znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 373/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. T., P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina vydaným 11. decembra 2007 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   Cb   59/2004   v   spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline vydaným 26. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 159/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009 doručená sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Cb 59/2004-175 z 11. decembra 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vydaným 26. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 159/2008.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval od 31. augusta 2004   ako   navrhovateľ   v   konaní   okresného   súdu,   ktorého   predmetom   bolo   vydanie bezdôvodného   obohatenia   odporcom.   K   bezdôvodnému   obohateniu   odporcu   v   sume 400 000   Sk   malo   dôjsť   tým,   že   uvedenú   čiastku   zaplatenú   ako   zálohu   kúpnej   ceny po uzavretí kúpnej zmluvy a po zaplatení kúpnej ceny sťažovateľovi nevrátil.

Platobný rozkaz vydaný okresným súdom odporca napadol odporom a vzájomným návrhom z 19. septembra 2005 v ďalšom priebehu konania navrhol, aby okresný súd určil jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, aby uložil sťažovateľovi povinnosť tieto nehnuteľnosti vypratať oproti povinnosti odporcu   zaplatiť sťažovateľovi   sumu   972 138 Sk   a   aby   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   vydať   odporcovi bezdôvodné obohatenie v sume 240 000 Sk s príslušenstvom.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   20   Cb   59/2004-175   z   11.   decembra   2007   návrh sťažovateľa   zamietol   a   vzájomnému   návrhu   odporcu   takmer   v   plnom   rozsahu   vyhovel (nevyhovel len v otázke času, za ktorý je sťažovateľ povinný zaplatiť úroky z omeškania z bezdôvodného obohatenia v sume 240 000 Sk).

Okresný súd posúdil kúpnu zmluvu uzavretú 2. októbra 2002 medzi sťažovateľom a odporcom ako absolútne neplatnú. Dôvodom mala byť snaha oboch účastníkov zmluvy obchádzať   zákon   ukladajúci   povinnosť   zdaniť   odplatný   prevod   nehnuteľností, ako aj dokazovaním   ustálený   skutkový   záver,   že   kúpna   cena   bola   dohodnutá   v   sume 972 138 Sk, a nie v sume 572 138 Sk, ako to bolo zachytené v texte zmluvy.

Okresný   súd   po   vykonaní   dokazovania   neposúdil   žalovanú   sumu   400 000 Sk ako zálohu,   ale   ako   súčasť   kúpnej   ceny   zloženej   ako   preddavok.   Vychádzal   z   názoru, že je „neprimerané, aby záloha na kúpnu cenu bola stanovená vo výške skoro 70 % ceny nehnuteľností...“. Ako nelogické hodnotil, že „o údajne poskytnutej zálohe nie je v kúpnej zmluve žiadna zmienka“, i to, že „kupujúci mal zaplatiť celú kúpnu cenu pri podpise a nie ako by to bolo logické, len doplatiť rozdiel medzi kúpnou cenou a zálohou“. Považoval za „ťažko   uveriteľné,   že   by   odporca   pri   všeobecne   známom   trende   rastu   cien nehnuteľností v Ž.   (čo   je   notorieta,   ktorú   nie   je   potrebné   dokazovať   a   súdu   je   známa aj z iných sporových   konaní),   predal   nehnuteľnosť   v   centre   Ž.   v   roku   2002   za   cenu o cca 40 000,- Sk nižšiu oproti cene, za akú ju kúpil v roku 1998“. Predložený znalecký posudok, ktorý podľa sťažovateľa tiež mal preukázať, že kúpna cena bola dohodnutá v sume 572 138 Sk, okresný súd zhodnotil tak, že „nestanovil trhovú cenu nehnuteľnosti, ale len tzv. vyhláškovú, ktorá zväčša bola výrazne nižšia ako cena trhová. Skutočnú trhovú cenu nehnuteľnosti v roku 2002 dokumentujú výpovede vypočutých svedkov L. F. a I. B.“.

Podmienky na aplikáciu ustanovenia § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (obchádzanie zákona) v posudzovanom prípade videl okresný súd   v   tom,   že „cena   uvedená   v   písomnom   vyhotovení   Kúpnej   zmluvy   z   2.   10.   2002 nie je okrúhla a   z hľadiska   výšky   dane   z prevodu je najnižšou možnou“. To   poukazuje „na, v dobe   existencie   dane   z   prevodu,   častú   prax   uvádzania   nižšej   ceny   v   písomných vyhotoveniach zmlúv oproti skutočne dojednaným cenám (časť kúpnej ceny bývala platená bez uvedenia v kúpnych zmluvách)“.

