znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 371/2011-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., V., zastúpenej spoločnosťou B. advokátska kancelária, s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. O. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 15/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 6. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 15/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad V. vydal 3. apríla 2009 dodatočný platobný výmer   č.   628/230/108-2118/09Há,   ktorým   bola   sťažovateľke   vyrubená   daň   z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2007 v sume 2 061,11 €. DPH bola dorubená sťažovateľke z dôvodu odopretia oslobodenia od dane pri vývoze tovaru, pretože sťažovateľka nepredložila písomné colné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu vývoz v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Daňového   úradu   V.   z   3.   apríla   2009   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 1/224/10916-735131/2009/990268-r z 23. júla 2009 tak, že označené rozhodnutie Daňového úradu V. v celom rozsahu potvrdilo.Sťažovateľka nesúhlasiac s označeným rozhodnutím daňového riaditeľstva z 23. júla 2009 podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 116/2009 rozhodol rozsudkom zo 16. februára 2010 o žalobe sťažovateľky tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že sťažovateľka nesplnila podľa § 47 ods. 3 zákona o DPH obligatórnu povinnosť preukázať   daňový   doklad   (písomné   vyhlásenie   o   prepustení   tovaru   do   colného   režimu vývoz,   ktorým   colný   orgán   potvrdzuje   výstup   tovaru   z   územia   Európskej   únie,   pozn.) na uplatnenie nároku na oslobodenie dane.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu, že   napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho posúdenia   veci.   O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2 Sžf 15/2010 zo 6. apríla   2011 tak,   že   rozsudok   krajského súdu   zo   16.   februára   2010 zmenil tak, že rozhodnutie č. 1/224/10916-735131/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta,   že   sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný, arbitrárny, pretože najvyšší súd vôbec nereagoval a nevyhodnotil žiaden z „argumentov sťažovateľky uvedených v odvolaní ako aj v samotnej žalobe, ani výkladom práva v súvzťažnosti s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, bezprecedentne porušil jej právo konať pred súdom a celkovo jej právo na súdnu ochranu“. Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   sťažovateľka   vidí   v   skutočnosti,   že   najvyšší   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s   jej návrhom na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie napriek tomu, „že   v   priebehu   konania   ako   aj   v   samotnej   žalobe“ to   navrhla.   Sťažovateľka   tvrdí,   že „v odôvodnení, ani v inej časti rozsudkov sa nenachádza žiadna veta, z ktorej by čo i len nepriamo vyplývalo, z akého dôvodu odmietli otázku predložiť“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   a   rozhodnutím   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 15/2010 porušil základné právo sťažovateľky, spoločnosti M. s.r.o.,   so   sídlom   V.,   Slovenská   republika,   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu zaručené v článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.04.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 15/2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o., so sídlom V., Slovenská republika,   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.500,-EUR   (slovom:   jedentisíc päťsto   eur),   ktoré   jej   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o., so sídlom V., Slovenská republika, trovy právneho zastúpenia v sume 311,56 EUR (slovom: tristo jedenásť eur a päťdesiatšesť centov) za [(2x úkon právnej služby á 123,50 EUR a 2x režijný paušál vo výške 7,41 EUR) + 19% DPH] na účet jej právneho zástupcu, B. advokátskej kancelárie, s.r.o., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

