znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 374/04-18

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 15.   decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Jána Šeligu, S. B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa   čl. 35 ods.   3,   čl. 36 písm. a) a b) Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 376/03 z 9. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Šeligu   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2004 doručená sťažnosť Jána Šeligu, S. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 11 Co 376/03 z 9. marca 2004.

Okresný   súd   v Spišskej   Novej   Vsi   (ďalej   len „okresný   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 2 C 1521/99   z   9.   novembra   2000   v právnej   veci   sťažovateľa,   vystupujúceho   v konaní v postavení   navrhovateľa,   o jeho   žalobe   proti   odporcovi   Podtatranskej   vodárenskej spoločnosti, a. s., Poprad, odštepnému závodu Spišská Nová Ves, o zaplatenie 9 417,50 Sk s príslušenstvom   z   titulu   náhrady   mzdy   (doplatku)   z dôvodu   neplatného   rozviazania pracovného pomeru rozhodol tak, že jeho žalobu zamietol s výnimkou sumy 472,50 Sk, ohľadne   ktorej   konanie   zastavil.   V odôvodnení   uviedol,   že   náhrada   mzdy   v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si sťažovateľ nemohol zarobiť, pretože mu odporca neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal   podľa   pracovnej   zmluvy   a ktorú   bol   schopný   a ochotný   vykonávať,   ale   má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Preto v intenciách § 61 Zákonníka práce nie je možné doplatok mzdy priznať.

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 31/01 z 21. februára 2001 pripustil späťvzatie žaloby ohľadom sumy 472,50 Sk a v tejto časti rozsudok zrušil a konanie zastavil. V prevyšujúcej časti zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože z jeho rozhodnutia nebolo možné zistiť, o akom nároku sťažovateľa rozhodol, lebo ho nijako nepomenoval a právne nekvalifikoval.

Medzitým sťažovateľ pôvodne uplatnený nárok vo výške 9 417, 50 Sk rozšíril na sumu 40 153 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd po doplnení dokazovania v predmetnej právnej veci svojím rozsudkom sp. zn. 2 C 1521/99 z 12. septembra 2003 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi (po úprave petitu z jeho strany) sumu 40 153 s príslušenstvom.

Krajský súd o odvolaní odporcu proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu rozsudkom sp. zn. 11 Co 376/03 z 9. marca 2004 rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol, pričom mu uložil zaplatiť na trovách štátu 100 Sk.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   predmetným   nezákonným   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu jeho označených ústavných práv, a to práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy, práva na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy a práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd rozsudok okresného súdu sp. zn. 2   C   1521/99   z   12.   septembra   2003   potvrdil,   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 11 Co 376/03 z 9. marca 2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Medzičasom sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Co 376/03 z 9. marca 2004 dovolanie. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   bol   predmetný   spis   predložený   5.   novembra   2004   k   sp.   zn.   2   Cdo   191/04   na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z konania o sťažnostiach nemožno vylúčiť ani postup všeobecných súdov Slovenskej republiky,   ak   v jeho   dôsledku   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania a ak tomuto základnému právu alebo slobode iný súdny orgán Slovenskej republiky neposkytuje účinnú právnu ochranu na základe právneho prostriedku nápravy priamo dostupného sťažovateľovi.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto zisťoval, či ochranu   týmto   základným   právam,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namietal,   neposkytujú všeobecné   súdy   na   základe   opravných   prostriedkov   jemu   dostupných,   ktoré   možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   voči   rozsudku   odvolacieho   súdu   sp.   zn. 11 Co 376/03 z 9. marca 2004 podal dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Za účelom rozhodnutia o podanom dovolaní bol spisový materiál predložený najvyššiemu súdu 5. novembra 2004.

Podľa   §   238   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   dovolanie   prípustné   proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o peňažnom   plnení neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy   a v obchodných   veciach   desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Hoci   sa   sťažovateľ   návrhom   na   začatie   konania   (7.   decembra   1999)   pôvodne domáhal voči žalovanému z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru zaplatenia sumy 9 417,50 Sk, neskôr návrhom na zmenu petitu upravil výšku uplatňovaného nároku na 40 153 Sk, pričom v súvislosti s vyplatením plnej výšky náhrady mzdy požadoval aj úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po zročnosti mzdy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 1521/99 z 12. septembra 2003 priznal sťažovateľovi jeho rozšírený nárok vo výške 40 153 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 7. decembra 1999 a trovami konania.

Krajský súd ako odvolací súd vo veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 11 Co 376/03 z 9.   marca   2004   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   žalobu   sťažovateľa o zaplatenie 40 153 Sk s príslušenstvom zamietol.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd uvádza, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ide o rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol   zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej)   bolo   v prípade   sťažovateľa prípustné,   jeho   podaniu   nebránilo   ani   podmienenie   uplatňovaného   nároku   výškou minimálnej mzdy podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (s ohľadom na výšku minimálnej mzdy v roku podania jeho pôvodného aj upraveného nároku, ktorej trojnásobok zjavne neprevyšoval sťažovateľom uplatňovaný rozšírený návrh vo výške istiny 40 153 Sk) a v súlade   s   §   243b   ods.   1   citovaného   zákona   ho   možno   považovať   za   účinný   právny prostriedok nápravy sťažovateľom namietaného porušenia ústavných práv.

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   namietal,   že   v konaní   pred   odvolacím   súdom vystupovala   ako   účastník   právna   zástupkyňa   odštepného   závodu   Poprad,   ktorá   nemala spôsobilosť   byť   účastníkom   konania.   Zmätočnosťou   rozhodnutia   odvolacieho   súdu v dôsledku takéhoto jeho postupu, keď tento súd vec prejednal na pojednávaní 9. marca 2004 bez prítomnosti predvolaného riadne zastúpeného žalovaného (štatutárneho zástupcu odštepného závodu v Spišskej Novej Vsi), sťažovateľ odôvodňuje podanie dovolania okrem iného podľa § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd rešpektuje právny   názor sťažovateľa,   že   v jeho prípade   je prípustné dovolanie,   ktorý   sťažovateľ   prejavil   jeho   podaním.   Dovolanie   podľa   §   236   a   nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   je   nesporne   účinným   právnym   prostriedkom   nápravy prípadného namietaného porušenia sťažovateľových základných práv.

Keďže   ústavný   súd   je   o namietanom   porušení   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa   v konaní o sťažnosti   oprávnený   konať len   vtedy,   ak ochranu   tomuto   právu neposkytuje   iný   orgán,   a keďže   v tomto   prípade   mal   sťažovateľ   k dispozícii   účinný prostriedok nápravy ním namietaného porušenia práv, ktorý aj využil, v súlade s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý vylučuje, aby o tom istom skutkovom základe prebiehalo okrem civilného konania aj ďalšie konanie o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004