znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 373/2015-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   mesta ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   obchodnouspoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorejkoná advokát ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného právavlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   ochranumajetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konanívedenom pod sp. zn. 2 Cob 224/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2013 a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 56/2013a jeho uznesením z 29. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola25. novembra 2014 doručená sťažnosť mesta ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 224/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2013(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 56/2013 a jeho uznesenímz 29. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa svojím konečným návrhom domáhal od obce (ďalej len „odporca“) zaplatenie sumy 24 627,66 € s príslušenstvom, o čom Okresnýsúd Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) rozhodol rozsudkom č. k. 12 Cb 99/2004-434z 12. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol. Krajskýsúd   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   svojím   rozsudkom   č.   k.   2   Cob   224/2012-471z 28. februára   2013.   Sťažovateľom   podané   dovolanie   bolo   uznesením   najvyššieho   súduodmietnuté pre jeho neprípustnosť.

Sťažovateľ   v podstatnom   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   rozsudku   krajskéhosúdu, ktorý „sa vôbec nezmienil o tom, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy..., neakceptoval jeho odvolacie námietky a dôkladne sa s nimi nevysporiadal“, ako aj uznesenie najvyššiehosúdu,   ktorý „arbitrárnym   spôsobom   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   a bez   zákonného odôvodnenia“. Nedostatočným odôvodnením napadnutými rozhodnutiami sa sťažovateľoviodňala možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámcivyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   namieta   spôsob   hodnotenia   dôkazov,   ktoré   vykonalokresný súd, skutkové zistenia, ktoré vyvodili konajúce súdy z týchto dôkazov, a tiež právneposúdenie zisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti namieta nesprávnu interpretáciuzmluvy o uložení odpadov č. 1/1-Z-1998 z 18. augusta 1998 (ďalej len „zmluva“), ako aj jejdodatku   o   cene,   záver   týkajúci   sa   ukončenia   zmluvného   vzťahu   založeného   uvedenouzmluvou, ako aj záver konajúcich súdov týkajúci sa odpisovania združených verejnýchfinančných   prostriedkov   bez   ohľadu   na   poskytnuté   protiplnenie.   Rovnako   tak   namietaspôsob,   akým   okresný   súd   hodnotil   výpovede   svedkov   a   posúdil   právny   úkon   svedkap. pri samotnom ukončení zmluvy. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uvádza, žekrajský súd «sa pri potvrdení rozsudku prvostupňového súdu obmedzil len na prevzatie jeho odôvodnenia avšak takým spôsobom, kedy sa vôbec nezmienil   o tom, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy a neakceptoval jeho rozsiahle odvolacie námietky a účinne sa nimi nezaoberal a v odôvodnení vôbec nevysporiadal.

Krajský súd tak... žalobcovi, svojím postupom v namietanom konaní pred krajským súdom   a namietaným   rozsudkom   v   podstate   reálne   znemožnil   preukázať   skutočnosti, ktorými   odôvodňoval   najmä   ukončenie   zmluvného   vzťahu   so   žalovaným,   založeného Zmluvou,   ako   aj   skutočností   samotného   podľa   krajského   súdu   „automatického“ odpisovania združených verejných finančných prostriedkov podľa Zmluvy...

Okrem   toho   na   rozsiahle   námietky   žalobcu   uvedené   v   odvolaní,   odvolací   súd reagoval len okrajovo a nevzal ich... do úvahy bez toho, aby svoj postup v odôvodnení namietaného rozsudku bližšie zákonným spôsobom... vysvetlil.».

