znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 372/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   a   čl.   6   ods.   1   a 3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Martin sp. zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca 2007   a 24.   marca   2011   a uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   1   Tos   11/2012 zo 14. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012 doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca 2007 a 24. marca 2011 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 11/2012 zo 14. februára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 20. februára 2007 podal okresnému súdu žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením   sp.   zn.   12   PP   23/2007   na   verejnom   zasadnutí   15.   marca   2007   tak,   že   ho podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody a určil mu skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov.   Keďže   aj   sťažovateľ,   aj   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Martin   (ďalej   len „okresná prokuratúra“) sa po vyhlásení uznesenia vzdali práva podať proti nemu opravný prostriedok, uznesenie sa stalo právoplatným. Po vykonaní verejného zasadnutia okresný súd zároveň hneď vydal príkaz na prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „príkaz“), v ktorom bolo uvedené, že skúšobná doba bola určená na 2 roky. Následne   okresný   súd   doručil   písomné   vyhotovenie   uznesenia   sťažovateľovi,   pričom na rozdiel   od vyhláseného   uznesenia   a údaju   uvedeného   v príkaze   bola   v písomnom vyhotovení rozhodnutia uvedená skúšobná doba 3 roky.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   prokurátor   okresnej   prokuratúry   listom   z 11.   apríla 2007 požiadal okresný súd o opravu písomne vyhotoveného uznesenia tak, aby v ňom bola správne uvedená skúšobná doba 2 roky, ktorá bola sťažovateľovi určená 15. marca 2007 na verejnom zasadnutí pri vyhlásení uznesenia.

Sťažovateľ   uviedol,   že   na   základe   požiadavky   okresnej   prokuratúry   okresný   súd nevydal opravné uznesenie, ale „prípisom zo dňa 25. 1. 2007 (čo je zrejme nesprávny dátum, lebo návrh okresného prokurátora o opravu uznesenia bol z 11. 4. 2007)“ oznámil, že došlo k preskúmaniu zápisnice z verejného zasadnutia, na základe čoho bolo zistené, že v zápisnici je uvedená skúšobná doba 3 roky, a teda v súlade so zápisnicou bolo vyhotovené aj uznesenie.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   sa   24.   marca   2011   na   okresnom   súde   uskutočnilo verejné zasadnutie, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o tom, či sa sťažovateľ osvedčil alebo neosvedčil v skúšobnej dobe. Na tomto verejnom zasadnutí okresný súd uznesením sp.   zn.   12   PP   23/2007   z 24.   marca   2011   rozhodol,   že   sťažovateľ   sa   v skúšobnej   dobe podmienečného prepustenia neosvedčil, a preto mu uložil povinnosť vykonať zvyšok trestu odňatia slobody   vo výmere 11 mesiacov a 27 dní.   Sťažovateľ uviedol,   že na verejnom zasadnutí sa okresný súd vôbec nezaoberal tým, že medzi ústnym vyhlásením uznesenia z 15.   marca   2007   a   príkazom   z toho   istého   dátumu   na   jednej   strane   a písomným vyhotovením   tohto   uznesenia   na   strane   druhej   sú   nezrovnalosti   týkajúce   sa   uvedenia výmery skúšobnej doby.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť a zároveň jeho obhajca požiadal okresnú prokuratúru o vyjadrenie, aká skúšobná doba bola sťažovateľovi uložená na verejnom zasadnutí 15. marca 2007. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresná prokuratúra v liste   zo   16.   augusta   2011   podala   informáciu,   že   zo   zvukového   záznamu   z verejného zasadnutia z 15. marca 2007 vyplýva, že skúšobná doba bola určená na 2 roky, pričom príslušný   prokurátor   na   tento   nedostatok   upozornil   okresný   súd   a   žiadal   ho   o opravu uznesenia.

Potom,   ako   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   krajskému   súdu,   ten   mu   ho   pre zistené rozpory týkajúce sa skúšobnej doby vrátil a prikázal mu ich odstrániť. Na základe toho bolo krajskému súdu predložené vyjadrenie zákonného sudcu a zapisovateľky, ktorí tvrdili,   že   platí   to,   čo   je   uvedené   v zápisnici   z verejného   zasadnutia   okresného   súdu z 15. marca 2007 a teda že platí údaj o skúšobnej dobe vo výmere 3 rokov.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tos   11/2012 zo 14. februára   2012   tak,   že   ju   zamietol.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   mu   predmetné uznesenie krajského súdu bolo doručené 7. marca 2012. K tomuto rozhodnutiu sťažovateľ uviedol, že vyjadrenie zákonného sudcu a zapisovateľky stačilo krajskému súdu na to, aby aj napriek tvrdeným skutočnostiam rozhodol o sťažnosti uvedeným spôsobom.