Keďže v období po uzavretí spornej kúpnej zmluvy sťažovateľ užíval predmetné nehnuteľnosti, došlo tým podľa okresného súdu k jeho bezdôvodnému obohateniu na úkor odporcu, pričom výšku obohatenia okresný súd ustálil na základe mesačného nájomného, ktoré   sťažovateľ   platil   pred   uzavretím   kúpnej   zmluvy   odporcovi   na   základe   dovtedy existujúceho nájomného vzťahu.

Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Zdôvodnil ho v prvom rade tvrdením, že vo veci nekonal zákonný sudca. Okresný súd totiž podľa jeho názoru „v rozpore s jeho poučovacou povinnosťou vyzval odporcu na odstránenie vád podania spočívajúcich v hmotnom práve a vyzval odporcu na odstránenie vád podania. Táto výzva súdu narušila procesnú rovnosť strán, no súd aj napriek tomuto pochybeniu vo veci konal a o protinávrhu odporcu rozhodol.“. Aj keď sťažovateľ podal námietku zaujatosti, okresný súd na ňu podľa § 15a ods. 5 v spojení s § 14 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   neprihliadal,   pretože   dôvod zaujatosti mal spočívať len v procesnom postupe.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP sťažovateľ   odôvodnil   aj   tvrdením,   že   vzájomný   návrh   odporcu   mal   byť   vylúčený na samostatné konanie, «vec mala byť správne zapísaná do registra „C“ a vo veci mal byť zákonný sudca rozhodujúci občianskoprávne a nie obchodnoprávne veci, pretože vo vzťahu k nehnuteľnostiam a určeniu vlastníckeho práva sa jedná o absolútny neobchod bez ohľadu na postavenie/charakter účastníkov konania».

Okresný   súd   tiež   podľa   sťažovateľa   neúplne   zistil   skutkový   stav   veci,   pretože nevykonal   navrhované   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností, „keď navrhovateľ hneď na prvom pojednávaní žiadal predvolať a vypočuť znalca, ktorý vyhotovoval znalecký posudok, ktorý sa stal v priebehu konania sporným“.

Nesprávne právne posúdenie veci, z ktorého okresný súd vychádzal pri rozhodnutí vo veci, spočívalo podľa sťažovateľa v spochybnení dôkaznej hodnoty ustanovenia kúpnej zmluvy o kúpnej cene okresným súdom, keď sa tento opieral len o zistenie, že spôsob platby prebehol   inak   (bezhotovostne),   než   bol   v   zmluve   dojednaný   (v   hotovosti   pri   podpise zmluvy).   Sťažovateľ   tvrdil,   že   tento   názor   okresného   súdu   nemá   oporu   vo   vykonanom dokazovaní,   pretože   sám   sťažovateľ   vo   výpovedi   pred   súdom   12.   apríla   2005   uviedol, že „odporca   trval   na   okamžitom   vyplatení   kúpnej   ceny   a   súhlasil   s   bezhotovostným prevodom z účtu navrhovateľa, odporca túto skutočnosť nenamietal a naviac vypovedal, že kúpna cena bola zaplatené pred podpisom kúpnej zmluvy“.

Podľa   sťažovateľa   bolo   v   konaní   v   prvostupňovej   fáze   preukázané,   že   suma 400 000 Sk bola zložená ako záloha a okresný súd sa neodôvodnene stotožnil „s tvrdením odporcu...,   že   bolo   v   záujme   navrhovateľa   aby   bola   kúpna   cena   určená   čo   najnižšie v súvislosti s daňovou povinnosťou voči štátu ktorú na seba v zmysle čl. VIII zmluvy prevzal navrhovateľ,   a   vôbec   neprihliadal   na   výpoveď   navrhovateľa   zo   dňa   12.   04.   2005 kde navrhovateľ vypovedal, že sa s odporcom na tejto skutočnosti nedohodli, čo odporca nerozporoval   a   pri   písomnom   vyhotovení   zmluvy,   ktorú   vyhotovoval   odporca...,   tento svojvoľne uviedol do zmluvy, že daň budem znášať ja, pričom mi sám povedal, že vie, že zo zákona platí daň predávajúci a my sa môžeme dohodnúť v zmluve ako chceme“.

