znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 370/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26. novembra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   A.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   L.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   P.   P.,   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v bližšie neoznačenom konaní o dovolaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2009 doručená sťažnosť Ing. M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v bližšie neoznačenom konaní o jeho dovolaní.Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol:„Krajský   súd   v   Bratislave   dňa   22.   09.   1982   odsúdil   sťažovateľa   na   22   rokov nepodmienečne v konaní č. 1 T 6/1982. Vo väzbe a následne vo výkone trestu odňatia slobody bol sťažovateľ od 15. 6. 1981 do 19. 10. 1990. Počas tejto doby bola zverejnená aj amnestia prezidenta republiky ČSFR V. H., ktorá sa musí uplatniť aj na sťažovateľa. Dňa 19. 10. 1990 Najvyšší súd ČSFR v konaní č. k. 2 Tzf 5/1990 zrušil rozsudok Krajského súdu Bratislava ako nezákonný a prepustil sťažovateľa na slobodu a vec vrátil na Krajský súd Bratislava na nové prejednanie a rozhodnutie. Dňa 20. 01. 2004 Krajský súd Bratislava odsúdil sťažovateľa na 13 rokov trestu odňatia slobody v konaní č. 1 T 36/1990. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. k. 4 To 36/2004 rozsudok Krajského súdu Bratislava zrušil a zmenil ho iba vo výroku o treste, kde uložil sťažovateľovi 15 rokov nepodmienečne. Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Krajského   súdu   Bratislava   podal   sťažovateľ   dovolanie a to dňa 25. 9. 2007, pričom o uvedenom dovolaní nebolo doteraz rozhodnuté. Najvyšší súd Slovenskej republiky nevykonal žiadne úkony smerujúce k právnemu posúdeniu podaného dovolania.“

Porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vidí   sťažovateľ   najmä v skutočnosti, že najvyšší súd „napriek podanému dovolaniu už viac ako 2 roky nevykonal žiadne úkony smerujúceho k právnemu posúdeniu podaného dovolania sťažovateľa“.

Sťažovateľ   podľa   vlastných   slov   prieťahy   v   konaní   nijak   nezavinil, „nakoľko bol aktívny   a   dožadoval   rozhodnutia   v   uvedenej   trestnej   veci,   bol   dosiahnuteľný pre porušovateľa, nakoľko nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody ÚVToS L.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil tento nález:„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom porušil základné právo Ing. M. A., nar... v N., t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 292,38 Eur vrátane DPH na účet jeho advokáta JUDr. P. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 20 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho   podáva,   prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ domáha,   odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Uplatnenie právomoci ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Jednou z týchto podmienok je vyčerpanie opravných a iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   sťažovateľovi   zákon   účinne   poskytuje   na   ochranu jeho základných práv alebo slobôd. V konaní, v ktorom sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, považuje ústavný súd za takýto účinný prostriedok nápravy sťažnosť predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Keďže z obsahu sťažnosti ani jej príloh nevyplynulo, že by sťažovateľ uplatnil tento prostriedok nápravy voči najvyššiemu súdu, ústavný súd ho výzvou z 26. augusta 2009 vyzval   na   jeho   preukázanie.   Ústavný   súd   zároveň   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatku   podania   spočívajúceho   v   absencii   presného   označenia   dovolacieho   konania, v ktorom malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Výzva bola právnemu zástupcovi sťažovateľa doručená 28. augusta 2009.

Sťažovateľ napriek výzve ústavného súdu nedostatky svojej sťažnosti do dnešného dňa neodstránil a na výzvu nijako nereagoval, hoci bol upozornený na možnosť odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ nepreukázal, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu namietajúcej postup najvyššieho súdu podnikol kroky na ochranu svojho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   ani   nepreukázal,   že   túto   podmienku nesplnil z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Na   základe   toho   dospel   ústavný   súd k záveru, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre jej neprípustnosť (obdobne IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04, II. ÚS 47/08, I. ÚS 71/08).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   neodstránil   ani   už   uvedené   nedostatky v náležitostiach   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, sťažnosť bolo možné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009