znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 372/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   vedené pod sp. zn.   Rvp 1773/2011,   sp. zn.   Rvp 1782/2011,   sp. zn.   Rvp 1792/2011,   sp. zn. Rvp 1793/2011,   sp. zn.   Rvp 1816/2011,   sp. zn.   Rvp 1825/2011,   sp. zn.   Rvp 1826/2011, sp. zn.   Rvp 1827/2011,   sp. zn.   Rvp 1828/2011,   sp. zn.   Rvp 1833/2011,   sp. zn. Rvp 1834/2011, sp. zn. Rvp 1836/2011 a sp. zn. Rvp 1837/2011,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 CoE/145/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn. 6 CoE/98/2011   z 30. marca   2011,   sp. zn.   16   CoE/117/2011   z 29.   apríla   2011, sp.   zn. 16 CoE/116/2011   z 29.   apríla   2011,   sp.   zn.   6   CoE/50/2011   z 30.   marca   2011,   sp.   zn. 5 CoE/149/2011   z 29. apríla   2011,   sp.   zn.   5   CoE/136/2011   z 29.   apríla   2011,   sp.   zn. 8 CoE/111/2011   z 29. apríla   2011,   sp.   zn.   6   CoE/125/2011   z 27.   apríla   2011,   sp.   zn. 6 CoE/105/2011   z 27. apríla   2011,   sp.   zn.   6 CoE/101/2011   z 27.   apríla   2011,   sp.   zn. 6 CoE/138/2011 z 27. apríla 2011 a sp. zn. 4 CoE/152/2011 z 9. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1773/2011, sp. zn.   Rvp 1782/2011,   sp. zn.   Rvp 1792/2011,   sp. zn.   Rvp 1793/2011,   sp. zn. Rvp 1816/2011,   sp. zn.   Rvp 1825/2011,   sp. zn.   Rvp 1826/2011,   sp. zn.   Rvp 1827/2011, sp. zn.   Rvp 1828/2011,   sp. zn.   Rvp 1833/2011,   sp. zn.   Rvp 1834/2011,   sp. zn. Rvp 1836/2011 a sp. zn. Rvp 1837/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 372/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   15.,   18. a 19. júla   2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti P.,   s. r. o. (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE/145/2011 z 27. apríla 2011,   sp.   zn.   6 CoE/98/2011   z 30. marca   2011,   sp. zn.   16   CoE/117/2011 z 29. apríla   2011, sp.   zn.   16   CoE/116/2011   z 29.   apríla   2011,   sp.   zn.   6   CoE/50/2011 z 30. marca   2011,   sp.   zn.   5   CoE/149/2011   z 29.   apríla   2011,   sp.   zn.   5   CoE/136/2011 z 29. apríla   2011,   sp.   zn.   8   CoE/111/2011   z 29.   apríla   2011,   sp.   zn.   6   CoE/125/2011 z 27. apríla   2011,   sp.   zn.   6   CoE/105/2011   z 27.   apríla   2011,   sp.   zn.   6   CoE/101/2011 z 27. apríla   2011,   sp.   zn.   6   CoE/138/2011   z 27.   apríla   2011   a   sp.   zn.   4   CoE/152/2011 z 9. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od 27. apríla 2006 do 24. septembra 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 199,16 € do   663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v troch mesačných splátkach (vec vedená pod   sp.   zn.   Rvp   1837/2011),   v piatich   mesačných   splátkach (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 1816/2011), v šiestich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1828/2011), v siedmich   mesačných   splátkach (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 1833/2011), v desiatich mesačných   splátkach (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 1782/2011), dvanástich   mesačných splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   1773/2011,   sp.   zn.   Rvp   1792/2011,   sp.   zn. Rvp 1793/2011, sp. zn. Rvp 1825/2011, sp. zn. Rvp 1826/2011, sp. zn. Rvp 1827/2011, sp. zn. Rvp 1834/2011 a sp. zn. Rvp 1836/2011).

Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich   splátok, boli rozhodcovskými rozsudkami, ktoré nadobudli právoplatnosť v priebehu februára 2007 až júla 2009 a ktoré majú   podľa   názoru   sťažovateľky   povahu   exekučných   titulov,   právoplatne   zaviazaní na zaplatenie dlhu.  

