znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 373/2011-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť J. Š., Č., zastúpeného JUDr. S. Z., Advokátska kancelária, Č., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co/39/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co/39/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. Š. p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Žiline p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský   súd   v   Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   Š.   trovy   konania   v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu   JUDr. S.   Z.,   Advokátska   kancelária, Č.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 373/2011-10 z 13. septembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. Š., Č. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co/39/2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na náhradu škody podaným Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) 12. augusta 1996 domáhal voči odporcovi zaplatenia istiny s príslušenstvom.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 30. apríla 1998, ktorý bol na základe odvolania odporcu zrušený rozhodnutím krajského súdu zo 17. marca 1999 a vec vrátená okresnému súdu na nové konanie. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že toto rozhodnutie krajského súdu bolo písomne vyhotovené po dobe dlhšej ako štyri mesiace.

Nasledujúci   rozsudok   okresného   súdu   z 20.   júna   2000   bol   na   základe   odvolania odporcu opätovne zrušený   a vec vrátená okresnému súdu na nové konanie rozhodnutím krajského   súdu   z 11.   septembra   2001.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   bolo   predmetné rozhodnutie krajského súdu písomne vyhotovené s odstupom až siedmich mesiacov.Ďalší   rozsudok   okresného   súdu   z 24.   októbra   2006   napadol   odporca   odvolaním podaným 16. januára 2007. Sťažovateľ uviedol, že v odvolacom konaní vykonal krajský súd 29. apríla 2009 pojednávania, no od tohto dátumu „nebol o žiadnom úkone zo strany súdu informovaný“. Sťažovateľ dodal, že následne bez prítomnosti účastníkov konania krajský vyhlásil 30. marca 2010 rozsudok, o čom sa sťažovateľ dozvedel na základe telefonickej žiadosti a nahliadnutím do spisového materiálu.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   sťažnosťou   zo 4.   marca   2011   žiadal   predsedu krajského súdu o doručenie písomného vyhotovenia rozsudku, no do dňa spísania sťažnosti podanej ústavnému súdu mu nebol predmetný rozsudok doručený.

V uvedenom postupe krajského súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy garantujúceho mu rýchlu a účinnú ochranu jeho práv. Vychádzajúc z uvedenej argumentácie v závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co/39/2007, prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd prostredníctvom   svojho   podpredsedu,   ktorý   odkázal na stanovisko   predsedu   príslušného senátu.   Predmetné   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu   28.   októbra   2011   obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania a bola v ňom konštatovaná právna nenáročnosť posudzovaného konania týkajúceho sa uplatneného nároku na náhradu škody   z titulu „vadne   vykonanej   opravy   –   výmeny   rozvodového   remeňa   na   motorovom vozidle značky P.“.   Na druhej strane vyjadrenie poukázalo na skutkovú zložitosť veci, ktorú   krajský   súd   odôvodnil   takto: „Predmetné   motorové   vozidlo   si   navrhovateľ   dal opraviť   v   rakúskej   opravovni   značky   P.   s   tým,   že   pre   účely   vykonania   znaleckého dokazovania, za účelom preukázania jeho tvrdenia o spôsobení škody odporcom predložil iba niektoré súčasti poškodeného motora -polomotor s namontovanými piestami, ojnicami, kľukovým hriadeľom, na bloku motora chýbal indentifikačný znak. Pre účely dokazovania znalcovi zo strany navrhovateľa nebolo dodané rozvodové ústrojenstvo, rozvodový remeň, napínaky   a   ostatné   príslušenstvo   motora.   Znalec   v   znaleckom   posudku   vychádzal   iba z tvrdenia navrhovateľa, že došlo k roztrhnutiu rozvodového remeňa, ku ktorému mohlo dôjsť   neodborným   vykonaním   výmeny   rozvodového   remeňa   odporcom   -   k   preskočeniu ozubenia napr. v dôsledku nedostatočného napnutia remeňa napínacou kladkou a pod. Až v priebehu ďalšieho dokazovania sa podstatnou stala i otázka, či k poruche motora nedošlo aj v dôsledku inej príčiny vzhľadom k postaveniu ventilov a piestov po poškodení motora s prihliadnutím aj na listinný dôkaz predložený odporcom – A. s.r.o. P., v dôsledku čoho malo byť doplnené znalecké dokazovanie výsluchom znalca v rámci odvolacieho konania.“Krajský súd dôvodil, že prieťahy v konaní boli spôsobené nedostatočnou dôkaznou iniciatívou   účastníkov   konania   a   nedostatkami   týkajúcimi   sa   znaleckého   dokazovania. Poukázal tiež na prieťahy, ktoré boli podľa jeho názoru spôsobené sťažovateľom, pričom argumentoval: „Napríklad   dňa   8.1.2002   bol   stanovený   TP   na   deň   10.10.2002,   pričom navrhovateľ dňa 8.10.2002 žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že právne zastúpenie prevzal JUDr. J. V. Dňa 17.1.2003 navrhovateľ sa odvolal proti uzneseniu okresného súdu o   zložení   preddavku   na   znalecké   dokazovanie   aj   napriek   tomu,   že   na základe   výzvy okresného   súdu   zo   dňa   21.10.2002   dal   navrhovateľ   podnet   na   doplnenie   znaleckého dokazovania.   Dňa   29.6.2007   bola   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľa o odročenie pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky. Pokiaľ bol stanovený nový TP na deň   9.10.2007,   dňa   24.9.2007   bola   doručená   žiadosť   JUDr.   J.   V.   o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s inými pojednávaniami v ten deň.“

