SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 372/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnavesp. zn. 3 Tos 36/2015 zo 17. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniačl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesenímKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 36/2015 zo 17. februára2015 (ďalej len „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 7. októbra 2014Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o podmienečné prepusteniez výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „žiadosť“). Okresný súd uznesenímsp. zn. 4 PP/170/2014 z 26. novembra 2014 jeho žiadosť zamietol. Sťažnosťsťažovateľa podanú proti tomuto rozhodnutiu zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov krajský súd namietanýmuznesením.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že procedúrarozhodovania o jeho žiadosti nebola vyvážená, keďže podľa jeho názoru krajský súdpri svojom rozhodovaní zvýraznil sťažovateľovu kriminálnu minulosť, avšak na druhejstrane „podhodnotil polepšenie vo výkone trestu a niektoré súvisiace okolnosti ani nebral do úvahy“.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nezohľadnil všetky zadovážené dôkazya tie, ktoré hodnotil, vyhodnotil podľa sťažovateľa nespravodlivo. V takomto postupekonajúceho súdu vidí sťažovateľ porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnostinálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 36/2015 zo 17. februára 2015,predmetné uznesenie zrušil a vrátil mu vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorenemôže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústnehopojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ porušenie svojich označených práv vidí, ako to sám uviedol,v nevyváženom hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré boli podkladom pre skutkový závero nesplnení podmienok pre podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatiaslobody.
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd,ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvyrozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciuzákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdutak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Ústavný súd pri posúdení námietok sťažovateľa sústredil svoju pozornosťna relevantnú právnu úpravu, teda na zodpovedanie otázky, či rozhodnutie krajského súdumalo dostatočnú oporu v relevantnej právnej úprave a či bol sťažovateľovi poskytnutýnáležitý a zároveň ústavne konformný výklad aplikovanej právnej úpravy, ako aj na tonadväzujúce dostatočné zdôvodnenie prijatých záverov.
Krajský súd v namietanom uznesení, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa podanúproti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa, dôvodiltakto: „Odsúdený svojím príkladným plnením svojich povinností vo výkone trestu odňatia slobody síce preukázal určité polepšenie o čom svedčí jeho v celku pozitívne hodnotenie riaditeľom ÚVTOS avšak vzhľadom na jeho osobu doterajší spôsob života najmä na s poukazom na jeho trestnú minulosť nemožno predpokladať jeho pozitívne správanie sa v budúcnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na samotnú osobu odsúdeného ktorý bol v minulosti 5 krát súdne trestaný z čoho je zrejmé, že u odsúdeného nejde o jednorazové vybočenie z medzí zákona pričom trestné činy ktorých sa dopustil mali stúpajúcu tendenciu nakoľko v súčasnosti je odsúdený za zločin k pomerne vysokému trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov. Je teda nepochybné že odsúdený ani po prechádzajúcich odsúdeniach si nevzal dostatočné ponaučenie opätovne sa dostal do rozporu so zákonom, ktoré skutočnosti v dostatočnej miere odôvodňujú obavy, že v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody by tento opätovne dostal do rozporu so zákonom. Tieto okolnosti v dostatočnej miere vyvracajú preto i námietky odsúdeného vyslovené v dôvodoch sťažnosti, nakoľko tieto skutočnosti podľa názoru krajského súdu sú rozhodujúcimi pre posúdenie toho, či v danom prípade odsúdený spĺňa podmienky pre podmienečné prepustenie alebo nie. Nie je obligatórnou povinnosťou súdu prepustiť odsúdeného na slobodu len z dôvodu, že počas výkonu trestu odňatia slobody svojim správaním poukazoval polepšenie nakoľko pri hodnotení okolností je potrebné vychádzať striktne z vyššie citovaného ustanovenia § 66 odsek 1 Trestného zákona. V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia a v zmysle uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo možné akceptovať ani námietku ohľadom dohľadu probačného a mediačného úradníka nakoľko osoba obžalovaného v danom prípade nedáva dostatočné záruky že by takýto dohľad probačného a mediačného úradníka splnil účel ktorým sa sleduje zmysel podmienečného prepustenia.“
Ústavný súd poukazuje na aplikované ustanovenie § 66 ods. 1 zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),podľa ktorého môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdenývo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšeniea môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
Ako vyplýva zo znenia dotknutej právnej úpravy, predpokladom vyhovenia žiadostiodsúdeného je súčasné splnenie dvoch vzájomne sa prelínajúcich okruhov tu vymedzenýchpodmienok. V prvom prípade ide o úspešnosť resocializačného programu realizovanéhou osoby odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, čo však samo osebepre podmienečné prepustenie nie je postačujúce, pretože právna úprava vyžaduje, aby bolv nadväznosti na to súčasne splnený predpoklad vedenia riadneho života odsúdenýmv budúcnosti.
Ako vyplýva z obsahu uznesenia krajského súdu, tento síce konštatoval pozitívnosťresocializačného procesu realizovaného u sťažovateľa vo výkone trestu odňatia slobody,no na druhej strane poukázal na predchádzajúci život sťažovateľa (špecifické okolnostipredchádzajúcich odsúdení a ich komplexný obraz), vykazujúci tak závažné negatíva, ktorévylúčili dostatočnú záruku sociálne vyhovujúceho správania sťažovateľa v budúcnosti.
Ústavný súd je toho názoru, že konajúci súd sťažovateľovi dostatočne jasne vysvetlilaplikovanú právnu úpravu, teda zákonné podmienky, splnenie ktorých sa vyžadujepre podmienečné prepustenie. Skutkové závery prijaté krajským súdom sa podľa názoruústavného súdu pohybovali v takto vymedzenej zákonnej línii a súčasne mali dostatočnýzáklad vo vykonanom dokazovaní. Právny záver rozhodnutia krajského súdu o nesplnenípodmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má oporuv logicky zdôvodnených skutkových záveroch, ktoré nijako nepopierajú obsah a zmyselaplikovanej právnej úpravy.
Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd obsah namietaného uznesenia akozlučiteľný so sťažovateľom označenými článkami ústavy a sťažnosť sťažovateľa ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa,tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015