SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 373/2015-30
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť mesta ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného obchodnouspoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorejkoná advokát ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranumajetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom pod sp. zn. 2 Cob 224/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2013 a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 56/2013a jeho uznesením z 29. júla 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť mesta ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola25. novembra 2014 doručená sťažnosť mesta ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 224/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2013(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 56/2013 a jeho uznesenímz 29. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa svojím konečným návrhom domáhal od obce (ďalej len „odporca“) zaplatenie sumy 24 627,66 € s príslušenstvom, o čom Okresnýsúd Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) rozhodol rozsudkom č. k. 12 Cb 99/2004-434z 12. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol. Krajskýsúd rozsudok okresného súdu potvrdil svojím rozsudkom č. k. 2 Cob 224/2012-471z 28. februára 2013. Sťažovateľom podané dovolanie bolo uznesením najvyššieho súduodmietnuté pre jeho neprípustnosť.
Sťažovateľ v podstatnom namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajskéhosúdu, ktorý „sa vôbec nezmienil o tom, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy..., neakceptoval jeho odvolacie námietky a dôkladne sa s nimi nevysporiadal“, ako aj uznesenie najvyššiehosúdu, ktorý „arbitrárnym spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa a bez zákonného odôvodnenia“. Nedostatočným odôvodnením napadnutými rozhodnutiami sa sťažovateľoviodňala možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámcivyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namieta spôsob hodnotenia dôkazov, ktoré vykonalokresný súd, skutkové zistenia, ktoré vyvodili konajúce súdy z týchto dôkazov, a tiež právneposúdenie zisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti namieta nesprávnu interpretáciuzmluvy o uložení odpadov č. 1/1-Z-1998 z 18. augusta 1998 (ďalej len „zmluva“), ako aj jejdodatku o cene, záver týkajúci sa ukončenia zmluvného vzťahu založeného uvedenouzmluvou, ako aj záver konajúcich súdov týkajúci sa odpisovania združených verejnýchfinančných prostriedkov bez ohľadu na poskytnuté protiplnenie. Rovnako tak namietaspôsob, akým okresný súd hodnotil výpovede svedkov a posúdil právny úkon svedkap. pri samotnom ukončení zmluvy. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uvádza, žekrajský súd «sa pri potvrdení rozsudku prvostupňového súdu obmedzil len na prevzatie jeho odôvodnenia avšak takým spôsobom, kedy sa vôbec nezmienil o tom, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy a neakceptoval jeho rozsiahle odvolacie námietky a účinne sa nimi nezaoberal a v odôvodnení vôbec nevysporiadal.
Krajský súd tak... žalobcovi, svojím postupom v namietanom konaní pred krajským súdom a namietaným rozsudkom v podstate reálne znemožnil preukázať skutočnosti, ktorými odôvodňoval najmä ukončenie zmluvného vzťahu so žalovaným, založeného Zmluvou, ako aj skutočností samotného podľa krajského súdu „automatického“ odpisovania združených verejných finančných prostriedkov podľa Zmluvy...
Okrem toho na rozsiahle námietky žalobcu uvedené v odvolaní, odvolací súd reagoval len okrajovo a nevzal ich... do úvahy bez toho, aby svoj postup v odôvodnení namietaného rozsudku bližšie zákonným spôsobom... vysvetlil.».