V nadväznosti   na   procesno-právnu   úpravu   sťažovateľ   namieta,   že   pochybenív dokazovaní   sa   dopustil   už   okresný   súd,   pričom   krajský   súd   na   námietky   sťažovateľatýkajúce   sa   týchto   porušení   vôbec   neprihliadal,   prípadne   na   ne   neposkytol   relevantnéodpovede. V konkrétnostiach namieta, že «krajský súd, tým, že sa úplne stotožnil s názorom prvostupňového súdu de facto nenapravil jeho postup a rozhodnutie, pričom bezdôvodne odmietol vyhodnotiť svedecké výpovede jednotlivých účastníkov a svedkov vypočutých počas konania ( ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ) nielen z hľadiska ich vzťahu k meritu posudzovanej veci, ako   aj   ku   všetkým   kľúčovým   otázkam,   ktoré   považovali   za   sporné...   s   prihliadnutím na vyhodnotenie ich vierohodnosti, a s prihliadnutím k tomu, aký mali svedkovia vzťah navzájom ako aj spoločne k prejednávanej veci, ale aj k tomu aký mali vzťah k otázke zmyslu,   účelu,   platnosti,   účinnosti   a   účinkov   pre   sťažovateľa   a   žalovaného   z   Dohody o združení finančných prostriedkov zo dňa 25. 05. 1994 a jej Dodatku, k otázke zmyslu, účelu,   platnosti,   účinnosti   a   účinkov   pre   sťažovateľa   a   žalovaného   Zmluvy   o   uložení odpadov   č.   1/1-Z-1998   zo   dňa   15. 08.   1998,   k   otázke   predloženého   listinného   dôkazu Dohody o ukončení obchodno-právneho vzťahu zo dňa 28. 12. 1998... v podobe originálu na jednotlivých   pojednávaniach,   ako   aj   otázke   posudzovania   svedkami   kľúčovej   otázky pre vymáhaný   nárok   sťažovateľa,   a   to   otázky   odpisovania   združených   finančných prostriedkov   na   základe   Zmluvy,   jeho   zákonného   spôsobu,   rozsahu   a   postupu   pri odpisovaní iných osôb, ktoré združili finančné prostriedky na konkrétny verejný účel...Rovnako pri uvedenej činnosti krajského súdu najmä tým, že bezdôvodne nevykonal dokazovanie   nemal   možnosť,   posúdiť   rozumovú   a duševnú   úroveň   vypovedajúcich účastníkov   a svedkov,   ako   aj   to,   aké   okolnosti   doprevádzali   ich   vnímanie   skutočností o ktorých vypovedali, a ku ktorým vypovedali pred prvostupňovým súdom, ako aj vzhľadom ku spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k ich chovaniu pri výsluchu...

Rovnako posúdenie odvolacej námietky v otázke právneho úkonu svedka p. pri samotnom ukončení Zmluvy, a to podľa § 9 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon o majetku obcí“), zostalo zo strany konajúceho krajského súdu svojvoľne opomenuté, a tento neprihliadal na tú skutočnosť, že za účelom posúdenia tejto otázky krajský súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení už upozornil, aj keď len v rámci doplňujúcej argumentácie, aby si prvostupňový súd vysporiadal uvedenú otázku...».Sťažovateľ   tiež   namieta   výklad   čl.   III   bodu   4   zmluvy   týkajúci   sa   odpisovaniazdružených   finančných   prostriedkov,   ktorý   bol   podľa   neho   formalistický   a nelogický.Poukazuje   pritom   na   uznanie   dlhu   z 26.   septembra   1997,   ktorým   mal   žalovaný   uznaťvrátenie sumy združených finančných prostriedkov sťažovateľovi, ako aj na zmysel a účeltejto   zmluvy,   podľa   ktorej   je „logické,   že   ak   nedochádzalo   k   protiplneniu   zo   strany žalovaného...   vo   forme   uskladňovania   tuhého   komunálneho   odpadu,   čo   v   konaní nepreukázal,   nemohol   žalovaný   bez   ďalšieho   odpisovať   každoročne   1/10   zdužených finančných prostriedkov, a navyše aj po tom, čo mu na podklade podanej žaloby v konaní už v roku 2004 bolo zrejmé, že koná v rozpore so samotným zmyslom a účelom zmluvy, ku ktorej   reálnemu   naplneniu   nikdy   nedošlo   a   žalobca   odpad   v   zmysle   zmluvy   reálne nevyvážal. Uvedené malo zakladať aj pre vo veci konajúce súdy ten predpoklad, že žalovaný nemohol   pri   napĺňaní   zmluvného   vzťahu   založeného   medzi   účastníkmi   Zmluvou   konať v dobrej viere, a síce podľa doslovného gramatického výkladu textu zmluvy, avšak v rozpore so samotnou podstatou a princípmi hmotného súkromného práva.“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta   spôsob,   že   krajský   súd   po   podaní   odvolania   nezaujal«jednoznačné stanovisko k otázke vykonania dôkazov listinami najmä vykonania kľúčového dôkazu k spornej otázke ukončenia zmluvného vzťahu... a to písomnej „Dohody o ukončení obchodno-právneho vzťahu na náklade Zmluvy o uložení odpadov č. 1/1-Z-1998 zo dňa 15. 8. 1998“». Poukazuje pritom na skutočnosť, že uvedená dohoda nebola pri vykonanítohto listinného dôkazu prečítaná, a na rozporné konštatovania prvostupňového súdu v jehozápisniciach, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu zásady rovnosti zbraní,„keď niektoré listinné dôkazy (najmä Dohodu o združení finančných prostriedkov číslo listu základného spisu... 4-8, Uznanie dlhu čl. 9, Zmluvu o uložení odpadov a jej dodatok čl. 62- 65,   Zmluvu   o   odvoze   odpadu   čl.   79-83,   Zmluvu   o   uložení   odpadov   čl.   84-85,   faktúry s prílohami čl. 89-139, Dodatok k zmluve o uložení odpadov č. l. 141 a iné...) vykonané uvedeným   nezákonným   spôsobom   považovali   za   spôsobilé   na   zistenie   skutkového a právneho stavu a iné (Dohoda o ukončení zmluvy č. l. 73) tiež vykonané nezákonným spôsobom nie.

