znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 373/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   E.   M.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová 14, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Košice I sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 17. januára 2014 a Krajského súdu v Košiciach   sp.   zn.   6   Tpo   2/2014   z   3.   februára   2014   pri   rozhodovaní   o   jej   žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2014 doručená sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala v petite sťažnosti porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Košice I (ďalej len,,dohovor“) sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 17. januára 2014 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 2/2014 z 3. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“) pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 22. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 27. decembra 2013 na Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej len,,krajská prokuratúra“) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a „ponuku na prevzatie dôveryhodnej osoby (rodičov sťažovateľky), nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka“.

Krajská prokuratúra jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovela, o čom sťažovateľka bola vyrozumená prípisom sp. zn. 1 Kv 33/10 z 2. januára 2014, ktorý jej bol doručený prostredníctvom obhajkyne 7. januára 2014. Súčasne jej žiadosť bola predložená sudcovi pre prípravné konanie na okresnom   súde,   ktorý   sťažovateľku 15. januára 2014 vypočul a následne napadnutým uznesením jej žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, neprijal jej písomný sľub a nahradenie jej väzby ponúkanou zárukou dôveryhodnej osoby a tiež jej žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti   tomuto uzneseniu   podala sťažovateľka   sťažnosť,   ktorú   odôvodnila   podaním z 24.   januára   2014,   že   sa   nestotožňuje   zo   závermi   okresného   súdu   a   podľa   nej   je rozhodnutie okresného súdu arbitrárne, neodôvodnené a nespravodlivé.

V   tomto   smere   v   sťažnosti   detailne   popisuje   proces   rozhodovania   do   jej predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby (od posledného uznesenia krajského súdu zo 17. decembra 2013), keď boli vypočúvaní viacerí obvinení, a tvrdí, že v danom prípade neexistujú väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (s. 4 a s. 5), a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru a tiež základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Porušenie týchto práv vyvodzuje z toho, že krajský súd nezohľadnil, že väzobné dôvody neboli v čase jeho rozhodovania prítomné, v dôsledku čoho jej väzba nemá zákonný podklad a krajský súd „ukážkovo odignoroval sťažovateľkou prezentované námietky a argumenty“.

Sťažovateľka   krajskému   súdu   vytýka   abstraktnosť,   keď   pod   zákonný   pojem,,konkrétne   skutočnosti“   nesubsumoval   presne   vymedzené   a   špecifikované   konania sťažovateľky,   ktoré   by   odôvodňovali   ďalšie   trvanie   jej   kolúznej   väzby,   a   dosiaľ sa vykonanými   dôkazmi   podľa   nej   nepreukázala   žiadna   spojitosť   medzi   ňou   a   ďalšími spoluobvinenými v   súvislosti   s trestnou   činnosťou,   hlavne však v súvislosti   s údajným zastrašovaním. Jedinú výnimku tvorí H. D., ktorá ako jediná najprv uvádzala obavu o svoj život na základe nepriameho zastrašovania, neskôr tieto svoje obavy poprela. Sťažovateľka zároveň zvýraznila, že výpoveď spoluobvinenej H. D. podľa jej názoru nebola verifikovaná žiadnymi ďalšími dôkazmi.

Sťažovateľka   tiež   uvádza,   že „v   danom   trestnom   konaní   ide   o   daňovú   trestnú činnosť,   pri   ktorej   sú   rozhodujúce   listinné   dôkazy   a   nie   výsluchy   svedkov či spoluobvinených“.

K možnostiam nahradenia väzby sťažovateľka tiež poukazuje na to, že okresný súd „sa nedostatočne vysporiadal s ňou ponúkanými možnosťami na nahradenie väzby, a to s jej   písomným   sľubom,   nepovažoval   ho   za   dostatočný   vzhľadom   na   jej   osobu,   ani dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorý ani neodôvodnil...“.

Sťažovateľka tiež namieta, že celková doba konania o jej žiadosti v trvaní 53 dní podľa   jej   názoru   nezodpovedá   požiadavke   na   prednostné   a   urýchlené   vybavovanie väzobných vecí, z čoho vyvodzuje porušenie označených práv.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že jej základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru boli porušené napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Napokon žiada, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov konania v sume 331,13 €, ktoré majú podľa jej návrhu zaplatiť spoločne a nerozdielne okresný súd a krajský súd.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   Sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv na osobnú slobodu zaručených v čl. 17 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu aj tým, že o zákonnosti jej väzby nebolo rozhodnuté urýchlene, pretože rozhodovanie o jej žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   skončilo   právoplatne   až   po   53   dňoch.   Hoci   presne neoznačila,   ktoré   ustanovenia   čl.   17   ústavy   mali byť porušené,   ústavný   súd   považoval z odôvodnenia za preukázané, že namieta iba odseky 2 a 5 tohto článku.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať návrh   na konanie,   v ktorom   by súd   neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti   väzby   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (napr.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 4/2010). Jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti sa   posudzujú   podľa   všetkých   okolností   prípadu,   ale spravidla   lehoty   rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz   „bref   délai“   (v   slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje,   čo   musí   byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   podala   27.   decembra   2013   na   krajskej prokuratúre žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a „ponuku na prevzatie dôveryhodnej osoby (rodičov sťažovateľky), nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka“.

