znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 372/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Trnavesp. zn. 3 Tos 36/2015 zo 17. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniačl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesenímKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 36/2015 zo 17. februára2015 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   7.   októbra   2014Okresnému   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žiadosť   o podmienečné   prepusteniez výkonu   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len   „žiadosť“).   Okresný   súd   uznesenímsp. zn. 4 PP/170/2014   z 26. novembra   2014   jeho   žiadosť   zamietol.   Sťažnosťsťažovateľa podanú proti tomuto rozhodnutiu zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov krajský súd namietanýmuznesením.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   namieta,   že   procedúrarozhodovania   o   jeho   žiadosti   nebola   vyvážená,   keďže   podľa   jeho   názoru   krajský   súdpri svojom   rozhodovaní   zvýraznil   sťažovateľovu   kriminálnu   minulosť,   avšak   na   druhejstrane „podhodnotil polepšenie vo výkone trestu a niektoré súvisiace okolnosti ani nebral do úvahy“.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nezohľadnil všetky zadovážené dôkazya tie,   ktoré   hodnotil,   vyhodnotil   podľa   sťažovateľa   nespravodlivo.   V   takomto   postupekonajúceho súdu vidí sťažovateľ porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnostinálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 36/2015 zo 17. februára 2015,predmetné uznesenie zrušil a vrátil mu vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc,   návrhy,   ktoré   nespĺňajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhyalebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorenemôže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústnehopojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   porušenie   svojich   označených   práv   vidí,   ako   to   sám   uviedol,v nevyváženom hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré boli podkladom pre skutkový závero nesplnení podmienok pre podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatiaslobody.

V   zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   ústavná   ochrana   základných   práv   a   slobôd,ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvyrozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciuzákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdutak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný   súd   pri   posúdení   námietok   sťažovateľa   sústredil   svoju   pozornosťna relevantnú právnu úpravu, teda na zodpovedanie otázky, či rozhodnutie krajského súdumalo   dostatočnú   oporu   v relevantnej   právnej   úprave   a   či   bol   sťažovateľovi   poskytnutýnáležitý   a zároveň   ústavne   konformný   výklad aplikovanej právnej úpravy,   ako aj na tonadväzujúce dostatočné zdôvodnenie prijatých záverov.

Krajský súd v namietanom uznesení, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa podanúproti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa, dôvodiltakto: „Odsúdený svojím príkladným plnením svojich povinností vo výkone trestu odňatia slobody síce preukázal určité polepšenie o čom svedčí jeho v celku pozitívne hodnotenie riaditeľom   ÚVTOS   avšak   vzhľadom   na   jeho   osobu   doterajší   spôsob   života   najmä   na s poukazom na jeho trestnú minulosť nemožno predpokladať jeho pozitívne správanie sa v budúcnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na samotnú osobu odsúdeného ktorý bol v minulosti 5 krát súdne trestaný z čoho je zrejmé, že u odsúdeného nejde o jednorazové vybočenie z medzí zákona pričom trestné činy ktorých sa dopustil mali stúpajúcu tendenciu nakoľko v súčasnosti je odsúdený za zločin k pomerne vysokému trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov. Je teda nepochybné že odsúdený ani po prechádzajúcich odsúdeniach si nevzal dostatočné ponaučenie opätovne sa dostal do rozporu so zákonom, ktoré   skutočnosti   v   dostatočnej   miere   odôvodňujú   obavy,   že   v   prípade   podmienečného prepustenia   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   by   tento   opätovne   dostal   do   rozporu so zákonom. Tieto okolnosti v dostatočnej miere vyvracajú preto i námietky odsúdeného vyslovené v dôvodoch sťažnosti, nakoľko tieto skutočnosti podľa názoru krajského súdu sú rozhodujúcimi   pre   posúdenie   toho,   či   v   danom   prípade   odsúdený   spĺňa   podmienky pre podmienečné prepustenie alebo nie. Nie je obligatórnou povinnosťou súdu prepustiť odsúdeného   na   slobodu   len   z   dôvodu,   že   počas   výkonu   trestu   odňatia   slobody   svojim správaním poukazoval polepšenie nakoľko pri hodnotení okolností je potrebné vychádzať striktne z vyššie citovaného ustanovenia § 66 odsek 1 Trestného zákona. V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia a v zmysle uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo možné akceptovať ani námietku ohľadom dohľadu probačného a mediačného úradníka nakoľko osoba obžalovaného v danom prípade nedáva dostatočné záruky   že   by   takýto   dohľad   probačného   a   mediačného   úradníka   splnil   účel   ktorým   sa sleduje zmysel podmienečného prepustenia.“

Ústavný   súd   poukazuje   na   aplikované   ustanovenie   §   66   ods.   1   zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),podľa   ktorého   môže   súd   odsúdeného   podmienečne   prepustiť   na   slobodu,   ak   odsúdenývo výkone   trestu   plnením   svojich   povinností   a svojím   správaním   preukázal   polepšeniea môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Ako vyplýva zo znenia dotknutej právnej úpravy, predpokladom vyhovenia žiadostiodsúdeného je súčasné splnenie dvoch vzájomne sa prelínajúcich okruhov tu vymedzenýchpodmienok.   V prvom   prípade   ide   o úspešnosť   resocializačného   programu   realizovanéhou osoby   odsúdeného   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   čo   však   samo   osebepre podmienečné prepustenie nie je postačujúce, pretože právna úprava vyžaduje, aby bolv nadväznosti   na   to   súčasne   splnený   predpoklad   vedenia   riadneho   života   odsúdenýmv budúcnosti.

Ako vyplýva z obsahu uznesenia krajského súdu, tento síce konštatoval pozitívnosťresocializačného procesu realizovaného u sťažovateľa vo výkone trestu odňatia slobody,no na   druhej   strane   poukázal   na   predchádzajúci   život   sťažovateľa   (špecifické   okolnostipredchádzajúcich odsúdení a ich komplexný obraz), vykazujúci tak závažné negatíva, ktorévylúčili dostatočnú záruku sociálne vyhovujúceho správania sťažovateľa v budúcnosti.

Ústavný súd je toho názoru, že konajúci súd sťažovateľovi dostatočne jasne vysvetlilaplikovanú   právnu   úpravu,   teda   zákonné   podmienky,   splnenie   ktorých   sa   vyžadujepre podmienečné prepustenie. Skutkové závery prijaté krajským súdom sa podľa názoruústavného súdu pohybovali v takto vymedzenej zákonnej línii a súčasne mali dostatočnýzáklad vo vykonanom dokazovaní. Právny záver rozhodnutia krajského súdu o nesplnenípodmienok   pre   podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   má   oporuv logicky zdôvodnených skutkových záveroch, ktoré nijako nepopierajú obsah a zmyselaplikovanej právnej úpravy.

Vzhľadom   na   uvedené   posúdil   ústavný   súd   obsah   namietaného   uznesenia   akozlučiteľný so sťažovateľom označenými článkami ústavy a sťažnosť sťažovateľa ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa,tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015