znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 370/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., Advokátska   kancelária, B.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 36 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   5.   apríla   2011   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 265/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011 doručená   sťažnosť   JUDr.   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   pre   namietané   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 36 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 5. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 265/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že personálnym rozkazom riaditeľa Slovenskej informačnej   služby   (ďalej   len   „SIS“)   vydaným   31.   júla   2006   bol   sťažovateľ   odvolaný z funkcie   starší   referent   špecialista  ...   a zároveň   dňom   2. augusta   2006   ustanovený do funkcie referent... K tomuto prevedeniu malo dôjsť v dôsledku organizačných zmien.Proti   uvedenému   personálnemu   rozkazu   riaditeľa   SIS   podal   sťažovateľ   rozklad, o ktorom rozhodol riaditeľ SIS rozhodnutím z 2. januára 2007 sp. zn. PK-26-10/2006 tak, že tento rozklad zamietol a rozhodnutie (riaditeľa SIS, pozn.) potvrdil.

Proti rozhodnutiu o rozklade podal sťažovateľ žalobu na Krajskom súde v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   rozsudkom   sp.   zn.   2   S 23/2007   zo 17.   apríla   2009 rozhodnutia prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   riaditeľ   SIS   odvolanie,   o ktorom   rozhodol najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   1   Sžo   265/2009   z 5.   apríla   2011   tak,   že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 23/2007 zo 17. apríla 2009 zmenil tak, že žalobu zamietol.   V   relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že „Organizačné zmeny na sekcii S SIS boli realizované nariadením riaditeľa SIS 13/2006, ktorým   sa   menilo   a   dopĺňalo   nariadenie   riaditeľa   SIS   č.   32/2004,   ktorým   sa   ustanovil Organizačný poriadok SIS. Sekcia S SIS, na ktorej bol zaradený žalobca, bola zrušená a jej kompetencie boli rozdelené medzi sekcie E, D a U...

Podľa názoru odvolacieho súdu bola správna argumentácia žalovaného v súvislosti s posúdením   charakteru   nariadenia   riaditeľa   SIS.   Z   personálneho   rozkazu i z druhostupňového správneho rozhodnutia je zrejmé, že odvolanie žalobcu z funkcie a jeho ustanovenie   do   inej   funkcie   sa   uskutočnilo   z   dôvodu   organizačných   zmien,   ktoré   sa realizovali nariadením riaditeľa SIS č. 13/2006 a teda základom pre personálny rozkaz jednoznačne   bolo   práve   toto   nariadenie   riaditeľa   SIS.   Ide   o vnútorný   predpis,   ktorý   je osobitným prípadom normatívnych právnych aktov nesmerujúcich voči subjektom stojacim mimo   systému   vzťahov   organizačnej   nadriadenosti   a podriadenosti   vo   verejnej   správe. Smeruje   len   voči   subjektom   ovládaným   organizačnou   podriadenosťou   vo   vzťahu k správnemu   orgánu,   ktorý   takýto   normatívny   akt   vydal.   Jedná   sa   o abstraktné   formy vnútornej   činnosti   verejnej   správy   s   povahou   interných   normatívnych   aktov. Od normatívnych právnych aktov, ktoré majú vonkajšie právne účinky, sa vnútorné predpisy odlišujú   najmä   tým.   že   ich   právne   účinky   smerujú   výlučne   voči   služobne   podriadeným subjektom,   i   keď   individuálne   nešpecifikovaným   a   v   tomto   zmysle   sú   aktmi   internými. Vzhľadom k tomu, že nemajú všeobecnú záväznosť, nie sú prameňmi práva, ale sú pre ich adresátov záväzné a nesmú byť v rozpore so zákonmi. Nariadenie riaditeľa SIS preto nemá povahu všeobecne záväzného právneho predpisu.

