znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 370/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. R. U., Advokátska   kancelária, B.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   v konaní   vedenom pod sp. zn.   VII/1   Gv   54/09,   postupom   a uzneseniami   Špecializovaného   trestného súdu sp. zn.   Tp 35/2010   z 23.   januára   2012,   sp.   zn.   Tp   35/2010   zo 4. apríla   2012 a sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012 a postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tost   2/2012   z 1.   februára   2012,   sp.   zn.   2 Tost   10/2012 z 3. mája 2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2012 doručená sťažnosť V. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. U., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1   Gv   54/09,   postupom   a uzneseniami   Špecializovaného   trestného súdu   (ďalej   len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012, sp. zn. Tp 35/2010 zo 4.   apríla   2012   a sp. zn. BB-3   T 13/2012   z 19.   apríla   2012   a postupom   a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012, sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „je   trestne   stíhaný   pre   skutky   právne kvalifikované ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., za obzvlášť závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1, ods. 4 písm. c), ods. 5 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 141 písm. a) Tr. zák. vo viacčinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a), b), c) Tr. zák. s poukazom na § 141 písm. a) Tr. zák., na základe uznesení o vznesení obvinenia zo strany MV SR, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, Odbor operatívnej činnosti a vyšetrovania Stred B., ČVS : UHCP-20/NJ-S-2009 zo dňa 12. 04. 2010“.

Sťažovateľ uviedol, že 10. apríla 2012 prokurátor špeciálnej prokuratúry podal naňho a ďalších spoluobvinených obžalobu na špecializovanom trestnom súde, na ktorom je táto trestná vec vedená pod sp. zn. BB-3 T 13/2012.

Podľa sťažovateľa jeho väzba trvá od 12. apríla 2010 a do väzby bol vzatý na základe uznesenia sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 zo 14. apríla 2010 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Dosiaľ podal   štyri   žiadosti   o prepustenie   z väzby   (zo 14. marca   2011,   zo   16.   mája   2011, z 18. novembra 2011 a 19. marca 2012), pričom o prvej z nich nebolo rozhodnuté. Pokiaľ ide o ostatné jeho žiadosti o prepustenie z väzby, tie boli zamietnuté, takisto ako aj jeho sťažnosti proti prvostupňovým rozhodnutiam v tejto veci.

Sťažovateľ namietal uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 zo   4.   apríla   2012   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   11/2012 z 3. mája 2012,   ktorými   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby z 19. marca 2012.   Taktiež   namietal   aj   uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu sp. zn. BB-3   T   13/2012   z 19.   apríla   2012   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012, ktorými bolo rozhodnuté o jeho ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Už označeným rozhodnutiam najvyššieho súdu vytýkal predovšetkým nedostatočnú odôvodnenosť, ktorá spočívala aj v tom, že v odôvodnení týchto rozhodnutí najvyšší súd odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa jeho trestnej veci, ale aj trestnej veci spoluobvineného.

Okrem toho sťažovateľ uviedol, že jeho zotrvávanie vo väzbe je neprimerane dlhé, nezákonné   a neopodstatnené,   pretože   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a c) Trestného poriadku uňho nie sú v súčasnosti dané. Rozhodnutia prijaté v jeho väzobnej veci považuje za mechanicky a paušalizovane vydávané, neobsahujúce významné a dostatočné skutočnosti.   Sťažovateľ   považuje   za   absurdné   tvrdenie   najvyššieho   súdu   o tom,   že s priblížením možného trestu sa obava z úteku javí reálnejšou. Sťažovateľ naopak poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej sa riziko z úteku   postupom   času   zoslabuje.   Podľa   názoru   sťažovateľa   musí   byť   obava   z úteku podložená   konkrétnymi   skutočnosťami,   ktoré   podľa   neho   nie   sú   uňho   dané,   a   v tejto súvislosti poukázal aj na to, že na území Slovenskej republiky má trvalý pobyt, manželku a dieťa.   Okrem   toho   sťažovateľ   namietal,   že   najvyšší   súd   dôvod   preventívnej   väzby odôvodnil   len   hypoteticky,   keď   uviedol,   že   u sťažovateľa   existuje   obava   v pokračovaní trestnej činnosti rovnakého druhu bez toho, aby uviedol konkrétne okolnosti. Sťažovateľ namietal,   že   aj   keď   najvyšší   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   2   Tost   10/2012   z 3.   mája   2012 rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa v súvislosti s jeho ponechaním vo väzbe a uznesením sp.   zn.   2   Tost   11/2012   z 3.   mája   2012   rozhodol   o sťažnosti   proti   prvostupňovému uzneseniu,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   v oboch rozhodnutiach použil identické argumenty vo vzťahu ku všetkým obžalovaným s odkazom na predchádzajúce rozhodnutia v tejto veci.

