vydierania, hrubého nátlaku, vyhrážania sa a fyzického a psychického násilia na svedkov

-poškodených. Aj uvedené okolnosti z obžaloby potvrdzujú vyššie uvedené dôvody väzby u obžalovaných.

Na vyššie opísané dôvody väzby nemá vplyv ani skutočnosť podania obžaloby ani konania hlavného pojednávania, pretože podľa § 2 ods. 18 Tr. por. konanie pred súdom je ústne a podľa § 2 ods. 19 Tr. por. pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, verejnom zasadnutí a neverejnom zasadnutí smie súd prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

Preto   sa   súd   nemôže   stotožniť   s   argumentmi   obžalovaného   P.   H.,   že   výpovede „policajných svedkov“ sú nahraté na videonahrávkach ako súčasť spisového materiálu. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 3 Tošs 16/2008 zo dňa 4. 7. 2008 uviedol, že: „spôsob konania obvinených o ktorom vypovedajú viacerí svedkovia, ktorý má spočívať v nátlaku, vydieraní a vyhrážaní sa. fyzickým i psychickým násilím aj používaním násilia voči poškodeným,   dostatočne naznačuje   na možnosť   takého pôsobenia   na svedkov aj   v prípade   prepustenia   obvinených   na   slobodu,   aby   tak   marili   objasňovanie   závažných skutočností pre trestné stíhanie. Nie je nevyhnutné, aby sa takéto kolúzne konanie zistilo v čase vedenia trestného stíhania, aby sa mohlo konštatovať, že obvinený koná spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. takému konaniu sa má práve zabrániť, čo je zmyslom ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Preto, ak z pohľadu existencie dôvodov väzby podľa tohto ustanovenia Špeciálny súd bral   do   úvahy   dôkazy   charakterizujúce   činnosť   organizovanej   zločineckej   skupiny, neuvažoval   iba   vo   všeobecnej   rovine,   ale   vychádzal   z   dôkazov   ku   skutkom zadokumentovaných v spisovom materiáli.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 2 Tošs 33/2008 zo dňa 4. 12. 2008 uviedol, že u obžalovaného P. H. naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. treba uviesť, že už samotné konanie pre ktoré je obžalovaný postavený pred súd opodstatňuje obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu vplýval na svedkov. Rovnako z obsahu v spise   sa   nachádzajúcich   dôkazov   vyplýva   dôvodné   podozrenie,   že   obžalovaní   (vrátane obžalovaného P. H.) mali páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu s cieľom zabezpečiť si tak zdroj príjmov.»

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tost   13/2009   z   19.   augusta   2009   sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol: «... Špeciálny súd v   písomnom   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   jasne   vyložil   základy   jeho   zistenia, že   u   obidvoch   obžalovaných   existujú   dôvody   väzby   kolúznej   a   preventívnej.   Písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia zodpovedá ustanoveniu § 168 ods. 1, § 180 Tr. por., a preto Najvyšší súd na tam uvedené skutočnosti poukazuje a tieto si osvojuje.

Najvyšší súd na margo poznamenáva, že snahu obhajoby, aby v súčasnom štádiu konania, pred rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej, boli vyhodnocované dôkazy prejudikujúce   meritórne   rozhodnutie,   nemožno   označiť   za   relevantnú;   súd   rozhodujúci o   sťažnosti   teda   v   zhode   so   Špeciálnym   súdom   dospel   k   záveru,   že   dôvody   väzby obžalovaných Š. a H. podľa § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. v súčasnom štádiu konania existujú.

Najvyšší   súd   k   námietke   sťažovateľov   týkajúcej   sa   nezákonnosti   zloženia Špecializovaného trestného súdu považuje za potrebné uviesť, že v rozhodovanej veci táto otázka je irelevantná. Napadnuté rozhodnutie prijal Špeciálny súd 16. júla 2009, teda ešte pred   publikovaním   spomínaného   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky a zák. č. 291/2009 Z. z. V dobe vydania napadnutého rozhodnutia teda Špeciálny súd bol súdom zákonným a zmenený stav nastal až po tomto rozhodnutí.

Najvyšší súd po   zvážení   uvedených   okolností   preto   podľa §   193 ods.   1 písm.   c/ Tr. por. sťažnosti obžalovaných M. Š. a P. H. zamietol.»

Všeobecné   súdy   dosiaľ   uzavreli,   že   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   existuje   dôvodné podozrenie   zo   spáchania   závažnej   trestnej   činnosti,   z ktorej   bol   obvinený,   spočívajúcej v spoluúčasti na vytvorení a pôsobení zločineckej skupiny, ktorá sa mala počas obdobia niekoľkých rokov dopúšťať závažných trestných činov násilnej povahy s cieľom dosiahnuť majetkový a finančný prospech. Zistené skutočnosti podľa nich opodstatňovali podozrenie, že   tieto   trestné   činy   mali   byť   páchané   systematicky,   plánovane   a organizovane   väčšou skupinou osôb, pričom sťažovateľ mal v hierarchii zločineckej skupiny zastávať pomerne významné postavenie. Podstata vyšetrovaných trestných činov mala spočívať v používaní násilia alebo hrozby násilia či inej ťažkej ujmy na zastrašovanie poškodených s cieľom získať od nich majetkový a finančný prospech. Obvinení mali na dosiahnutie uvedeného cieľa vedome a systematicky využívať proti poškodeným osobám obťažovanie, zastrašovanie (vrátane hrozieb fyzickou likvidáciou aj s použitím strelných zbraní), priame fyzické násilie či poškodzovanie majetku (napr. hádzaním zápalných fliaš).