Sťažovateľ vyslovil názor, že krajský súd nepostupoval zákonným spôsobom, keď vo veci nariadil neverejné zasadnutie, čím mu znemožnil, aby osobne predniesol dôkazy vo svoj prospech.

Vo vzťahu k namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ dodal: „Napriek uvedeným rozporom, zisteným v spise (rozpor medzi vydaným príkazom na prepustenie   sťažovateľa   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   a   písomným   vyhotovením uznesenia a zápisnicou a rozpor v ústnom vyhlásení uznesenia OS Martin, ktorý potvrdila aj Okresná prokuratúra Martin), Krajsky súd v Žiline nezákonne a protiústavné rozhodol, keď potvrdil uznesenie súdu I. stupňa, čím zavŕšil nezákonný postup a porušenie ústavných práv sťažovateľa. Krajský súd vo veci nemal rozhodovať. Mal trvať na tom, aby okresný súd rozhodol o návrhu okresného prokurátora na opravu uznesenia a zápisnice z 15. 3. 2007. O tomto návrhu okresného prokurátora do dnešného dňa súd nerozhodol. Naopak, krajský súd k veci pristupoval tak, že inkvizične prihliadol na moje ďalšie odsúdenia, ktoré však nemôžu   mať   vplyv   na   zákonný   postup,   týkajúci   sa   podmienečného   prepustenia   a   tam vyhlásenej   a   určenej   skúšobnej   lehoty   v   príkaze   na   prepustenie   z   výkonu   trestu,   ako i na návrh OP na opravu písomného vyhotovenia uznesenia a zápisnice z 15. 3. 2007.“

Sťažovateľ súčasne tvrdil, že sťažnosť podáva aj z dôvodov nečinnosti okresného súdu (v sťažnosti síce uviedol, že sťažnosť podáva proti odporcovi v 1. rade, za ktorého v úvode sťažnosti označil krajský súd, ale je nepochybné, že mal na mysli okresný súd, pretože   tomuto   súdu   bol   doručený   návrh   príslušného   prokurátora   na   opravu   uznesenia sp. zn.   12   PP   23/2007   z 15.   marca   2007,   pozn.),   pretože   dosiaľ   nerozhodol   o   návrhu prokurátora okresnej prokuratúry na opravu uznesenia a zápisnice z verejného zasadnutia z 15. marca 2007.

Sťažovateľ súčasne namietal aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca 2007, „lebo toto rozhodnutie odporuje príkazu na prepustenie z väzby, naviac Okresný   súd v Martine   do   dnešného   dňa   nerozhodol   o   návrhu   Okresného prokurátora v Martine na vydanie opravného uznesenia, ktoré bol podané dňa 11. 4. 2007. Preto toto uznesenie v jeho písomnom vyhotovení, v ktorom je uvedená skúšobná doba 3 (tri) roky a naopak v písomnom vyhotovení príkazu na prepustenie z väzby, je uvedená skúšobná lehota 2 (dva) roky, sa nemohlo stať právoplatné v tomto vyhotovení. Porušovanie mojich práv pretrváva i v súčasnom období, na čo žiadam prihliadnuť a taktiež žiadam prihliadnuť na   predom   uvedené   skutočnosti,   pri   počítaní   lehoty   na   možnosť   podania   ústavnej sťažnosti.“.

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   aj   v súčasnom   období pretrváva tento protiprávny stav, sú porušované jeho práva, a preto žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Okresný súd v Martine uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 12 PP/ 23/07, 5707010195 z 15. 3. 2007 a uznesením sp. zn. 12 PP/23/2007-52, 5707010195 zo dňa 24. 3. 2011, ako aj Krajský súd v Žiline, uznesením sp. zn. 1 Tos/11/2012-78, 5707010195, zo dňa 14. 2. 2012, porušili základné práva J. P., Š., t. č. vo výkone trestu, na spravodlivý proces podľa čl. 5, ods. 1 písm. a), čl. 6, ods. 1) prvá veta a ods. 3) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 8 ods. 2 prvá veta, Listiny základných práv a slobôd, čl. 17 ods. 2, čl. 46, ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Alternatívne navrhujem:

1) Uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. 12 PP 23/07, 5707010195 z 15. 3. 2007 a uznesenie Okresného súdu v Martine sp. zn. 12 PP/23/2007-52, 5707010195 zo dňa 24. 3. 2011, ako i uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 Tos/11/2012-78, 5707010195, zo dňa 14. 2. 2012, sa zrušujú a vec sa prikazuje Okresnému súdu Martin, aby vo veci znovu konal a rozhodol, resp. aby Okresný súd Martin rozhodol o návrhu okresného prokurátora na opravu uznesenia a zápisnice z verejného zasadnutia zo dňa 15. 3. 2007.

2) Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 Tos/11/2012-78, 5707010195, zo dňa 14. 2. 2012, sa zrušuje a prikazuje sa Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci znovu konal a rozhodol.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že aj napriek nezrovnalostiam týkajúcim sa   údaju   o výmere   skúšobnej   doby   pri   jeho   podmienečnom   prepustení   z výkonu   trestu odňatia slobody, ktorá bola rozdielne uvedená pri ústnom vyhlásení uznesenia okresného súdu   sp. zn.   12   PP   23/2007   z 15.   marca   2007   a   v   príkaze   z toho   istého   dňa   a inak v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 11/2012 zo 14.   februára   2012   zamietol   sťažnosť   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   sp.   zn. 12 PP 23/2007 z 24. marca 2011, ktorým bolo vyslovené, že sťažovateľ sa v skúšobnej doby neosvedčil. Sťažovateľ sa súčasne domnieva, že tým, že okresný súd nevykonal na základe žiadosti   prokurátora   okresnej   prokuratúry   opravu   v písomnom   vyhotovení   svojho rozhodnutia z 15. marca 2007, dochádza aj k zbytočným prieťahom v konaní.

V súvislosti s predloženými námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že okresný súd   uznesením   sp.   zn.   12   PP   23/2007   z 15.   marca   2007   rozhodol   o podmienečnom prepustení sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody s tým, že mu určil skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto uzneseniu sa spolu s prokurátorom okresnej   prokuratúry   vzdali   práva   podať   sťažnosť,   a preto   sa   rozhodnutie   stalo právoplatným.   Na   základe   toho   okresný   súd   príkazom   z 15.   marca   2007   prikázal sťažovateľa   ihneď   prepustiť   z výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Na   rozdiel   od   písomne vyhotoveného   uznesenia príkaz obsahoval   rozdielny   údaj   o určení skúšobnej doby,   keď v ňom bola uvedená dĺžka jej trvania 2 roky.

Listom sp. zn. 3 Pn 80/07 z 11. apríla 2007 prokurátor okresnej prokuratúry žiadal okresný   súd   o vykonanie   opravy   v písomnom   vyhotovení   rozhodnutia   tak,   aby   správne uviedol   dĺžku   skúšobnej   doby,   ktorá   podľa   vyjadrenia   prokurátora   mala   byť   správne uvedená v trvaní 2 rokov.

Na žiadosť prokurátora reagoval okresný súd listom sp. zn. 12 PP 23/2007 z „25. 1. 2007“,   v ktorom   oznámil, že   opravu   v podstate nie je nutné vykonať,   pretože písomná podoba uznesenia z 15. marca 2007 bolo vyhotovená v súlade s údajom zaznamenaným v zápisnici z verejného zasadnutia, kde je skúšobná doba uvedená v trvaní 3 rokov.