V nadväznosti na procesno-právnu úpravu sťažovateľ namieta, že pochybenív dokazovaní sa dopustil už okresný súd, pričom krajský súd na námietky sťažovateľatýkajúce sa týchto porušení vôbec neprihliadal, prípadne na ne neposkytol relevantnéodpovede. V konkrétnostiach namieta, že «krajský súd, tým, že sa úplne stotožnil s názorom prvostupňového súdu de facto nenapravil jeho postup a rozhodnutie, pričom bezdôvodne odmietol vyhodnotiť svedecké výpovede jednotlivých účastníkov a svedkov vypočutých počas konania ( ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ) nielen z hľadiska ich vzťahu k meritu posudzovanej veci, ako aj ku všetkým kľúčovým otázkam, ktoré považovali za sporné... s prihliadnutím na vyhodnotenie ich vierohodnosti, a s prihliadnutím k tomu, aký mali svedkovia vzťah navzájom ako aj spoločne k prejednávanej veci, ale aj k tomu aký mali vzťah k otázke zmyslu, účelu, platnosti, účinnosti a účinkov pre sťažovateľa a žalovaného z Dohody o združení finančných prostriedkov zo dňa 25. 05. 1994 a jej Dodatku, k otázke zmyslu, účelu, platnosti, účinnosti a účinkov pre sťažovateľa a žalovaného Zmluvy o uložení odpadov č. 1/1-Z-1998 zo dňa 15. 08. 1998, k otázke predloženého listinného dôkazu Dohody o ukončení obchodno-právneho vzťahu zo dňa 28. 12. 1998... v podobe originálu na jednotlivých pojednávaniach, ako aj otázke posudzovania svedkami kľúčovej otázky pre vymáhaný nárok sťažovateľa, a to otázky odpisovania združených finančných prostriedkov na základe Zmluvy, jeho zákonného spôsobu, rozsahu a postupu pri odpisovaní iných osôb, ktoré združili finančné prostriedky na konkrétny verejný účel...Rovnako pri uvedenej činnosti krajského súdu najmä tým, že bezdôvodne nevykonal dokazovanie nemal možnosť, posúdiť rozumovú a duševnú úroveň vypovedajúcich účastníkov a svedkov, ako aj to, aké okolnosti doprevádzali ich vnímanie skutočností o ktorých vypovedali, a ku ktorým vypovedali pred prvostupňovým súdom, ako aj vzhľadom ku spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k ich chovaniu pri výsluchu...
Rovnako posúdenie odvolacej námietky v otázke právneho úkonu svedka p. pri samotnom ukončení Zmluvy, a to podľa § 9 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon o majetku obcí“), zostalo zo strany konajúceho krajského súdu svojvoľne opomenuté, a tento neprihliadal na tú skutočnosť, že za účelom posúdenia tejto otázky krajský súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení už upozornil, aj keď len v rámci doplňujúcej argumentácie, aby si prvostupňový súd vysporiadal uvedenú otázku...».Sťažovateľ tiež namieta výklad čl. III bodu 4 zmluvy týkajúci sa odpisovaniazdružených finančných prostriedkov, ktorý bol podľa neho formalistický a nelogický.Poukazuje pritom na uznanie dlhu z 26. septembra 1997, ktorým mal žalovaný uznaťvrátenie sumy združených finančných prostriedkov sťažovateľovi, ako aj na zmysel a účeltejto zmluvy, podľa ktorej je „logické, že ak nedochádzalo k protiplneniu zo strany žalovaného... vo forme uskladňovania tuhého komunálneho odpadu, čo v konaní nepreukázal, nemohol žalovaný bez ďalšieho odpisovať každoročne 1/10 zdužených finančných prostriedkov, a navyše aj po tom, čo mu na podklade podanej žaloby v konaní už v roku 2004 bolo zrejmé, že koná v rozpore so samotným zmyslom a účelom zmluvy, ku ktorej reálnemu naplneniu nikdy nedošlo a žalobca odpad v zmysle zmluvy reálne nevyvážal. Uvedené malo zakladať aj pre vo veci konajúce súdy ten predpoklad, že žalovaný nemohol pri napĺňaní zmluvného vzťahu založeného medzi účastníkmi Zmluvou konať v dobrej viere, a síce podľa doslovného gramatického výkladu textu zmluvy, avšak v rozpore so samotnou podstatou a princípmi hmotného súkromného práva.“.
