znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 373/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co/145/2009-574 z 29. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 200/2010 z 27. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť štátneho podniku L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená   sťažnosť   štátneho   podniku   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co/145/2009-574 z 29. apríla 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 200/2010 z 27. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu K. (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 66/07-439 zo 4. februára 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) zaviazaný vydať a navrátiť   Rímskokatolíckej   cirkvi...   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   nehnuteľný   majetok špecifikovaný vo výroku označeného rozsudku podľa ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení   vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a náboženským   spoločnostiam   a prechode   vlastníctva   k   niektorým   nehnuteľnostiam   (ďalej   len   „zákon   o   navrátení vlastníctva“). Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co/145/2009-574 z 29. apríla 2010 rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti náhrady trov konania účastníkov rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom krajského súdu bolo vo veci   súčasne   pripustené   dovolanie,   ktoré   však   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cdo 200/2010 z 27. februára 2012 zamietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta záver najvyššieho súdu, že rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období rozhodnom na zmiernenie majetkových   krívd   podľa   zákona   o   navrátení   vlastníctva   a   bola   vlastníkom   aj   tých nehnuteľností,   ktoré   boli   v   čase   odňatia   štátom   vedené   v   pozemkových   knihách na Ostrihomskú   arcidiecézu   alebo   na   iný   zahraničný   subjekt   rímskokatolíckej   cirkvi, pretože   toto   tvrdenie   popiera   existenciu   právnej   subjektivity   samostatných   cirkevných subjektov danej im kanonickým právom poukazujúc na to, že v žiadnom reštitučnom spore žalobca nepredložil právne relevantný dôkaz o tom, že na neho prešiel majetok z pôvodného pozemnoknižného   vlastníka   Ostrihomského   arcibiskupstva,   ktorý   do   dnešného   dňa   ako samostatný   cirkevný   právny   subjekt   nezanikol.   Tento   záver   všeobecných   súdov   podľa sťažovateľa   ďalej „popiera   existenciu   právnej   úpravy   nadobúdania   vlastníctva,   ktoré platilo po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 v bývalej ČSR a to Pozemkovoknižný poriadok, vydaný nariadením Ministra spravodlivosti zo dňa 15. 12. 1855, podľa ktorého na nadobudnutie, zmenu alebo zánik vlastníckych práv k nehnuteľnostiam bola nevyhnutná intabulácia, t. j. vklad do pozemkovej knihy“.

Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku zabratia pozemkov Ostrihomského arcibiskupstva na základe ustanovení zákona č. 215/1919 Sb. o zabrání velkého majetku pozemkového v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „záborový   zákon“)   získal   štát „právo   zabratý majetok prideľovať a prenajímať (§ 5) a na akékoľvek nakladanie s týmto majetkom bol potrebný súhlas pozemkového úradu v Prahe (§ 7 záborového zákona ), t. j. Svätá stolica nemala   od   roku   1919   žiadne   práva   vlastnícky   nakladať   s   majetkom   Ostrihomského arcibiskupstva bez súhlasu štátu, skutočnosť, že vytvorila Apoštolskú administratúru v T. a túto   poverila   spravovaním   zabratých   ostrihomských   majetkov,   ktoré   zostali   po   rozpade Rakúsko-Uhorska na území novovzniknutej prvej ČSR nie je možné zamieňať s prevodom alebo prechodom vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, chýba tu intabulačný zápis, pričom   postavenie   samotnej   Apoštolskej   administratúry   v T.   ako   detenčného   dočasného správcu nadobudnutie takéhoto vlastníctva vylučovalo, súhlas zo strany štátu v minulosti daný   na   takýto   prevod   vlastníctva   v   prospech   Apoštolskej   administratúry   nebol   nikdy daný...“. Sťažovateľ súčasne vyslovuje názor, že Svätá stolica z pozície svojho postavenia a v zmysle kanonického práva mohla iba rozhodnúť o tom, pod jurisdikciu ktorého biskupstva (diecézy)   budú   spadať   veriaci   bývajúci   na   konkrétnom   území,   a   nie   rozhodnúť,   ktoré „územie“ bude právne patriť určitému cirkevnému subjektu ako vlastníkovi, a pokiaľ by rozhodovala   o   prevode   vlastníckych   práv   k   nehnuteľným   veciam   nachádzajúcich   sa   na niektorom   území,   musela   by   dodržať   právne   predpisy   štátu,   na   území   ktorého   sa nehnuteľnosti nachádzali, a najmä, tieto nehnuteľnosti by musela predtým vlastniť.