Sťažovateľ súčasne namietal aj prieťahy v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 19. marca 2012. V tejto súvislosti poukázal na to, že jeho žiadosť bola špeciálnej prokuratúre doručená 20. marca 2012 a špecializovaný trestný súd o nej rozhodol 4. apríla 2012 tak, že ju zamietol. Po doručení rozhodnutia procesným stranám a následnom podaní sťažností bol spis 20. apríla 2012 predložený najvyššiemu súdu, ktorý sťažnosť   sťažovateľa,   ako   aj   sťažnosti   ďalších   obžalovaných   zamietol   uznesením z 3. mája 2012.   Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   uvedeným   postupom   špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu nebola dodržaná požiadavka neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti jeho väzby, keďže o tejto jeho žiadosti sa rozhodovalo 46 dní (od 20. marca 2012 do 3. mája 2012) s tým, že jeho obhajcovi bolo rozhodnutie najvyššieho súdu   doručené až 17.   mája 2012.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ poukázal na štrasburskú judikatúru,   ktorá   sa   podľa   neho   ustálila   v tom,   že   rozhodovanie   o zákonnosti   väzby   je globálny proces, ktorý treba posudzovať od návrhu až do právoplatného rozhodnutia o ňom.

V kontexte námietok týkajúcich sa prieťahov pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sťažovateľ dodal: „... vzhľadom na právnu úpravu podľa § 79 ods. 3 Tr. por. tým, že predloženie spisu špecializovaného trestného súdu na rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie   z   väzby   trvalo   19   dní,   bolo   obvinenému   neoprávnene   bránené   opätovne požiadať   o   prepustenie   z   väzby,   čím   bol   porušené   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru.“

Okrem   toho   namietal   postup   špeciálnej   prokuratúry   a špecializovaného   trestného súdu,   pretože   podľa   jeho   názoru   tieto   orgány   nerozhodli   o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby zo 14. marca 2011. Sťažovateľ tvrdil, že o jeho návrhu na prepustenie z väzby rozhodol   špecializovaný   trestný   súd   až   uznesením   sp.   zn.   Tp   35/2010   z 10.   júna   2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 18/2011 z 29. júna 2011, keď sa rozhodovalo   o jeho   v poradí   druhej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   zo   16.   mája   2011. Sťažovateľ poukázal na to, že túto skutočnosť namietal aj vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby   z 19.   marca   2012,   o ktorej   rozhodol   špecializovaný   trestný   súd   4.   apríla   2012. K uvedenému sťažovateľ dodal: «Prvostupňový súd v odôvodnení uznesenia z 04. 04. 2012 uviedol, že táto žiadosť bola podaná v čase rozhodovacieho procesu po rozhodnutí súdu prvého stupňa pred rozhodnutím odvolacieho súdu o sťažnosti proti predĺženiu lehoty väzby a súd považoval za irelevantné zaoberať sa takýmto podaním, keďže prokurátor ako i súdy po 14. 03. 2011 opakovane rozhodli o väzbe. NS SR, č. k. 2 Tost 11/2012 k tomu uviedol: „... tento rezultát zodpovedá materiálnemu chápaniu ochrany práv...“.» V tejto súvislosti sťažovateľ ešte poukázal na to, že po 14. marci 2011 rozhodoval špecializovaný trestný súd o predĺžení lehoty trvania jeho väzby, a to uznesením sp. zn. Tp 35/2010 z 23. marca 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 9/2011 z 31. marca 2011. Sťažovateľ teda zhrnul, že aj keď všeobecné súdy po 14. marci 2011 rozhodovali o zákonnosti jeho väzby, bolo ich povinnosťou rozhodnúť aj o jeho žiadosti zo 14. marca 2011.