Sťažovateľ ďalej namieta spôsob, že krajský súd po podaní odvolania nezaujal«jednoznačné stanovisko k otázke vykonania dôkazov listinami najmä vykonania kľúčového dôkazu k spornej otázke ukončenia zmluvného vzťahu... a to písomnej „Dohody o ukončení obchodno-právneho vzťahu na náklade Zmluvy o uložení odpadov č. 1/1-Z-1998 zo dňa 15. 8. 1998“». Poukazuje pritom na skutočnosť, že uvedená dohoda nebola pri vykonanítohto listinného dôkazu prečítaná, a na rozporné konštatovania prvostupňového súdu v jehozápisniciach, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu zásady rovnosti zbraní,„keď niektoré listinné dôkazy (najmä Dohodu o združení finančných prostriedkov číslo listu základného spisu... 4-8, Uznanie dlhu čl. 9, Zmluvu o uložení odpadov a jej dodatok čl. 62- 65, Zmluvu o odvoze odpadu čl. 79-83, Zmluvu o uložení odpadov čl. 84-85, faktúry s prílohami čl. 89-139, Dodatok k zmluve o uložení odpadov č. l. 141 a iné...) vykonané uvedeným nezákonným spôsobom považovali za spôsobilé na zistenie skutkového a právneho stavu a iné (Dohoda o ukončení zmluvy č. l. 73) tiež vykonané nezákonným spôsobom nie.
Sťažovateľ má za to... že originálom listiny, a to originálom dohody, ktorú prvostupňový súd podrobil dokazovaniu na pojednávaniach, a ktorá bola založená v zmysle zápisníc v spise nebolo preukázané ukončenie zmluvného vzťahu založeného Zmluvou medzi sťažovateľom a žalovaným, a zistenia krajského súdu v tejto otázke sú značne arbitrárne a nezakladajú sa na vykonanom dokazovaní...
... K otázke vykonania a posúdenia znaleckého dokazovania sťažovateľ namieta, že krajský súd pochybil, ak bez ďalšieho akceptoval nevypočutie znalca... ktorý podal znalecký posudok z odboru písmoznalectvo... a to ku všetkým relevantným otázkam pravosti spochybňovanej Dohody či jej kópie v zmysle § 127 O. s. p., čím je namietaný rozsudok aj v tomto smere zaťažený vadou a konečnom dôsledku porušené sťažovateľom namietané práva.“
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie proti rozsudkukrajského súdu odmietnuté, sťažovateľ uvádza, že „najvyšší súd sa týmto právnym názorom... odchýlil od iného svojho predchádzajúceho rozhodnutia v podobnej veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu... Najvyšší súd teda nesprávnym a nezákonným výkladom § 237 písm. f) O. s. p., ako aj vo vzťahu k tvorenej judikatúre nekoherentným výkladom porušil všetky ním v petite tejto sťažnosti namietané práva.“.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza, že „bezdôvodným odopretím práva na súdnu ochranu ohľadne majetkového práva k pohľadávke sťažovateľa bolo závažne... zasiahnuté do sťažovateľovho ústavou a dohovorom zaručeného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok.
Nesprávne skutkové a právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu podrobne opísané v tejto sťažnosti, navodili právny stav, v ktorom sťažovateľ, a to celkom zjavne bez svojho zavinenia, po nesprávnom procesnom postupe krajského súdu a najvyššieho súdu bol a je vystavený bezdôvodne nemožnosti navrátenia svojho majetku vo výške 24.627,66 EUR čím bolo závažným spôsobom zasiahnuté nielen do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, ale aj do práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“.
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnilskutočnosťou, že konanie krajského súdu zneistilo a obmedzilo sťažovateľa v dispozíciis verejnými prostriedkami, ako aj v podnikaní a ohrozením právnej možnosti účinneochraňovať majetok a disponovať ním ohrozilo jeho majetok.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2Cob/224/2012 a jeho Rozsudkom č. k. 2Cob/224/2012-471 zo dňa 28. 02. 2013 porušené boli.
2. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3Obdo/54/2013 a jeho Uznesením... zo dňa 29. 07. 2014 porušené boli.
3. Ústavný súd... Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 3Obdo/54/2013 zo dňa 29. 07. 2014, ako aj Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/224/2012-471 z 28. 02. 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. ⬛⬛⬛⬛ per eventum
Ústavný súd... Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/224/2012-471 z 28. 02. 2013, ako aj Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 3Obdo/54/2013 zo dňa 29. 07. 2014, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd... priznáva Mestu ⬛⬛⬛⬛... primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 24.627,66 EUR, ktoré jej zaplatí Krajský súd v Košiciach spoločne a nerozdielne s Najvyšším súdom... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd... sú povinný spoločne a nerozdielne uhradiť Mestu ⬛⬛⬛⬛... trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR... na účet jeho právnej zástupkyne... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruniet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdupre ľudské práva z 21. 2.1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanieveci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právobyť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavkyspravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konaniana dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkakonania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽPnevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitnáodpoveď práve na tento argument. (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higginsc. Francúzsko z 19. 2. 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiežvo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie jearbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru o vecnej správnosti rozsudkuokresného súdu konštatujúc, že okresný súd «správne zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p., vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol.
V konaní nebolo sporné, že medzi účastníkmi konania a ďalšími obcami bola uzatvorená dohoda, ktorej predmetom bolo združenie finančných prostriedkov na výstavbu „Skládky komunálnych odpadov v Katastrálnom území Obce “, na základe ktorej žalobca združil finančné prostriedky v celkovej výške 824.369,90 Sk (27.364,07 eur). Následne dňa 15. 8. 1998 účastníci konania uzatvorili zmluvu o uložení odpadov č. 1/1-2- 1998, ktorej predmetom bolo ukladanie tuhého komunálneho odpadu na novovybudovanej skládke v.
Žalobca sa domáhal vrátenia združených finančných prostriedkov a preukazoval ukončenie zmluvného vzťahu, ktorý vznikol zmluvou o uložení odpadov. Spornou bola otázka ukončenia zmluvného vzťahu, ktorý žalovaný popieral. Na preukázanie ukončenia zmluvného vzťahu žalobca predložil dohodu podpísanú dňa 28. 12. 1998, ktorej podpisovanie žalovaný popieral.
V konaní nebolo preukázané, že dohoda zo dňa 28. 12. 1998 predložená žalobcom v kópii bez predloženia jej originálu podpísal žalovaný. Žalobca v odvolaní uvádza, že súd mal prihliadnuť na stratu originálu spornej listiny, ktorá bola odcudzená z osobného auta právnej zástupkyne žalobcu, ale to, že došlo ku krádeži pripísal na ťarchu žalobcu. Zo spisového materiálu vyplýva, že spornú dohodu, predloženú žalobcom na pojednávaní 31. 3. 2008, mal podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa posúdiť znalec z hľadiska pravosti podpisu starostu žalovaného. O vykonaní znaleckého dokazovania bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 5. 6. 2008. K vlámaniu do osobného motorového vozidla právnej zástupkyne žalobcu došlo dňa 19. 6. 2008, nie je preto možné pripísať stratu tohto dokumentu ani na ťarchu žalovaného. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na chyby - nezaznamenanie v zápisnici o pojednávaní ním uvádzaných skutočnosti, je treba poznamenať, že na pojednávaní prítomný právny zástupca žalobcu mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.
V odvolaní žalobca poukazuje na dohody s tretími osobami o uložení odpadu, čo tiež preukazuje dôvodnosť dohody z 28. 12. 1998. V tejto súvislosti je treba poznamenať, že podľa čl. V. bod 3 zmluvy o uložení odpadov aj v prípade, že niektorá obec sa rozhodne určitý čas TKO na skládku v nedovážať, základná zmluva ostáva v platnosti až do skončenia prevádzky skládky.