K úvahám okresného súdu plynúcim z porovnania ceny, za ktorú kúpil nehnuteľnosti odporca v roku 1998, a kúpnej ceny podľa spornej kúpnej zmluvy sťažovateľ poukázal na skutočnosť,   že „nehnuteľnosť   má   cca   55   rokov   a   potrebuje   rozsiahle   rekonštrukcie a teda poriadnu investíciu, jej postavenie v Ž. a rozloha tiež nepatria medzi tak lukratívne, ako to tvrdí odporca, a bol to práve odporca, ktorý tvrdil, že má viacero ponúk, ktoré presahovali aj odporcom deklarovanú kúpnu cenu“. Okresný súd sa tiež podľa sťažovateľa „nezaoberal   skutočnosťou,   ako   sa   mohli účastníci   konania dohodnúť   na   takejto   kúpnej cene,   len   sa   jednoducho   stotožnil   s   tvrdením   odporcu,   keď   požiadavku   na vyhotovenie znaleckého posudku predložil odporca znalcovi dňa 13. 09. 2002 a až dňa 15. 09. 2002 bola známa cena nehnuteľnosti stanovená znalcom v posudku. Znalec pritom jasne v posudku uvádza, že vychádzal z pôvodnej kúpnej zmluvy a z tvrdení odporcu.“.

Proti zdôvodneniu prvostupňového súdu poukazujúcemu na nezákonnú prax v dobe uzatvárania   zmluvy   spočívajúcu   v   umelom   znižovaní   kúpnej   ceny   v   písomnej   podobe kúpnej   zmluvy   na   účel   zníženia   daňovej   povinnosti   sťažovateľ   protiargumentoval, že „v tomto   smere,   by   bolo   ale   nelogické,   aby   si   účastníci   konania   navzájom   vydávali akékoľvek potvrdenia o príjme a výdaji akýchkoľvek finančných prostriedkov, ktoré by sa akokoľvek týkali predmetu kúpy a vystavovali by sa tým riziku neplatnosti kúpnej zmluvy“.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   z   26.   marca   2009   vydaným   v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 159/2008 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd bolo toho názoru, že „okresný súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne ich právne posúdil“. Krajský súd tak podľa § 219 ods. 2 OSP len odkázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

Na   zdôraznenie   vecnej   správnosti   napadnutého   rozsudku   krajský   súd k námietke sťažovateľa   o   zaujatosti   vo   veci   konajúceho   sudcu   poukázal   na   ustálenú judikatúru všeobecných   súdov,   podľa   ktorej „z   rozdielnosti   povahy   prejednávaných občianskoprávnych   a   obchodno-právnych   vecí   nevyplýva   rozdielnosť   procesných   práv účastníkov   a možnosti   ich   realizácie“, keďže „procesný   postup   súdu   pri   prejednávaní obchodných   sporov   je   koncepčne   upravený   rovnako   ako   pri   prejednávaní   občiansko- právnych sporov“.

Krajský   súd   prostredníctvom   okresného   súdu   tiež   vykonal   výsluch   znalca, ktorý sťažovateľ podľa jeho tvrdenia navrhoval už v prvostupňovej fáze konania.

K   právnemu   posúdeniu   veci   krajský   súd   dodal,   že   situáciu   charakterizovanú rozdielom   medzi   ústnou   dohodou   a   písomnou   dohodou „vyvolali   obaja   účastníci pri kreovaní   ich   dvojstranného   zmluvného   vzťahu.   Vzhľadom   na   tento   rozpor,   ktorý v konečnom dôsledku viedol k záveru o absolútnej neplatnosti dojednania o kúpnej cene, nebola   namieste   aplikácia   ust.   §   266   ods.   4   Obchodného   zákonníka   v   rovine   výkladu dohody o kúpnej cene, keďže v danom prípade nešlo o pochybnosti pri výklade výrazu pripúšťajúceho rôzny výklad, ale o jasné dojednanie, vyhodnotené ako neplatné z dôvodov podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Nebolo preto opodstatnené zisťovať a vyhodnocovať kto z účastníkov pripravil návrh zmluvy v rovine jej výkladu na ťarchu oferenta.“.

Argumenty   sťažovateľa   súvisiace   so   zaúčtovaním   vyplatenej   kúpnej   ceny do účtovníctva zmluvných strán krajský súd odmietol s odôvodnením, že „účtovná rovina nemôže byť uprednostňovaná pre rovinou právnou“.