Sťažovateľ   ďalej   namieta   tvrdenie   najvyššieho   súdu,   že „Svätá   stolica   právne odčlenila územia od Ostrihomskej arcidiecézy a pripojila k T. apoštolskej administratúre 2. septembra   1937“,   keďže   aj   po   vydaní   vládneho   nariadenia   č.   204,   ktorým   boli   s účinnosťou od 9. septembra 1937 zrušené všetky nariadenia ministrov s plnou mocou pre správu Slovenska zapodievajúce sa záborom cirkevného majetku, zostali všetky rozhodnutia Pozemkového   úradu   v   Prahe   nezrušené   a   tento   majetok   zostal   naďalej   zabratý   podľa záborového   zákona.   Podľa   názoru   sťažovateľa   apoštolská   konštitúcia „Ad   ecclesiastici regiminis   incrementum“ upravila   ohraničenie   cirkevných   diecéz   v   súlade   s rakúskou   a maďarskou   hranicou,   neriešila   však   žiadne   vlastnícke   vzťahy   k nehnuteľnostiam,   ktoré tvorili územia diecéz. V ďalšej svojej argumentácii sťažovateľ poukazuje na znenie návrhu konkordátu z roku 1943 pripravovaného medzi Svätou stolicou a Slovenským štátom, ako aj na „zákon č. 50/1974 ř. n. o úprave vonkajších pomerov katolíckej cirkvi“.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   žalobca   v   hmotnoprávnej   prekluzívnej   lehote do 30. apríla 2006 nepreukázal sťažovateľovi skutočnosti ustanovené § 5 ods.   1 zákona o navrátení vlastníctva, predovšetkým že je oprávnenou osobou podľa § 2 ods.   2 tohto zákona, a tiež nepreukázal ani existenciu niektorého z reštitučných titulov podľa § 3 zákona o   navrátení   vlastníctva,   v   dôsledku   čoho   právo   na   vydanie   nehnuteľných   vecí   zaniklo preklúziou. Sťažovateľ konštatuje, že v jeho právnej veci obidva napadnuté všeobecné súdy porušili „jeho   práva   garantované   mu   Ústavou   Slovenskej   republiky   v   spojení s medzinárodnými dohovormi a listinami o ochrane majetku, práva na spravodlivé súdne konanie a práva uvádzané v tejto sťažnosti“, pričom za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považuje aj „nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia..., ktoré stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané   a   ktoré   nie,   z   akých   listinných   dôkazov   vychádzal   a   ako   sa   vysporiadal s námietkami účastníkov konania, t. j. bolo ústavnou a zákonnou povinnosťou súdov, aby dali   jednoznačnú   odpoveď   na   všetky   námietky   vznesené   v   odvolaní   a   v   dovolaní sťažovateľa“. Napadnutý rozsudok krajského súdu aj rozsudok najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľa   nepresvedčivé,   zjavne   neodôvodnené   a   arbitrárne,   pretože „pre   ich   právne závery   nie   sú   v   konaniach   žiadne   právne   relevantné   dôkazy,   nie   je   kontinuita   medzi vykonanými dôkazmi a zdôvodnením súdov, nakoľko z listinných dôkazov, predložených sťažovateľom vyplýva iný skutkový stav, akým súdy zdôvodnili svoje rozhodnutia“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„Práva sťažovateľa L., štátny podnik... podľa článku 20 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1)   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Cdo 200/2010   zo   dňa   27. februára 2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 145/2009-574 zo dňa 29. apríla 2010 porušené boli.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   27.   februára   2012   sp.   zn. 3 Cdo 200/2010 a rozsudok Krajského súdu v Nitre z 29. apríla 2010 sp. zn. 8 Co 145/2009- 574 sa rušia a vracajú na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľových námietok je jeho nesúhlas s právnym posúdením veci vykonaným   krajským   súdom   ako   aj   najvyšším   súdom   v   otázke   vymedzenej   krajským súdom ako po právnej stránke zásadnej, predovšetkým s posúdením právneho nástupníctva žalobcu po pôvodnom pozemkovoknižnom vlastníkovi (Ostrihomskom arcibiskupstve), ako aj   s   posúdením   preukázania   dôvodu   navrátenia   vlastníctva   vo   výzve   doručenej sťažovateľovi v lehote do 30. apríla 2006 podľa § 5 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva.