Ďalej žalobca v odvolaní v súvislosti so zmluvou o uložení odpadu uvádza, že podľa jeho názoru tento právny úkon trpí vadami vôle, nebol urobený slobodne a vážne, ale pod nátlakom alebo tiesňou vyvolanou riešením vysporiadania uložených finančných prostriedkov a je absolútne neplatný. Uvedené skutočnosti spôsobujúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu neboli preukázané. Účastníci dohody zo dňa 25. 5. 1994 dobrovoľne združili finančné prostriedky na výstavbu skládky a následne žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o uložení odpadov. Z následnej komunikácie medzí účastníkmi konania nevyplýva, že by žalobca považoval tento právny úkon za neplatný. Žalovaný listom z 29. 1. 1999 zaslal žalobcovi dodatok k zmluve, na ktorý žalobca reagoval listom z 12. 2. 1999, kde navrhol cenu za uloženie odpadu a žiadal ju schváliť a v závere listu uviedol, že v prípade, že Obec má obavy zo straty na skládke, Mesto je ochotné pristúpiť ako spoločník. Dňa 16. 2. 1999 sa uskutočnilo za prítomnosti zástupcov žalobcu jednanie o preverovaní reálnych nákladových vstupov na STKO Obce, zo záznamu ktorého vyplýva, že prítomní sa oboznámili s kategóriami výdavkov na prevádzkovanie skládky, boli im predložené doklady, zmluvy a vysvetlený účtovný postup. Listom z 23. 3. 1999 žalobca sa domáhal, aby žalovaný zabezpečil vykonanie zápisu skládky TKO ako stavby do katastra nehnuteľnosti a spoluvlastníctvo všetkých účastníkov združenia. Žalobca uskladňoval na skládke odpad a uznal svoj záväzok zaplatiť faktúry za uloženie odpadu.
Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď po oboznámení sa s listinnými dôkazmi najmä dohodami o združení finančných prostriedkov, zmluvou o uložení odpadov a jej dodatkom, dohodou o ukončení obchodno-právneho vzťahu na základe zmluvy o uložení odpadov, faktúrami, korešpondenciou medzi účastníkmi mal za preukázané, že zmluva o uložení odpadov je platná a v konaní nebolo preukázané jej ukončenie. V čl. III bod 4 zmluvy bolo dohodnuté, že žalovaný je oprávnený odpisovať každoročne 1/10 z finančných prostriedkov združených žalobcom bez ohľadu na výšku poskytnutej zľavy z aktuálnej ceny za uloženie odpadu. Z prostriedkov združených žalobcom ku dňu 31. 12. 2007 bola odpísaná celá suma združených finančných prostriedkov vložených žalobcom. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, keď konštatoval, že žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie združených finančných prostriedkov a preto žalobu zamietol. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa ako aj s odôvodnením jeho rozsudku a preto napadnutý rozsudok potvrdil.».
