znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 371/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného JUDr. Jozefom Podobom, Advokátska kancelária,   Bratislavská   354/32,   Dubnica   nad   Váhom,   vo   veci   namietaného   porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   46   ods. 1   a 4   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. IV Pz 28/14/1000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 28/14/1000.

Z obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   v rámci   vedeného prípravného   konania   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   legalizácie   príjmu   z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a   ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) uznesením ČVS: ORP-18/OVK-NM-2013 z 18. marca 2013, proti ktorému podal sťažovateľ sťažnosť. Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. Pv 131/13-9 z 31. mája 2013 sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sťažovateľ uvádza, že toto uznesenie okresnej prokuratúry mu nebolo bezodkladne doručené.

Uznesením ČVS: ORP-79/OVK-NM-2011 z 15. júla 2013 bola podľa § 21 ods. 3 Trestného   poriadku   trestná   vec   sťažovateľa   vedená   pre trestný   čin   podľa   § 233   ods.   1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného poriadku pod ČVS: ORP-18/OVK-NM-2013 spojená s inou trestnou vecou sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa podaná proti tomuto uzneseniu bola uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 128/11/3304 zo 4. októbra 2013 zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľ podal 16. mája 2013 okresnej prokuratúre písomnú sťažnosť na postup vyšetrovateľa   Policajného   zboru   činného   v označenom   prípravnom   konaní.   Okresná prokuratúra mu 12. novembra 2013 doručila „písomné vyrozumenie k tejto sťažnosti“, ktoré sťažovateľ namietal žiadosťou o preskúmanie postupu okresnej prokuratúry adresovanou Krajskej prokuratúre v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“). Listom zo 14. októbra 2013   krajská   prokuratúra   sťažovateľovi   oznámila,   že   uznesenie   okresnej   prokuratúry o zamietnutí   sťažnosti   č.   k.   Pv   131/13-9   z 31.   mája   2013   bolo   sťažovateľovi   okresnou prokuratúrou doručované do ústavu na výkon väzby. Sťažovateľ na tomto mieste uvádza, že sa v tom čase už vo väzbe nenachádzal a okresnej prokuratúre musela byť táto skutočnosť známa, preto bola povinná doručiť mu označenú písomnosť na adresu jeho trvalého pobytu. Sťažovateľ ďalej uvádza: «Až dňa 14.10. 2013 bolo môjmu obhajcovi JUDr. Podobovi doručené   „v   jednej   obálke“   uznesenie   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Nové   Mesto nad Váhom Pv 131/13-9 z 31.05. 2013 spolu s uznesením Pv 128/11-111 zo dňa 04.10.2013, teda uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom Pv 131/13-9 z 31.05. 2013 bolo môjmu obhajcovi doručené až po štyri a pol mesiaci, pričom mne „osobe obvineného“ do dnešného dňa nebolo doručené uznesenie prokurátora Pv 131/13-9 z 31.05. 2013 a uznesenie prokurátora Pv 128/11-111 zo dňa 04.10.2013 mi bolo doručené až dňa 22. apríla 2014. Nedoručením mi uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom sp.zn. Pv 131/13-9 z 31.05. 2013 som ako obvinený bol poškodený na svojom práve na obhajobu v tom, že márne uplynula doba troch mesiacov, v ktorej som mal právo žiadať   o   mimoriadny   opravný   prostriedok   generálneho   prokurátora   SR   podľa   §   363 Trestného poriadku.»

Sťažovateľ   ďalej   argumentuje: „Vzhľadom   na   uvedené   pochybenia   príslušného prokurátora a aj vyšetrovateľa som požiadal o vykonanie úplnej revízie trestného spisu ako aj dozorového spisu prokurátora a súčasne podľa § 364 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku som podal generálnemu   prokurátorovi návrh na postup podľa § 363 ods.   1 Trestného poriadku a   žiadal   som   po   preskúmaní   veci   aby   bolo   uznesenie   okresného   prokurátora v Novom meste nad Váhom pod č.p.   Pv 131/13-9 z 31.05.   2013 o zamietnutí sťažnosti obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zrušené, ako aj uznesenie vyšetrovateľa OKP Okresného riaditeľstva PZ   Nové Mesto nad Váhom pod ČVS:ORP- 18/OVK-NM-2013 zo dňa 18.03.2013 o vznesení obvinenia, ako aj uznesenie okresného prokurátora v Novom meste nad Váhom pod č.p. Pv 128/11-111 zo 04. 10.2013 o zamietnutí sťažnosti   obvineného   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c/   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu vyšetrovateľa o spojení vecí, ako aj uznesenie vyšetrovateľa PZ ČVS:ORP-79/OVK-NM- 2011   z   15.07.2013   o   spojení   veci,   lebo   týmito   rozhodnutiami   a   v   konaní,   ktoré   im predchádzalo bol porušený zákon v neprospech obvineného.“

