znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 371/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej J., s. r. o., B.,   v mene ktorej   koná Mgr.   B. J., konateľ a advokát,   vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   26.   marca   2009   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 38/2007, 1 M Obdo V 4/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2009 doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok zaručeného   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným 26. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 38/2007, 1 M Obdo V 4/2008.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval od 9. júna 2000 ako navrhovateľ v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 35 Cb 95/2000. Predmetom tohto konania bol nárok na náhradu škody uplatnený sťažovateľom voči K., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“ alebo „odporca“). Škoda mala   byť   sťažovateľovi   spôsobená   v   dôsledku   absolútnej   neplatnosti   poistnej   zmluvy uzavretej   medzi   ním   a   odporcom,   a   to   tým,   že po vzniku   poistných   udalostí   odporca neposkytol sťažovateľovi poistné plnenie, pričom sťažovateľ v súdnom konaní o povinnosti odporcu zaplatiť mu poistné plnenie nebol úspešný práve pre absolútnu neplatnosť poistnej zmluvy.

V   priebehu   konania   sťažovateľ   zmenil   pôvodný   žalobný   návrh   tak,   že   zvýšil požadované plnenie z titulu náhrady skutočnej škody, ktorá mu vznikla z poistných udalostí (vlámania spojené s krádežou), a z titulu ušlého zisku. Krajský súd túto zmenu pripustil.

Rozsudkom   č.   k.   35   Cb   95/00-119   zo   16.   novembra   2001   krajský   súd   žalobe sťažovateľa vo väčšej časti vyhovel.

Na   odvolanie   žalovaného   najvyšší   súd   uznesením   z   8.   októbra   2002   vydaným v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Obo   49/2002   zrušil   napadnutý   rozsudok   a   vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom rozhodnutia najvyššieho súdu bol problém určenia výšky náhrady škody.

V ďalšom konaní krajský súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie. Žalovaný vzniesol   voči   nárokom   sťažovateľa   uplatneným   formou   zmeny   návrhu   námietku premlčania.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   35   Cb   95/00-323   z   19.   decembra   2005   uložil žalovanému   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   skutočnú   škodu   spolu   s   príslušenstvom vrátane dane z pridanej hodnoty, ktorú musel sťažovateľ v dôsledku poistných udalostí odviesť,   a   čiastočne   aj   uplatnený   ušlý   zisk.   Vo   zvyšnej   časti   bola   žaloba   sťažovateľa na základe uznania vznesenej námietky premlčania zamietnutá. K predmetnému rozsudku bol   18.   januára   2006   vydaný   doplňujúci   rozsudok   týkajúci   sa   náhrady   trov   konania a 3. februára 2006 opravné uznesenie v časti priznanej istiny.

Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu odvolaním „namietajúc, že súd prvého stupňa vo svojom skoršom rozsudku priznal nárok sťažovateľovi podľa rozšíreného návrhu a Najvyšší súd SR sa v rozsudku č. k. 6 Obo 49/02 otázkou premlčania nezaoberal.... ak súd pripustil zmenu návrhu, mal súd konať len o zmenenom návrhu nie o návrhu pôvodne uplatnenom. Sťažovateľ zároveň poukázal na fakt, že pokiaľ ide o rozširovanie žalobného nároku týkajúceho sa časti ušlý zisk, už v pôvodnom návrhu... uviedol, že nakoľko je laikom v danej otázke, výška ušlého zisku bude spresnená na pojednávaní potom, čo bude vykonaný znalecký posudok... Súčasne sťažovateľ poukázal na to, že k zmene petitu... nie je viazaná žiadna premlčacia lehota. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že námietka premlčania ktorú vzniesol odporca...   nie   je   dôvodná,   nakoľko   v zmysle   §   112   Občianskeho   zákonníka,   ak   veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie, a teda nárok, ktorý sťažovateľ uplatnil v zmysle § 95 ods. 1 OSP premlčaný nebol, nakoľko bol uplatnený počas spočívania premlčacej doby.“.

Rozsudok krajského súdu napadol odvolaním aj odporca s námietkou, že „v poistnej zmluve   boli   poistené   len   prípady   živelnej   udalosti   a   nie   poistenie   zásob   pre   prípad ukradnutia. Zároveň namietol aj priznanie DPH ako súčasti náhrady škody.“.