Sťažovateľ   má   za   to...   že   originálom   listiny,   a   to   originálom   dohody,   ktorú prvostupňový súd podrobil dokazovaniu na pojednávaniach, a ktorá bola založená v zmysle zápisníc v spise nebolo preukázané ukončenie zmluvného vzťahu založeného Zmluvou medzi sťažovateľom a žalovaným, a zistenia krajského súdu v tejto otázke sú značne arbitrárne a nezakladajú sa na vykonanom dokazovaní...

... K otázke vykonania a posúdenia znaleckého dokazovania sťažovateľ namieta, že krajský súd pochybil, ak bez ďalšieho akceptoval nevypočutie znalca... ktorý podal znalecký posudok   z   odboru   písmoznalectvo...   a   to   ku   všetkým   relevantným   otázkam   pravosti spochybňovanej Dohody či jej kópie v zmysle § 127 O. s. p., čím je namietaný rozsudok aj v tomto smere zaťažený vadou a konečnom dôsledku porušené sťažovateľom namietané práva.“

Vo   vzťahu   k uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   dovolanie   proti   rozsudkukrajského   súdu   odmietnuté,   sťažovateľ   uvádza,   že „najvyšší   súd   sa   týmto   právnym názorom...   odchýlil   od   iného   svojho   predchádzajúceho   rozhodnutia   v podobnej veci (rozsudok   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cdo   171/2005 z 27. apríla 2006), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu... Najvyšší súd teda nesprávnym a nezákonným výkladom § 237 písm. f) O. s. p., ako aj vo vzťahu k tvorenej judikatúre nekoherentným výkladom porušil všetky ním v petite tejto sťažnosti namietané práva.“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľačl.   1   dodatkového   protokolu   sťažovateľ   uvádza,   že „bezdôvodným   odopretím   práva na súdnu ochranu ohľadne majetkového práva k pohľadávke sťažovateľa bolo závažne... zasiahnuté do sťažovateľovho ústavou a dohovorom zaručeného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok.

Nesprávne skutkové a právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu podrobne opísané v tejto sťažnosti, navodili právny stav, v ktorom sťažovateľ, a to celkom zjavne bez svojho zavinenia, po nesprávnom procesnom postupe krajského súdu a najvyššieho súdu bol   a   je   vystavený   bezdôvodne   nemožnosti   navrátenia   svojho   majetku   vo   výške 24.627,66 EUR čím bolo závažným spôsobom zasiahnuté nielen do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, ale aj do práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“.

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnilskutočnosťou,   že   konanie   krajského   súdu   zneistilo a obmedzilo sťažovateľa   v dispozíciis verejnými   prostriedkami,   ako   aj   v   podnikaní   a ohrozením   právnej   možnosti   účinneochraňovať majetok a disponovať ním ohrozilo jeho majetok.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2Cob/224/2012 a jeho Rozsudkom č. k. 2Cob/224/2012-471 zo dňa 28. 02. 2013 porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3Obdo/54/2013 a jeho Uznesením... zo dňa 29. 07. 2014 porušené boli.