Generálna   prokuratúra   listom   sp.   zn.   IV   Pz   28/14/1000   z 25.   marca   2014 sťažovateľovi oznámila, že o jeho návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku nie je možné konať, pretože bol zaslaný po uplynutí zákonnej trojmesačnej lehoty, ktorej začiatok plynutia   je určený momentom nadobudnutia právoplatnosti napadnutých rozhodnutí.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa generálna prokuratúra „nenapravila protiprávny stav“, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods.   1 a 4 ústavy   a   poukazuje   tiež   na „nečinnosť   zo   strany   prokurátora   Okresnej   prokuratúry v Novom Meste nad Váhom“, ktorá nebola podľa názoru sťažovateľa „braná do úvahy“, a uvádza, že z tohto dôvodu   v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 28/14/1000, prikázal generálnej prokuratúre, „aby vo veci podaného návrhu sťažovateľa   znovu   konala   a rozhodla“, a priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom generálnej   prokuratúry,   ktorá   nevyhovela   jeho   návrhu   na   zrušenie   označených právoplatných uznesení prijatých v prípravnom konaní, bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy. Sťažovateľ takisto namieta, že   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   keďže   podľa   jeho   názoru   generálna   prokuratúra nereflektovala na ním namietanú nečinnosť okresnej prokuratúry.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a priložených   písomnosti   zistil   tieto relevantné skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Uznesením   ČVS:ORP-18/OVK-NM-2013   z 18.   marca   2013   bolo   sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, pričom sťažovateľ uplatnil proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Okresná prokuratúra uznesením č. k. Pv 131/13-9 z 31. mája 2013 podanú sťažnosť ako nedôvodnú zamietla. Predmetné   uznesenie   bolo   obhajcovi   sťažovateľa   doručené až 14.   októbra   2013.   Ďalšie uznesenie   okresnej   prokuratúry   sp.   zn.   128/11/3304   zo 4.   októbra   2013   o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu o spojení veci bolo obhajcovi sťažovateľa doručené bezodkladne – 14. októbra 2013.

V liste sp. zn. IV Pz 28/14/1000 z 25. marca 2014 generálna prokuratúra uviedla, že sťažovateľom namietané uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru o vznesení obvinenia z 18. marca 2013 nadobudlo právoplatnosť 31. mája 2013, keď bola uznesením okresnej prokuratúry zamietnutá sťažnosť sťažovateľa, a druhé namietané uznesenie o spojení veci nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 2013, keď bola takisto uznesením okresnej prokuratúry zamietnutá   sťažovateľom   podaná   sťažnosť.   V tomto   kontexte   citovala   generálna prokuratúra ustanovenie § 364 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého môže obvinený podať návrh   na postup podľa   § 363   ods.   1 Trestného poriadku   do   troch   mesiacov od právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Odvolávajúc   sa   na   označenú   právnu   úpravu generálna prokuratúra skonštatovala, že návrh sťažovateľa na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku bol podaný 24. januára 2014 a generálnej prokuratúre doručený 30. januára 2014, teda zjavne po uplynutí trojmesačnej lehoty od nadobudnutia právoplatnosti napadnutých rozhodnutí, a z tohto dôvodu nie je možné o návrhu sťažovateľa konať.Generálna   prokuratúra   zároveň   sťažovateľa   upovedomila   o prijatí   opatrení na odstránenie   sťažovateľom   namietaných   nedostatkov   prípravného   konania   súvisiacich s doručovaním rozhodnutí a včasným predkladaním spisov.