Najvyšší súd rozsudkom vydaným 24. januára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 52/2006 potvrdil prvostupňový rozsudok s konštatovaním, že „v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho   zákonníka   bol   preukázaný   vznik   škody   porušením   právnej   povinnosti... Zároveň konštatoval, že pokiaľ ide o nárok na zaplatenie DPH, ako súčasti náhrady škody, sťažovateľ   nepreukázal,   že   uplatnenú   daň   do   štátneho   rozpočtu   skutočne   odviedol. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v časti týkajúcej sa priznania náhrady škody za DPH vo výške 274 751,- Sk... spolu s príslušenstvom a vo výške 238 775,- Sk... s príslušenstvom zamietol.   Odvolací   súd   zároveň   konštatoval,   že   nároky   sťažovateľa   uplatnené   na   súde prvého stupňa podaním na rozšírenie návrhu dňa 31. 10. 2001 a podaním na rozšírenie návrhu zo dňa 09. 05. 2003 sú nárokmi sťažovateľa uplatnenými po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty. Zároveň uviedol, že znalec pokiaľ ide o výšku ušlého zisku vychádzal z nesprávne posúdenej právnej otázky, o ktorej mu neprináležalo rozhodovať a to otázky zhodnotenia vhodnosti obdobia prerušenia prevádzky žalobcu. Odvolací súd preto v zmysle § 219 OSP v časti týkajúcej sa zamietnutia rozšíreného návrhu žalobcu o ďalší ušlý zisk s príslušenstvom   ako   aj   časť   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   priznal   pôvodnou žalobou   uplatnený   ušlý   zisk   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny   potvrdil. Najvyšší súd v časti uplatneného úroku z omeškania rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že priznal sťažovateľovi 17,6 % úrok z omeškania z priznanej náhrady škody a ušlého zisku od 09. 06. 2000 až do zaplatenia. Uviedol pritom, že žalovaný... sa mohol o povinnosti plniť   sťažovateľovi   na   základe   právoplatného   rozhodnutia   dozvedieť   najskôr   podaním žalobného návrhu teda 09. 06. 2000.“.

