znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 372/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   P.,   B.,   zastúpenej   JUDr.   A.   K.,   Č., vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 79/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2009 doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 79/2008.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   9.   apríla   2008 okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len   „návrh   na   vyporiadanie   BSM“).   V   sťažnosti   sťažovateľka   uvádza,   že   okresný   súd takmer rok vo veci nekonal, preto podala 14. januára 2009 „žiadosť o urýchlenie konania“. Zabezpečiť plynulý priebeh konania sa usilovala aj svojimi ďalšími podaniami z 2. marca 2009   a   13.   marca   2009.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   súd   do   dnešného   dňa   nekoná a na jej podania vôbec nereaguje.

V   postupe   okresného   súdu   vidí   sťažovateľka   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnému súdu navrhuje, aby vyslovil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 79/2008 okresný súd porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   a   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenia v sume 2 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ktorého   sa   mal dopustiť   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 79/2008.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a   tým   ani   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa   nepreukázali   v   čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu   považovať   za   taký,   ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Ústavný   súd   z   predloženého   spisového   materiálu   sp.   zn.   7   C   79/2008   zistil, že okresný súd sa v počiatočnej fáze konania začatého 9. apríla 2008 zaoberal poplatkovou povinnosťou sťažovateľky a uznesením z 23. júna 2008 priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov.

Sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   14.   januára   2009 „žiadosť   o   urýchlenie konania“ a obdobnými podaniami urgovala okresný súd aj 2. marca 2009 a 13. marca 2009.

Okresný súd 30. septembra   2009 určil   termín pojednávania na 12.   október 2009 a na tomto pojednávaní doručil sťažovateľke vyjadrenie odporcu. Sťažovateľka požiadala o odročenie   pojednávania   z   dôvodu   nedostatku   času   na   prípravu   a   takisto   z   dôvodu zabezpečenia   právneho   zastúpenia   vo   veci.   Okresný   súd   pojednávanie   odročil na 18. november 2009, ktoré bolo podľa zistenia ústavného súdu odročené na 20. január 2010.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe zistených skutočností považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné najmä vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania   (jeden   rok   a   šesť   mesiacov)   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle citovaného článku ústavy. V postupe okresného súdu je síce možné zistiť aj prieťah v trvaní približne   1   roka   a   3   mesiacov   (obdobie   od   23.   júna   2008,   keď   okresný   súd   rozhodol o priznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   pre   sťažovateľku,   do   12.   októbra   2009, keď vykonal   vo   veci   pojednávanie),   išlo   však   doteraz   o   ojedinelý   prieťah,   ktorý bol následným   začatím   vykonávania   úkonov   zo   strany   okresného   súdu,   a   to   určením termínu a vykonaním pojednávania 12. októbra 2009, napravený.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uznal, že „nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov“ (IV. ÚS 203/03), pričom jednorazový prieťah v konaní súdu nesignalizuje bez ďalšieho možnosť zbytočných prieťahov v konaní.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   a   berúc   do   úvahy   doterajšiu   dobu konania pred okresným súdom ústavný súd konštatuje, že doterajší postup okresného súdu nesignalizuje možnosť zbytočných prieťahov v konaní, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh zjavne neopodstatnený.

Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V konaní, v ktorom sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, považuje ústavný súd za takýto účinný   právny   prostriedok   ochrany,   ktorý   môže   prispieť   k   zabezpečeniu   plynulosti a primeranej   rýchlosti   konania,   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   adresovanú   predsedovi príslušného   okresného   súdu   poskytovanú   ustanoveniami   §   62   a   nasledujúcich   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľka v sťažnosti síce uviedla a zároveň z príloh sťažnosti a zo spisového materiálu okresného súdu bolo zistené, že adresovala okresnému súdu niekoľko podaní, v ktorých   žiadala   o   urýchlenie   konania   (podania   zo   14.   januára   2009,   2.   marca   2009 a 13. marca   2009),   išlo   tu   však   o   podania   adresované   len   k   spisovej   značke   podaného návrhu na vyporiadanie BSM, a nie o kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona o   súdoch,   teda   adresovanú predsedovi   okresného súdu,   ktorá   by bola spôsobilá iniciovať postup upravený relevantnými ustanoveniami citovaného zákona.

V   sťažnosti   teda   sťažovateľka   nepreukázala   a   ani   z   príloh   sťažnosti   nevyplýva, že by účinne   využila   zákonom   ustanovený   právny   prostriedok   podľa   zákona   o   súdoch, súčasne tiež nepreukázala, že túto podmienku nesplnila z dôvodov   hodných osobitného zreteľa [§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06)]. Zistená   neprípustnosť   by   tak   prichádzala   do   úvahy   ako   ďalší   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   toto   jeho   rozhodnutie   nebráni sťažovateľke opätovne sa   obrátiť so sťažnosťou   na ústavný súd,   ak by v budúcnosti   v napadnutom konaní na okresnom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009