znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 370/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 8/2010 z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 5. augusta 2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 8/2010 z 31. marca 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   Daňový   úrad   B.   rozhodnutím   sp. zn. 651/230/25539/070   Mal.,   Hni.,   z   15.   mája   2007   sťažovateľke   (ktorá   bola   v   tom   čase spolumajiteľkou patentu spolu so spoločnosťou V., s. r. o.), nepriznal nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v sume 973 650 Sk a určil jej daňovú povinnosť v sume 4 762 350 Sk.   Dňa   30.   decembra   2005   na   základe   zmluvy   (§   269   Obchodného   zákonníka)   došlo k odplatnému postupu práv na využívanie zdokonaleného technologického postupu úpravy mastenca spoluvlastníkom na sťažovateľku a vo faktúre bol uvedený základ dane 30 mil. Sk a daň z pridanej hodnoty v sume 5,7 mil. Sk, ktorú si sťažovateľka aj za IV. štvrťrok 2005 uplatnila v daňovom priznaní. Správca dane však neuznal odpočítanie dane z dôvodu, že patent nebol evidovaný v patentovom registri Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky   a   že   predávajúca   spoločnosť   nie   je   tiež   zapísaná   v   patentovom   registri   ako majiteľka patentu.

Správca   dane   preto   upravil   daňovú   povinnosť   za   sledované   zdaňovacie   obdobie a zvýšil   vlastnú   daňovú   povinnosť.   Sťažovateľka   považovala   postup   správcu   dane   za nesprávny a nezákonný, pretože správca dane nemal záujem prizvať do konania odborníkov podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Podľa správcu dane sťažovateľka ako spoluvlastníčka nepotrebovala nadobúdať ďalšie práva od predávajúcej   spoločnosti,   čím   predmetnú   faktúru   z   30.   decembra   2005   nepovažovala „za daňovo uznateľný výdavok“.

Tieto tvrdenia správcu dane podľa sťažovateľky však nijako nepreukazujú konkrétne porušenia zákona z jej strany, a preto v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane namietala, „že dodávateľovi predmetných práv vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19, ods. 2, z. č. 222/2004 Z. z. v z. n. p., a to dňom dodania služby (zmluva o prevode práv zo dňa 30. 12. 2005)“,   pričom   o   vzniku   daňovej   povinnosti   dodávateľa   svedčí   aj   „Platobný   výmer“ správcu dane z 27. augusta 2007 „/právoplatnosť nadobudol dňa 2. 10. 2007/, ďalej, že nebol porušený § 49, ods.   2,   písm. a, cit. zákona, pretože sťažovateľ vyrobil upravený mastenec s využitím   prijatej služby už v IV.   štvrťroku 2005 za túto výrobu príjem ako platiteľ DPH a taktiež jeho následný vklad nadobudnutých práv do združenia podnikateľov T. /na základe zmluvy o združení/ je dôkazom použitia prijatej služby na dodávky tovaru, ako platiteľ, a dôkazom úmyslu realizovať v praxi projekt „Úpravy mastenca“ zo strany sťažovateľa.“

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   so   sídlom   v   Banskej   Bystrici,   rozhodnutím sp. zn.   I/221/10414-80736/2007/991909-r   z   5.   novembra   2007   tak,   že   potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Toto rozhodnutie považovala za nezákonné, preto 14.   januára 2008   podala „Žalobu   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia“.   Krajský   súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) o nej rozhodol tak, že žalobu sťažovateľky zamietol rozhodnutím sp. zn. 23 S/8/2008 z 30. apríla 2008. Krajský súd podľa nej „Vec posúdil bez zohľadnenia na stanoviská platnej judikatúre ESD a rozhodol vo veci bez toho, aby konštatoval nesúlad stanovísk daňových orgánov s touto judikatúrou ESD /ktorá je záväzná pre SR/ a teda rozhodol tak, akoby nepotreboval zodpovedať prejudiciálne otázky vo veci“.

Dňa 21. júna 2008 sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku krajského súdu a najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 66/2008 z 22. septembra 2009 tak, že ho potvrdil „... bez toho, aby videl potrebu obrátiť sa na ESD s prejudiciálnymi otázkami, tak, ako to   urobil NS SR vo veci pod sp.   zn.   5 Sžf   88/2009,   ktorá   je   svojim   meritom veci obdobná...“.