Odvolací rozsudok najvyššieho súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré odôvodnil nesprávnym   právnym   posúdením   veci   a   chybou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci. V rozhodnutí odvolacieho súdu podľa sťažovateľa nebola správne posúdená   námietka   premlčania,   pretože „právne   úkony   smerujúce   k   rozšíreniu   svojich nárokov   uplatnil   včas,   a   to   počas   spočívania   premlčacej   doby“. Rovnako   tvrdenie odvolacieho   súdu   o   neodvedení   dane   z   pridanej   hodnoty „nie   je   pravdivé   a... na pojednávaniach a z priložených znaleckých posudkov je jasné, že daň bola odvedená“.Proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho však bolo podané na základe podnetu odporcu aj mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa sa najvyšší súd ako súd dovolací „stotožnil s vysloveným   právnym   záverom,   že   žalovaná   sa   do   omeškania   s   platením   nároku na náhradu   škody   mohla   dostať   až   momentom,   keď   sa   dozvedela,   že   za   vznik   škody je zodpovedná a v akej výške“. K tvrdeniu sťažovateľa o zaplatení dane z pridanej hodnoty najvyšší súd uviedol, že „z predložených dôkazov nie je zrejmé, čím žalobca preukázal, že daň   z   pridanej   hodnoty   do   štátneho   rozpočtu   odviedol,   a   teda   že   mu   v   tejto   výške skutočná   škoda,   ktorá   by   bola   v   príčinnej   súvislosti   s   porušením   povinnosti   žalovanej vznikla“. O   dovolaní   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozhodol   rozsudkom   z   26.   marca   2009 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 38/2007, 1 M Obdo V 4/2008 tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Vo vzťahu k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora najvyšší súd vychádzal zo skutkového zistenia, že v poistnej zmluve, ktorej absolútna neplatnosť založila nárok sťažovateľa na náhradu škody, „poistná suma na hnuteľný majetok bola dohodnutá 1 000 000,-- Sk... Je zrejmé, že táto suma... bola vymedzená maximálne poistné plnenie za jednu poistnú udalosť“, preto najvyšší súd dospel k záveru, že „z titulu porušenia povinnosti,   následkom   ktorej   došlo   k   uzavretiu   poistnej   zmluvy,   mohla   vzniknúť   škoda iba do výšky poistného plnenia, ktoré by bolo žalobcovi za predpokladu platne uzavretej poistnej zmluvy vyplatené. V žiadnom prípade žalobcovi nemohla vzniknúť skutočná škoda následkom   porušenia   povinnosti   žalovanej   vo   výške   zisťovanej   na   základe   hodnoty odcudzených vecí, ušlý zisk v prípade, že by tieto veci odcudzené neboli, vo výške dane z pridanej hodnoty, ktorá by bola za tieto odcudzené veci do štátneho rozpočtu odvedená. Skúmanie   takejto   výšky   skutočnej   škody   je   v   danom   prípade   bezpredmetné,   nakoľko ide jednoznačne o vznik škody, ktorá nie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou... V prípade platne uzavretej poistnej zmluvy medzi účastníkmi by žalobca mal od žalovaného právo   na   poistné   plnenie   následkom   vzniku   poistnej   udalosti,   a   preto   keď   žalovaná aj porušila povinnosť pri uzatváraní poistnej zmluvy, môže zodpovedať za škodu žalobcovi do   výšky   plnenia,   ktoré   by   mu   bola   povinná   poskytnúť,   keby   k   porušeniu   povinnosti z jej strany došlo (správne má byť „nedošlo“, pozn.), lebo v takejto výške vzniknutá škoda je v   príčinnej   súvislosti   s   porušením   povinnosti   žalovanej.“. Odporca   tak   podľa   názoru najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho „nemôže zodpovedať za vyššiu škodu v danom prípade uplatnenú aj z titulu zodpovednosti za ušlý zisk, DPH príslušenstva, nakoľko táto presahuje maximálnu sumu 2 000 000,-- Sk“, ktorý by bol povinný „titulom poistného plnenia   za   dve   poistné   udalosti   poistiteľovi (správne   má   byť   „poistenému“,   pozn.) ... vyplatiť“. Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol rozsudkom z 26. marca 2009 tak, že v časti o zaplatenie sumy 2 000 000 Sk s úrokom z omeškania 17,6 % od 9. júna 2000 rozsudok odvolacieho súdu potvrdil a vo zvyšku ho zmenil tak, že žalobu zamietol.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   s   poukazom   na   judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že v jeho prípade „nárok na náhradu   škody,   vrátane   požadovanej   zaplatenej   DPH   a   ušlého   zisku...   predstavuje finančné   prostriedky,   ohľadne   ktorých   má   sťažovateľ   ako   účastník   súdneho   konania legitímnu nádej na ich zaplatenie za splnenia zákonných podmienok a preto ich možno podriadiť pod pojem majetok, resp. vlastnícke právo“.

Z tohto hľadiska potom porušenie označených základných práv sťažovateľ zdôvodnil kritikou   záveru   najvyššieho   súdu   o   nepreukázaní   odvedenia   dane   z   pridanej   hodnoty do štátneho   rozpočtu.   Toto   konštatovanie   považuje   sťažovateľ „za   nepravdivé a nezodpovedajúce skutočnému stavu veci“, pretože „na pojednávaniach bolo jednoznačne preukázané,   že   sťažovateľom   uplatnená   daň   bola   zaplatená,   čo   sťažovateľ   doložil jednotlivými   potvrdeniami   o   zaplatení   dane   z   pridanej   hodnoty,   ktoré   boli   podkladmi pre vypracovanie znaleckých posudkov“.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti zopakoval výhradu voči právnemu záveru konajúcich súdov o premlčaní časti uplatneného nároku na náhradu škody, keďže „právne úkony   sťažovateľa,   ktoré   smerovali   k   rozšíreniu   jeho   nároku...,   boli   uplatnené   v   čase spočívania   premlčacej   doby   a   z   uvedeného   dôvodu   neboli   premlčané,   a   teda   súd na námietku   premlčania   nemal   prihliadať“. Takýmto,   podľa   sťažovateľa „nesprávnym právnym   posúdením   otázky   premlčania“ došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy i čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Proti určeniu dátumu, od ktorého je podľa najvyššieho súdu potrebné počítať úroky z omeškania, sťažovateľ namietol, že „v tomto konkrétnom prípade išlo o náhradu škody spôsobenú   žalovaným   porušením   jeho   právnej   povinnosti,   ktoré   malo   za   následok neplatnosť Poistnej zmluvy ex tunc a z uvedeného dôvodu, v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka   ten   kto   porušil   právnu   povinnosť...   zodpovedá   za   spôsobenú   škodu   v   plnom rozsahu odo dňa, kedy ku škodovej udalosti došlo a nie odo dňa, kedy sa o tom mohol dozvedieť“.