3.   Ústavný   súd...   Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   č.   k.   3Obdo/54/2013   zo   dňa 29. 07. 2014,   ako   aj   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   2Cob/224/2012-471 z 28. 02. 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. ⬛⬛⬛⬛ per eventum

Ústavný   súd...   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   2Cob/224/2012-471 z 28. 02.   2013,   ako   aj   Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   č.   k.   3Obdo/54/2013   zo   dňa 29. 07. 2014, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

4.   Ústavný   súd...   priznáva   Mestu ⬛⬛⬛⬛...   primerané   finančné zadosťučinenie   v   peniazoch   v   sume   24.627,66   EUR,   ktoré   jej   zaplatí   Krajský   súd v Košiciach   spoločne   a   nerozdielne   s Najvyšším   súdom...   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Krajský   súd   v   Košiciach   a Najvyšší   súd...   sú   povinný   spoločne   a nerozdielne uhradiť Mestu ⬛⬛⬛⬛... trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR... na účet jeho právnej zástupkyne... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruniet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdupre ľudské práva z 21. 2.1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanieveci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórnosti   konania,   právobyť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavkyspravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konaniana dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06,III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkakonania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽPnevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   kľúčový,   vyžaduje   sa   osobitnáodpoveď práve   na   tento   argument.   (Georgidias   c.   Grécko   z   29.   5.   1997,   Higginsc. Francúzsko z 19. 2. 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiežvo verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   jearbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru o vecnej správnosti rozsudkuokresného súdu konštatujúc,   že okresný súd «správne zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p., vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol.

V   konaní   nebolo   sporné,   že   medzi   účastníkmi   konania   a   ďalšími   obcami   bola uzatvorená dohoda, ktorej predmetom bolo združenie finančných prostriedkov na výstavbu „Skládky komunálnych odpadov v Katastrálnom území Obce “, na základe ktorej žalobca   združil   finančné   prostriedky   v   celkovej   výške   824.369,90   Sk   (27.364,07   eur). Následne dňa 15. 8. 1998 účastníci konania uzatvorili zmluvu o uložení odpadov č. 1/1-2- 1998, ktorej predmetom bolo ukladanie tuhého komunálneho odpadu na novovybudovanej skládke v.

Žalobca sa domáhal vrátenia združených finančných prostriedkov a preukazoval ukončenie   zmluvného   vzťahu,   ktorý   vznikol   zmluvou   o   uložení   odpadov.   Spornou   bola otázka ukončenia zmluvného vzťahu, ktorý žalovaný popieral. Na preukázanie ukončenia zmluvného   vzťahu   žalobca   predložil   dohodu   podpísanú   dňa   28.   12.   1998,   ktorej podpisovanie žalovaný popieral.

V konaní nebolo preukázané, že dohoda zo dňa 28. 12. 1998 predložená žalobcom v kópii bez predloženia jej originálu podpísal žalovaný. Žalobca v odvolaní uvádza, že súd mal prihliadnuť na stratu originálu spornej listiny, ktorá bola odcudzená z osobného auta právnej   zástupkyne   žalobcu,   ale   to,   že   došlo   ku   krádeži   pripísal   na   ťarchu   žalobcu. Zo spisového materiálu vyplýva, že spornú dohodu, predloženú žalobcom na pojednávaní 31. 3. 2008, mal podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa posúdiť znalec z hľadiska pravosti podpisu   starostu   žalovaného.   O   vykonaní   znaleckého   dokazovania   bolo   rozhodnuté na pojednávaní   dňa   5.   6.   2008.   K   vlámaniu   do   osobného   motorového   vozidla   právnej zástupkyne   žalobcu   došlo   dňa   19.   6.   2008,   nie   je   preto   možné   pripísať   stratu   tohto dokumentu ani na ťarchu žalovaného. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na chyby - nezaznamenanie   v   zápisnici   o   pojednávaní   ním   uvádzaných   skutočnosti,   je   treba poznamenať, že na pojednávaní prítomný právny zástupca žalobcu mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.

V odvolaní žalobca poukazuje na dohody s tretími osobami o uložení odpadu, čo tiež preukazuje   dôvodnosť   dohody   z   28.   12.   1998.   V   tejto   súvislosti   je   treba   poznamenať, že podľa čl. V. bod 3 zmluvy o uložení odpadov aj v prípade, že niektorá obec sa rozhodne určitý   čas   TKO   na   skládku   v nedovážať,   základná   zmluva   ostáva   v   platnosti až do skončenia prevádzky skládky.