Sťažovateľ   súčasne   namietal   postup   a uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu sp. zn.   Tp   35/2010   z 23.   januára   2012   a postup   a uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tost 2/2012   z 1.   februára   2012,   ako   aj   postup   špeciálnej   prokuratúry   vo   veci sp. zn. VII/1 Gv   54/09.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   predostrel   námietky   o tom,   že   pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania jeho väzby mu nebol doručený návrh prokurátora špeciálnej prokuratúry z 9. januára 2012, pričom po jeho následnom doručení mu nebol poskytnutý dostatočný časový priestor na jeho preštudovanie. Tým podľa jeho názoru došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.   Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok,   pracovisko   Banská   Bystrica   v   konaní Tp 35/2010 a v konaní BB-3T 13/2012 a Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o sťažnostiach obvineného proti väzbe držaním obv. L. vo väzbe od 12. 04. 2010 do dňa vyhotovenia tejto sťažnosti z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., porušili jeho právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú alebo byť prepustený počas konania, právo urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

2.   Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok   -   pracovisko   Banská   Bystrica,   uznesením č. k. BB-3T 13/2012 z 19. 04. 2012 a NS SR uznesením č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012, porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú,   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   právo   na   preskúmanie   okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

3.   Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok   -   pracovisko   Banská   Bystrica   postupom a uznesením   č.   k.   Tp   35/2010   z   04.   04.   2012   a   NS   SR   postupom   a   uznesením č. k. 2 Tost 11/2012 z 03. 05. 2012 pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 19. 03. 2012 porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu   nevyhnutnú,   resp.   primeranú,   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   právo urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

4. práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že Špecializovaný trestný súd Pezinok - pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod č. k. Tp 35/2010 a NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 11/2012 nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 14. 03. 2012 (pozn. sťažovateľ mal nepochybne na mysli žiadosť z 19. marca 2012, o ktorej bolo rozhodnuté označenými rozhodnutiami)   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   urýchlene,   resp.   bez   zbytočných prieťahov, a tak mu bránili v zákonom ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie z väzby.

5. Generálna prokuratúra SR Úrad špeciálnej prokuratúry postupom v konaní pod č. VII/1   Gv   54/09,   Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok   -   pracovisko   Banská   Bystrica, č. Tp 35/2010 v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby z 14. 03. 2011 porušili právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, tým že o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 14. 03. 2011 vôbec nekonali.

6. Generálna prokuratúra GP SR Úrad špeciálnej prokuratúry, č. VII/1 Gv 54/09- 543, Špecializovaný trestný súd č. k. Tp 35/2010 postupom a uznesením z 23. 01. 2012 a postupom   a   uznesením   NS   SR   č.   1   Tost   2/2012   z   01.   02.   2012   porušili   právo na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1, 4 v spojení s čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b), c) Dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a zároveň bolo porušené právo podľa čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a), e) dohovoru, čl. 47 ods. 4 ústavy na bezplatnú pomoc tlmočníka tým, že mu nebol v zákonnej lehote doručený návrh na predĺženie lehoty väzby a tento mu nebol preložený.

7.   Zároveň   žiadam   Ústavný   súd,   aby   uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu Pezinok - pracovisko Banská Bystrica, č. k. Tp 35/2010 z 04. 04. 2012 v spojení s uznesením NS SR č. k. 2 Tost 11/2012 z 03. 05. 2012, a uznesenie Špecializovaného trestného súdu Pezinok   -   pracovisko   Banská   Bystrica   č.   k.   BB-3T   13/2012   z   19.   04.   2012   v   spojení s uznesením NS č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012 zrušil a prikázal NS SR, aby sťažovateľa neodkladne prepustil na slobodu.