1. V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako odvolací súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nereagoval   na   žiadnu   z jej   odvolacích   námietok,   čím spôsobil arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť svojho napadnutého rozhodnutia.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu však vyplýva, že najvyšší súd zmenil   rozhodnutie   krajského   súdu   (ako   prvostupňového   súdu)   sp.   zn.   11   S   116/2009 zo 16. februára   2010   tak,   že   zrušil   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   č.   1/224/10916-735131/2009/990268-r z 23. júla 2009 (podľa § 250ja ods.   3 OSP, pozn.) a vec vrátil správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie,   čo   bez   akýchkoľvek   pochybností   znamená,   že napadnutým   rozhodnutím   sa   konanie   o   dodatočnom   platobnom   výmere   neskončilo. V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol   sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred správnym orgánom alebo neskôr aj pred všeobecným súdom uplatniť ochranu označených práv aj svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a   právnej   stránky   predmetnej   veci,   z   čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa konanie o dodatočnom platobnom výmere nachádza   ešte   v   štádiu   predsúdnom,   teda   konaní   pred   správnym   orgánom,   ktorý   bude v súlade   s   názorom   dovolacieho   súdu   vykonávať   ďalšie   dôkazy   na   dostatočné   zistenie skutkového   stavu.   K   vykonávaniu   dôkazov   sa   sťažovateľka   bude   môcť   v   konaní   pred správnym   orgánom,   ako   aj   následne   pred   všeobecným   súdom   vyjadriť   za   tých   istých podmienok ako druhý účastník konania. Čo sa záväzného právneho názoru najvyššieho súdu týka, tak ten je záväzný pre správny orgán za predpokladu, že nedôjde k zmene alebo ustáleniu iných rozhodných skutočností, z ktorých tento záväzný názor vychádzal. Ústavný súd preto nevidí v tvrdeniach sťažovateľky žiadnu takú okolnosť alebo dôvod, pre ktorý by právny   názor   formulovaný   najvyšším   súdom   mal   sťažovateľku   dostať   do   podstatne nevýhodnejšej   situácie,   v   ktorej   bude   v   prípade   žaloby   proti   rozhodnutiu   a   postupu správneho   orgánu   v   správnom   súdnictve   druhý   účastník   konania.   V   tejto   súvislosti   aj poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu publikovanú v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v zmysle ktorej „OSP nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania“. Ústavný súd ďalej tiež konštatuje, že v prípade zaujatia rovnakého právneho názoru v konečnom, respektíve právoplatnom rozhodnutí všeobecného súdu, proti ktorému sťažovateľka nebude disponovať účinným prostriedkom ochrany jej základných práv a slobôd, nič nebude brániť sťažovateľke,   aby   proti   takémuto   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   podala sťažnosť ústavnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu   sp.   zn.   2   Sžf   15/2010   zo   6.   apríla   2011   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

2.   Sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   namietala   aj   porušenie   základného   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   postupom   a   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho   súdu,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   nepoložil   prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s týmto jej návrhom.

Ústavný súd tu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   prijatí sťažnosti   na ďalšie   konanie (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľka v argumentácii vychádzala z premisy, že najvyšší súd mal povinnosť položiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie,   pretože   rozhodoval   ako vnútroštátny   súd,   proti   ktorého   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok s poukazom   na   rozhodnutie   „CILFIT“   (pozri   rozsudok   vo   veci   283/81   Srl   CILFIT a Lanificio di Gavardo Spa proti Ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982).

Ústavný súd k tomu uvádza, že skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec, rešpektujúc platný Občiansky súdny poriadok, jeho systém opravných prostriedkov   a   súčasne   aj   judikatúru   najvyššieho   súdu   riešiacu   prípustnosť   opravných prostriedkov, najmä dovolania (m. m. IV. ÚS 206/08).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka však opomenula skutočnosť, že najvyšší súd   svojím   rozsudkom   zmenil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   11   S   116/2009 zo 16. februára   2010   tak,   že   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   č.   I/224/10916-73531/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil a vec vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie   a   rozhodnutie.   Týmto   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   vlastne   došlo   k   zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu a vráteniu veci späť na ďalšie konanie, teda nešlo o konečné a meritórne rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci, ktorým by rozhodoval v poslednej inštancii,   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   na   základe   uvedenej   argumentácie   ani nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva. Ústavný súd tak dospel k záveru o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti medzi označeným postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým rozsudkom a základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako   zjavne   neopodstatnenú   bez   toho,   aby   sa   bližšie   zaoberal   tým,   či   v   posudzovanom prípade boli splnené podmienky obligatórneho položenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie v súlade s povinnosťou všeobecného súdu podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011