Právne   posúdenie   otázky   právneho   nástupníctva   žalobkyne   po   Ostrihomskom arcibiskupstve ako evidovanom pozemkovoknižnom vlastníkovi (pzkn. vl. č. 249 pre kat. úz. C.) bolo predmetom dovolacieho prieskumu realizovaného najvyšším súdom v zmysle druhého bodu výrokovej časti rozsudku krajského súdu. Meritórne preskúmanie tejto otázky v rozsudku krajského súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy in fine, v zmysle ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (v okolnostiach prípadu najvyšší súd). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Vzhľadom   na   vyššie   opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci (obdobne III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09, III. ÚS 313/2010).

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn.   3   Cdo   200/2010 z 27. februára 2012 zaujal k otázke právneho nástupníctva   žalobkyne po Ostrihomskom arcibiskupstve takéto stanovisko:

«Podľa   §   2   ods.   2   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva   k nehnuteľným   veciam   podľa   odseku   1   môže   uplatniť   oprávnená   osoba,   ktorou   je registrovaná   cirkev   a   náboženská   spoločnosť   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky vrátane   ich   útvarov,   ktoré   majú   právnu   subjektivitu,   ktorých   nehnuteľná   vec   prešla   do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto ustanovenie v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboženských spoločností odkazuje na zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, ktorý   priznáva   právnu   subjektivitu   všetkým   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam registrovaných štátom (§ 4 ods. 3).

Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z. z. rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú   arcidiecézu   alebo   iný   zahraničný   právny   subjekt   rímskokatolíckej   cirkví. Ostrihomská   arcidiecéza   nemala   k   týmto   majetkom   v   období   odňatia   štátom   už   žiadne práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala 29. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od Ostrihomskej arcidiecézy a pripojila k T. apoštolskej administratúre dňa 2. septembra 1937.

Vzťahy   medzi   Československou   republikou   a   Svätou   stolicou   boli   upravené medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou 17. decembra 1927, ktorá nadobudla platnosť   2.   februára   1928.   Touto   zmluvou   bol   stanovený   spôsob   a   zásady   nového ohraničenia   československých   diecéz.   Podľa   článku   I   tejto   zmluvy   Československá republika uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá stolica zaviazala, že žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a že žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V Článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, že nútená správa nehnuteľných a hnuteľných cirkevných majetkov v Československu je dočasná, až do uzatvorenia dohody určenej v Článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia.