8.   Zároveň   navrhujem   ústavnému   súdu,   aby   zaviazal   Špecializovaný   trestný   súd Pezinok/NS SR nahradiť obvinenému trovy právneho zastúpenia 323,50 Eur spočívajúce v zastupovaní pred ústavným súdom na účet právneho zástupcu JUDr. R. U., vedený v..., pobočka... č. ú.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Rozhodovanie   o námietkach   porušenia   základných   práv   a slobôd rozhodnutiami špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012, sp. zn. Tp 35/2010 zo 4. apríla 2012 a sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012 Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie označených práv sťažovateľa postupom a uzneseniami špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012, sp. zn. Tp 35/2010 zo 4. apríla 2012 a sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie postupu   a označených   rozhodnutí špecializovaného trestného súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd, ktorého právomoc predchádza   právomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutia   súdu prvého   stupňa   v tejto   veci,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

2.   Rozhodovanie   o námietke   neústavnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012

Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   porušenie   zásady   kontradiktórnosti   konania a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru, právo podľa čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru a základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy. K porušeniu uvedených práv malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť postupom predchádzajúcim prijatiu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012, ktorým najvyšší súd zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012 o predĺžení lehoty trvania jeho väzby.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa zistení ústavného súdu predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 20. februára 2012 a samotnému sťažovateľovi 21. februára 2012.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Vzhľadom   na   to,   že   procesný   postup,   ktorý   sťažovateľ   namietal,   bol   zavŕšený prijatím rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 21. februára 2012, a súčasne s prihliadnutím na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (27. júna 2012) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III.   ÚS   301/04,   III.   ÚS   156/06, III. ÚS 187/06,   III. ÚS 143/07).   Keďže   zmeškanie   lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

3.   Rozhodovanie   o námietke   porušenia   základných   práv   a slobôd   postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09

V súvislosti s porušením zásady kontradiktórnosti konania v tejto časti konania, keď sa   rozhodovalo   o návrhu   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   na   predĺženie   lehoty sťažovateľovej   väzby,   sťažovateľ   namietal   aj   postup   špeciálnej   prokuratúry   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   VII/1   Gv   54/09,   ktorá   podľa   jeho   názoru   mala   spolu so špecializovaným trestným súdom a najvyšším súdom participovať na porušení jeho práv.

Vzhľadom   na   už   uvedené   sa   táto   námietka   sťažovateľa   javí   nielen   ako   podaná oneskorene,   ale   s poukazom   na   ostatnú   vetu   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   aj   ako neopodstatnená, pretože v prípadoch, ak sa rozhoduje o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, je vždy povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť o tomto návrhu až potom, ako dotknutej osobe bolo umožnené k návrhu sa vyjadriť. Z uvedeného vyplýva, že nie   na   prokurátorovi,   ale   na   všeobecnom   súde   spočíva   ťarcha   povinnosti   informovať o argumentoch protistrany. Tu opäť ústavný súd pripomína, že táto námietka vo vzťahu k najvyššiemu   súdu   (uznesenie   sp.   zn.   1   Tost   2/2012   z 1.   februára   2012),   ktorý   ako inštančne   posledný   rozhodoval   o zákonnosti   sťažovateľovej   väzby   na   základe   návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry, nemohla byť v tomto prípade predmetom konkrétnej kontroly ústavnosti, pretože bola podaná oneskorene.

Sťažovateľ   ďalej   namietal   postup   a rozhodnutia   špecializovaného   trestného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 35/2010 a sp. zn. BB-3 T 13/2012, postup a rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 10/2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012, ako aj postup špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09.

Všetky námietky, ktoré sťažovateľ predostrel voči uvedeným orgánom verejnej moci, súviseli so zaistením jeho osoby pre účely trestného konania, teda súviseli s jeho väzbou.

Okrem toho, že sťažovateľ tieto námietky subsumoval pod porušenie čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, a pokiaľ ide o porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods.   3   dohovoru,   v naznačených   súvislostiach   namietal   aj porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. K otázke vznesených námietok porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Ustanovenia   čl.   5   dohovoru   a   čl.   17   ústavy   zahŕňajú   hmotné   a   tiež procesné   atribúty   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na súdnu   ochranu   pri   jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie, ako aj ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo   na   súdnu   ochranu,   ustanovenie   čl.   47   ods.   3   ústavy   o rovnosti   strán   v konaní, ustanovenie čl. 47 ods. 4 ústavy zakotvujúce základné právo na tlmočníka a ustanovenie čl. 48   ods. 2   ústavy   zaručujúce   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

V tejto   časti   sťažovateľ   neuviedol   dôvody,   ktoré   by   dali   možnosť   preskúmať   aj možné porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

5.   Rozhodovanie   o vznesenej   námietke   nedodržiavania   požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal nedodržanie požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy postupom špecializovaného trestného súdu a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 19. marca 2012.