Ďalej žalobca v odvolaní v súvislosti so zmluvou o uložení odpadu uvádza, že podľa jeho názoru tento právny úkon trpí vadami vôle, nebol urobený slobodne a vážne, ale pod nátlakom   alebo   tiesňou   vyvolanou   riešením   vysporiadania   uložených   finančných prostriedkov   a   je   absolútne   neplatný.   Uvedené   skutočnosti   spôsobujúce   absolútnu neplatnosť   právneho   úkonu   neboli   preukázané.   Účastníci   dohody   zo   dňa   25.   5.   1994 dobrovoľne   združili   finančné   prostriedky   na   výstavbu   skládky   a   následne   žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o uložení odpadov. Z následnej komunikácie medzí účastníkmi konania nevyplýva, že by žalobca považoval tento právny úkon za neplatný. Žalovaný listom z   29.   1.   1999   zaslal   žalobcovi   dodatok   k   zmluve,   na   ktorý   žalobca   reagoval   listom z 12. 2. 1999, kde navrhol cenu za uloženie odpadu a žiadal ju schváliť a v závere listu uviedol, že v prípade,   že Obec má obavy zo straty na skládke, Mesto je   ochotné   pristúpiť   ako   spoločník.   Dňa   16.   2.   1999   sa   uskutočnilo za prítomnosti zástupcov žalobcu jednanie o preverovaní reálnych nákladových vstupov na STKO Obce, zo záznamu ktorého vyplýva, že prítomní sa oboznámili s kategóriami výdavkov   na prevádzkovanie   skládky,   boli im   predložené doklady,   zmluvy a   vysvetlený účtovný   postup.   Listom   z   23.   3.   1999   žalobca   sa   domáhal,   aby   žalovaný   zabezpečil vykonanie zápisu skládky TKO ako stavby do katastra nehnuteľnosti a spoluvlastníctvo všetkých účastníkov združenia. Žalobca uskladňoval na skládke odpad a uznal svoj záväzok zaplatiť faktúry za uloženie odpadu.

Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď po oboznámení sa s listinnými dôkazmi najmä   dohodami   o   združení   finančných   prostriedkov,   zmluvou   o   uložení   odpadov a jej dodatkom,   dohodou   o   ukončení   obchodno-právneho   vzťahu   na   základe   zmluvy o uložení   odpadov,   faktúrami,   korešpondenciou   medzi   účastníkmi   mal   za   preukázané, že zmluva o uložení odpadov je platná a v konaní nebolo preukázané jej ukončenie. V   čl.   III   bod   4   zmluvy   bolo   dohodnuté,   že   žalovaný   je   oprávnený   odpisovať každoročne   1/10   z   finančných   prostriedkov   združených   žalobcom   bez   ohľadu   na   výšku poskytnutej zľavy z aktuálnej ceny za uloženie odpadu. Z prostriedkov združených žalobcom ku   dňu   31.   12.   2007   bola   odpísaná   celá   suma   združených   finančných   prostriedkov vložených   žalobcom.   Súd   prvého   stupňa   preto   rozhodol   správne,   keď   konštatoval,   že žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie združených finančných prostriedkov a preto žalobu zamietol. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa ako aj s odôvodnením jeho rozsudku a preto napadnutý rozsudok potvrdil.».

