znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 374/08-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   pre namietané   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 86/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2008 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 86/2007.

Sťažovateľ uviedol, že:„I.A. Sťažovateľ   podal   žalobu   proti   sudkyni   (JUDr.   A.   R.   z   Okresného   súdu Bratislava II, ktorá je plne dôvodná.

I.B. Hoci má sťažovateľ nárok na oslobodenie od súdnych poplatkov, opakovane sa dostáva do mlyna vymáhania, poplatkov spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom, násilím.

I.C. Sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   subjektívne   a   zbytočne   prieťahy   v   konaní predsedovi súdu dňa 02. 04. 2008.

I.D. Okresný   súd   Bratislava III, namiesto   odstránenia   prieťahov,   nepriznal oslobodenie od poplatkov, čo je rozhodnutie v rozpore so zákonom. Tento súd nerešpektoval uznesenie 3Co/360/05-97 zo dňa 22. 09. 2006 ktoré právoplatné a malo byť OS BA III rešpektované, z dôvodu, že majetkové pomery sťažovateľa sa zhoršili oproti dňu 22. 09. 2006 - nemá dávky v núdzi.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol:„II.A. Okresný súd Bratislava III porušuje základné právo D. B. garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 právo na spravodlivé konanie a verejné prerokovanie veci Medzinárodného dohovoru o základných ľudských právach a slobodách. II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie 12C/86/2007-43 zo dňa 06. 06. 2008 Okresného súdu Bratislava III a uznesenie 2Co/160/08-49 zo dňa 11. 07. 2008 Krajského súdu Bratislava.

II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému sudu Bratislava III zaplatiť D. B. primerane zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk v lehote 15 dní od dňa doručenia   Nálezu   Ústavného   súdu,   prikazuje   zaplatiť   trovy   konania   advokátovi a sťažovateľovi v lehote 15 dní.

II.D. Okresný   súd   Bratislava III je   povinný   konať   bezodkladne   vo   veci 12C/86/2007.“II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 86/2007 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ 9. októbra 2006 podal Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   návrh   na   ochranu   osobnosti a vyplatenie nemajetkovej ujmy proti Mgr. A. R. - sudkyni Okresného súdu Bratislava II. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 NcC 2/07 z 28. februára 2007 prikázal vec na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu.

Dňa   4.   mája   2007   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov podania   a žiadal   ho,   aby   uhradil   súdny   poplatok.   Výzva   bola   sťažovateľovi   doručená 26. júna 2007, ktorý následne 27. júna 2006 doručil okresnému súdu vyjadrenie k výzve a požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Uznesením   č.   k.   12   C   86/2007-43 zo 6. júna 2008 okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 23. júna 2008 odvolanie.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozhodnutím   okresného   súdu č. k. 12 C 86/2007-43 zo 6. júna 2008, ktoré napadol opravným prostriedkom 23. júna 2008, a využil tak možnosť dosiahnuť účinnú ochranu jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu 22. októbra 2008.

V tejto súvislosti   ústavný súd   poukazuje na základný   ústavný predpoklad vzniku právomoci   ústavného   súdu   v konaní   o sťažnostiach,   a to   na   skutočnosť,   aby   o   ochrane tvrdeného   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   podľa   ústavy   a   dohovoru nerozhodoval   iný súd,   ktorý   v súlade so   všeobecnou   právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1 ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho   základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť   na ďalšie   konanie, pretože tomu   bráni ústavný princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

V   tejto   spojitosti   treba   pripomenúť,   že   ústavný   súd   v danom   prípade   považuje odvolanie ako riadny opravný prostriedok za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa teda odvolací súd musí vyrovnať   s rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi   uvedenými   v   odvolaní, ako sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Z   uvedených dôvodov   ústavný   súd dospel   k záveru,   že   v čase podania sťažnosti sťažovateľa bol ešte iný súd, a to príslušný krajský súd, ktorý bol oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu jeho označených základných práv a slobôd   podľa   ústavy   a   dohovoru.   Ústavný   súd   v   takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov napadnutého uznesenia okresného súdu.

Ústava a zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia vyberali spôsob ochrany   svojho   základného   práva   a   orgán,   pred   ktorým   ho   uplatnia,   čo   je   vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu (obdobne napr. II. ÚS 48/06).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 86/2007, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom   na   skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom  ...,   ako   aj   postup zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a   tým   ani porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“   (II.   ÚS   109/03),   „argumenty v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03),   resp.   že „na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   nemožno postup súdu   považovať   za   taký,   ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   začalo 9.   októbra 2006,   keď   bol   krajskému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľa   na ochranu   osobnosti a vyplatenie nemajetkovej ujmy.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   i   úkony   účastníkov   posúdil   a   zistil, že 4. mája 2007   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku, 27. júna 2007   mu   zaslal   na   vyplnenie   potvrdenie   o osobných   a   majetkových   pomeroch a 6. júna 2008 mu nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe zistených skutočností považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné vzhľadom najmä na dĺžku konania (24 mesiacov) kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaných článkov ústavy a dohovoru. V postupe okresného súdu síce možno zistiť aj prieťah (obdobie od 27. júna 2007 do 6. júna 2008), išlo však o doteraz ojedinelý prieťah, ktorý bol následnými úkonmi zo strany okresného súdu napravený.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“   (I.   ÚS   42/01,   III. ÚS   91/04).   Nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní má nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, IV. ÚS 203/03)].

Ústavný   súd   súčasne   zobral   do   úvahy   aj   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka konania,   ktorý   svojím   správaním   môže   tiež   prispieť   k   zbytočným   prieťahom,   pretože, ak na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania je oprávnený využiť na svoju obranu všetky procesné prostriedky dané mu príslušným procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich včasné nevyužitie môže mať za nevyhnutný dôsledok spomalenie postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej, a tým aj predĺženie súdneho konania, a že tento dôsledok (predĺženie konania) nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pričítať výlučne postupu konajúceho súdu a len z tohto dôvodu vyvodzovať porušenie jeho označených práv (obdobne napr. IV. ÚS 41/05).

A fortiori to platí v prípade akéhokoľvek podania sťažovateľa adresovaného súdu spôsobom,   ktorý   musí   byť   zrozumiteľný   a v súlade   s   príslušným   procesným   kódexom. Za takéto „správanie“ pričítateľné podľa okolností veci na ťarchu účastníka konania možno považovať   aj   neúplný   návrh   na   začatie   konania,   v dôsledku   čoho   okresný   súd   musel odstraňovať jeho nedostatky a podobne.

Aj   keď   doterajší   priebeh   konania   pred   označeným   súdom   nebol   celkom bez prieťahov,   ktoré   by   bolo   možné   označiť   za   zbytočné,   tieto   by   nezakladali   reálnu možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu by eventuálne mohla spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo však ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť. To ale neznamená, že ústavný súd sa už v budúcnosti nebude môcť zaoberať prípadným porušením označených práv sťažovateľa v uvedenej veci, ak okresný súd nebude ďalej konať o podanom návrhu, a sťažovateľ   zároveň   splní   všetky   zákonné   predpoklady   a náležitosti   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 86/2007 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už   bez právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2008