V zmysle judikatúry ústavného súdu obsahom čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúceho právo   na   osobnú   slobodu   je   aj   právo   obvineného   iniciovať   konanie,   v ktorom   by   súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   sa   môže   v zákonom   určených   prípadoch podmieniť zárukou (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   rýchlosť   tohto   preskúmania   a kvalitu   preskúmania,   čo   platí   aj   v prípade osobitného   typu   väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti o prepustenie   z väzby   a   jej nahradenie   poskytnutou   zárukou   (záruka   subjektu,   písomný sľub, peňažná záruka).

Podľa judikatúry ústavného súdu požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie   z väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   4   dohovoru   nezodpovedá   lehota   počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (obdobne. III. ÚS 345/06).

Podľa zistení ústavného súdu doba, počas ktorej špecializovaný trestný súd konal o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby, trvala od 26. marca 2012, keď prokurátor špeciálnej   prokuratúry   potom, ako   nevyhovel   tejto žiadosti,   predložil   ju na rozhodnutie špecializovanému trestnému súdu, do 20. apríla 2012, keď súd prvého stupňa predložil spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu z dôvodu podania opravných prostriedkov. V priebehu tejto doby špecializovaný trestný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa a ďalších obvinených o prepustenie   z väzby   (uznesenie   zo   4.   apríla   2012),   doručil   prvostupňové   rozhodnutie procesným   stranám   a potom,   ako   mu   boli   doručené   sťažnosti   proti   predmetnému rozhodnutiu,   predložil   ich   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   po   rozhodnutí   o opravných prostriedkoch 11. mája 2012 vrátil spis špecializovanému trestnému súdu, ktorý zabezpečil doručenie druhostupňového rozhodnutia procesným stranám tak, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi bolo doručené 17. mája 2012.

Z uvedeného   vyplýva,   že   od   predloženia   žiadosti   o prepustenie   z väzby špecializovanému trestnému súdu, jeho rozhodnutia až do predloženia spisu najvyššiemu súdu   uplynulo   25   dní.   V priebehu   ďalších   6   dní   špecializovaný   trestný   súd   doručil druhostupňové rozhodnutie sťažovateľovi a jeho obhajcovi.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   za   významné   treba   považovať   aj obdobie,   počas   ktorého   trvalo   doručovanie   väzobného   rozhodnutia   sťažovateľovi   (pozri rozhodnutie ESĽP Kučera v. Slovensko zo 17. júla 2007; I. ÚS 94/06, III. ÚS 16/09).Z uvedeného dôvodu preto dobu 6 dní predstavujúcu doručovanie druhostupňového rozhodnutia sťažovateľovi a jeho obhajcovi nemožno pripísať na vrub špecializovanému trestnému   súdu,   pretože   nebolo   jeho   povinnosťou   toto   doručenie   zabezpečiť.   Podľa spravovacieho   a kancelárskeho   poriadku   mal   uvedené   rozhodnutie   týkajúce   sa   zaistenia osoby doručiť najvyšší súd, ktorý označené rozhodnutie vydal (obdobne III. ÚS 43/2011).

Najvyšší súd, ktorému bola 20. apríla 2012 daná vec predložená na rozhodnutie, o nej rozhodol 3. mája 2012 a 11. mája 2012 vrátil spis špecializovanému trestnému súdu bez toho, aby v súlade so spravovacím a kancelárskym poriadkom doručil svoje rozhodnutie procesným stranám.

Pridržiavajúc sa uvedeného ústavný súd konštatuje, že špecializovaný trestný súd konal o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby 25 dní a najvyšší súd v tejto súvislosti konal 21 dní, ale k tejto dobe je potrebné na vrub najvyššiemu súdu pripísať dobu 6 dní predstavujúcu doručovanie jeho rozhodnutia sťažovateľovi a obhajcovi.