Ústavný súd berúc na zreteľ obsah § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej   aj  ,,OSP“)   zdôrazňuje,   že   odôvodnenie   rozhodnutí   prvostupňového   súdua odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08,   IV.   ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Vzhľadom na potvrdenie vecnej správnosti rozsudkuokresného súdu sa ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu oboznámil aj s obsahomprvostupňového rozsudku, pričom zistil, že odpovede krajského súdu na právne odvolacienámietky nadväzujú na právne závery rozsudku okresného súdu, ktorý podrobne vyložildôvody,   pre   ktoré   nepovažuje   združenie   finančných   prostriedkov   sťažovateľa,   odporcua ďalších obcí na výstavbu skládky tuhého komunálneho odpadu za sporné a uzatvoreniedohody o ukončení tohto zmluvného vzťahu za nepreukázané. Na danú vec s primeranýmvysvetlením aplikoval § 51 Občianskeho zákonníka umožňujúci uzavrieť nepomenovanúzmluvu, za akú v konaní kvalifikoval posudzovanú zmluvu. Na nadväzne opísané výsledkydokazovania k otázke ukončenia tohto právneho vzťahu okresný súd konštatoval neuneseniedôkazného bremena sťažovateľom, z dôvodu, že „po krádeži sporného dokumentu... nebolo možné tento originál dokumentu predložiť na znalecké skúmanie, keďže svedecké výpovede nepriniesli jednoznačné preukázanie tvrdení ani jedného z účastníkov konania, či došlo alebo nedošlo k podpisu dohody o ukončení zmluvy o uložení odpadov p., pretože výpovede   svedkov   a   primátora   boli   v   tejto   časti   rozporuplné.   Preto   súd   mohol   mať za preukázané či p. podpísal resp. nepodpísal dohodu o ukončení zmluvy o uložení odpadov   len   potvrdením   pravosti   podpisu   p. v   rámci   znaleckého   dokazovania. Vzhľadom ku skutočnosti, že v rámci znaleckého dokazovania nebolo možné overiť zhodnosť predloženej kópie s originálom a vzhľadom k tomu, že krajský súd vyslovil, že súd pochybil keď dospel k záveru, že dňom podpísania dohody o ukončení obchodno-právneho vzťahu stratila zmluva o uložení odpadov účinnosť, pretože v konaní nebolo preukázané originálom listiny ukončenie zmluvného vzťahu, súd uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal uzatvorenie dohody o ukončení.“. Okresný súd sa vo svojom rozsudku následne zaoberá výkladomustanovenia   čl.   III   bodu   4   zmluvy   o   uložení   odpadov   týkajúcim   sa   práva   odporcuna každoročné odpisovanie 1/10 združených finančných prostriedkov so záverom o odpísanícelej sumy finančných prostriedkov vložených sťažovateľom a uvádza dôvody, pre ktoré sav   konaní   nezaoberal   niektorými   ďalšími   otázkami   (tvrdeniami   účastníkov),   keďže   ichv danej veci nepovažoval za relevantné.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s odôvodnením rozsudku krajskéhosúdu, ktorý sa podľa jeho názoru nevyporiadal s podstatným námietkami predloženýmisťažovateľom   vrátane   namietaných   procesných   pochybení   a   bez   náležitého   vysvetlenianevykonal   ani   dokazovanie   navrhnuté   na   preukázanie   ním   tvrdených   skutočností,v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil.

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiachpodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietanéhorozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcichzo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho„vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   akceptovateľnostia udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecnýchsúdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   jeopodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonovvšeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu bymohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bolsvojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprelich účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).

Ústavný   súd   oboznámiac   sa   s   obsahom   odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudkukrajského   súdu   zistil,   že   sťažovateľove   odvolacie   námietky   sa   týkali   najmä   procesuhodnotenia   dôkazov   realizovaného   okresným   súdom   a   z   neho   vyplývajúceho   právnehoposúdenia podstatných okolností prípadu. Krajský súd sa však s právnym posúdením veciustáleným   okresným   súdom   stotožnil   a   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   odpovedalaj na pre prípad relevantné otázky, čím naplnil obsah základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie. Ako v prípade spornú krajský súd identifikovalotázku   platnosti   uzavretia   dohody   o   ukončení   obchodnoprávneho   vzťahuz 28. decembra 1998, pričom ústavný súd konštatuje, že svoje právne závery o neunesenídôkazného bremena sťažovateľom, ako aj o tom, čo bolo v rámci dokazovania sudkyňouokresného   súdu   vykonané   (najmä   že   porovnanie   originálu   a   kópie   spornej   dohodypred jej odcudzením z auta právnej zástupkyne sťažovateľa vykonané nebolo), dostatočneodôvodnil.   Uvedený   záver   v   danej   procesnej   situácii   (nemožnosť   predloženia   origináludohody o ukončení právneho vzťahu) nesvedčí o zjavnom omyle konajúceho súdu, ktorý bybol vo svojich účinkoch nezlučiteľný s obsahom sťažovateľom označených práv.

Pokiaľ   sťažovateľ   obdobne   ako   v   odvolaní   namieta,   že   krajský   súd   správnenevyhodnotil   vykonané   (resp.   predložené)   dôkazy,   ústavný   súd   poukazuje   na   svojupredchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásadavoľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä v čl. 46 až čl. 50 ústavyrešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizovanévšeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval(II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012). V intenciách uvedeného právneho názoru ústavný súdkonštatuje,   že   hodnotenie   dôkazov   realizované   krajským   súdom   bolo   odôvodnenéprimerane, nevybočuje ani z pravidiel formálnej právnej logiky, a preto je plne ústavneakceptovateľné. Nedôvodná je i námietka, že krajský súd bez vysvetlenia v odvolacomkonaní nevykonal navrhnuté dokazovanie, keďže z obsahu odvolania žiaden relevantnýnávrh v tomto smere nevyplýva. Navyše, okresný súd vo svojom rozsudku, s ktorým sakrajský   súd   stotožnil,   vysvetlil,   prečo   sa   niektorými   v   konaní   nastolenými   otázkaminezaoberal, považujúc ich pre daný prípad za právne irelevantné.