Dňa 3. decembra 2009 sťažovateľka podala dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu,   avšak   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Sdo/8/2010   z   31.   marca   2010 «konanie o dovolaní zastavil z dôvodu jeho neprípustnosti...

Najvyšší   súd   SR   zastavil   konanie   napriek   tomu,   že   prvostupňový   súd   nesprávne právne   posúdil   vec,   čo   sťažovateľ   považuje   za   odvolací,   resp.   dovolací   dôvod   podľa ustanovenia § 205, ods. 2, písm. f, O. s. p. ohliadnuc od toho, že prvostupňový súd má iba možnosť a nie povinnosť predkladať prejudiciálne otázky na ESD. Najvyšší súd SR, ako súd proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je   tento   súd   povinný   predložiť   vec   „súdnemu   dvoru“   prejudiciálne   otázky   a   ktoré   sú významné pre vynesenie rozsudku /čl. 234, tretí pododsek ZES/.

Povinnosť   dodržiavať   komunitárne   právo   vyplýva   Slovenským   súdom   z   čl.   144, ods. 1,   Ústavy   SR   na   základe   ktorého   sú   sudcovia   pri   rozhodovaní   viazaní   aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7, ods. 2, Ústavy SR, t. j. zmluvou o EÚ, ZES ako aj ďalšími   prameňmi   primárneho   práva   Európskej   únie.   Okrem   toho   §   2,   ods.   1   zákona č. 416/2004 Z.   z.   o   úradnom   vestníku EÚ   ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré bolí v tomto úradnom vestníku uverejnené - viď v spojitosti s § 121 O. s. p.

  Podľa čl. 7, ods. 2 Ústavy SR relevantné pramene práva ES majú prednosť pred zákonmi SR. Podľa práva ES vnútroštátny súd musí predložiť prejudiciálnu otázku ESD vždy keď sa splnia podmienky určené právom ES, čo je aj náš prípad. Súd však v tejto veci   konanie   neprerušil   /§109,   ods.   1,   písm.   c/   O.   s.   p./,   ESD   prejudiciálne   otázky nepredložil /hoci rozpor medzi rozhodnutím súdu a platnou judikatúrou ESD je evidentný/, čím podľa nášho názoru porušil čl. 46, ods. 1, Ústavy SR...

Keďže NS SR nepredložil prejudiciálne otázky na ESD, porušil tak právo sťažovateľa /účastníka konania/ na prístup k súdu... Súd porušil aj právo sťažovateľa na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom zriadených zákonom /čl. 6, ods. 1 Dohovoru/.»

Nepriznanie nároku sťažovateľke „na odpočítanie dane z faktúry z 30. decembra 2005 od spoločnosti V. s. r. o. za odplatný prevod užívacích práv nemá oporu v Smernici Rady 2006/112/ES a zákone o dani z pridanej hodnoty...“ a výklad týchto hmotno-právnych predpisov je ústavne neakceptovateľný, pričom skutkové a právne závery najvyššieho súdu „sú   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neudržateľné   a   majú   za   následok   porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Najvyšší súd SR Uznesením č. 1 Sdo 8/2010 z 31. 3. 2010 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 48, ods. 1 Ústavy SR.

2.   Najvyšší   súd   SR   uznesením   1   Sdo   8/2010   z   31.   3.   2010   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1 Sdo/2010 z 31. 3. 2010 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v   správnom   súdnictve,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   a to   buď pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 66/08 a IV. ÚS 176/05).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

1.   Vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti   sťažovateľka   namieta   rozhodnutie   najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Sdo/8/2010   z   31.   marca   2010,   ktorým   najvyšší   súd   zastavil   konanie o dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 66/2008 z 22. septembra 2009. Týmto   rozhodnutím   najvyšší   súd   opierajúc   sa   i   o   judikatúru   ústavného   súdu (napr. II. ÚS 87/09 a IV. ÚS 208/08) okrem iného konštatoval, že „niet žiadnych právnych pochýb   o   skutočnosti,   že   dovolanie   je   v   správnom   súdnictve   neprípustné“.   Od   tohto rozhodnutia sťažovateľka odvíja aj dodržanie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti, pretože jej bolo doručené 5. mája 2010.

