znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 372/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., zastúpeného advokátom Mgr. Dr. Antonom Kušnírom, Ulica   Jána   Reka   13,   Žilina,   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Stálym rozhodcovským   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13408/10   a jeho   rozsudkom z 25. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2014 doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Stálym rozhodcovským súdom (ďalej len „rozhodcovský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13408/10 a jeho rozsudkom z 25. januára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Napadnutým rozsudkom rozhodcovský súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, sumu 1 120,87 € s úrokom 0,25 % denne zo sumy 1 120,87 € od 29. augusta 2010 do zaplatenia, zákonným úrokom 6 % ročne zo sumy 1 120,87 € od 26. októbra 2010 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania v sume 311,67 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej v jeho veci   rozhodoval   rozhodcovský   súd   zriadený   obchodnou   spoločnosťou   Slovenská rozhodcovská,   nebola   platne   uzavretá,   pretože „chýba   zhodný   a určitý   prejav   vôle signatárov   dohody“,   keďže   rozhodcovská   doložka   bola   obsiahnutá   vo   všeobecných podmienkach   bez   toho,   aby   mal   sťažovateľ   možnosť   si   zvoliť   rozhodcu.   Rovnako v sťažnosti namieta, že „rozhodcovský súd je v ekonomickej závislosti od podaných návrhov veriteľky,   čo   spôsobuje,   že   jeho   rozhodnutia   porušujú   právo   účastníka   konania   na prejednanie veci pred nezávislým súdom, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa ust čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s ust. čl. 46 ods. (1) ústavy na inú právnu ochranu“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   na   okolnosti   a dôvody   uzavretia zmluvy o úvere, na podklade ktorej bol vydaný napadnutý rozsudok, ďalej na neplatnosť rozhodcovskej   doložky,   nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozsudku, nedostatky   jeho riadneho odôvodnenia, a napokon aj na judikatúru všeobecných súdov v spotrebiteľských veciach, ktorá má byť podľa neho v jeho prípade aplikovateľná (rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 151/2013 a sp. zn. 3 Co 3/2011). Právomoc ústavného súdu vo veci konať sťažovateľ odvodzuje od nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 162/2011-34, ktorý má umožňovať preskúmanie zásad spravodlivého procesu aj v rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje   vydať   rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 13408/10 a jeho rozsudkom z 25. januára 2011, označené rozhodnutie zruší, sťažovateľovi prizná finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V posudzovanom   prípade   ústavný   súd   z pripojenej   kópie   exekučného   príkazu súdneho   exekútora   JUDr.   Rudolfa   Krutého   sp.   zn.   EX   5707/11   zistil,   že   sťažovateľom napadnutý   rozsudok   rozhodcovského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   14.   februára   2011 a vykonateľnosť 17. februára 2011. Túto skutočnosť si zároveň ústavný súd overil aj na Okresnom súdu Považská Bystrica, ktorý na základe návrhu na začatie exekúcie vedeného pod sp. zn. 3 Er 419/2011 vydal 25. mája 2011 vo veci poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5306*053642. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že sťažovateľ žiadnym spôsobom v sťažnosti nespochybňoval deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy teda začala v okolnostiach danej veci   plynúť   14.   februára   2011,   kedy   napadnutý   rozsudok   nadobudol   aj   právoplatnosť, a v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde skončila 14. apríla 2011. Ústavnému súdu však bola sťažnosť proti napadnutému rozsudku doručená 28. februára 2014, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Nedodržanie tejto lehoty je pritom dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (III. ÚS 480/2012, III. ÚS 549/2013, I. ÚS 52/2014).

Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota stanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podal túto sťažnosť. Ústavný súd preto jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014