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnutýrozsudok krajského súdu tak konštatuje, že označený rozsudok je dostatočne odôvodnený,nevykazuje znaky arbitrárnosti a je ústavne udržateľný. Ústavný súd nezistil existenciuskutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok krajského súdu (s prihliadnutímna obsah rozsudku okresného súdu) bolo možné považovať za popierajúci zmysel právana súdnu   ochranu,   pretože   krajský   súd   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospelzrozumiteľne. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvahsťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodolspôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základevlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnenýa ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konaniepred všeobecným súdom   neskončí podľa   želania   účastníka konania,   táto   okolnosť   samaosebe   nie   je   právnym   základom   pre   namietnutie   porušenia   základného   práva   (napr.II. ÚS 54/02).

Krajský súd v posudzovanej veci použil relevantné hmotno-právne, ako aj procesno-právne   normy   a   vyložil   ich   s   ústavnými   spôsobom   zlučiteľným   princípmi.   Obsahnapadnutého rozsudku preto označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neporušuje.Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   zjavnej   neopodstatnenosti   tejto   častisťažnosti.

2.2 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

V súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením najvyššieho súduústavný súd pripomína, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanieprípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonnýchlehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť čisplnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhodujeo merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebeobsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie oňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu   tejtoprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). Vtejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnenépodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomocinajvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia   prípustnostidovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušeníoznačených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil neprípustnosť dovolania podanéhosťažovateľom   s poukazom   na   obsah   ustanovení   §   236   až   §   238   OSP.   Pokiaľ   ideo sťažovateľom namietanú prítomnosť vady vyplývajúcej z § 237 písm. f) OSP, najvyšší súduviedol,   že   za   túto   vadu   nemožno   považovať   skutočnosť,   že   sa   odvolací   súd   stotožnils názorom vysloveným súdom prvého stupňa. Poukázal pritom na obsah § 219 ods. 2 OSP,ktorý sa aplikuje najmä v prípadoch, keď sa odvolací súd s napadnutým rozsudkom v celomrozsahu stotožní, na základe čoho potom odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nemusíopätovne   uvádzať   všetky   dôvody   uvedené   už   v napadnutom   rozhodnutí,   ale   môže   sav odôvodnení   obmedziť   len   na konštatovanie   vecnej   správnosti   dôvodov   napadnutéhorozhodnutia, prípadne na zdôraznenie ich správnosti pripojiť aj ďalšie dôvody. Dovolací súdkonštatoval, že v predmetnej veci išlo o takýto prípad, a preto skutočnosť, že sa odvolací súdstotožnil   s výrokom   i odôvodnením   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   nevyhodnotil „ako procesné   pochybenie“.   Vo   svojom   rozhodnutí   následne   vykladá   podstatu   dovolaciehodôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP, t. j. že odňatím možnosti konať pred súdom«sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva   za   účelom   ochrany   jeho   práva a právom   chránených   záujmov.   Skutočnosť,   že   súd   nevykoná   účastníkmi   navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy,   ak   by   súd   svojím   procesným   postupom   odňal   účastníkovi   možnosť   navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi /žalobcovi/ bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred súdom /II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95/. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu resp. na spravodlivý proces by podľa dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu najmä tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde. Naplnenie uvedených skutočností však v predmetnej veci nebolo zistené. Odôvodnenie odvolacieho rozsudku je jasné a zrozumiteľné.

Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu...

Zároveň   dovolací   súd   tiež   poukázal   na   to,   že   Ústava   SR   neupravuje   dôsledky jednotlivých procesných nesprávností ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani nestanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom   konaní.   Úpravu   ústavne garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok,   ako aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237 O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok považuje, okrem procesných   vád   vymenovaných   v § 237   O.   s.   p.,   aj   iné   vady,   ktoré   mali   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod /§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p./, avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania“ podľa § 241 ods. 2 O. s. p., nie však vadu procesnú podľa § 237 O. s. p.». Najvyšší súd následne uzavrel, že v napadnutom konaníneboli zistené také procesné vady [§237 písm. f) OSP], ktoré by mohli mať za následoknesprávnosť rozsudku krajského súdu, a tak dovolanie podľa § 243b ods. 4 OSP v spojenís § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.

Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z ústavnevýznamných hľadísk dospel k záveru, že najvyšší súd primeraným spôsobom preskúmalprípustnosť   dovolania   aj   so sťažovateľovými   dovolacími   námietkami   o (ne)naplnenídovolacieho   dôvodu   ustanoveného   v   §   237   písm.   f)   OSP   sa   dostatočne   vysporiadal.K odňatiu možnosti konať pred súdom totiž nemôže dôjsť nesprávnym právnym posúdenímveci ani spôsobom, akým súdy vo veci hodnotili dôkazy. Ako v tejto súvislosti najvyšší súdvo   svojom   uznesení   primerane   uviedol,   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   by   boloiba takým procesným   postupom   súdu,   ktorý   by   účastníkovi   konania   znemožnil čo i len vykonanie dôkazov navrhnúť.

K námietke sťažovateľa o rozporuplnosti judikatúry najvyššieho súdu, ktorej časť vidínaplnenie dovolacieho dôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP aj v nedostatočnomodôvodnení súdneho rozhodnutia, ústavný súd pripomína, že mu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov[§ 8 ods. 3,   § 20   ods. 1   písm. b),   § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm. b)]   zveruje   právenajvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväznýchprávnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Súčasne poznamenáva, že judikatúranemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bolanielen   doplňovaná   o   nové   interpretačné   závery,   ale   aj   menená   za   splnenia   povinnostinajvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučnev nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiežs   dôkladným   odôvodnením   a presvedčivým   vysvetlením   takéhoto   postupu   (mutatismutandis IV. ÚS 226/2012).

V tejto súvislosti je však potrebné   poukázať   aj   na záver o ústavnej   udržateľnostinapadnutého rozsudku krajského súdu a dostatočnosti jeho odôvodnenia uvedený v časti 2.2odôvodnenia   tohto   uznesenia,   z čoho   vyplýva   neopodstatnenosť   námietky   sťažovateľao naplnení ním tvrdeného dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP pre absenciuriadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže všeobecnýsúd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupyv   občianskoprávnom   konaní   (m.   m.   II.   ÚS   182/2010,   III. ÚS 25/2011).   Podľa   názoruústavného súdu je postup najvyššieho súdu v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade s Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, ženie   je   daný   žiaden   z dôvodov   podľa   § 237   a §   238   OSP,   dovolací   súd   napadnutýmuznesením   sťažovateľovo   dovolanie   pre neprípustnosť   odmietol,   a preto   aj   v tejto   častivyhodnotil ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

2.3   K namietanému   porušeniu   práv   zaručených   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   práv   zaručujúcich   vlastníctvo   a   užívanie   majetkuz dôvodu, že všeobecné súdy mu nepriznali právo na zaplatenie žalovanej sumy, čím bolbezdôvodne vystavený nemožnosti navrátenia svojho majetku.

Vychádzajúc z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku krajského súdu ústavnýsúd poukazuje na to, že konajúce súdy pri svojom rozhodovaní o sťažovateľom uplatnenompráve   dospeli   k   záveru   o   odpísaní   všetkých   finančných   prostriedkov   združenýchsťažovateľom   v   súvislosti   s   uzavretím   zmluvy   o   uložení   odpadov   z   15.   augusta   1998na základe   ústavne   udržateľnej   aplikácie   na   prípad   použitých   hmotnoprávnych   noriem(bližšie pozri časť 2.2 odôvodnenia tohto uznesenia).

V   súvislosti   s   porušením   označených   práv   navyše   ústavný   súd   pripomína   svojustabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťouje aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľomzákladných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedené základné práva,ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesnéprincípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takéto porušenieústavných princípov však ústavný súd nevzhliadol, pričom zvolenú aplikáciu a interpretáciurelevantných právnych noriem na zistený stav veci vyhodnotil ako ústavne akceptovateľnú,neodôvodňujúcu zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania. Aj teda pokiaľide o porušenie sťažovateľom označeného základného práva vlastniť majetok zaručenéhočl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,dospel ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti zvyšnej časti sťažnosti.

S   prihliadnutím   na   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   označenými   základnýmiprávami   alebo   slobodami   na   jednej   strane   a   namietaným   rozsudkom   krajského   súduč. k. 2 Cob   224/2012-471   z   28.   februára   2013   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.3 Obdo 56/2013 z 29. júla 2014, ako aj postupy, ktoré ich vydaniu predchádzali, ústavnýsúd sťažnosť ako celok podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch   sťažovateľa   stratilo   v   danej   veci   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015