O niekoľko rokov neskôr okresný súd uznesením sp. zn. 12 PP 23/2007 z 24. marca 2011   rozhodol   o tom,   že   sťažovateľ   sa   v skúšobnej   dobe   podmienečného   prepustenia v trvaní 3 rokov (od 15. marca 2007 do 15. marca 2010) neosvedčil, pretože 4. novembra 2008 spáchal skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Levice sp. zn. 4 T 1/2009 z 27. januára 2009. Z uvedeného dôvodu bola sťažovateľovi uložená povinnosť vykonať zvyšok trestu odňatia slobody vo výmere 11 mesiacov a 27 dní.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   v ktorej   poukázal na rozpory   v súvislosti   s uvedením   jeho   skúšobnej   doby   pri   podmienečnom   prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tos   11/2012 zo 14. februára 2012 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   krajský   súd   zaoberal   aj   dĺžkou   trvania skúšobnej   doby,   ktorá   bola   sťažovateľovi   uložená   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca 2007 s tým, že si vyžiadal vyjadrenie zákonného sudcu a zapisovateľa   k tomu, či   údaj   uvedený   v písomnom   vyhotovení   rozhodnutia   zodpovedá skutočnosti.   Z vyjadrení   sudcu   okresného   súdu   a zapisovateľky   krajský   súd   zistil,   že skúšobná doba uvedená v písomnom vyhotovení rozhodnutia vo výmere 3 rokov zodpovedá zápisnici   z verejného   zasadnutia,   a pokiaľ   išlo   o príkaz   a v ňom   uvedenú   dĺžku   trvania skúšobnej doby 2 roky, podľa vyjadrenia sudcu okresného súdu táto bola výsledkom chyby v písaní.   Krajský   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   aj   na   to,   že   na   uvedené   skutočnosti upozorňoval okresný súd ešte v roku 2007, keď ho prokurátor okresnej prokuratúry žiadal vydať   opravné   uznesenie.   Na   základe   toho   krajský   súd   potom   vyslovil,   že   nemá pochybnosti o určení výmery skúšobnej doby, ktorá bola sťažovateľovi určená na 3 roky. V odôvodnení rozhodnutia súd druhého stupňa poukázal aj na podstatné okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe neosvedčil. Krajský súd konštatoval,   že   aj   keď   sťažovateľovi   bola   daná   možnosť,   aby   v skúšobnej   dobe podmienečného prepustenia preukázal, že dokáže viesť riadny život, že dokáže rešpektovať morálne pravidlá a právne predpisy a že predchádzajúce odsúdenia a tresty splnili svoj účel, túto šancu ignoroval. V tejto súvislosti vymenoval a označil trestnú činnosť sťažovateľa, ktorej   sa   dopustil   v dobe   podmienečného   prepustenia,   za   čo   bol   právoplatne   odsúdený rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. 4 T 1/2009 z 27. januára 2009 právoplatným

29. apríla 2009 a rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. 2 T 44/2009 z 15. augusta 2011 právoplatným   toho   istého   dňa.   V závere   krajský   súd   konštatoval,   že   tieto   skutočnosti nespochybnil ani samotný sťažovateľ.

K námietkam   sťažovateľa   vo   vzťahu   k uzneseniam   okresného   súdu   sp.   zn. 12 PP 23/2007 z 15. marca 2007 a 24. marca 2011

Pri prerokovaní týchto námietok ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   preskúmanie postupu   a uvedených   rozhodnutí okresného súdu   bol v prvom   rade   povolaný krajský   súd,   ktorého právomoc predchádza právomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v tejto   veci.   Na   tomto   tvrdení   nemení nič   ani   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   vo   vzťahu k prvému z uvedených rozhodnutí (z 15. marca 2007) vzdal práva podať sťažnosť. Ak by však svoje právo využil a proti uvedenému rozhodnutiu by podal opravný prostriedok, súd druhého stupňa by sa jeho námietkami zaoberal, a v prípade zistenia, že došlo k porušeniu jeho práv, bol by povinný poskytnúť mu náležitú ochranu. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu z 24. marca 2011, proti nemu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou sa zaoberal krajský súd. Ten o nej rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 11/2012 zo 14. februára 2012 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Keďže v danom prípade pred uplatnením právomoci zo strany ústavného súdu tu existovala   právomoc   všeobecného   súdu   (krajského   súdu),   ktorý   bol   primárne   povolaný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,   III. ÚS 290/06,   III.   ÚS   288/07,   III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

K námietkam   sťažovateľa   vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Tos 11/2012 zo 14. februára 2012

Na   tomto   mieste   považuje   ústavný   súd   za   dôležité   zdôrazniť,   že   námietka sťažovateľa o nezrovnalostiach týkajúca sa určenia výmery skúšobnej doby bola naposledy a definitívne predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý sa ňou zaoberal v namietanom rozhodnutí zo 14. februára 2012.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   predmetné   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2012 a sťažovateľovi bolo doručené 7. marca 2012.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Vzhľadom na to, že o nedostatkoch, ktoré sťažovateľ namietal v súvislosti s výmerou skúšobnej   doby, bolo rozhodnuté na neverejnom zasadnutí krajského súdu   14. februára 2012,   pričom   predmetné   rozhodnutie   mu   bolo   doručené   7.   marca   2012,   a súčasne s prihliadnutím na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (8. augusta 2012) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III.   ÚS   301/04,   III.   ÚS   156/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   podanú oneskorene.

Na základe týchto skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012