Ďalšími skutočnosťami, ktoré sťažovateľ prvýkrát použil v odvolaní, sa krajský súd s poukazom   na   splnenie   povinnosti   podľa   §   120   ods.   4   OSP   a   na   absenciu   dôvodov uvedených v § 205a ods. 1 OSP nezaoberal.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu plynie, že sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu vidí v uznesení okresného súdu č. k. 20 Cb 59/04-68 z 31. augusta 2005, v ktorom bol odporca poučený, ako je potrebné upraviť petit vzájomného návrhu. Tým sa podľa sťažovateľa narušila procesná rovnosť strán, a teda aj rovnosť účastníkov konania pred zákonom.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   si   o   účele   sumy   400   000   Sk   zaplatenej   pred podpisom kúpnej zmluvy urobil úsudok „bez toho, aby ktorákoľvek zo zmluvných strán účel poskytnutých   platieb   spochybňovala.   Súd   na   základe   hypotetickej   konštrukcie   dospel k záveru, že ak spôsob platby prebehol inak, ako bol uvedený v zmluve, pričom rozdiel nebol   vo   výške,   dôkazná   hodnota   celého   ustanovenia   o   kúpnej   cene   je   nulová   a spochybnená   a celkovo   nedôveryhodná   a   preto   je   potrebné   na   toto   ustanovenie neprihliadať.   Tento   názor   súdu   nemá   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní,   nezohľadňuje výpovede   účastníkov   konania   a jednostranne   vychádza   v   ústrety   odporcovi   advokátovi v Ž.“. Ďalšie argumenty okresného súdu podrobil sťažovateľ rovnakej kritike, ako to bolo v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal nevysporiadanie sa s vykonaným výsluchom   znalca,   kritizoval   jeho   stotožnenie   sa   s   názorom   okresného   súdu   v   otázke vylúčenia   vzájomného   návrhu   odporcu   na   samostatné   konanie,   ako   aj   časť   jeho odôvodnenia súvisiacu s tvrdením o zaúčtovaní kúpnej ceny v účtovníctve.

V konaní oboch všeobecných súdov podľa sťažovateľa „boli porušené jeho ústavné práva, pretože oba súdy, nerešpektujúc základné zásady občianskeho práva, rozhodli len na základe   hypotéz   a   teórií,   bez   ohľadu   na   obsah   a   dôkaznú   hodnotu   jednotlivých dôkazných   prostriedkov.   Oba   súdy   zároveň   výrazným   spôsobom   porušili   jeden zo základných pilierov právneho štátu a to právnu istotu a silu spočívajúcu v autonómii súkromného práva, v slobodnej vôli rozhodnúť slobodne a určito a toto rozhodnutie prejaviť v právom aprobovanom prejave vôle, teda súdy spochybnili silu dohody zmluvných strán.“. Krajský súd svojím rozhodnutím deklaroval, že «všetky kúpne zmluvy by bolo napadnuteľné s odôvodnením, že predávajúci považuje kúpnu zmluvu sa absolútne neplatnú, pretože... „mienil predať za cenu vyššiu ako je uvedená v zmluve“ a následne by ich súd vyhlásil za absolútne neplatné, pretože boli evidentne v rozpore s objektívnym právom, pretože rast ceny nehnuteľnosti je notorieta, ktorá sa nedokazuje a všetky zmluvy, ktorých predmetom bol predaj nehnuteľností za nižšiu cenu, „ako je obvyklá a zodpovedá trendu a pre súd je nepodstatné ju skúmať“ sú absolútne neplatné.». Pritom poukázal aj na okolnosť jeho prípadu spočívajúcu v tom, že výroky oboch všeobecných súdov sa dotkli i tretích osôb, keďže „skutočným nájomcom spornej nehnuteľnosti a užívateľom priestorov bola tretia osoba, ktorá sa v roku 2009 (!) stala ich vlastníkom, a teda samotné rozhodnutia sú okrem nezákonnosti aj nevykonateľné“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby o jeho sťažnosti takto rozhodol:„I) Základné   právo   sťažovateľa   upravené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Žilina   zo dňa 11.   12.   2007 pod č.   k. 20 Cb 59/2004-175, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 26. 03. 2009 pod sp. zn. 13 Cob/159/2008.

II) Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline zo dňa 26. 03. 2009 pod sp. zn. 13 Cob/159/2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III) Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie v celkovej výške 3 000,- €, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť k rukám sťažovateľa v lehote 60 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.

IV)   H.   s.   r.   o.   –   sťažovateľovi   súd   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia vo výške 245,70 €, DPH 46,68 € spolu 292,38 €, ktorú je povinný Okresný súd v P. zaplatiť právnej   zástupkyni   sťažovateľky   JUDr.   Z.   T.,   P.,   č.   ú...   do 30 dní   od   doručenia   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak   existuje   iný   súd,   ktorý   tam   uvedeným   právam   a   slobodám   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby poskytuje ochranu, potom ústavný súd nemá právomoc konať.

V sťažovateľovej kauze mal právomoc poskytnúť ochranu jeho základnému právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie, ktoré mali byť porušené rozsudkom okresného súdu, odvolací súd konajúci o riadnom opravnom prostriedku. Sťažovateľ právo podať odvolanie využil, podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu však je, že existoval „iný súd“,   na   ktorý   poukazuje čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z   tohto   dôvodu   v   uvedenej   časti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Rovnako rozhodol ústavný súd aj o sťažnostnom dôvode spočívajúcom v tvrdení, že vo veci nerozhodol zákonný sudca. Ak bol sťažovateľ toho názoru, že tento nedostatok vyskytnuvší   sa   v   prvostupňovej   fáze   konania   následne   krajský   súd   ako   súd   odvolací neodstránil,   potom   mal   právo   podať   proti   odvolaciemu   rozsudku   mimoriadny   opravný prostriedok – dovolanie. Podľa § 237 písm. g) OSP zakladá totiž prípustnosť dovolania proti každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu   aj skutočnosť,   že vo veci   rozhodoval   vylúčený sudca. V tomto prípade teda opätovne existoval „iný súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky   ako   súd   dovolací,   povolaný   na   poskytnutie   ochrany   základným   právam sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   nemá   dostatok   právomoci   ani   na   preskúmanie sťažovateľovej   námietky   nezákonného   sudcu,   ktorá   smerovala   voči   rozsudku   krajského súdu.

Tento záver ústavného súdu sa plne vzťahuje i na námietku sťažovateľa spočívajúcu v prezentovanom právnom názore, podľa ktorého okresný súd mal vzájomný návrh odporcu vylúčiť na samostatné konanie tak, aby sa o protinávrhu rozhodovalo ako o občiansko-právnej, a nie obchodno-právnej agende. Uvedeným názorom sťažovateľ totiž zdôvodňoval tvrdenie, že vo veci nerozhodoval zákonný sudca, preto ani v tomto prípade ústavný súd nemá dostatok právomoci na vecné prerokovanie takej námietky.

Ku zvyšnej časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   o   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľovu námietku o porušení rovnosti strán občianskeho súdneho konania, ktorého sa mal krajský súd dopustiť tým, že nenapravil chybu konania okresného súdu spočívajúcu v poučení odporcu o spôsobe doplnenia jeho vzájomného návrhu, zhodnotil ústavný súd ako nedôvodnú.

Podľa   §   5   ods.   1   OSP   súdy   poskytujú   pri   plnení   svojich   úloh   účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa § 43 ods. 1 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka,   aby   nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   podanie   doplnil   alebo   opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Z   citovaného ustanovenia   §   43   ods.   1   OSP vyplýva povinnosť konajúceho súdu uviesť   v   uznesení   vyzývajúcom   na   doplnenie   alebo   opravu   podania   aj   spôsob   opravy podania.   Z   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   20   Cb   59/04-68 z   31.   augusta   2005,   ktoré sťažovateľ pripojil   k svojej   sťažnosti   ako prílohu, vyplýva, že okresný súd nepoučoval odporcu o jeho právach a povinnostiach hmotnoprávneho charakteru. Išlo o odstránenie nepresností v textovej formulácii petitu vzájomného návrhu (nahradenie výrazu „vydať“ výrazom „vypratať“, ako aj výrazu „zaväzuje sa“ výrazom „je povinný“) a o upresnenie sumy   úrokov   z   omeškania   nadväzujúcich   na   požadované   vydanie   bezdôvodného obohatenia.   Úrok   z   omeškania   však   odporca   uplatnil   už   v   pôvodnom   (neopravenom) podaní, a preto okresný súd sporným uznesením nepoučil odporcu o jeho práve uplatniť príslušenstvo žalovanej pohľadávky, žiadal iba konkretizáciu jeho sumy.

