znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 371/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   Č.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   Š.,   Č., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   17   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   postupom Okresného   súdu   Čadca   a jeho rozsudkom   č.   k.   6   C/108/2010-194   z 8.   novembra   2011 a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012 doručená   sťažnosť   M.   S.,   Č.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“) postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho rozsudkom č. k. 6 C/108/2010-194 z 8. novembra 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23. apríla 2012.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   v konaní   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“)   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 6 C/108/2010 vystupoval sťažovateľ v procesnom postavení odporcu. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C/108/2010-194 z 8. novembra 2011 rozhodol o vyporiadaní BSM tak, že určil, že nehnuteľnosti a hnuteľné veci uvedené pod položkami 1a), 1b) až 7) patria do výlučného   vlastníctva   navrhovateľke,   odporcovi   prikázal   vyplatiť   úver   v sume 9 494,62 €   poskytnutý   S.,   a.   s.,   a navrhovateľku   zaviazal   vyplatiť   odporcovi   sumu 11 388,65 €. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23.   apríla   2012   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   s odôvodnením,   že tento v potrebnom   rozsahu   zistil   skutočnosti   potrebné   pre   posúdenie   veci,   keď   vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil, a dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.

Sťažovateľ uviedol, že aj napriek formulácii § 150 Občianskeho zákonníka okresný súd v jeho prípade nelogicky rozhodol tak, že „navrhovateľke prikázal do vlastníctva celý majetok, pričom zohľadnil i všetky jej finančné prostriedky pochádzajúce jednak od rodičov ako i nadobudnuté pred manželstvom a mne prikázal celý dlh v zmysle hypotekárneho úveru a neuznal mi finančné prostriedky od mojich rodičov ako i vyplatenú pôžičku M. J. Navyše nevyporiadal BSM v širšom slova zmysle, keď do majetku nezahrnul mnou vyplatený dlh od zrušenia BSM do jeho vyporiadania...

Aj napriek zásadám uvedeným v § 150 OZ, ako i vyššie uvedenému odôvodneniu súd matematicky nesprávne vypočítal rozdiel v peňažnej náhrade, ktorú je mi povinná vyplatiť navrhovateľka. Pokiaľ cena bytu s prísl. spolu s garážou bola ocenená na sumu 52.630,- € a súd navrhovateľke zároveň uznal stavebné sporenie vo výške 7.634,60 € ako i finančné prostriedky, ktoré jej darovali rodičia vo výške 6.638,78 €, tak navrhovateľka nadobudla majetok   vo   výške   38.356,62   €.   Naproti   tomu   mne   súd   ponechal   splatiť   zvyšok hypotekárneho úveru vo výške - 9.494,62 €, splatil som už hypotekárny úver vo výške -

4.281,94 €, a nadobudol som finančné prostriedky za odpredaj motorového vozidla vo výške 166,- €, teda celkom som nadobudol majetok v zápornej hodnote -13,610,56 €. Rozdiel medzi majetkom, ktorý nadobudla navrhovateľka a ja je vo výške 51.967,18 €. Pri takomto vyporiadaní by bola alikvotná finančná náhrada vo výške 25.983,59 €, nie tak ako rozhodol sud vo výške 11.388,65 €.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd „sa   mal   podrobnejšie   zaoberať   v rámci vykonaného preskúmania rozsudku v rámci   odvolacieho   konania   i vloženými finančnými prostriedkami zo strany navrhovateľky“.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že okresný súd i krajský súd vec nesprávne právne posúdili,   pretože   neskúmali   správnosť   výpočtu   pri   vyporiadaní   BSM.   Je   zrejmé,   že sťažovateľ má zákonný nárok na výplatu pri vyporiadaní BSM, a pokiaľ primeraná náhrada je v rozpore s vykonaným dokazovaním a s určenou cenou nehnuteľností, došlo k porušeniu čl. 20 ústavy. V rámci sťažnosti sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   všeobecné   súdy   nereagovali   na   podstatné a relevantné argumenty sťažovateľa obsiahnuté ako v jeho vyjadreniach, tak aj v odvolaní, a z tohto dôvodu sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné. Postupom všeobecných súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom spočívajúca v tom, že „súd aj napriek rozsiahlemu   dokazovaniu   uznal   iba   vložené   finančné   prostriedky   do   BSM   zo   strany navrhovateľky, pričom mnou uvádzané vôbec nezobral do úvahy“.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 6 C/108/2010-194 z 8. novembra 2011 a postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23. apríla 2012 bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 deklarácie, aby napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie   a   aby   sťažovateľovi   priznal   finančné   zadosťučinenie   a   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania.   To   znamená,   že   ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal,   že   postupom   okresného   súdu   a jeho rozsudkom č. k. 6 C/108/2010-194 z 8. novembra 2011 a postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23. apríla 2012 bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 deklarácie, a svoju námietku v podstate odôvodnil jednak nesprávnym výpočtom okresného súdu pri rozhodovaní o vyporiadaní BSM, ako aj nedostatočným preskúmaním tohto výpočtu v rámci odvolacieho konania krajským súdom, čo sa v konečnom dôsledku premietlo do nesprávneho právneho posúdenia veci a odňatia možnosti sťažovateľovi konať pred súdom.

Vzhľadom na to, že už obsah odôvodnenia tejto sťažnosti nasvedčoval tomu, že bola koncipovaná ako jeden z opravných prostriedkov proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ústavný súd overil stav predmetného konania na okresnom súde.

Ústavný   súd   následne   zistil,   že   8.   júna   2012   bolo   okresnému   súdu   doručené dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23. apríla 2012, v ktorom namietal, že mu bola podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“)   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   a ktoré   v zmysle   §   241   ods.   2   OSP odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP a rozhodnutie spočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   O podanom   dovolaní   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, a v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania   a   sťažnosti   na   ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   358/09,   III.   ÚS   26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Inými slovami, právomoc poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta,   má   najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012