V   závere   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   zhrnul   svoju   argumentáciu tvrdením, že „postup Najvyššieho súdu je v rozpore s právnym inštitútom zodpovednosti za škodu v zmysle Obchodného zákonníka, ako aj Občianskeho zákonníka. Nerešpektovaním uvedenej koncepcie a svojvoľným výkladom a aplikáciou zákonných predpisov Najvyšším súdom došlo k zásadnému odchýleniu sa od príslušných predpisov, čím sa de facto poprel ich význam ako aj účel, ktorým je v prvom rade ochrana poškodenej strany. Z uvedeného dôvodu považujeme rozhodnutie Najvyššieho súdu za nepreskúmateľné...“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obdo V 38/2007,   1   M   Obdo   V   4/2008   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu garantované v článku 46 a nasl. Ústavy SR a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyjadrené   v   článku   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   1   dodatkového Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako aj   ďalšieho základného práva.

Ústavný súd vracia v zmysle článku 127 ods. 2 Ústavy SR a podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri   predbežnom   prerokovaní   bolo   potrebné   v   prvom   rade   vysporiadať sa s formuláciou   petitu   prerokúvanej   sťažnosti,   keďže   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ v sťažnostnom návrhu žiadal vyslovenie porušenia jeho označených základných práv postupom najvyššieho súdu v dovolacom   konaní.   Celé   odôvodnenie   jeho   sťažnosti   však   svedčí   o   námietkach smerujúcich voči rozsudku (nie postupu) najvyššieho súdu z 26. marca 2009. Ústavný súd preto odôvodnenie svojho rozhodnutia v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zameral na   vysporiadanie   sa   so   sťažnostnou   argumentáciou   smerujúcou   voči   rozhodnutiu, do ktorého   vyústilo   dovolacie   konanie   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   takto   poskytol označeným základným   právam   sťažovateľa   vyššiu   úroveň   ochrany, pretože   odmietnutie sťažnosti pre rozpor petitu a odôvodnenia sa mu v okolnostiach posudzovaného prípadu javí ako príliš formalistický postup.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti predostrel tri zásadné námietky.

Prvá   námietka   sa   týkala   právneho   posúdenia   námietky   premlčania   vznesenej odporcom   ešte   v   rámci   prvostupňovej   fázy   konania.   Ústavný   súd   tu   nezistil   priamu súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, keďže najvyšší súd dospel v konečnom dôsledku k záveru, že škoda, ktorú odporca spôsobil zavinením absolútnej neplatnosti spornej poistnej zmluvy, mohla   dosahovať   najviac   sumu,   ktorá   bola   v   predmetnej   poistnej   zmluve   dohodnutá ako tzv. poistná   suma   podľa   §   788   ods.   2   písm.   a)   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), čo je maximálna suma,   ktorú   je   poistiteľ   povinný   v   prípade   poistnej   udalosti   zaplatiť   poistenému. Keďže sťažovateľ si v pôvodnom návrhu na priznanie nároku na náhradu škody uplatnil tento nárok v celkovej sume vyššej ako bola dojednaná poistná suma, otázka prípadného premlčania nároku na náhradu škody v časti, ktorá pôvodne uplatnenú sumu presahovala v dôsledku neskoršej zmeny návrhu na začatie konania, sa stala celkom bezpredmetnou. Právne   posúdenie   vznesenej   námietky   premlčania   tak,   ako   to   očakával   sťažovateľ, mu v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   nemohlo   v   predmetnom   konaní   privodiť priznanie nároku na náhradu škody v ním požadovanej sume. Prvú námietku tak ústavný súd posúdil ako nedôvodnú.