Personálny rozkaz bol vydaný dňa 31.7.2006 a žalobcovi (sťažovateľovi, pozn.) bol vyhlásený   dňa   1.8.2006.   Týmto   dňom   bol   žalobca   aj   odvolaný   z dovtedajšej   funkcie   a nasledujúcim dňom 2.8.2006 bol ustanovený do novej funkcie. Podľa odvolacieho súdu je preto zrejmé, že žalobcovi bol personálny rozkaz oznámený v súlade so zákonom, pretože personálne   rozkazy   musia   byť   vyhlásené   príslušníkom   najneskôr   v   deň   ich   odvolania z dovtedajšej funkcie. V deň nadobudnutia účinnosti schválených tabuliek (2.8.2006) bola pôvodná   funkcia   žalobcu   zrušená.   Obsadenie   novej   funkcie   je   možné   ustanovením príslušníka   do funkcie,   a   to   personálnym   rozkazom,   ktoré   sa   príslušníkovi   oznámi vyhlásením alebo doručením.“

Najvyšší   súd   k výkladu   §   33   ods.   1   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... je potrebné zdôrazniť skutočnosť, i služobný   pomer   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou inštitútom verejného práva - ide o právny pomer štátnozamestnanecký.

Právna   povaha   takéhoto   služobného   pomeru   príslušníkov   PZ   odráža   osobitný charakter   zamestnávateľa   ako   primárneho   nositeľa   verejnej   moci,   potreba   pevného začlenenia   policajta   do   organizmu   verejnej   moci   a   účasť   na   jej   výkone,   čo   zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.... v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1 zákona prisvedčiť žalovanému v tom zmysle, že dikcia zákona hovorí o ustanovení do „voľnej funkcie“ a nie do primeranej resp. adekvátnej funkcie. Logickým výkladom citovaného ustanovenia preto dôvodne možno dospieť k záveru, že citované predpoklady sa posudzujú z hľadiska potrieb a požiadaviek pre danú voľnú funkciu, čo nemožno vykladať tak, že v prípade splnenia požadovaných kritérií je automaticky nárokovateľná adekvátna voľná funkcia, preto odvolací súd dospel k opačnému záveru ako súd prvého stupňa – že tento postup nebol v rozpore s ustanovením § 33 ods. 1 zákona.»

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   tvrdené   porušenie   práva na „rovnosť pred zákonom“ podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 1 listiny a čl. 14 dohovoru a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru zdôvodňuje tým, že „v totožnej veci dvom osobám   právo   priznal,   v prípade   sťažovateľa   však   použil   výklad   pre   sťažovateľa nepriaznivý“. Tým podľa jeho názoru bolo porušené aj „právo na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia“.   Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia,   keď   najvyšší   súd   v predchádzajúcich   veciach   rozhodol   určitým   spôsobom, pričom   v   jeho   veci   najvyšší   súd „bez   ďalšieho   zaujal   odlišné   stanovisko“.   Namietané porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   čl.   38   ods.   2   listiny   sťažovateľ   vidí   v tom,   že „druhostupňový   súd   vo   veci   nenariadil   pojednávanie...   druhostupňový   súd   len   základe listinných dôkazov bez ďalšieho ústneho vyjadrenia svojím rozhodnutím negoval závery prvostupňového   súdu.   Uvedeným   porušil   základné   ľudské   právo   vyjadriť   sa   verejne ku všetkým   skutočnostiam...“. Namietané   porušenie   čl.   35   ods.   3   ústavy   sťažovateľ odôvodňuje tým, že podľa jeho názoru „museli na iných oddeleniach vzniknúť pracovné miesta   s rovnakým   pracovným   obsahom.   Je   v rozpore   s právom   na   prácu   zakotveným v článku   35   Ústavy,   aby   v dôsledku   organizačnej   zmeny   sa   organizačné   miesta   dá   sa povedať   len   premenovávali   s cieľom   dostať   do   organizácie   ľudí   pohodlných   novému vedeniu.“. Z tohto   dôvodu   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   napadnutým   rozhodnutím   bol diskriminovaný a že došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 3 ods. 1 listiny.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Vyslovil,   že   rozsudkom   zo   dňa   5.   4.   2011   vydanom   v   konaní   lSžo/265/2009 Najvyšším súdom Slovenskej republiky sú porušené sťažovateľove práve na rovnosť, prácu a   spravodlivý   súdny   proces   garantované   článkom   12   odsekmi   (1)   a   (2),   článkom   35 odsekom   (3),   článkom   46   odsekom   (1),   článkom   48   odsekom   (2)   Ústavy,   článkom   1, článkom 3 odsekom (1), článkom 36, článkom 38 odsekom (2) Listiny, článkom 6 odsekom (1), článkom 14 Dohovoru,