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba konania nepresiahla judikatúrou   akceptovanú dobu   jedného mesiaca väzobného konania na jednom   stupni   súdu,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti   s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   a urýchleného   rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z 19. marca 2012 (v petite sťažnosti nesprávne uvedený dátum 14. marca 2012) sťažovateľ namietal aj porušenie práva na obhajobu, pretože podľa jeho   názoru   mu   tým   bolo   bránené „v zákonom   stanovenej   lehote   opätovne   požiadať o prepustenie z väzby“.

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal prieťahy v súvislosti s   rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   z 19.   marca   2012,   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho námietkou o porušení práva   na   obhajobu,   ku   ktorému   podľa   jeho   vyjadrenia   malo   dôjsť   práve   tvrdenými prieťahmi v postupe špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd totiž postup   týchto   súdov   pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby vyhodnotil ako taký, ktorý zodpovedá zárukám podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

6. K námietke nerozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. marca 2011

Sťažovateľ   v sťažnosti   zároveň   namietal   postup   špeciálnej   prokuratúry   v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09 a postup špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   35/2010   z dôvodu,   že   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby zo 14. marca 2011 nebolo dosiaľ rozhodnuté.

K uvedenej námietke sťažovateľa sa v odôvodnení svojich rozhodnutí vyjadrili oba súdy, a teda špecializovaný trestný súd v závere uznesenia sp. zn. Tp 35/2010 zo 4. apríla 2012   a najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn.   2   Tost   11/2012   z 3.   mája   2012.   Oba   súdy konštatovali, že vzhľadom na to, že po 14. marci 2011 bolo o zákonnosti sťažovateľovej väzby   rozhodnuté   viackrát,   v podstate   sa   rozhodlo   aj   o tejto   žiadosti,   a že   tento   postup zodpovedá   materiálnemu   chápaniu   ochrany   práv   sťažovateľa,   o väzbe   ktorého   sa rozhodovalo opakovane.

Pokiaľ ide o požiadavku urýchlenosti rozhodovania („bref délai“, „speedily“), ESĽP zdôraznil, že ju netreba posudzovať z čisto aritmetického hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky a okolnosti každej konkrétnej veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z roku 1986).

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že čl. 5 ods.   4   dohovoru   zakotvuje   pre   osobu   pozbavenú   osobnej   slobody   procesné   záruky predovšetkým proti pokračovaniu tohto pozbavenia, ktoré aj keď bolo nariadené zákonným spôsobom, po uplynutí   určitého   času   sa   mohlo   stať nezákonným a neospravedlniteľným. Procesné záruky zakotvené v tomto článku garantujú, že osoba pozbavená osobnej slobody nebude vystavená nebezpečenstvu, že tento stav bude trvať aj potom, ako zásah prestane byť ospravedlniteľným (Shishkov proti Bulharsku, rozsudok z 9. januára 2003, č. 38822/97, § 88).

Sťažovateľ tvrdil, že v danom prípade podal 14. marca 2011 žiadosť o prepustenie z väzby, ale že o tejto žiadosti nebolo dosiaľ rozhodnuté.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil,   že   špecializovaný   trestný   súd   uznesením sp. zn. Tp   35/2010   z 23.   marca   2011   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Tost 9/2011 z 31. marca 2011 rozhodol o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby   do   12.   septembra   2011.   Okrem   toho   o ďalšej   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby   zo 16. mája   2011   rozhodol   špecializovaný   trestný   súd   uznesením sp. zn. Tp 35/2010   z 10. júna   2011   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Tost 18/2011 z 29. júna 2011 tak, že ju zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu by skutočnosť, že o zákonnosti sťažovateľovej väzby bolo rozhodnuté aj po 14. marci 2011, nemala zbavovať súdy povinnosti rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. marca 2011. Na druhej strane ústavný súd prihliadol na konkrétne okolnosti tohto prípadu, keď periodická kontrola zákonnosti a ústavnosti   väzby   bola   preskúmaná   v časovo   konkurenčnom   konaní   (prvostupňové rozhodnutie   z 23.   marca   2011   a druhostupňové   rozhodnutie   z 31.   marca   2011),   ako   aj v konaniach nasledujúcich. Ústavný súd teda zastáva názor, že účel čl. 5 ods. 4 dohovoru bol   v tomto   prípade   naplnený,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Napokon   sťažovateľ   namietal   postup   a   rozhodnutia   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012   a sp.   zn.   2   Tost   11/2012,   obe   z 3.   mája   2012.   V tejto   súvislosti sťažovateľ tvrdil, že jeho väzba je nezákonná, že trvá neprimerane dlho, že nie sú dané žiadne konkrétne dôvody, ktoré by opodstatňovali jeho väzbu, taktiež tvrdil, že rozhodnutia sú   mechanicky   a paušalizovane   vydané,   nedostatočne   odôvodnené,   ignorujúce   jeho argumenty   proti   väzbe, odkazujúce   na   predchádzajúce   rozhodnutia   v danej   veci,   a tým porušujúce jeho základné právo na osobnú slobodu a právo na slobodu a bezpečnosť. V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že uznesením sudcu   pre   prípravné   konanie   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   35/2010 zo 4. apríla 2012 bolo (okrem iného) rozhodnuté o zmene dôvodov väzby u sťažovateľa tak, že uňho je daný len dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a zároveň týmto rozhodnutím bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby z 19. marca 2012 zamietnutá.   V odôvodnení   tohto   rozhodnutia   súd   prvého   stupňa   konštatoval   existenciu dôvodov útekovej väzby poukazujúc na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom, je stíhaný za obzvlášť závažný zločin, za ktorý mu hrozí vysoký trest, a že na U. má rodinné aj majetkové zázemie. Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku,   špecializovaný   trestný   súd   vyslovil   názor,   že   tento   u sťažovateľa zanikol.