V závere krajský súd zhrnul: „Ak možno hodnotiť prieťahy v konaní, tieto vznikli v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu v súvislosti s vykonaním znaleckého dokazovania v konaní, ktoré má viaceré príčiny (nedodanie potrebného materiálu pre účely dokazovania, zdĺhavé znalecké dokazovanie, slabšia dôkazná iniciatíva účastníkov konania pri zadávaní návrhov na znalecké dokazovanie a pod.).“

V liste krajský súd vyjadril aj súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   5.   decembra   2011   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.   Vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského   súdu   sťažovateľ   uviedol,   že   krajský   súd   sa   v predmetom   stanovisku   vôbec nevyjadril k podstate sťažnosti, a síce k dôvodom neprimeraného časového odstupu medzi prijatím jeho rozsudku a jeho písomným vyhotovením (doba viac ako jeden a pol roka).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   preskúmal   na   vec   sa   vzťahujúci   súdny   spis   a dospel   k   týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Krajský súd o odvolaní odporcu podanom 10. júla 1998 proti rozsudku okresného súdu   z 30.   apríla   1998   a   predloženom   krajskému   súdu   10.   septembra   1998   rozhodol na vykonanom   pojednávaní   17.   marca   1999,   na   ktorom   svojím   uznesením   predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Uznesenie krajského súdu so spisovým materiálom bolo prvostupňovému súdu doručené 3. augusta 1999 a advokátovi sťažovateľa bolo uznesenie doručené 23. augusta 1999.

Krajský súd o odvolaní odporcu podanom 11. októbra 2000 proti rozsudku okresného súdu z 20. júna 2000 a predloženom krajskému súdu 1. februára 2001 rozhodol uznesením z 11.   septembra   2001,   ktorým   predmetný   rozsudok   zrušil   a vrátil   vec   okresnému   súdu na ďalšie   konanie.   Uznesenie   krajského   súdu   so   spisovým   materiálom   bolo prvostupňovému súdu doručené 16. apríla 2002 a advokátovi sťažovateľa bolo uznesenie doručené 24. júna 2002.

Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľa   podanom   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 12. decembra 2002, ktorým bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania súvisiace s doplnením znaleckého dokazovania a predloženom krajskému súdu 31. januára 2003   rozhodol   uznesením   z 28.   augusta   2003,   pričom   toto   bolo   okresnému   súdu so spisovým materiálom predložené 10. novembra 2003.

Okresný súd 24. októbra 2006 prijal vo veci rozsudok, ktorý napadol 16. januára 2007   odvolaním   odporca.   Spisový   materiál   bol   krajskému   súdu   predložený   5.   februára 2007.Krajský   súd   12.   februára   2007   adresoval   sťažovateľovi   výzvu,   aby   sa   vyjadril k podanému odvolaniu odporcu.