V   súlade   so   zmluvou   Modus   vivendi   Svätá   stolica   Apoštolskou   konštitúciou   „Ad ecclesiastici regíminis incrementum“ z 2. septembra 1937 určila obvody diecéz na území Československej   republiky   tak,   aby   sa   kryli   so   štátnymi   hranicami.   Touto   Apoštolskou konštitúciou   bolo   rozhodnuté   aj   o   rozčlenení   Ostrihomskej   arcidiecézy   tak,   že   územie Ostrihomskej arcidiecézy ležiace na území Československej republiky sa od nej odčlenilo a táto časť prešla na samostatnú cirkevnú jednotku - Trnavskú apoštolskú administratúru. Svätá stolica tým územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla o tom, že hnuteľný   a   nehnuteľný   majetok   na   území   Československej   republiky   patriaci   pôvodne Ostrihomskej arcidiecéze pripadá T. apoštolskej administratúre, ktorá mala sídlo v T. Aj   ďalšie   Apoštolské   konštitúcie   „Praescriptionum   sacrosancti“   a   „Qui   divino“ potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz s československými Štátnymi hranicami a sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 2000 (článok 3 ods. 2 a článok 19), Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. (§ 6 ods. 1 písm. g/).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty je   nepochybné,   že   v   období   rozhodnom   pre   zmiernenie   niektorých   majetkových   krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na   Slovensku   na   základe   právneho   nástupníctva   podľa   územného   princípu   vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú arcidiecézu. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky a v iných rozhodnutiach, napr. vo veci sp. zn. 3 Cdo 119/2002, sp. zn.   2   Cdo   208/2009,   pričom   vo   veci   sp.   zn.   2   Cdo   208/2009   v   dôsledku   ústavnej sťažnosti žalovaného rozhodoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 25. mája 2011 sp. zn. IV. ÚS 216/2011 sťažnosť, v ktorej žalovaný namietal porušenie jeho základných   práv,   spočívajúce   okrem   iného   v   nesprávnosti   riešenia   otázky   právneho nástupníctva žalobkyne po pôvodnom vlastníkovi nehnuteľnosti Ostrihomskej arcidiecéze dovolacím   a   odvolacím   súdom,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Rovnako rozhodol   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z   21.   mája   2009   sp.   zn. III. ÚS 142/2009 o ústavnej sťažnosti žalovaného vo veci Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 232/2007.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   rámci,   ktorý   bol   vymedzený   nastolením   otázky zásadného právneho významu, sa žalovanému v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.».

Citované   právne   posúdenie   otázky   právneho   nástupníctva   žalobkyne po Ostrihomskom arcibiskupstve ako oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva   tak,   ako   to   je   uvedené   v   odôvodnení   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý v okolnostiach   sťažovateľovej   veci   len   potvrdzuje   právny   názor   vyslovený   v   rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na účel zákona o navrátení vlastníctva, ktorým je   pri   registrovaných   cirkvách   zmiernenie   následkov   majetkových   krívd   a   iných   krívd, ku ktorým došlo v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990. Tieto krivdy spočívali v porušovaní všeobecne uznávaných základných práv zo strany štátu v označenom období. Zmyslom   reštitučného   zákonodarstva   vo   všeobecnosti   je   uľahčiť   oprávneným   osobám dosiahnutie   ich   zápisu   ako   vlastníkov   v   katastri   nehnuteľností   v   (nepochybne   častých) prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody nedbal ani na platné právo. Zmyslom   zákona   o   navrátení   vlastníctva   však   nemôže   byť   znemožnenie   nadobudnutia (resp. navrátenia) vlastníckeho práva registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky   (vrátane   ich   jednotlivých   útvarov)   k   tomu nehnuteľnému majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu alebo obce v období neslobody spôsobom uvedeným v § 3 zákona o navrátení vlastníctva, ale dosiahnutie takého právneho stavu   usporiadania   majetkových   práv   k   týmto   nehnuteľnostiam,   aký   by   nepochybne existoval, ak by zavŕšeniu procesov vyporiadania a správy nehnuteľných majetkov v rámci zmien   organizačných   útvarov   rímskokatolíckej   cirkvi   nezabránilo   obdobie   neslobody, ktorého následky majú byť uvedeným zákonom zmiernené. Uvedený zmysel a účel zákona o   navrátení   vlastníctva   (ale   v   zásade   aj   celého   reštitučného   zákonodarstva)   vyplýva   z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené a v jednotlivých prípadoch spravidla odôvodňujú extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne opísal historicko-právny vývoj vzťahov   rímskokatolíckej   cirkvi   k štátu   v   období   po vzniku   Československej   republiky (ďalej len „ČSR“) a sformuloval dôvody zodpovedajúce racionálnej právnej argumentácii svedčiace o právnom nástupníctve žalobkyne ako organizačného útvaru Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku po pôvodne zapísanom pozemkovoknižnom vlastníkovi. Najvyšší súd pritom   poukázal   aj   na   vlastnú   ustálenú   judikatúru   (sp.   zn.   3   Cdo   119/2002   a sp.   zn. 2 Cdo 208/2009)   a   tiež   aj   na   súvisiacu   judikatúru   ústavného   súdu   (III.   ÚS   142/2009 a IV. ÚS 216/2011).