1. Sťažovateľka vo veci dlžníčky (sp. zn. Rvp 1773/2011) podala 16. septembra 2008 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 14. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 60 Er 2229/2008 zo 7. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6CoE 145/2011 z 27. apríla 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2. Sťažovateľka vo veci dlžníka (sp. zn. Rvp 1782/2011) podala 10. júna 2007 návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 25. septembra 2007 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 63   Er   1568/2007   z   30. novembra 2010 exekúciu zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 98/2011 z 30. marca 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Sťažovateľka   vo   veci   ďalšej   dlžníčky   (sp. zn.   Rvp 1792/2011)   podala 14. augusta 2009   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 29. septembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 60 Er 1812/2009 z 21. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   16   CoE   117/2011   z 29.   apríla 2011 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

4. Sťažovateľka vo veci dlžníčky (sp. zn. Rvp 1793/2011) podala 8. decembra 2008 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 4. februára 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp.   zn.   60   Er   28/2009   z   21. februára 2011 exekúciu zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 116/2011 z 29. apríla 2011 tak, že potvrdil   prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

5. Sťažovateľka vo veci dlžníka (sp. zn. Rvp 1816/2011) podala 18. decembra 2008 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 30. januára 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 49 Er 27/2009 z 24. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 50/2011 z 30. marca 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

6. Sťažovateľka vo veci dlžníčky (sp. zn. Rvp 1825/2011) podala 12. augusta 2008 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 21. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 61 Er 1904/2008 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE 149/2011 z 29. apríla 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

7.   Sťažovateľka   vo   veci   iného   dlžníka   (sp. zn.   Rvp 1826/2011)   podala 13. augusta 2009   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe poverenia udeleného okresným   súdom 9. októbra 2009 začal nútený výkon   rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 61 Er 2030/2009 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   CoE   136/2011   z 29. apríla 2011 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

8. Sťažovateľka vo veci dlžníčky (sp. zn. Rvp 1827/2011) podala 16. septembra 2008 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným   súdom 25. novembra 2008 začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd uznesením   sp.   zn.   61   Er   2226/2008   z   12. januára 2011 exekúciu zastavil.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoE 111/2011 z 29. apríla 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

9. Sťažovateľka vo veci dlžníka (sp. zn. Rvp 1828/2011) podala 13. júna 2007 návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 10. septembra 2007 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 49 Er 2568/2007 z 11. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 6 CoE   125/2011   z 27. apríla 2011 tak,   že   potvrdil   prvostupňové   uznesenie   ako   vecne a právne správne.

10. Sťažovateľka vo veci dlžníčky (sp. zn. Rvp 1833/2011) podala 20. augusta 2008 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 23. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 61 Er 1973/2008 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 105/2011 z 27. apríla 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

11. Sťažovateľka vo veci dlžníka (sp. zn. Rvp 1834/2011) podala 9. februára 2008 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 31. marca 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp.   zn.   61 Er   511/2008   z   12. januára 2011 exekúciu zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 101/2011 z 27. apríla 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

12.   Sťažovateľka   vo   veci   dlžníčky   (sp. zn.   Rvp 1836/2011)   podala   9. júna 2007 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 13. júla 2007 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 61 Er 1184/2007 z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 138/2011 z 27. apríla 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

13. Sťažovateľka vo veci dlžníka (sp. zn. Rvp 1837/2011) podala 6. septembra 2008 návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným   súdom 13. novembra 2008 začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd uznesením   sp.   zn.   61   Er   2101/2008   z   12. januára 2011 exekúciu zastavil.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoE 152/2011 z 9. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými uzneseniami krajského súdu   a postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, ,,... boli   porušené...   jeho   základné   práva   a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli porušené   aj   základné   práva   a slobody   sťažovateľa   vyplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla,,,... že spravodlivosť konania v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, ,,... že z vlastného podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa   alebo   povinného...   zahájil   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky,,... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   a pokojne   užívať   majetok   v zmysle   Protokolu   1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z článku   6   ods.   1... dohovoru...   a na ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia, veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1773/2011,   sp. zn.   Rvp 1782/2011,   sp. zn.   Rvp 1792/2011,   sp. zn.   Rvp 1793/2011, sp. zn.   Rvp 1816/2011,   sp. zn.   Rvp 1825/2011,   sp. zn.   Rvp 1826/2011,   sp. zn. Rvp 1827/2011,   sp. zn.   Rvp 1828/2011,   sp. zn.   Rvp 1833/2011,   sp. zn.   Rvp 1834/2011, sp. zn.   Rvp 1836/2011   a   sp. zn.   Rvp 1837/2011   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia   prvostupňových   súdov o zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe rozhodcovských rozsudkov.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1 dodatkového protokolu

2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a   na   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   (aj okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   zastavením exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.   Z   okolností   prípadu   vyplýva,   že   posudzované   boli   len   exekučné   tituly rozhodcovské nálezy z hľadiska ich platnosti. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušných okresných súdov, ktorými boli exekúcie zastavené z dôvodu neplatnosti exekučných titulov (a tým absencie jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni   sťažovateľke   domáhať   sa   na   príslušných   súdoch   podľa   platných   procesných predpisov   vydania   rozhodnutí   znejúcich   na   plnenie   dlžných   peňažných   súm   v   zmysle úverových zmlúv.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   prvostupňových   súdov   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Preto   sú   sťažnosti   v tomto   rozsahu   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011