Sťažovateľ a jeho právny zástupca   podaním z 27. júna 2007 ospravedlnili svoju neúčasť na určenom termíne pojednávania – 11. júl 2007. Krajský súd v uvedenom termíne vykonal pojednávanie, ktoré pre účely opätovného predvolania účastníkov konania odročil. Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   z 20.   septembra   2007   požiadal o ospravedlnenie neúčasti a odročenie pojednávania určeného na 3. október 2007 z dôvodu kolízie tohto termínu s inými pojednávaniami vo veci jeho klientov. Krajský súd vykonal 3. októbra 2007 pojednávanie, ktoré z dôvodu neprítomnosti odporcu odročil na neurčito pre účely   opätovného   predvolania   účastníkov   konania   (sťažovateľ   sa   pojednávania zúčastnil).

Krajský súd vykonal 21. novembra 2007 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili právni zástupcovia účastníkov konania. Krajský súd pojednávanie odročil na neurčito pre účely doplnenia dokazovania výsluchom znalca.

Krajský súd vyzval 6. decembra 2007 účastníkov konania na zaplatenie preddavku na trovy konania spojené so znaleckým dokazovaním, ktorí ho uhradili v priebehu decembra 2007.Krajský   súd   vykonal   10.   septembra   2008   pojednávanie,   ktoré   z dôvodu neprítomnosti   znalca   odročil   na   neurčito   pre   účely   predvolania   znalca   a doplnenia znaleckého   posudku   (písomnosť   obsahujúca   predvolanie   nebola   znalcovi   doručovaná, v spise   sa   nenachádza   žiaden   doklad   preukazujúci,   že   by   bol   krajský   súd   doručovanie realizoval).

Krajský súd vykonal 29. apríla 2009 pojednávanie, na ktoré sa nedostavil predvolaný znalec (zásielka adresovaná znalcovi obsahujúca predvolanie na pojednávanie sa vrátila 7. mája 2009 nedoručená s označením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“). Krajský súd   pojednávanie   odročil   pre   účely   doručenia   žiadosti   znalcovi   o doplnenie   znaleckého posudku.

Krajský súd bez nariadenia ústneho pojednávania   31. marca 2010 prijal rozsudok, ktorým   prvostupňový   rozsudok   v napadnutej   časti   zmenil   tak,   že   návrh   sťažovateľa zamietol.   Toto   rozhodnutie   krajského   súdu   spolu   so   spisovým   materiálom   bolo prvostupňovému súdu doručené 18. augusta 2011. Advokátovi sťažovateľa bolo uznesenie doručené 12. augusta 2011 a k uvedenému dňu bolo konanie právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ   ide   o základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy, je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza zo skutočnosti, že ani ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z povinnosti súdov konať bez zbytočných   prieťahov   žiadnu   vec,   ktorej   môže   byť   poskytnutá   súdna   ochrana   (pozri I. ÚS 70/98).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokovávanej veci jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľa   (1),   ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup krajského súdu (3).

1. Predmetom   konania je uplatnený nárok na náhradu   škody   spôsobenú vadným vykonaním   diela   (opravy   osobného   motorového   vozidla   na   základe   uzavretej zmluvy   o dielo).   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   vec   sťažovateľa   nemožno hodnotiť po právnej stránke ako zložitú, pretože tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou úpravou a tiež príslušnou judikatúrou. Pokiaľ ide o hľadisko   skutkovej   zložitosti   veci,   ústavný   súd   neakceptoval   argumentáciu krajského   súdu,   ktorý   zložitosť   veci   z uvedeného   aspektu   opieral   o potrebu vykonania   znaleckého   dokazovania.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že znalecké dokazovanie bolo vykonané v celom rozsahu v rámci prvostupňového konania   a v odvolacom   konaní   krajský   súd   od   zámeru   doplniť   ho   napokon upustil.   V tomto   kontexte   pozornosti   ústavného   súdu   neušlo,   že   na   to,   aby k takémuto záveru dospel, potreboval krajský súd neprimeranú dobu 11 mesiacov s absenciou akéhokoľvek procesného úkonu súdu, ktorá   jednoznačne vykazuje pasivitu krajského súdu v označenom období. Pojednávanie vykonané 29. apríla 2009 totiž krajský súd odročil pre účely doručenia žiadosti znalcovi o doplnenie znaleckého posudku a až 31. marca 2010 prijal krajský súd rozsudok, v ktorom uviedol,   že   dospel   k záveru, „že   je   možné   vo   veci   rozhodnúť   i bez   takto doplneného znaleckého dokazovania“.