Ústavný súd berúc na zreteľ obsah § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj ,,OSP“) zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Vzhľadom na potvrdenie vecnej správnosti rozsudkuokresného súdu sa ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu oboznámil aj s obsahomprvostupňového rozsudku, pričom zistil, že odpovede krajského súdu na právne odvolacienámietky nadväzujú na právne závery rozsudku okresného súdu, ktorý podrobne vyložildôvody, pre ktoré nepovažuje združenie finančných prostriedkov sťažovateľa, odporcua ďalších obcí na výstavbu skládky tuhého komunálneho odpadu za sporné a uzatvoreniedohody o ukončení tohto zmluvného vzťahu za nepreukázané. Na danú vec s primeranýmvysvetlením aplikoval § 51 Občianskeho zákonníka umožňujúci uzavrieť nepomenovanúzmluvu, za akú v konaní kvalifikoval posudzovanú zmluvu. Na nadväzne opísané výsledkydokazovania k otázke ukončenia tohto právneho vzťahu okresný súd konštatoval neuneseniedôkazného bremena sťažovateľom, z dôvodu, že „po krádeži sporného dokumentu... nebolo možné tento originál dokumentu predložiť na znalecké skúmanie, keďže svedecké výpovede nepriniesli jednoznačné preukázanie tvrdení ani jedného z účastníkov konania, či došlo alebo nedošlo k podpisu dohody o ukončení zmluvy o uložení odpadov p., pretože výpovede svedkov a primátora boli v tejto časti rozporuplné. Preto súd mohol mať za preukázané či p. podpísal resp. nepodpísal dohodu o ukončení zmluvy o uložení odpadov len potvrdením pravosti podpisu p. v rámci znaleckého dokazovania. Vzhľadom ku skutočnosti, že v rámci znaleckého dokazovania nebolo možné overiť zhodnosť predloženej kópie s originálom a vzhľadom k tomu, že krajský súd vyslovil, že súd pochybil keď dospel k záveru, že dňom podpísania dohody o ukončení obchodno-právneho vzťahu stratila zmluva o uložení odpadov účinnosť, pretože v konaní nebolo preukázané originálom listiny ukončenie zmluvného vzťahu, súd uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal uzatvorenie dohody o ukončení.“. Okresný súd sa vo svojom rozsudku následne zaoberá výkladomustanovenia čl. III bodu 4 zmluvy o uložení odpadov týkajúcim sa práva odporcuna každoročné odpisovanie 1/10 združených finančných prostriedkov so záverom o odpísanícelej sumy finančných prostriedkov vložených sťažovateľom a uvádza dôvody, pre ktoré sav konaní nezaoberal niektorými ďalšími otázkami (tvrdeniami účastníkov), keďže ichv danej veci nepovažoval za relevantné.
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s odôvodnením rozsudku krajskéhosúdu, ktorý sa podľa jeho názoru nevyporiadal s podstatným námietkami predloženýmisťažovateľom vrátane namietaných procesných pochybení a bez náležitého vysvetlenianevykonal ani dokazovanie navrhnuté na preukázanie ním tvrdených skutočností,v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil.
Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiachpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietanéhorozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcichzo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho„vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnostia udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecnýchsúdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov jeopodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonovvšeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu bymohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bolsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprelich účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).
Ústavný súd oboznámiac sa s obsahom odvolania sťažovateľa proti rozsudkukrajského súdu zistil, že sťažovateľove odvolacie námietky sa týkali najmä procesuhodnotenia dôkazov realizovaného okresným súdom a z neho vyplývajúceho právnehoposúdenia podstatných okolností prípadu. Krajský súd sa však s právnym posúdením veciustáleným okresným súdom stotožnil a v odôvodnení svojho rozsudku odpovedalaj na pre prípad relevantné otázky, čím naplnil obsah základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie. Ako v prípade spornú krajský súd identifikovalotázku platnosti uzavretia dohody o ukončení obchodnoprávneho vzťahuz 28. decembra 1998, pričom ústavný súd konštatuje, že svoje právne závery o neunesenídôkazného bremena sťažovateľom, ako aj o tom, čo bolo v rámci dokazovania sudkyňouokresného súdu vykonané (najmä že porovnanie originálu a kópie spornej dohodypred jej odcudzením z auta právnej zástupkyne sťažovateľa vykonané nebolo), dostatočneodôvodnil. Uvedený záver v danej procesnej situácii (nemožnosť predloženia origináludohody o ukončení právneho vzťahu) nesvedčí o zjavnom omyle konajúceho súdu, ktorý bybol vo svojich účinkoch nezlučiteľný s obsahom sťažovateľom označených práv.