O sťažnosti sťažovateľa a ďalšieho obvineného proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012. V odôvodnení   rozhodnutia   sa   najvyšší   súd   odvolal   na   svoju   argumentáciu,   ako   aj argumentáciu súdu prvého stupňa obsiahnutú v predchádzajúcich rozhodnutiach a dodal, že u sťažovateľa je daný aj dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, aj dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o dôvod útekovej väzby, k tomu uviedol, že vzhľadom na právnu kvalifikáciu skutku sa obava z úteku nemá ako pominúť, a pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby, k tomu dodal, že v okolnostiach daného   prípadu   je   vysoký   predpoklad,   že   po   prepustení   na   slobodu   by   si   sťažovateľ „s vysokou   efektivitou“ zadovažoval   príjem   páchaním   organizovanej   trestnej   činnosti obdobného charakteru, za akú je stíhaný. Najvyšší súd sa vyjadril aj k návrhu sťažovateľa obsiahnutému v jeho opravnom prostriedku a týkajúcemu sa nahradenia väzby dohľadom probačného   a mediačného   úradníka   a taktiež   k jeho   písomnému   sľubu,   pričom   v tejto súvislosti poukázal na existenciu dôvodov väzby.

V druhom   z napadnutých   uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   10/2012 z 3. mája 2012 súd druhého stupňa zamietol sťažnosť sťažovateľa a ďalších obžalovaných proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012, ktorým bolo (okrem iného) rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe podľa § 71 ods. 1 písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku,   ako   aj   o neprijatí   jeho   písomného   sľubu.   V oboch rozhodnutiach   súdy   použili   obdobnú   argumentáciu   ako   v rozhodnutiach,   o ktorých   sa ústavný súd už zmienil.