V tomto prípade ústavný súd nezistil, že by odmietnutie dovolania sťažovateľky bolo nezlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Najvyšší   súd aplikoval   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúce   podmienky dovolacieho konania a zastavenie tohto konania ústavne konformným spôsobom, pri ich aplikácii   nepoprel   ich   účel   a   zmysel,   svoje   rozhodnutie   (poukazujúc   aj   na   rozhodnutia ústavného   súdu)   náležite   a   zrozumiteľne   odôvodnil   a   najmä   jednoznačným   spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľky za neprípustné. Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   výklad   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, ale z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúci a akceptovateľný.

Ústavný   súd   sumarizujúc   svoje   závery   k   dosiaľ   uvedenému   ešte   dodáva, že v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca   nepovažoval   za   rozumné a   účelné,   aby kontrola   verejnej   správy   bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť   zjednocované   prostredníctvom   dovolania,   pretože   druhostupňové   rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce,   že   správne   a   civilné   súdnictvo   sú   zhodou   historických   okolností   obsiahnuté v jednom procesnom kódexe. Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Na druhej strane ústavný súd z odôvodnenia sťažnosti zistil, a je to nepochybné z argumentácie sťažovateľky, že jej námietky smerujú predovšetkým k nezákonnosti, resp. arbitrárnosti rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 66/2008 z 22. septembra 2009, ktorým   zamietol   jej   odvolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   23   S   8/2008 z 30. apríla 2008 pri preskúmavaní rozhodnutí daňových orgánov. Porušenie svojich práv vidí   najmä   v   tom,   že   neuznanie   jej   nároku   na   odpočítanie   dane   nemá   žiadnu   oporu v Smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a ani v zákone č.   222/2004 Z.   z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a tiež v tom, že výklad   týchto hmotno-právnych predpisov v jej prípade bol ústavne neakceptovateľný, resp. bol v rozpore s judikatúrou „ESD“, pretože najvyšší súd mal konanie prerušiť a predložiť prejudiciálnu otázku na rozhodnutie „ESD“.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zistil,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sžf 66/2008 z 22. septembra 2009 nadobudlo právoplatnosť ešte 6. novembra 2009 (doručené bolo jej právnemu zástupcovi) a sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému súdu až 8. júla 2010.

Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nepochybne uplynula zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na tento druh konania pred ústavným súdom.

V nijakom prípade sa teda nemožno stotožniť s názorom sťažovateľky, ktorá plynutie zákonnej lehoty odvíja iba od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 8/2010 z 31.   marca 2010   (5.   máj 2010),   ktorým   zastavil   dovolacie konanie pre neprípustnosť, pretože týmto rozhodnutím už najvyšší súd nemohol spôsobiť porušenie označených práv, keďže   iba   správne   a   jasne   v   súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   a   judikatúrou ústavného súdu odmietol sťažovateľkou podané dovolanie, ktoré je v správnom súdnictve vylúčené.

Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02) a ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu (ktorý vyplýval   z   odôvodnenia   sťažnosti)   v   označenom   konaní   nepovažoval   za   zachovanú, odmietol ju v tejto časti ako podanú oneskorene.

3.   Obdobne ústavný   súd   odmietol   z   tohto   dôvodu   aj   tú   časť   sťažnosti,   v   ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“. Sťažovateľka tvrdí,   že najvyšší súd mal predložiť Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku, a ak tak neurobil, porušil okrem iného aj jej základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy.

Okrem   toho,   že   sťažovateľka   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   v   tejto   časti oneskorene,   bližšie   ani   neodôvodnila,   v   čom   vidí   porušenie   tohto   práva.   Z   príloh pripojených   k   sťažnosti   a   predloženého   namietaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sžf 66/2008 z 22. septembra 2009 tiež nevyplýva, či sťažovateľka podala takýto návrh v odvolacom konaní, a takýto dôkaz o týchto skutočnostiach ústavnému súdu ani nepredložila. Ak tak neurobila, nemôže sa potom ani úspešne domáhať ochrany svojich práv na ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci tým stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010