Judikatúra   štrasburských   orgánov   ochrany   práva   aplikujúc kritérium   významnosti veci   z pohľadu   sťažovateľa   diferencuje   posudzovanie   primeranosti   plynulosti   konania do troch skupín v závislosti od potreby rýchlosti rozhodovania. Ide o konania vyžadujúce si:

- primeranú rýchlosť,

- osobitnú rýchlosť,

- výnimočnú rýchlosť.

V prípade   konaní   týkajúcich   sa   vecí   spojených   s prostriedkami   na   živobytie sťažovateľa,   medzi   ktoré   patria   aj   žaloby   o náhradu   škody   (pozri   rozhodnutie   vo   veci Havala c. Slovenská republika z 12. novembra 2002), vyžadujú štrasburské orgány ochrany práva   od   vnútroštátnych   súdnych   orgánov   osobitnú   rýchlosť   konania.   Aj   ústavný   súd pri posudzovaní   veci   sťažovateľa   vychádzal   z   kritéria   osobitnej   rýchlosti   požadovanej v prípadoch konaní o náhradu škody.

2. V   rámci   posúdenia   druhého   kritéria   používaného   pri   hodnotení   prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní zistil ústavný súd určité okolnosti signalizujúce nedostatočnú   aktivitu   sťažovateľa   ako   účastníka   konania.   Išlo   o   prípad,   keď   z dôvodu ospravedlnenej   neúčasti   sťažovateľa   a jeho právneho   zástupcu   na pojednávaní konanom 11. júla 2007 odročil krajský súd pojednávanie a tiež o prípad, keď z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa   bolo   odročené   pojednávanie   vykonané

3. októbra   2007.   Tieto   ojedinelé   okolnosti   však   nemali   výraznejší   negatívny   dopad na plynulosť postupu posudzovaného konania.  

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup krajského súdu.

V rámci   označeného   kritéria   ústavný   súd   zohľadnil   predovšetkým   požiadavku osobitnej   rýchlosti   konania   kladúcu   vyššie   nároky   na   aktivitu   konajúceho   súdu a sprísňujúcu hodnotenie jeho prípadnej nečinnosti v priebehu súdneho konania.

Ústavný súd po preskúmaní postupu krajského súdu v posudzovanom konaní dospel k   záveru,   že   závažnými   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania,   boli   početné obdobia nečinnosti, v ktorých krajský súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Už v prvotnej fáze konania sa vyskytlo obdobie pasivity krajského súdu, ktorému bolo   10.   septembra   1998   predložené   podané   odvolanie   spolu   so   spisovým   materiálom, pričom   o ňom   rozhodol   s neprimeraným časovým odstupom   6 mesiacov,   a to 17. marca 1999, pričom spisový materiál vrátil prvostupňovému súdu pre potreby ďalšieho konania takisto po uplynutí neprimeranej doby viac ako 4 mesiacov, 3. augusta 1999. V označenom období   prihliadnuc na potreby naštudovania veci, prípravy pojednávania a   písomného vyhotovenia   rozhodnutia   ústavný   súd   aritmeticky   kvantifikoval   pasivitu   krajského   súdu rozsahom približne 7 mesiacov.

Aj   v ďalšej   etape   konania   došlo   zo   strany   krajského   súdu   k narušeniu   plynulosti konania, keď o odvolaní, ktoré mu bolo so spisovým materiálom predložené 1. februára 2001, rozhodol s odstupom až 7 mesiacov   na pojednávaní konanom 11. septembra 2001 a spisový materiál vrátil okresnému súdu pre potreby ďalšieho konania až po uplynutí doby takmer   7   mesiacov,   a to   16.   apríla   2002.   Rovnako,   ako   v predchádzajúcom   prípade, zohľadnil ústavný súd časové nároky korešpondujúce potrebám naštudovania veci, prípravy pojednávania a písomného vyhotovenia rozhodnutia a   v označenom období kvantifikoval zistenú nečinnosť dobou 11 mesiacov.

Krajský súd nepostupoval aktívne ani po uplatnení ďalšieho opravného prostriedku, ktorý mu bol spolu so spisovým materiálom predložený na prerokovanie 31. januára 2003, pretože rozhodol s neadekvátnym časovým odstupom 7 mesiacov. Postupujúc analogicky ako v predchádzajúcich prípadoch ústavný súd v danom období časovo vyčíslil pasivitu krajského súdu dobou 4 mesiace.