Pokiaľ sťažovateľ obdobne ako v odvolaní namieta, že krajský súd správnenevyhodnotil vykonané (resp. predložené) dôkazy, ústavný súd poukazuje na svojupredchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásadavoľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä v čl. 46 až čl. 50 ústavyrešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizovanévšeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval(II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012). V intenciách uvedeného právneho názoru ústavný súdkonštatuje, že hodnotenie dôkazov realizované krajským súdom bolo odôvodnenéprimerane, nevybočuje ani z pravidiel formálnej právnej logiky, a preto je plne ústavneakceptovateľné. Nedôvodná je i námietka, že krajský súd bez vysvetlenia v odvolacomkonaní nevykonal navrhnuté dokazovanie, keďže z obsahu odvolania žiaden relevantnýnávrh v tomto smere nevyplýva. Navyše, okresný súd vo svojom rozsudku, s ktorým sakrajský súd stotožnil, vysvetlil, prečo sa niektorými v konaní nastolenými otázkaminezaoberal, považujúc ich pre daný prípad za právne irelevantné.
Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnutýrozsudok krajského súdu tak konštatuje, že označený rozsudok je dostatočne odôvodnený,nevykazuje znaky arbitrárnosti a je ústavne udržateľný. Ústavný súd nezistil existenciuskutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok krajského súdu (s prihliadnutímna obsah rozsudku okresného súdu) bolo možné považovať za popierajúci zmysel právana súdnu ochranu, pretože krajský súd vysvetlil právne závery, ku ktorým dospelzrozumiteľne. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvahsťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodolspôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základevlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnenýa ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konaniepred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť samaosebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr.II. ÚS 54/02).
Krajský súd v posudzovanej veci použil relevantné hmotno-právne, ako aj procesno-právne normy a vyložil ich s ústavnými spôsobom zlučiteľným princípmi. Obsahnapadnutého rozsudku preto označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neporušuje.Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto častisťažnosti.
2.2 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
V súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením najvyššieho súduústavný súd pripomína, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanieprípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonnýchlehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť čisplnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhodujeo merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebeobsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie oňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejtoprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). Vtejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnenépodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomocinajvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnostidovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušeníoznačených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil neprípustnosť dovolania podanéhosťažovateľom s poukazom na obsah ustanovení § 236 až § 238 OSP. Pokiaľ ideo sťažovateľom namietanú prítomnosť vady vyplývajúcej z § 237 písm. f) OSP, najvyšší súduviedol, že za túto vadu nemožno považovať skutočnosť, že sa odvolací súd stotožnils názorom vysloveným súdom prvého stupňa. Poukázal pritom na obsah § 219 ods. 2 OSP,ktorý sa aplikuje najmä v prípadoch, keď sa odvolací súd s napadnutým rozsudkom v celomrozsahu stotožní, na základe čoho potom odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nemusíopätovne uvádzať všetky dôvody uvedené už v napadnutom rozhodnutí, ale môže sav odôvodnení obmedziť len na konštatovanie vecnej správnosti dôvodov napadnutéhorozhodnutia, prípadne na zdôraznenie ich správnosti pripojiť aj ďalšie dôvody. Dovolací súdkonštatoval, že v predmetnej veci išlo o takýto prípad, a preto skutočnosť, že sa odvolací súdstotožnil s výrokom i odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, nevyhodnotil „ako procesné pochybenie“. Vo svojom rozhodnutí následne vykladá podstatu dovolaciehodôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP, t. j. že odňatím možnosti konať pred súdom«sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi /žalobcovi/ bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred súdom /II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95/. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu resp. na spravodlivý proces by podľa dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu najmä tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde. Naplnenie uvedených skutočností však v predmetnej veci nebolo zistené. Odôvodnenie odvolacieho rozsudku je jasné a zrozumiteľné.
Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu...
Zároveň dovolací súd tiež poukázal na to, že Ústava SR neupravuje dôsledky jednotlivých procesných nesprávností ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ako aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237 O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok považuje, okrem procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod /§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p./, avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania“ podľa § 241 ods. 2 O. s. p., nie však vadu procesnú podľa § 237 O. s. p.». Najvyšší súd následne uzavrel, že v napadnutom konaníneboli zistené také procesné vady [§237 písm. f) OSP], ktoré by mohli mať za následoknesprávnosť rozsudku krajského súdu, a tak dovolanie podľa § 243b ods. 4 OSP v spojenís § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.
Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z ústavnevýznamných hľadísk dospel k záveru, že najvyšší súd primeraným spôsobom preskúmalprípustnosť dovolania aj so sťažovateľovými dovolacími námietkami o (ne)naplnenídovolacieho dôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP sa dostatočne vysporiadal.K odňatiu možnosti konať pred súdom totiž nemôže dôjsť nesprávnym právnym posúdenímveci ani spôsobom, akým súdy vo veci hodnotili dôkazy. Ako v tejto súvislosti najvyšší súdvo svojom uznesení primerane uviedol, odňatie možnosti konať pred súdom by boloiba takým procesným postupom súdu, ktorý by účastníkovi konania znemožnil čo i len vykonanie dôkazov navrhnúť.
K námietke sťažovateľa o rozporuplnosti judikatúry najvyššieho súdu, ktorej časť vidínaplnenie dovolacieho dôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP aj v nedostatočnomodôvodnení súdneho rozhodnutia, ústavný súd pripomína, že mu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje právenajvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Súčasne poznamenáva, že judikatúranemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bolanielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená za splnenia povinnostinajvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučnev nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiežs dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatismutandis IV. ÚS 226/2012).
V tejto súvislosti je však potrebné poukázať aj na záver o ústavnej udržateľnostinapadnutého rozsudku krajského súdu a dostatočnosti jeho odôvodnenia uvedený v časti 2.2odôvodnenia tohto uznesenia, z čoho vyplýva neopodstatnenosť námietky sťažovateľao naplnení ním tvrdeného dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP pre absenciuriadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže všeobecnýsúd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupyv občianskoprávnom konaní (m. m. II. ÚS 182/2010, III. ÚS 25/2011). Podľa názoruústavného súdu je postup najvyššieho súdu v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade s Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, ženie je daný žiaden z dôvodov podľa § 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutýmuznesením sťažovateľovo dovolanie pre neprípustnosť odmietol, a preto aj v tejto častivyhodnotil ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
2.3 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovateľ namieta porušenie práv zaručujúcich vlastníctvo a užívanie majetkuz dôvodu, že všeobecné súdy mu nepriznali právo na zaplatenie žalovanej sumy, čím bolbezdôvodne vystavený nemožnosti navrátenia svojho majetku.
Vychádzajúc z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku krajského súdu ústavnýsúd poukazuje na to, že konajúce súdy pri svojom rozhodovaní o sťažovateľom uplatnenompráve dospeli k záveru o odpísaní všetkých finančných prostriedkov združenýchsťažovateľom v súvislosti s uzavretím zmluvy o uložení odpadov z 15. augusta 1998na základe ústavne udržateľnej aplikácie na prípad použitých hmotnoprávnych noriem(bližšie pozri časť 2.2 odôvodnenia tohto uznesenia).
V súvislosti s porušením označených práv navyše ústavný súd pripomína svojustabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťouje aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľomzákladných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedené základné práva,ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesnéprincípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takéto porušenieústavných princípov však ústavný súd nevzhliadol, pričom zvolenú aplikáciu a interpretáciurelevantných právnych noriem na zistený stav veci vyhodnotil ako ústavne akceptovateľnú,neodôvodňujúcu zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania. Aj teda pokiaľide o porušenie sťažovateľom označeného základného práva vlastniť majetok zaručenéhočl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,dospel ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti zvyšnej časti sťažnosti.
S prihliadnutím na absenciu príčinnej súvislosti medzi označenými základnýmiprávami alebo slobodami na jednej strane a namietaným rozsudkom krajského súduč. k. 2 Cob 224/2012-471 z 28. februára 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.3 Obdo 56/2013 z 29. júla 2014, ako aj postupy, ktoré ich vydaniu predchádzali, ústavnýsúd sťažnosť ako celok podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa stratilo v danej veci opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015