2. Zrušil rozsudok zo dňa 5. 4. 2011 vydaný v konaní l Sžo/265/2009 Najvyšším súdom Slovenskej republiky,

3. Priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1000,- €,

4.   Zaviazal   Slovenskú   republiku   zaplatiť   mi   trovy   konania   pozostávajúce   z   trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1.   Najzávažnejšou   námietkou   sťažovateľa   je   arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu a námietka, že najvyšší súd v dvoch obdobných prípadoch, ako je prípad sťažovateľa, rozhodol odlišne, ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 33 ods. 1 zákona policajt sa ustanovuje do voľnej funkcie s prihliadnutím na jeho zdravotný stav, na splnenie kvalifikačných predpokladov na funkciu, dĺžku a druh odbornej   praxe   a   na   závery   služobného   hodnotenia.   Do   funkcie,   na   ktorú   sa   podľa osobitných   predpisov   10aa)   vyžaduje   špeciálna   odborná   spôsobilosť,   možno   policajta ustanoviť, len ak spĺňa túto spôsobilosť.

Podľa § 35 ods. 1 zákona policajt v služobnom pomere sa prevedie na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, ak nemôže naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretože

a) v dôsledku organizačných zmien sa zrušila jeho doterajšia funkcia...

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   najvyššieho   súdu   týkajúci   sa   §   35   ods.   1 písm. a)   zákona   v napadnutom   rozsudku   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený alebo arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za dostatočné a presvedčivé. Najvyšší súd pri aplikácii do úvahy pripadajúcich ustanovení zákona   poukázal   na   osobitosť   charakteru   služobného   pomeru   príslušníkov   ozbrojených zborov, pričom kardinálnym v posudzovanej veci bol výklad termínu voľná funkcia podľa § 33 ods. 1 zákona. Najvyšší súd sa aj vzhľadom na osobitý charakteru služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov priklonil k výkladu, že tento termín nemožno zamieňať s pojmom primeraný, respektíve adekvátny, preto v prípade splnenia požadovaných kritérií nie je automaticky nárokovateľná adekvátna funkcia, preto podľa neho postup riaditeľa SIS nebol v rozpore s § 33 ods. 1 zákona a správna úvaha použitá v rozhodnutí riaditeľa SIS bola prípustná.

Ďalším dôvodom, prečo sa najvyšší súd odklonil od právneho názoru krajského súdu, spočíval   v tom,   že   nesúhlasil   s argumentáciou   krajského   súdu,   že   v danej   veci   bol nedostatočne zistený skutkový stav na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože, ako uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, „nič mu nebránilo zadovážiť si dôkazné prostriedky, ktorých vykonanie považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie   vo   veci   (§120   ods.   1   OSP,   a to   i tých,   ktoré   nie   sú   nevyhnutnou   súčasťou administratívneho spisu - interné normatívne akty), resp. osvojiť si skutkové zistenia medzi účastníkmi nesporné (§ 120 ods. 3 OSP)“.

V tejto   súvislosti   treba   spomenúť,   že   najvyšší   súd   dostatočne   vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, prečo argument sťažovateľa, že napadnuté rozhodnutie riaditeľa SIS bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, nie je na mieste. Ústavný súd sa v plnej miere stotožňuje s aplikovaným výkladom najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku týkajúcim sa internej normatívnej inštrukcie, resp. aktu. Tento podľa názoru uvedeného v napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za   právny   predpis   ani prameň práva, ale treba ho považovať za akt riadenia. Z uvedeného dôvodu potom najvyšší súd bez ďalšieho nemohol aplikovať ustanovenie § 250j   ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   pretože organizačná zmena nemala povahu právneho predpisu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia vysporiadal   so   všetkými   relevantnými   námietkami   sťažovateľa   a tiež   preskúmateľným spôsobom zdôvodnil, prečo sa odchýlil od názoru krajského súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd   dospel   k záveru   o nedostatku   relevantnej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   a právom na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. K námietke sťažovateľa, že v obdobnej veci najvyšší súd rozhodol inak, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle   ktorej   diametrálne odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju   nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). V posudzovanom prípade však nejde o takú situáciu, pretože najvyšší   súd   zdôvodnil   logickými   argumentmi,   ako   a prečo   dospel   k odlišnému   záveru, preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   nedošlo   k porušeniu   princípu   predvídateľnosti súdneho rozhodnutia ako imanentnej súčasti základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu čl. 35 ods. 3 ústavy, pretože „je v rozpore s právom na prácu zakotveným v článku   35   Ústavy,   aby   v dôsledku   organizačnej   zmeny   sa   organizačné   miesta   dá   sa povedať   len   premenovávali   s cieľom   dostať   do   organizácie   ľudí   pohodlných   novému vedeniu“.