Jedným   z elementov   „spravodlivého   procesu“   reprezentujúcim   tento   všeobecný pojem sú záruky obhajoby. Účelom práva obhajoby je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96). Toto právo sa s rovnakou intenzitou zaručuje vo všetkých fázach trestného konania. Pozitívny záväzok Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je zabezpečený cestou Trestného poriadku, ktorý   je   právnym   predpisom   upravujúcim   postup   v trestnom   konaní.   Trestný   poriadok v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje ústavou garantované právo obhajoby.

Podľa § 2 ods. 9 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Jedným   z ustanovení   konkretizujúcich   právo   obvineného   na   obhajobu   sú   aj ustanovenia § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku.

Podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor   zruší   právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môže obvinený   vo   svoj   prospech   podať   do   troch   mesiacov   od   právoplatnosti   napadnutého rozhodnutia.

Právna úprava zakotvujúca inštitút zrušenia právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní   ako   jeden   z mimoriadnych   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   zásah do stability právoplatných rozhodnutí orgánov prípravného konania reguluje jeho aplikáciu stanovením   jasných   hraníc,   keď   jeho   použitie   podmieňuje   existenciou   iba   takého podstatného   pochybenia,   ktoré   predstavuje   porušenie   zákona   a jeho   uplatnenie   limituje zákonnou   lehotou   troch   mesiacov   počínajúcou   momentom   právoplatnosti   napádaného rozhodnutia.

Je   nepochybné,   že   okresná   prokuratúra,   ktorá   nezabezpečila   včasné   doručenie uznesenia o vznesení obvinenia strane obhajoby a toto jej doručila až po uplynutí lehoty, ktorá limituje možnosť obvineného podať vo svoj prospech návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, zmarila právo sťažovateľa takýto návrh uplatniť.

Rešpektovanie   práva   na   spravodlivý   proces   prokuratúrou   ako   orgánom   dozoru nad zákonnosťou prípravného konania je potrebné skúmať s ohľadom na prípravné konanie ako celok. Ústavný súd je toho názoru, že odňatie možnosti realizovať svoju obhajobu v prípravnom konaní je možné napraviť, pokiaľ strana obhajoby takú možnosť, hoci neskôr vo fáze prípravného konania dostane (obdobne pozri napr. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Serves proti Francúzsku z 20. októbra 1997, vo veci Twalib proti Grécku z 9. júna 1998).

Aj v ďalšej fáze prípravného konania sťažovateľ disponuje možnosťami realizovať svoju obhajobu a prezentovať námietky, ktoré uplatnil v podanom návrhu na postup podľa §   363   ods.   1   Trestného   poriadku   (ktorých   obsah   však   ústavnému   súdu   bližšie neprezentoval),   kde   má   v prípade   ich   potenciálnej   opodstatnenosti   šancu   dosiahnuť výsledok   obdobný   možnostiam   právnej   úpravy   zakotvujúcej   mimoriadny   opravný prostriedok   zrušenia   právoplatného   rozhodnutia   v   prípravnom   konaní   (pozri   §   215   – Zastavenie trestného stíhania).

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že zvolený postup generálnej prokuratúry, ktorá sa sťažovateľovým návrhom na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku vzhľadom na zmeškanie lehoty nezaoberala,   neprekračuje limity práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a je   teda,   napriek   označeným okolnostiam prípadu, ústavnoprávne akceptovateľný.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   uplatnenú   námietku   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   poukazuje ústavný   súd   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   je primárnym   účelom   ústavnej sťažnosti poskytnutie ochrany právam, ktorých porušenie sa namieta, v prípadoch, v ktorých ostatné   právne   prostriedky   nápravy   zlyhali,   respektíve   neviedli   k náprave.   Z obsahu odpovede generálnej prokuratúry však vyplýva, že na námietky sťažovateľa o prieťahoch v prípravnom   konaní   reflektovala   a výslovne   ho   upovedomila   o prijatých   opatreniach pre účely   zjednania   nápravy.   Za   takýchto   okolností   by   ingerencia   ústavného   súdu znamenala   duplicitné   poskytnutie   ochrany   označenému   právu   v rozpore   so   zmienenou judikatúrou.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   čiastkové   závery   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcej generálnej prokuratúry v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, preto   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014