Za týchto okolností nemožno postup okresného súdu charakterizovať ako poučovanie účastníka   o   jeho   právach   a   povinnostiach   hmotnoprávneho   charakteru,   preto   nedošlo k narušeniu   rovnosti   účastníkov   konania   v   predmetnom   občianskom   súdnom   konaní, a tak vo   fáze   odvolacieho   konania   absentoval   možný   predmet   nápravy   pochybenia prvostupňového   súdu,   ktorého   neodstránenie   by   mohlo   založiť   dôvod   na   konštatovanie porušenia sťažovateľom   označených   základných   práv napadnutým rozsudkom   krajského súdu.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namietal právne posúdenie predmetu konania okresným súdom   a   následne   i   krajským   súdom.   Ústavný   súd   k   tomu   uvádza,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu.   Právne   závery   všeobecného   súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný súd z rozsudku prvostupňového súdu zistil, že problém posúdenia sumy 400 000 Sk   vyplatenej   sťažovateľom   odporcovi   pred   podpisom   kúpnej   zmluvy   podrobil okresný súd dôslednému dokazovaniu. Zásadný význam podľa neho mali výpovede dvoch svedkov,   ktoré zhodnotil tak, že predmetná suma tvorila súčasť kúpnej ceny, na ktorej sa dohodli   obaja   budúci   kontrahenti.   Vychádzal   pritom   aj   z   porovnania   ceny,   za   ktorú v minulosti   odporca   predávané   nehnuteľnosti   nadobudol,   a   kúpnej   ceny   tvrdenej sťažovateľom. Ustálenie kúpnej ceny preto podľa názoru ústavného súdu plne rešpektuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov uplatňovanú v občianskom súdnom konaní (§ 132 OSP),   ktorej   aplikácia   v   predmetnom   prípade   nesignalizuje   arbitrárnosť   či   zjavnú neodôvodnenosť   v   úvahách   okresného   súdu.   Ak   následne   prvostupňový   súd   uzavrel, že v dôsledku   rozporu   medzi   sumou   kúpnej   ceny   dojednanej   medzi   účastníkmi pred podpisom kúpnej zmluvy a sumou kúpnej ceny písomne zakotvenej v zmluvnom texte je   sporná   kúpna   zmluva   i   s   ohľadom   na   požiadavku   jej   písomnej   formy   neurčitá a v dôsledku toho aj absolútne neplatná, ide podľa názoru ústavného súdu o úsudok nijak sa nepriečiaci zásadám logického uvažovania. V tejto súvislosti potom krajský súd správne podčiarkol   predovšetkým   zodpovednosť   oboch   zmluvných   strán   za   kvalitu   uzatváranej zmluvy,   keď   uviedol,   že „je   potrebné   zdôrazniť   a   poukázať   na   odbornú   starostlivosť vyžadovanú   pri   podnikaní   oboch   zúčastnených   strán   i   na   samotné   konanie   účastníkov zmluvného vzťahu, kedy bol zistený rozdiel medzi ústnou dohodou a písomnou dohodou zmluvných strán. Uvedenú situáciu vyvolali obaja účastníci pri kreovaní ich dvojstranného zmluvného vzťahu.“.

Oba konajúce súdy vyhodnotili problém ustálenia kúpnej ceny aj s prihliadnutím na vtedajšiu prax zvýraznenú okresným súdom spočívajúcu v snahe obchádzať zákonnú povinnosť platiť daň z prevodu a prechodu nehnuteľností formálnym dojednaním nižšej kúpnej   ceny   v   porovnaní   so   sumou,   ktorá   v   konečnom   dôsledku   mala   byť   kupujúcim na účely nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech predávajúceho zaplatená. K tomuto záveru dospel okresný súd opätovne na základe vyhodnotenia výpovedí účastníkov konania a po prepojení dôkaznej hodnoty týchto výpovedí s už spomínanými vykonanými dôkazmi rešpektujúc   zásadu   kontradiktórnosti   a   zásadu   formálnej   pravdy   v   občianskom   súdnom konaní   celkom   správne   ustálil   skutkový   stav,   z   ktorého   potom   vyvodil   právny   záver o absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy. Krajskému súdu potom neostávalo nič iné, než odkázať na skutkové a právne závery prvostupňového súdu. Preto aj námietka týkajúca sa právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi je podľa názoru ústavného súdu nedôvodná, lebo nevytvára žiadne predpoklady možného zistenia ústavne relevantnej súvislosti medzi postupom   krajského   súdu   a   označenými   základnými   právami   sťažovateľa   v   rámci meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti.