K druhým dvom námietkam ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Rovnaký   postoj   ako   k   prvej   námietke   zaujal   ústavný   súd   i   k   druhej   námietke sťažovateľa, ktorá sa týkala časti sumy uplatnenej náhrady škody tvorenej daňou z pridanej hodnoty, ktorú sťažovateľ podľa jeho tvrdenia musel v dôsledku poistných udalostí odviesť do štátneho rozpočtu. I táto sporná otázka sa stala bezpredmetnou v dôsledku právneho názoru,   na   ktorom   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   založil   svoje   rozhodnutie.   V   jeho odôvodnení doslova   uviedol,   že „z   titulu   porušenia   povinnosti,   následkom   ktorej došlo k uzavretiu poistnej zmluvy, mohla vzniknúť škoda iba do výšky poistného plnenia, ktoré by bolo žalobcovi za predpokladu platne uzavretej poistnej zmluvy vyplatené. V žiadnom prípade   žalobcovi   nemohla   vzniknúť   skutočná   škoda   následkom   porušenia   povinnosti žalovanej vo výške zisťovanej na základe hodnoty odcudzených vecí, ušlý zisk v prípade, že by tieto veci odcudzené neboli, vo výške dane z pridanej hodnoty, ktorá by bola za tieto odcudzené veci do štátneho rozpočtu odvedená. Skúmanie takejto výšky skutočnej škody je v danom   prípade   bezpredmetné,   nakoľko   ide   jednoznačne   o   vznik   škody,   ktorá nie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou.“. Ústavný súd nepovažuje za potrebné akokoľvek   dopĺňať   toto   zdôvodnenie,   keďže   jeho   jednoznačnosť   nevyžaduje pre poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa, na ktorých ochranu je ústavný súd povolaný, žiadne ďalšie vysvetlenia. V súlade s tým ústavný súd konštatuje, že ani v tomto bode   nezistil   dôvody,   pre   ktoré   by   bolo   možné   považovať   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Tretia   sťažnostná   námietka   bola   zameraná   na   spochybnenie   dátumu,   od   ktorého podľa názoru najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho mal sťažovateľ ako úspešný žalobca nárok na úroky z omeškania z vysúdenej sumy.

Ústavný súd nepovažuje ani tento právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní o nároku na náhradu škody sa žalovaná strana „do omeškania s platením nároku na   náhradu   škody   mohla   dostať   až   momentom,   keď   sa   dozvedela,   že   za   vznik   škody je zodpovedná a v akej výške“, za arbitrárny ani za zjavne neodôvodnený.

Povinnosť   nahradiť   škodu   je   totiž   obsahom   záväzkovo-právneho   vzťahu   (§   489 Občianskeho   zákonníka),   v   ktorom   dlžník   (škodca)   za   splnenia   podmienok   uvedených v § 563 Občianskeho zákonníka je povinný splniť dlh prvého dňa potom, ako ho o plnenie veriteľ   (poškodený)   požiadal   [uvedené   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   boli v sťažovateľovej veci relevantné vzhľadom na subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka v   obchodných   záväzkových   vzťahoch   (§   1   ods.   2   druhá   veta   zákona   č.   513/1991   Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov)]. Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii,   ani   z   tvrdení   sťažovateľa   nevyplýva,   že   by   nárok   na   náhradu   škody   voči odporcovi uplatnil pred doručením žaloby krajskému súdu v júni 2000. Najvyšší súd preto ako súd dovolací v súlade s koncepciou judikatúry všeobecných súdov v podobných veciach (mutatis mutandis rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 1 Cdo 210/2005 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe, roč. 2006, č. 3, st. 86, č. 37/2006) bez akýchkoľvek ústavne relevantných pochybností   správne ustálil moment,   od   ktorého vznikol   záväzok odporcu zaplatiť náhradu škody sťažovateľovi, a tým aj moment, ktorý je rozhodujúci pre začiatok omeškania dlžníka spojeného s povinnosťou platiť úroky z omeškania.

Aj   posledná   námietka   sťažovateľa,   ktorou   zdôvodnil   svoje   tvrdenia   o   porušení označených základných práv najvyšším súdom, je tak nedôvodná.

Ústavný   súd   nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   žiadne skutočnosti   signalizujúce   možnosť   zistenia   porušenia   sťažovateľových   základných   práv v rámci meritórneho prerokovania jeho sťažnosti. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009