Krajská   prokuratúra   jej   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu nevyhovela a 2. januára 2014 vec predložila okresnému súdu, ktorý sťažovateľku vypočul a 17.   januára 2014   napadnutým   uznesením   jej   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby zamietol, neprijal jej písomný sľub a nahradenie jej väzby ponúkanou zárukou dôveryhodnej osoby a tiež jej žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti   tomuto uzneseniu   podala sťažovateľka   sťažnosť,   ktorú   odôvodnila   podaním z 24.   januára   2014,   že   sa   nestotožňuje   zo   závermi   okresného   súdu,   a   podľa   nej   je rozhodnutie   okresného   súdu   arbitrárne,   neodôvodnené   a   nespravodlivé.   Krajský   súd na svojom   verejnom   zasadnutí   3.   februára   2014   zamietol   sťažnosť   sťažovateľky o prepustenie z väzby a rozhodnutie doručil   obhajkyni sťažovateľky   13. februára 2014, neprijal jej písomný sľub (doručený okresnému súdu až 13. januára 2014) a nahradenie jej väzby   ponúkanou   zárukou   dôveryhodnej   osoby   a   tiež   jej   žiadosť   o   nahradenie   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okrem toho krajský súd doplnil uznesenie krajského súdu tak, že podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku návrh prokurátora krajskej prokuratúry na zmenu dôvodov väzby sťažovateľky zamietol.

Vzhľadom na okolnosti danej veci a celkovú dobu rozhodovania (okresný súd a tiež aj krajský súd právoplatne rozhodli v lehote 47 dní, t. j. od 2. januára 2014, keď bola okresnému   súdu   predložená   žiadosť   sťažovateľky   o   prepustenie   z   väzby   z   krajskej prokuratúry,   do   17.   februára   2014   (doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu   obhajkyni sťažovateľky),   ústavný   súd   považuje   postup   všeobecných   súdov   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľný, zodpovedajúci požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby tak, ako to ustanovuje čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. (obdobne, ako rozhodol ústavný súd aj v inej veci sťažovateľky – sp. zn. I. ÚS 60/2014).

Napokon aj ESĽP vo svojej judikatúre akceptoval súladnosť rozhodovania o väzbe aj v   prípadoch,   keď   toto   trvalo   dlhšiu   dobu,   samozrejme,   s   prihliadnutím   na   okolnosti daného konkrétneho prípadu, napr. Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire,   č.   207   –   konanie   trvalo   takmer   jeden   a   pol   roka;   Navarra   c.   Francúzsko, rozhodnutie   z 23. novembra   1993,   Annuaire,   č.   273-B   –   kasačné   konanie   trvalo   sedem mesiacov.

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba konania nepresiahla judikatúrou   akceptovanú dobu   jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 126/05, II. ÚS 438/2012, II. ÚS 227/2013).

2. Tú časť sťažnosti, ktorou namieta sťažovateľka porušenie svojich základných práv podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   a   tiež   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom a napadnutým   uznesením   okresného   súdu   zo   17.   januára   2014,   vo   vzťahu   k   ostatným námietkam   sťažovateľky,   t.   j.   že   rozhodnutie   okresného   súdu   nie   je   odôvodnené   a je nespravodlivé,   ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ústavnú   ochranu   fyzickým   osobám   alebo právnickým osobám v konaní podľa čl. 127 ústavy pred neoprávnenými zásahmi do ich základných práv alebo slobôd zo strany orgánov verejnej moci je založená na princípe subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   je   ústavná   sťažnosť   osobitným   právnym   prostriedkom nápravy. Na jej základe poskytuje ústavný súd ústavnú ochranu v prípadoch, ak o ochrane práv   dotknutej   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   nerozhoduje   všeobecný   súd a sťažovateľ   ochranu   nedosiahol   ani   po   vyčerpaní   účinných   a   dostupných   právnych prostriedkov   nápravy,   na uplatnenie ktorých   ho oprávňoval zákon   (§ 53   ods.   1 zákona o ústavnom súde).

Právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach § 72 ods. 1, § 83 ods. 1 a § 185 až § 195 Trestného   poriadku   platného   a   účinného   od   1.   januára   2006   poskytovala   sťažovateľke dostupný   a   účinný   právny   prostriedok   nápravy   (sťažnosť),   využitím   ktorého   mohla dosiahnuť   účinné   preskúmanie   napádaného   uznesenia   okresného   súdu   o   zamietnutí   jej žiadosti o prepustenie z väzby, o neprijatí jej písomného sľubu a nahradenia jej väzby ponúkanou zárukou dôveryhodnej osoby a tiež jej žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľka aj podala sťažnosť 24. januára 2014, na základe ktorej krajský súd preskúmal správnosť výrokov uznesenia okresného súdu, pretože táto skutočnosť vyplýva z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   z   3.   februára   2014   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 2/2014.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   disponovala   vo   vzťahu   k   napádanému rozhodnutiu   okresného   súdu   dostupným   a   účinným   prostriedkom   nápravy,   na   základe ktorého   v   konečnom   dôsledku   dosiahla   jej   preskúmanie   krajským   súdom.   Vzhľadom na princíp subsidiarity nie je preto vo vzťahu k sťažovateľkou napádanému rozhodnutiu okresného súdu daná právomoc ústavného súdu.

V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajským   súdom   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   sťažnosti   sťažovateľky (uznesením z 3. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 2/2014, proti ktorému nie je prípustný ďalší opravný prostriedok) sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

3.   Tú   časť   sťažnosti,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa uvedených   článkov   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru   uznesením   krajského   súdu z 3. februára 2014 sp. zn. 6 Tpo 2/2014, vo vzťahu k ostatným námietkam sťažovateľky, t. j. že rozhodnutie krajského súdu neobsahuje primerané a zákonom vyžadované odôvodnenie týkajúce sa dôvodov väzby [podľa sťažovateľky nie sú naplnené väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Dohovor   v   čl.   5   a   ústava   v   čl.   17   sa   svojím   obsahom   týkajú   osobnej   slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Ústavný   súd   zistil,   že   tvrdenia   sťažovateľky   v   tejto   časti   sťažnosti   týkajúce sa neexistencie zákonných dôvodov väzby podľa názoru ústavného súdu sa nezakladajú na pravde (sú iba odlišné od úvah všeobecných súdov) a neexistuje žiadny zákonný a iný dôvod na to, aby do jeho odôvodnenia ústavný súd zasahoval, pretože je zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

K tomu ústavný súd uvádza, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti   posudzoval, či dokonca   skúmal existenciu   dôvodov   väzby sťažovateľky alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného   väzbou.   Jedným   z   týchto   princípov   je   aj   zákonnosť   dôvodov   na   vzatie obvineného do väzby.

Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia krajského súdu   na strane 12 až strane 20 (ktorý   najprv   zhrnul   závery   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   žiadosti sťažovateľky o prepustenie   z väzby,   dôvody   sťažovateľky   v   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2014 uvedené na strane 2 až strane 10) a stanoviska krajskej prokuratúry na rozšírenie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ústavný súd vzhľadom na svoju judikatúru konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom a jej označenými právami podľa ústavy a dohovoru.

Pre účely rozhodovania ústavný súd zohľadnil aj konkrétne okolnosti prípadu, ktoré mohli mať vplyv na konanie a rozhodovanie prokuratúry a súdov, že „v predmetnej trestnej veci je zatiaľ obvinených 21 osôb so škodou presahujúcou 3 a pol milióna eur“, a tiež výpovede viacerých svedkov (H. D., P. M., M. P.), z ktorých vyplýva, že sťažovateľka pred jej vzatím do väzby tieto osoby ovplyvňovala, a z toho vyplýva dôvodná obava, že by sa takéhoto konania mohla reálne dopustiť aj v prípade jej prepustenia na slobodu.

Krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení dospel k záveru o danosti dôvodov kolúznej väzby u sťažovateľky a nesplnení podmienok na jej prepustenie z väzby, neprijatí ponúkaného   písomného   sľubu,   nahradenia   jej   väzby   ponúkanou   zárukou   dôveryhodnej osoby   a   zamietnutí   žiadosti   o   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru ústavného súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu   nemohlo zasiahnuť do   označených   práv sťažovateľky. Úvahy krajského súdu tak po skutkovej, ako aj právnej stránke hodnotí ústavný súd ako rozumne odôvodnené, konzistentné a preskúmateľné, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti proti údajne nezákonnému, resp. neodôvodnenému uzneseniu krajského súdu odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne III. ÚS 519/2011, III. ÚS 200/2013) bez toho, aby   sa   bližšie   zaoberal   aj   eventuálnym   porušením   čl.   5   ods.   1   dohovoru,   pretože konkrétnejšie   ustanovenie   [príslušný   odsek   uvedený   pod   písm.   a)   až   f)]   tohto   článku sťažovateľka   (kvalifikovane   zastúpená   advokátkou)   vo   svojej   sťažnosti   petite   riadne neoznačila   (ústavný   súd   je   ním   viazaný   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde), čo možno konštatovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014