SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 371/2020-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2020 v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Rakúska republika; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛,
; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛,
; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených spoločnosťou advocatius s. r. o., Palackého 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Zdenka Benčíková, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 430/2015 a jeho uznesením z 31. júla 2018, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 304/2018 a jeho uznesením z 27. februára 2019 a takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I. Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, Rakúska republika; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛,
; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛,
; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 430/2015-2785 z 31. júla 2018 (ďalej len,,napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 304/2018 z 27. februára 2019 (ďalej len,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a postupom týchto súdov v uvedených konaniach.
2. Zo sťažností sťažovateľov a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v pozícii žalobcov domáhajú pred všeobecným súdom určenia, že záložné právo k špecifikovaným bytom a nebytovým priestorom evidovaným na
v prospech Československej obchodnej banky zavkladované pod ⬛⬛⬛⬛ nie je.
2.1 V štádiu odvolacieho konania ⬛⬛⬛⬛ oznámila vstup do konania v pozícii intervenienta (ďalej aj,,navrhovaná intervenientka“) s tým, že už zaznamenala úspech v obdobnom konaní (vec vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C 66/2008) a výsledok sporu má mať podľa sťažovateľov dopad aj na jej hmotnoprávne postavenie.
2.2 Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že vstup je neprípustný s odôvodnením, že v konaní bude rozhodnuté len o záložnom práve vo vzťahu k žalobcom. Podľa sťažovateľov však tento záver neobstojí, pretože ⬛⬛⬛⬛ je rovnako vedená na a dopadá na ňu identické záložné právo.
2.3 Na dovolanie sťažovateľov najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol s odôvodnením, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je možné považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuteľné dovolaním, pretože nebolo vydané v inštančnom postupe.
2.4 Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zdôraznili, že účasť je esenciálna, a osobitný zreteľ venovali jednotnému rozhodovaniu súdov. Na porovnanie vlastnej právnej veci poukázali na analógiu s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6 Cdo 137/2017, v ktorom bola záložná zmluva uzavretá bez súhlasu stavebníkov na rozostavaný dom medzi obligačným dlžníkom a bankou posúdená ako neplatná pre rozpor s dobrými mravmi.
2.5 Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich práv uvedených v bode 1 tohto odôvodnenia krajským súdom, ako aj najvyšším súdom a priznal im primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
II. Relevantná právna úprava a predbežné prerokovanie návrhu
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd.
4. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
5. Uvedené ustanovenie dáva v záujme racionality a efektivity konania ústavnému súdu právomoc posúdiť prijateľnosť návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne (nálezom). Ide o špecifickú časť konania, ktorá nemá charakter konania kontradiktórneho a kedy ústavný súd môže rozhodnúť len na základe tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti a obsahu napadnutých rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd takú sťažnosť, keď uplatnené námietky (vady vytýkané rozhodnutiu) nie sú spôsobilé spochybniť jeho ústavnosť. Inými slovami, ide o situácie, keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia. Typickou bude situácia, keď sťažovateľ spochybňuje právne závery všeobecného súdu výlučne s poukazom na ich nesprávnosť. V takom prípade totiž stavia ústavný súd do role ďalšej prieskumnej inštancie, ktorá mu neprináleží. O takú situáciu ide aj v posudzovanom prípade.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
K napadnutému rozhodnutiu a postupu najvyššieho súdu
8. Sťažovatelia založili dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o nepripustení intervenienta na porušení ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len,,CSP“). Tento dovolací dôvod bol smerodajný v rámci viazanosti ústavného súdu dôvodmi ústavnej sťažnosti (§ 45 zákona o ústavnom súde).
8.1 Sťažovatelia argumentáciu koncentrovali do výhrady, že intervencia je prípustná počas celého konania, a teda aj v priebehu konania pred odvolacím súdom. Z toho odvodili aj možnosť domáhať sa opravného konania v dovolacom procese, čo pripustil aj odvolací súd v ním napadnutom uznesení.
9. Podľa 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Ústavný súd akcentuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže v konkrétnej veci uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (aj keď toto posúdenie najvyšším súdom je z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti preskúmateľné ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 255/2018).
11. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
12. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol s odôvodnením, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je možné považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuteľné dovolaním, pretože nebolo vydané v inštančnom postupe.
13. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné so základným právom strany konania na prístup k súdu či so zásadami spravodlivého procesu.
14. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľov ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na prístup k súdu či práva na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
15. Obiter dictum ústavný súd poznamenáva, že uznesenie odvolacieho súdu o nepripustení intervenienta do konania prima facie nie je rozhodnutím vo veci samej a konanie sa ním nekončí, a tak nebol naplnený zákonný predpoklad prípustnosti dovolania ustanovený už v uvádzacej vete ustanovenia § 420 CSP, ktorý je smerodajný pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa ktoréhokoľvek dôvodu uvedeného v písmene a) až f) tohto ustanovenia. Aj keď sťažovateľom možno uznať argumenty o význame judikatúry týkajúcej sa jednotného rozhodovania súdov a princípu právnej istoty, no vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP neexistovala žiadna možnosť porušenia uplatnených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
16. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľmi označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K napadnutému rozhodnutiu a postupu krajského súdu
17. Sťažovatelia správne vychádzajú z predpokladu, že intervencia je možná počas celého konania vrátane odvolacieho konania (porov. Zo súdnej praxe 63/2007).
18. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti v súvislosti s právnym záujmom navrhovanej intervenientky označili za kľúčové, že ⬛⬛⬛⬛ je vlastníčkou nehnuteľnosti na totožnom liste vlastníctva a dopadá na ňu totožné záložné právo bod 23 kat. úz.) a že so svojím obdobným nárokom už zaznamenala úspech pred okresným súdom. Intervencia preto podľa nich sledovala aj jednotnú líniu rozhodovania s dopadom aj na hmotné právo navrhovanej intervenientky.
19. Ústavný súd uvádza, že krajský súd v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne zdôvodnil nepripustenie vstupu navrhovanej intervenientky s tým, že v konaní bude rozhodnuté len o záložnom práve vo vzťahu k žalobcom a rozhodnutie sa ,,nijako nedotkne otázky, či viazne alebo neviazne záložné právo na byte či nebytovom priestore intervienta (správne intervenienta, pozn.)“.
20. Uvedený právny názor v zmysle stabilnej judikatúry by ústavný súd mohol nahradiť svojím vlastným názorom v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (I. ÚS 131/2018). To však rozhodne nie je prípad napadnutého uznesenia krajského súdu.
21. Podľa § 81 CSP intervenientom je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku konania. Ten je daný v prípade subjektívnej záväznosti rozsudku (len pre strany sporu) v prípade, ak by v prípade prehry podporovanej strany sporu mohol tento výsledok vyústiť do vzniku sekundárneho sporu medzi intervenientom a podporovanou stranou (porov Števček a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár 2016, str. 274). O takýto prípad nejde, ak predmetom sporu o určenie neexistencie záložného práva sú síce byty či nebytové priestory v jednej stavbe, no nie priestory intervenienta. Právny záujem intervenienta nie je daný ani len argumentačnou podporou nasmerovanou na judikatúru konzistentnú s predstavami intervenientom podporovanej strany sporu. Ústavný súd akcentuje, že intervencia nie je prostriedkom analogickým k poskytovaniu právnej pomoci. Primárnou úlohou intervenienta totiž nie je pomoc v hľadaní právnych argumentov, keďže to je úlohou splnomocneného zástupcu. Intervenient musí byť osobou, na ktorú bude mať výsledok priamy vplyv, a nie tým, kto má pôsobiť len ako morálna alebo argumentačná podpora niektorej zo sporových strán. Súčasne platí, že ktorejkoľvek zo sporových strán nič nebráni, aby v rámci svojej právnej argumentácie predložila alebo označila rozhodnutia súdov vydané v iných súvisiacich alebo analogických konaniach (napr. v našom prípade v konaniach, kde figuruje osoba domáhajúca sa postavenia intervenienta), apelujúc na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí ako jeden z atribútov právnej istoty. Na to, aby mohli byť v konaní predložené takéto súvisiace súdne rozhodnutia, nie je potrebný formálny vstup intervenienta do konania.
22. Navrhovaná intervenientka má síce priestory v rovnakej nehnuteľnosti ako sťažovatelia a rovnako na jej priestory dopadá záložné právo z rovnakej záložnej zmluvy, no nie sú predmetom konania o určenie, že záložné právo nie je. To sa týka aj ideálneho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu.
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu nie je príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie označených práv dosahujúce ústavno-právnu intenzitu a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
24. Z uvedených dôvodov ústavný súd inak formálne bezchybnú ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
25. Sťažovatelia, odvíjajúc od porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, namietajú aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
26. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Práve s ohľadom na argumentačné prepojenie oboch uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku absencie porušenia základného práva zaručeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ústavy.
27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a náhrade trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2020
Martin Vernarský
predseda senátu