Ústavný súd najzávažnejšie nedostatky v postupe krajského súdu zistil v záverečnej etape   konania,   ktorá   nasledovala   po   predložení   odvolania   podaného   proti   meritórnemu rozsudku okresného súdu z 24. októbra 2006.

Krajský súd zostal nečinný bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, a to v období od decembra 2007, keď účastníci konania uhradili preddavok na trovy znaleckého dokazovania, do vykonania hlavného pojednávania 10. septembra 2008, ktoré bolo navyše odročené z dôvodu súdom zavinenej neprítomnosti znalca, ktorému krajský súd   nezaslal predvolanie na pojednávanie. Okrem nečinnosti predstavujúcej približne 6 mesiacov (podľa vymedzenia   ústavného   súdu)   bolo   teda   uvedené   obdobie   poznačené   aj   nesústredným postupom krajského súdu.

Ako neprimeraný kvalifikoval ústavný súd aj časový odstup 7 mesiacov, s ktorým vykonal krajský súd ďalšie pojednávanie, a to 29. apríla 2009. V danom období ako ničím neodôvodnenú nečinnosť kvalifikoval ústavný súd dobu 5 mesiacov. Rovnako ústavný súd neakceptoval neprimerane široký časový odstup vykonania ďalšieho pojednávania v termíne 31.   marca   2010   a v danom   úseku   dĺžku   nečinnosti   vyhodnotil   ústavný   súd   rozsahom 9 mesiacov.

Napokon   ako   obdobie   neodôvodnenej   nečinnosti   posúdil   ústavný   súd   postup krajského súdu, ktorý písomné vyhotovenie svojho rozhodnutia vydaného 31. marca 2010 doručil sťažovateľovi po uplynutí absolútne neakceptovateľnej doby viac ako 16 mesiacov. Podľa   posúdenia   ústavného   súdu   s prihliadnutím   na   ustanovenie   §   158   ods.   5   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) predpisujúce lehotu 30 dní na vyhotovenie a odoslanie rozhodnutia účastníkovi konania kvantifikoval ústavný súd hrubú nečinnosť v danom prípade dobou v rozsahu 15 mesiacov. Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   odvolacieho   konania,   bol   postup   krajského   súdu   a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku zistených období nečinnosti (v celkovej dĺžke 4 rokov a 9 mesiacov), ako aj v dôsledku svojho nesústredeného postupu.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu porušené bolo.

Vzhľadom na skutočnosť právoplatného skončenia veci sťažovateľa sa ústavný súd návrhom   sťažovateľa   na   uloženie   príkazu   konať   v intenciách   čl.   127   ods.   2   ústavy nezaoberal.

Nad rámec na tomto mieste ústavný súd poznamenáva bez toho, aby sa zaoberal jej opodstatnenosťou, že argumentácia krajského súdu obsiahnutá v jeho vyjadrení, v rámci ktorej   krajský súd namietal nesplnenie podmienky   prípustnosti   sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi príslušného súdu), sa javí za zistených okolností (celková pasivita krajského súdu v rozsahu takmer 5 rokov) ako zjavne neprimeraná.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ takto: „v danom prípade, kde sa jedná o majetkové právo, prieťahmi zo strany súdu bola mu   spôsobená   mnohonásobne   vyššia   škoda.“ Vychádzajúc   z uvedeného   považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančného   zadosťučinenia sumu 15 000 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   tejto   otázky   zohľadnil   časový   rozsah   a početnosť vyskytujúcich   sa   pasívnych   období   v   konaní   krajského   súdu,   pričom berúc   do   úvahy predmet konania na krajskom súde a všetky okolnosti daného prípadu považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku bližšie nešpecifikoval.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia   a   podanie   sťažnosti)   v   súlade   s   §   1   ods.   3,   §   9,   §   11   ods.   3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume 123,50 €, k tomu tiež režijný paušál 7,41 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnych služieb. Za tieto dva úkony vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) vrátane režijného paušálu v danom prípade prislúcha odmena v celkovej sume 261,82 €.

Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   sťažovateľa   k stanovisku   krajského   súdu,   ústavný   súd za tento   úkon   právnej   služby   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   nepriznal,   pretože   ho nepovažoval   za   také,   ktoré   by   výraznejšou   mierou   prispelo   k objasneniu   okolností relevantných pre rozhodovanie ústavného súdu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012