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor všeobecného súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Samotný   výklad príslušných   ustanovení   zákona   o   navrátení   vlastníctva   cirkvám   a   náboženským spoločnostiam teda patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov.

Námietka   sťažovateľa   spočívajúca   v   nepreukázaní   dôvodu   navrátenia   vlastníctva vo výzve   doručenej   sťažovateľovi   podľa   §   5   ods.   1   zákona   o navrátení   vlastníctva, následkom   čoho   došlo   k   zániku   práva   na   navrátenie   vlastníctva   preklúziou,   nebola sťažovateľom   v dovolacom   konaní   uplatnená.   Je   zrejmé,   že   sa   tak   stalo   z dôvodu pripustenia   dovolacieho   prieskumu   len   vo   vzťahu   k inej   otázke   považovanej   krajským súdom za otázku zásadného právneho významu. Ústavný súd vzhľadom na neprípustnosť dovolania v tejto otázke považoval prieskum ústavnej konformity rozsudku krajského súdu v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   (na   ktorého   odôvodnenie   krajský   súd   odkázal) za prípustný a lehotu ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde voči rozsudku krajského súdu považoval za zachovanú, keďže vzhľadom na najvyšším súdom realizované dovolacie   konanie,   v   priebehu   ktorého   bola   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vylúčená, bola sťažnosť podaná v lehote na jej podanie proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplývajúcej   z   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde. V súvislosti s pripustením ústavného prieskumu meritórneho posúdenia nastolenej právnej otázky mal ústavný súd na zreteli predovšetkým účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s odôvodnením okresného súdu   s   poukazom   na   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), ústavný súd k opísanej námietke sťažovateľa uvádza relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu:

„K námietke žalovaného, že výzva žalobcu bola nejasná a neurčitá súd uvádza, že z písomnej výzvy žalobcu zo dňa 7. 4. 2006 doručenej žalovanému dňa 12. 4. 2006 (čl. 52 v spise)   vyplýva,   že   sa   domáha   vydania   a   navrátenia   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. C. (teraz K.), ktoré špecifikoval v prílohe k tejto výzve, podľa ich   zápisu   v   pozemnoknižnej   vložke   č.   249,   pričom   označil   identifikáciu   parciel   č. 2835/2006 zo dňa 31. 1. 2006 ako aj výpisom z LV č. 2617. Z identifikácie týchto parciel vyplýva, že sa jedná o nehnuteľnosti pôvodne vedené v pozemnoknižnej vložke č. 249 kat. úz. C. vytvorené z jednotlivých parciel a v súčasnej dobe zapísané ako parcely č. 12747 - lesné pozemky o výmere 22600 m2, parc. č. 12593 - lesné pozemky o výmere 4839 m2, parc. č. 12638 - lesné pozemky o výmere 21816 m2 vedené na vlastníka S. š. p. Navrhovateľ pri podávaní   výzvy   vychádzal zo zápisov   pozemnoknižnej vložky   č.   249 v k.   ú.   C.,   pričom posledný zápis bol vykonaný 1. 4. 1955, na základe ktorého bolo zavkladované vlastnícke právo v prospech Československého štátu - štátny majetok, národný podnik v B. (prídelová listina Čd. 144/1955), ktorú výzvu doručil žalovanému dňa 12. 4. 2006, teda v zákonom stanovenej lehote, teda do 30. 4. 2006.

Z   pozemnokniženej   vložky   č.   249   pre   k.   ú.   C.   vyplýva,   že   ako   vlastník   týchto nehnuteľností bolo vedené Ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré je zapísané pod poradovým číslom I. Pod por. č. 13, ad 1 sa nachádza zápis podľa čd. 144/1955, z ktorého vyplýva, že podľa prídelovej listiny Okresného národného výboru v H. zo dňa 15. 3. 1955 sa vkladá vlastnícke právo titulom prídelu pre: Československý štát - štátny majetok, národný podnik v B., operatívna správa.