Sťažovateľ   proti   rozsudku   krajského   súdu   namietal,   že   sa   v   odôvodnení nevysporiadal s vykonaným výsluchom znalca.

Ústavný   súd   poukazuje na   spätosť   prvostupňovej   a   druhostupňovej   fázy   konania pred všeobecnými   súdmi   (napríklad   II.   ÚS   78/05),   ktorá   je   v   okolnostiach   znaleckého dokazovania v sťažovateľovej kauze významná v tom zmysle, že už okresný súd dôsledne vyhodnotil obsah znaleckého posudku tak, že v ňom uvedenú cenu sporných nehnuteľností považoval za cenu určenú podľa právnych predpisov, a nie za cenu odrážajúcu podmienky na relevantnom trhu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   badá   v   sťažovateľovej   argumentácii   tendenciu absolutizovať význam znaleckého dokazovania. Je však potrebné zdôrazniť, že znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov a aj jeho hodnotu pre skutkové posúdenie prerokúvavaného prípadu treba vždy posudzovať v súvislosti s inými vykonanými dôkazmi. Okresný súd podľa zistení ústavného súdu plne rešpektoval uvedené nároky, keď závery znaleckého dokazovania doplnil o skutkové poznatky nadobudnuté z iných vykonaných dôkazov a až následne uzavrel zisťovanie skutkového stavu veci. Krajský súd v odvolacej fáze konania reagujúc na námietku sťažovateľa vykonal aj výsluch znalca na doplnenie predloženého   znaleckého   posudku.   Ak   potom   berúc   do   úvahy   dôsledné   vysporiadanie sa okresného súdu so znaleckým posudkom krajský súd nepovažoval za potrebné podrobne rekapitulovať poznatky zistené z výsluchu znalca, odkaz na skutkové závery okresného súdu v súlade s § 219 ods. 2 OSP podľa názoru ústavného súdu postačuje pre naplnenie požiadavky kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia predpokladanej čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napokon   ku   sťažovateľovej   kritike   názoru   krajského   súdu   o   nemožnosti uprednostňovať rovinu účtovnú pred rovinou právnou ústavný súd uvádza, že niet pochýb o právnom zakotvení povinností podnikateľa ako účtovnej jednotky. Zámerom krajského súdu   však   bezpochyby   nebolo   polemizovať   s   právnou   podstatou   povinností   na   úseku účtovníctva.   Je   evidentné,   že   snaha   odvolacieho   súdu   skôr   smerovala   k   spochybneniu dôkaznej   hodnoty   výdavkového   pokladničného   dokladu   vystaveného   sťažovateľom a príjmového   pokladničného   dokladu   vystaveného   odporcom,   ktoré   dokumentovali skutočnosť zaplatenia sumy 400 000 Sk sťažovateľom odporcovi. Skutočnosť, že ako účel platby   bola   na   týchto   dokladoch   uvedená „záloha   na   kúpu   budovy“,   resp. „záloha na budovu“, ešte nedokazuje, že sporných 400 000 Sk nepredstavovalo súčasť dojednanej ceny   prevádzaných   nehnuteľností.   Účtovné   doklady   v   danom   prípade   z   hľadiska dokazovania   relevantného   na rozhodnutie   v   konaní   všeobecných   súdov   nemohli   svojou výpovednou hodnotou presiahnuť význam, ktorý v dokazovaní pred okresným súdom mal samotný   text   zmluvy   a naň   nadväzujúce   výpovede   svedkov.   Aj   poslednú   sťažnostnú námietku tak ústavný súd zhodnotil ako nedôvodnú.

Keďže   žiaden   z   dôvodov   obsiahnutých   v   odôvodnení   sťažovateľovej   sťažnosti nesignalizoval žiadnu ústavne významnú súvislosť medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu, jeho právom na spravodlivé súdne konanie a potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu ako súdu odvolacieho, ústavný súd predloženú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľa predostretými v petite sťažnosti (požadované primerané finančné zadosťučinenie i náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009