Na základe uvedených skutočností zotrval senát špeciálneho súdu, ako aj najvyšší súd   na   úsudku   o existencii   dôvodnej   obavy,   že   v prípade   prepustenia   na   slobodu   bude sťažovateľ pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].

Senát   špeciálneho   súdu   v tomto   smere   svoje   rozhodnutie dostatočne   a podrobne odôvodnil,   analyzujúc tak stav   hlavného pojednávania, rozsah   vykonaného dokazovania a potrebu   jeho   doplnenia,   ako   aj   správanie   sa   svedkov   –   poškodených   a ich   obavy v súvislosti s podaním svedeckej výpovede. Najvyšší súd sa so závermi špeciálneho súdu stotožnil.

Ústavný   súd   už   v uznesení   sp.   zn.   III.   ÚS   86/08   z 18.   marca   2008   uviedol, že nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený právny názor súdu skúmajúceho existenciu   zákonných   väzobných   dôvodov,   podľa   ktorého   existencia   zákonného   dôvodu kolúznej väzby podľa   § 71 ods.   1 písm. b) Trestného poriadku   [na rozdiel   od dôvodu opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] nevyžaduje preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych   skutočností,   ktoré   sú   spôsobilé   založiť   rozumnú   obavu   (dôvodná   obava), že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť.

Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku môže   byť obvinený   vzatý   do   väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Znenie   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   aplikovaného všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho inštitútu   dočasnej   a preventívnej   povahy   nevylučujú   interpretáciu   a výklad   označeného ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použili špeciálny súd a najvyšší súd v sťažovateľovej veci.

Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani ich hodnotenie zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob páchania trestnej činnosti z účasti, na ktorej bol sťažovateľ dôvodne podozrivý (zahŕňajúce úmyselné   a cielené   používanie   násilia   alebo   hrozby   násilím   na   zastrašenie   a vydieranie poškodených), odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ (vzhľadom   na   hrozbu   vyplývajúcu   z trestného   stíhania)   pokúšal   pôsobiť   na   svedkov, spoluobvinených alebo by sa pokúšal inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Taktiež záver o existencii dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   na   základe   zistenia,   podľa   ktorého: „...   z   obsahu   v   spise   sa   nachádzajúcich dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane obžalovaného P. H.) mali páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu s cieľom zabezpečiť si tak zdroj príjmov...“, nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne nepodložený.

Podobnosť odôvodnenia rozhodnutí špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o ďalšom trvaní   sťažovateľovej   väzby   a väzby   jeho   spoluobvineného   M.   Š.   možno   rozumne odôvodniť   obdobným   postavením   oboch   obvinených   v hierarchii   a štruktúre   zločineckej skupiny,   ktorej   členmi   mali   byť.   Vo   vzťahu   k osobe   sťažovateľa   sú   však   v uznesení špeciálneho   súdu,   s ktorého   závermi   sa   najvyšší   súd   stotožnil,   uvedené   konkrétne a dostatočne individualizované skutočnosti.

Súdy   sa   taktiež   vysporiadali   s námietkami   sťažovateľa   o   „nezákonnosti“,   resp. nedostatku   nezávislosti   špeciálneho   súdu   v súvislosti   s nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009.   V konaní podľa čl. 125 ústavy posudzuje ústavný súd nesúlad právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky in abstracto. Záver ústavného   súdu   o prípadnom   nesúlade   niektorých   ustanovení   právnych   predpisov s ústavným   poriadkom   nezakladá   sám   osebe   porušenie   základných   práv   a slobôd v individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázku, či v konkrétnom prípade došlo   k porušeniu   základných   práv   a slobôd   zo   strany   orgánu   verejnej   moci,   je   vždy potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.

V posudzovanom   prípade   by   ani   prípadné   nedostatočné   odôvodnenie   v uznesení najvyššieho súdu nemalo vplyv na zákonnosť sťažovateľovej väzby vzhľadom na závery ústavného   súdu   v   náleze   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08   z 20.   mája   2009,   v ktorom   sa   uvádza: „Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade   navrhovateľom   napadnutých   právnych   predpisov   s ústavou   a s   označenými medzinárodnými   zmluvami   sa   týkajú   kolízie   inštitucionálneho   vymedzenia   a   postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými   princípmi,   nie   je   daná   priama   príčinná   súvislosť   medzi   povahou   ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Právne   predpisy,   ktorých   nesúlad   ústavný   súd   vyslovil   v bode   1   výroku   tohto   nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. IV. ÚS 361/09).

Z uvedených   dôvodov   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tost   13/2009 z 19.   augusta   2009   a jeho   procesný   postup   v predmetnej   veci   nemohli   porušiť s prihliadnutím   na   procesný   postup   špeciálneho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. PK   2   T   16/2008   v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie z väzby   doručenej   9.   júla   2009   vrátane   uznesenia   špeciálneho   súdu   zo 16.   júla   2009 sťažovateľove základné práva tak, ako to uvádza vo svojej sťažnosti. Pretože ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru,   že   účinky   výkonu   právomoci najvyššieho súdu v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009