Ústavný súd v súlade s judikatúrou uvádza, že právo na prácu nemožno chápať ako právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu (m. m. II. ÚS 12/93, II ÚS 47/98).

Odhliadnuc od faktu, že uvedená námietka sťažovateľa nemá ústavnoprávny rozmer a nie je ničím podložená, ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08).   Keďže ústavný súd   sťažnosť   v   časti   pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného   práva   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (m. m. III. ÚS 411/2010).

3. Sťažovateľ v tejto súvislosti tiež namietal, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol diskriminovaný a že týmto došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 3 ods. 1 listiny.   S touto   námietkou   sťažovateľa   bezprostredne   súvisí   aj   jeho   námietka   porušenia princípu rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 1 listiny a čl. 14 dohovoru.

Ústavný   súd   k uvedenej   námietke   v súlade   s jeho   judikatúrou   uvádza,   že za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   v posudzovanom   prípade   nebol diskrimininovaný,   pretože,   ako   už   bolo   uvedené,   najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku vysvetlil svoj odlišný názor preskúmateľným spôsobom a v konečnom dôsledku argument sťažovateľa o dvoch prípadoch, keď v „totožných“ veciach rozhodol odvolací súd tak, že vyhovel   týmto   osobám   (potvrdil   rozsudky   o zrušení   rozhodnutia   riaditeľa   SIS),   podľa názoru ústavného súdu neobstojí, pretože v jednom prípade najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu z iného dôvodu (sp. zn. 6 Sžo 373/2009) a v druhom prípade síce potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici o zrušení rozhodnutia riaditeľa SIS, ale vec vrátil na ďalšie konanie (sp. zn. 6 Sžo 27/2008). Z povahy takéhoto kasačného rozhodnutia však vyplýva, že nie je vylúčené, že všeobecný súd dospeje k tomu istému názoru ako v prípade   sťažovateľa.   Inak   povedané,   sťažovateľ   neargumentoval   dvoma   konečnými opačnými právoplatnými rozsudkami v rovnakej situácii, na základe ktorých by bolo možné uvažovať   o diskriminácii.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   námietku   porušenia   zákazu diskriminácie považoval za nedôvodnú, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Na základe tohto zistenia   ústavný   súd   dospel   aj   k obdobnému   záveru   o neopodstanenosti   namietaného porušenia princípu   rovnosti   v právach   podľa   čl.   12 ods.   1 ústavy, čl.   1 listiny   a čl.   14 dohovoru a sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. Ústavný súd sa v neposlednom rade musel vysporiadať aj s námietkou porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorú sťažovateľ videl v tom, že „druhostupňový súd vo veci nenariadil pojednávanie“ a že sa nemal možnosť „vyjadriť sa verejne ku všetkým skutočnostiam“.

Ústavný súd tu poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho   súdu,   v ktorej   najvyšší   súd   uviedol,   že „vo   veci   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania (§250ja ods. 2 OSP) s tým, že rozsudok verejne vyhlásil dňa 5. apríla 2011 po tom,   čo   deň   vyhlásenia   rozhodnutia   bol   zverejnený   na   úradnej   tabuli   súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP)“.

Podľa   §   250ja   ods.   2   OSP   odvolací   súd   rozhodne   o odvolaní   spravidla   bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie,   ak   to   považuje   za   potrebné,   vo   veciach   podľa   §   250i   ods.   2   alebo   ak vykonáva dokazovanie.

Aj   túto   námietku   sťažovateľa   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   nedôvodnú,   pretože najvyšší   súd   v posudzovanom   prípade   nemal   povinnosť   nariadiť   pojednávanie, pretože nešlo o prípad, kedy by to vyžadoval verejný záujem (sťažovateľ to ani nenamietal), a tiež nevykonával dokazovanie, len právne posúdil relevantné skutočnosti, ktoré už boli obsahom   súdneho   spisu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje v merite veci, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny. Túto možnosť sťažovateľ mal v priebehu správneho konania, ako aj v konaní pred súdom, čo, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, aj využil. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny, preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite (zrušenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   priznanie   finančného   zadosťučinenia a nároku na náhradu trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011