Vychádzajúc   zo   všetkých   skutočností   a   dôkazov   súd   dospel   k   záveru,   že   žalobca výzvou zo dňa 7. 4. 2006 uplatnil svoje právo včas, v zákonom stanovenej lehote do 30. 4. 2006.   Nebol   sporný   ani   predmet,   ktorého   sa   žalobca   domáhal,   vydania   navrátenia vlastníctva, keď sa jednalo o nehnuteľnosti pôvodne zapísané v k. ú. C., v pozemnoknižnej vložke č. 249 a v súčasnej dobe vedené na LV č. 2617 Správy katastra K. pre k. ú. K.. Žalobca   v   zákonom   stanovenej   lehote   uviedol   dôvod,   podľa   ktorého   si   uplatňuje   svoj reštitučný nárok. V písomnej výzve označil tento dôvod § 3 ods. 1 písm. c), keď k odňatiu vlastníctva došlo postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Táto skutočnosť vyplýva i z pripojenej pozemnoknižnej vložky č. 249 pre k. ú. C. uvedené pod   radovým   č.   12   ad.   1   častí   B.   Vlastníctvo,   ktorá   bola   pripojená   k   písomnej   výzve. Tvrdenie žalovaného, že pozemnoknižná vložka resp. nejaké listiny v obálke boli zaslané odštepnému závodu žalovaného – P., súd považoval za irelevantné, keďže tento ak mu to bolo doručené to mal postúpiť žalovanému. Súd poznamenáva k samotnej výzve, že túto nemožno posudzovať absolútne striktne, pretože by to bolo v rozpore s cieľom a účelom reštitučných zákonov.“

Ústavný súd sa v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal prípadmi, v ktorých bola právne posudzovaná otázka určitosti výzvy na vydanie nehnuteľností   podľa   reštitučných   predpisov   (napr.   II.   ÚS   419/09,   IV.   ÚS   419/09, I. ÚS 12/2010,   I.   ÚS   250/2010).   Podľa   názoru   ústavného súdu   interpretácia   § 5 ods.   1 zákona   o   navrátení   vlastníctva   okresným   súdom   a   krajským   súdom   nevykazuje   také nedostatky, aby ju bolo možné označiť za arbitrárnu. V už citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu sú dostatočným a jednoznačným spôsobom uvedené dôvody, pre ktoré treba ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva interpretovať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým bolo podľa názoru ústavného súdu zároveň ústavne konformným spôsobom odpovedané aj na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej toto zákonné ustanovenie treba vykladať a uplatňovať odlišne. V každom prípade uvedený postup   krajského   súdu   s   prihliadnutím   na   znenie   §   219   ods.   2   OSP   nemožno   pri odôvodňovaní   jeho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   považovať   za   zjavne neodôvodnený. Všeobecné súdy aplikovali v danom prípade právny výklad relevantných noriem aj s ohľadom na súvisiace právne normy, ktoré tvoria súčasť právneho poriadku (najmä   Občianskeho   zákonníka).   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom okresného súdu a krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. Predmetný právny výklad okresného súdu, ku ktorému sa pripojil aj krajský súd, takéto nedostatky nevykazuje.

Podľa názoru ústavného súdu sa všeobecné súdy v sťažovateľovom prípade riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadali so všetkými otázkami podstatnými pre ich rozhodnutie   z hľadiska   právneho posúdenia   veci.   K   tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd vo vzťahu k jednotlivým sťažovateľom namietaným skutočnostiam.

Na   základe uvedeného teda   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 200/2010 z 27. februára 2012 ani rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co/145/2009-574 z 29. apríla 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi namietanými rozhodnutiami a uvedenými právami, čo viedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto   časti   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

S porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru   sťažovateľ   spája   aj   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, III. ÚS 313/2011).

Ak teda v označenom konaní nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   neprichádza   potom   do   úvahy   ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práv sťažovateľa ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   81/00, II. ÚS 63/03,   I.   ÚS   130/06,   I.   ÚS   371/06).   Keďže   v   sťažovateľovom   prípade   boli ustanovenia   zákona   o   navrátení   vlastníctva   aplikované ústavne   konformným   spôsobom, nemohlo v označenom konaní dôjsť k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Za daných okolností ústavný súd vo vzťahu k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu dospel   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k záveru   o   jej   zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012