Medzi záruky, ktoré poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, nepochybne   patrí   aj   právo   osoby   predložiť   súdu   argumenty   a vyjadrenia   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Všeobecný súd, ktorý preskúmava „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody, síce nie je povinný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadať jednotlivo s každým argumentom, ktorý predložil   ten,   o ktorého   osobnú   slobodu   ide,   avšak   záruky   poskytované   čl.   5   ods.   4 dohovoru   by   boli   zbavené   svojej   podstaty,   pokiaľ   by   tvrdenia   dotknutej   osoby   boli prehliadané a pokiaľ by svojou povahou boli spôsobilé spochybniť „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody (Šebalj proti Chorvátsku, rozsudok z 28. júna 2011, č. 4429/09, § 229).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   veci   Knebl   proti   Českej   republike   (rozsudok z 28. októbra   2010,   č. 20157/05,   §   68)   konštatoval,   že   ak   niektoré   relevantné   dôvody na ponechanie obvineného vo väzbe pretrvávali počas celej doby trvania väzby a ak súčasne zákonnosť   väzby   bola   predmetom   viacnásobného   prieskumu,   nemožno   vnútroštátnym súdom vyčítať, že sa v textoch svojich rozhodnutí opakovali.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v ďalšom   zo   svojich   rozhodnutí   (Iljikov   proti Bulharsku,   rozsudok   z 26.   júla 2001,   č.   33977/96,   §   86)   vyslovil   názor,   že   akýkoľvek systém obligatórnej väzby je sám osebe v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za významné poukázať na ďalšie rozhodnutie   ESĽP   vo   veci   Contrada   proti   Taliansku   (rozsudok   z 24.   augusta   1998, č. 27143/95, § 58, 61 – 62), z ktorého vyplýva, že nemusí vždy dôjsť k porušeniu dohovoru, ak sa vnútroštátne orgány pri aplikácii práva nespoliehajú len na zákonnú prezumpciu, ale ak riadne doložia, že dôvody na pozbavenie osobnej slobody, ktorých existenciu zákon prezumuje, v konkrétnom prípade skutočne existovali.

Podľa názoru ústavného súdu pri skúmaní dôvodov väzby je potrebné vychádzať vždy z konkrétnych okolností prípadu, pretože ak väzobné dôvody u konkrétnej osoby sú dané, nemožno sa odvolávať na to, že väzba trvá už dlhšiu dobu. Totižto nemožno stanoviť abstraktné   hranice   primeranosti   či   neprimeranosti   dĺžky   väzby,   pretože   tie   sú   vždy podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody boli   zistené   skutkové   okolnosti.   Napríklad   ESĽP   považoval   za   primeranú   dĺžku   väzby trvajúcu 5 rokov (Shabani proti Švajčiarsku, rozsudok z 5. novembra 2009, č. 29044/06, § 58 a § 69) či väzbu trvajúcu viac ako 3 roky (Van der Tang proti Španielsku, rozsudok z 13. júla 1995, č. 19382/92, § 58 a § 76).

V namietanom prípade väzba sťažovateľa plynie od 12. apríla 2010, a pokiaľ ide o dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, túto najvyšší súd aj v súčasnom štádiu trestného konania (odvolávajúc sa aj na skoršie rozhodnutia v tejto veci) odôvodnil hlavne charakterom a závažnosťou trestného činu, za ktorý sťažovateľovi hrozí prísny trest, z čoho vyvodil dôvodný predpoklad, že sťažovateľ ako cudzí štátny príslušník majúci majetkové a rodinné väzby v domovskej krajine by mohol ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a prípadnému postihu za protiprávnu činnosť. Aj v už spomínanej veci Knebl proti Českej republike ESĽP konštatoval, že v danom prípade hrozil sťažovateľovi vysoký trest odňatia slobody a že v zahraničí mal dostatok kontaktov na to, aby mu uľahčili útek,   a preto   vyslovil   názor,   že   pokiaľ   sa   nebezpečenstvo   z úteku   mohlo   v priebehu trestného konania znížiť alebo postupom času   sa oslabiť, nemohlo toto nebezpečenstvo zaniknúť úplne.

Pokiaľ   ide   o dôvod   preventívnej   väzby,   túto   najvyšší   súd   odôvodnil   dôkaznou situáciou   a z toho   plynúcou   obavou,   že   sťažovateľ   bude   pokračovať   v páchaní   trestnej činnosti obdobného charakteru, a dodal, že v tomto smere nemusí ísť o dokázanú istotu, ale dôvodný predpoklad, o ktorom bol presvedčený, že existuje.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd obe namietané uznesenia z 3. mája 2012, pokiaľ ide o danosť väzobných dôvodov, odôvodnil stručne, ale ich podstatu vystihol. Z týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva, ktoré okolnosti považoval za také, ktoré odôvodňovali opodstatnenosť útekovej väzby a preventívnej väzby, a taktiež je z nich zrejmé, z akého dôvodu nebolo možné vyhovieť ponúknutým alternatívam ako náhradám za väzbu.

S poukazom   na   akceptovateľnosť   odôvodnenia   uznesení   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012 a sp. zn. 2 Tost 11/2012 z 3. mája 2012 z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 a čl. 5 dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012