znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 371/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., D., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   postupmi   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Cb/58/2009 a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/36/2010 a jeho rozsudkom z 26. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupmi Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb/58/2009 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/36/2010 a jeho rozsudkom z 26. mája 2010. Sťažnosť sťažovateľa bola na základe výzvy ústavného súdu doplnená podaním doručeným 9. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 11. júna 2009 domáhal od žalovaného zaplatenia peňažnej sumy s prísl. z titulu uzatvorenej zmluvy o dielo a jej dodatku.

Okresný   súd   rozsudkom   z   26.   novembra   2009   žalobu   sťažovateľa   zamietol   na základe vykonaných dôkazov (vypočutím účastníkov konania a svedkov).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľa sú «oba cit. rozsudky všeobecných súdov (prvej i druhej inštancie) výsledkom nepochopenia (resp. „nechuti“ pochopiť) reálnu situácie a ignorujú skutočnú (pritom zákonom jedine prípustnú!) vôľu oboch zmluvných strán».

Sťažovateľ k tomu uvádza: «Je faktom, že po uzatvorení jednej obchodnej zmluvy medzi J. Š. (ako živnostníkom - zhotoviteľom stavebného diela) - máme na mysli ZoD č... z 31. 07. 2006 - bola uzatvorená ďalšia ZoD - č... z 01. 08. 2006. Išlo však o jednoznačne zakrytý   a   platným   právom   priamo   zakázaný   úkon.   Ani   jedna   zo   zmluvných   strán,   ba dokonca   ani   súdy   oboch   stupňov   nepochybovali,   že   sa   týmto   „spôsobom“   malo   S... „honorovať“ za to, že sa k „práci“ dostal práve živnostník J. Š.

Povedzme si, teda čo mali po zhotovení diela (rekonštrukčných prác na obytnom dome v majetku S.) urobiť p. J. Š. a čo malo urobiť uvedené S..

a) J. Š. mal „zatraktívniť“ svoju ponuku prác pre S. a teda pracovať nad vecný rozsah ZoD č... z 31. 07.2006. Už sám tento fakt je protiprávnosťou !

b) Vecný rozsah tohto „benefitti“ je nebulózny... S. neurčilo, ako práce má živnostník J. Š. vykonať, nebol k nim nikdy vyhotovený žiadny súpis ani rozpočet. J. Š. žiadne práce v rozsahu 219 tis. Sk (podľa cit. ZoD z 01. 08. 2006) pre S. nevykonal a nefakturoval. S. žiadne práce v rozsahu 219 tis. Sk (podľa cit. ZoD z 01. 08. 2006) od J. Š. nedostalo, nikdy netrvalo na ich realizovaní a nikdy za ne nezaplatilo.

c)   Termín   „plnenia“   bol   definovaný   -   našťastie   obomi   zmluvnými   stranami ignorovaný...

d) Ako správne konštatoval KS v Žiline - dohoda o cene „druhého diela“ by bola jasne   protiprávnym   ujednaním.   Vnímať   ale   „druhé   dielo“   ako   „províziu“   pre objednávateľa   má   črty   kriminálnej   machinácie   a   preto   cit.   ZoD   č...   z   01.   08.   2006   v žiadnom   prípade   nemôže   byť   súladná   s   platným   právom   (§   37   a   §   39   Občianskeho zákonníka, aplikovaný na daný prípad v spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka).

e) J. Š. mal fakturovať S. cenu „druhého diela“ v rozsahu 219.114,- Sk (aj s DPH) a samozrejme túto DPH pri najbližšom zúčtovacom období odviesť štátu. To neurobil...

f) S. malo fakturovať p. J. Š. „úplatok - neoprávnene poskytnutú výhodu“ v rozsahu 219.113,- Sk (v tom samozrejme aj DPH) a potom by si malo dokonca právo zúčtovať so štátom tento fingovaný daňový výdavok ! S. - našťastie pre seba - to neurobilo...

Situácia, ktorá vznikla po konečnom rozhodnutí KS v Žiline je z hľadiska platného práva a poriadku v právne kultivovanom štátne absolútne neudržateľná. Ak by sa podobné rozhodovanie stalo súčasťou konštantnej slovenskej judikatúry, podlomilo by sa v masívnom rozsahu spoločnosťou a štátom forsírované úsilie o odstránenie korupcie, klientelizmu a „šedej ekonomiky“.»

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti cituje čl. 46 ods. 1 ústavy a judikatúru ústavného súdu k tomuto článku a podľa jeho „skutkovej a právnej konkretizácie“ tvrdí, že sa dá „vyvodiť záver o priamej spojitosti tvrdeného porušenia práv sťažovateľa p. J. Š. s ústavnosťou“.

Podľa neho medzi postupom všeobecných súdov a základnými právami sťažovateľa existuje príčinná súvislosť, keďže ignorovali dôkazy a viedli nezákonný proces, čím porušili práva sťažovateľa „garantované čl. 48 a čl. 127 Ústavy...“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„1. Okresný súd v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 Cb 58/2009 porušil právo J. Š., aby sa jeho vec prerokovala v spravodlivom procese, zaručené čl. 127 v spojení s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 13 Cob 36/2010 porušil právo J. Š., aby sa jeho vec prerokovala v spravodlivom procese, zaručené čl. 127 v spojení s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn.: 13 Cob 36/2010 zo dňa 26. 05. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Krajskému súdu v Žiline prikazuje sa konať bez zbytočných prieťahov.

5. Okresný súd v Dolnom Kubíne a Krajský súd v Žiline sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi J. Š... trovy konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Namietané porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občana   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k   tomu   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a   ktorý   jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou napadol aj postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb/58/2009, ktorý bol skončený vydaním rozsudku o zamietnutí jeho žaloby. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok   okresného   súdu,   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, t. j. o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 13 Cob/36/2010 z 26. mája 2010.

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 95/07, III. ÚS 308/2010).

2.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ústavy (v petite ho nešpecifikoval) rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Cob/36/2010   z   26.   mája   2010,   je   zjavne neopodstatnená. Takisto ako jeho požiadavka formulovaná v bode 4 petitu, ktorou žiada, aby ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu   konať bez   zbytočných   prieťahov,   je na   prvý pohľad zjavne neopodstatnená, pretože konanie bolo už právoplatne skončené a namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je vôbec odôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľ (vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti) vidí porušenie svojho základného práva „na   spravodlivý   (zákonný)   proces   rozhodnutie   veci“ podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spôsobe, akým sa menované všeobecné súdy vysporiadali s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ich   meritórnom   konečnom   rozhodnutí.   Rozhodnutie   krajského   súdu   považuje za nepreskúmateľné, pretože nie je riadne odôvodnené a vychádza z nesprávne zisteného skutkového   stavu   veci.   Preto   podal   proti   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   podnet   na podanie   mimoriadneho   dovolania   6.   júla   2010   na   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj konkrétne   procesné   garancie v súdnom   konaní.   Článok 46   ods.   1 ústavy   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu   pristupujú   záruky, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na   spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   zabezpečená   zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 225/03, II. ÚS 75/08).

Z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

Ústavný súd na základe preskúmania napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že závery, o ktoré oprel svoje rozhodnutie sp. zn. 13 Cob/36/2010 z 26. mája 2010, sú z ústavného hľadiska plne akceptovateľné a udržateľné.

Predmetné rozhodnutie krajského súdu   je jasne odôvodnené, pričom ústavný súd nezistil, že by právne závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   však   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú jasne a zrozumiteľne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní vykonanom najmä prvostupňovým súdom, s dôkazmi ktorého sa krajský   súd   stotožnil.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010