znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 370/04-26

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 15.   decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Evy Ďurákovej, bytom B. n. B., namietajúcu porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. E 39/00, ako aj postupom Krajského súdu   v Trenčíne   v odvolacích   konaniach   v uvedenej   veci   vedených   pod   sp.   zn. 19 Co 258/00, 19 Co 160/02 a 17 CoE 140/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Evy Ďurákovej   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2004 doručená sťažnosť Evy Ďurákovej, bytom B. n. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 39/00, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) v odvolacích konaniach   v uvedenej   veci   vedených   pod   sp.   zn.   19 Co 258/00,   19   Co   160/02 a 17 CoE 140/03.

Sťažovateľka   uviedla,   že   sa   návrhom   na   súdny   výkon   rozhodnutia   domáhala   na okresnom súde vypratania nehnuteľnosti (bytu číslo 8 na prvom poschodí bytového domu na D. ulici v B. n. B.), a to na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 5 C 207/95-12 z 18. októbra 1995 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, pobočky v Nitre, č. k. 29 Co 431/95-24 zo 7. februára 1996, ktorým bola okrem   iného   jej   bývalému   manželovi   Ľ.   Ď.   (ďalej   len   „povinný“)   uložená   povinnosť vysťahovať   sa   z predmetného   bytu   do   pätnástich   dní   od   zabezpečenia   náhradného ubytovania.

Podľa   sťažovateľky   je   doba   núteného výkonu   rozhodnutia   súdom   presahujúca   tri roky   neprimerane   dlhá.   Sťažovateľka   poukázala   na   skutočnosť,   že   nútenému výkonu rozhodnutia   predchádzalo   sporové   konanie   vo   veci   samej,   pričom   konanie   o   výkon rozhodnutia   súdom   nebolo   dosiaľ   skončené.   Z tohto   aspektu   sa   potom   súdna   ochrana poskytovaná jej právam javí ako veľmi málo efektívna. Sťažovateľka je matkou troch detí (E.   Ď.,   P.   Ď.   a N.   Ď.),   pričom   podľa   jej vyjadrenia   musela opustiť   predmetný   byt pre agresivitu bývalého manžela, ktorý ho užíva bez toho, aby prispieval na úhradu nájomného alebo platieb za služby spojené s užívaním bytu, za situácie, keď označeným rozsudkom Okresného   súdu   Topoľčany   z 18.   októbra   1995   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave, pobočky v Nitre, zo 7. februára 1996 bolo zrušené právo spoločného nájmu predmetného   bytu   sťažovateľkou   a povinným   a za   nájomkyňu   bytu   bola   určená sťažovateľka.   Tá   však   predmetný   byt   dosiaľ   neužíva   aj   napriek   tomu,   že   povinnému opakovane zabezpečila náhradné ubytovanie.

Sťažovateľka uviedla, že svojou sťažnosťou sleduje dosiahnutie výkonu označených súdnych rozhodnutí, t. j. vymoženie svojich práv a zabezpečenie bývania pre ňu a jej deti, čo jej môže zabezpečiť „... iba príkaz na urýchlené konanie“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote ako súčasti práva na spravodlivý súdny proces,   ako   aj „...   nerešpektovanie  ...   ochrany   rodiny,   detí   a mladistvých   a práva   ako rodiča, ktorý sa stará o deti...“, aby ústavný súd prikázal „súdom, aby vo veci konali“, a aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 350 000 Sk.

Sťažovateľka   taktiež   požiadala   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 7. októbra 2004 sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu v podaní sp. zn. Spr 1516/2004 z 18. októbra 2004, v ktorom okrem popisu priebehu označeného konania uviedol: „Z hore uvedeného prehľadu o vykonaných súdnych úkonov vyplýva, že prevažná časť dĺžky konania v prejednávanej veci bola zapríčinená tým, že oprávnená zabezpečila povinnému nezodpovedajúcu bytovú náhradu a aj tým, že povinný nepreberal súdne zásielky.

Preto považujem sťažnosť oprávnenej ako nedôvodnú.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   7.   októbra   2004   predložil   okresný   súd ústavnému súdu 25. októbra 2004 súdny spis týkajúci sa konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. E 39/00.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav posudzovaných konaní:

Sťažovateľka   sa   návrhom   na súdny   výkon   rozhodnutia   8.   marca   2000   domáhala vypratania nehnuteľnosti (bytu č. 8 na prvom poschodí bytového domu na D. v B. n. B.) na základe   právoplatného   a vykonateľného   rozsudku   Okresného   súdu   Topoľčany   č.   k. 5 C 207/95-12   z 18.   októbra   1995   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave, pobočky v Nitre, č. k. 29 Co 431/95-24 zo 7. februára 1996, ktorý nadobudol vykonateľnosť 28. marca 1996. K návrhu pripojila kópiu titulu na výkon rozhodnutia, kópiu potvrdenia „o možnosti   ubytovania“ zo   14.   februára   2000   podpísaného   riaditeľom   Stredného odborného   učilišťa   strojárskeho   v Bánovciach   nad   Bebravou   (ďalej   len   „SOUS“)   a   list povinného, ktorým ponúkané náhradné ubytovanie odmieta z finančných dôvodov.

Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne súdnej kancelárii z 29. marca 2000 vyzval okresný súd Poštu v Bánovciach nad Bebravou (ďalej len „pošta“) na oznámenie, kto prevzal výzvu na vypratanie bytu a oznámenie o zabezpečení bytovej náhrady zasielané právnym zástupcom sťažovateľky povinnému. Zároveň bol pripojený spis Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 5 C 207/95.   Odpoveď pošty   bola okresnému súdu   doručená   3. apríla 2000. Okresný súd opakoval svoju výzvu 12. apríla 2000 doplniac údaje potrebné na to, aby mohla pošta výzve vyhovieť. Odpoveď pošty bola okresnému súdu doručená 25. apríla 2000.

Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne súdnej kancelárii zo 16. mája 2000 vyzval okresný súd právneho zástupcu sťažovateľky v konaní o výkon rozhodnutia, aby doplnil návrh o spôsob výkonu rozhodnutia vo vzťahu k navrhovanému nútenému výkonu ohľadne   trov   konania.   Odpoveď   právneho   zástupcu   sťažovateľky   v konaní   o výkon rozhodnutia – doplnenie návrhu - bola okresnému súdu doručená 19. mája 2000.

Uznesením č. k. E 39/00- 23 z 30. mája 2000 nariadil okresný súd výkon rozhodnutia vyprataním   predmetného   bytu,   zároveň   nariadil   uskutočnenie   výkonu   rozhodnutia vyprataním vecí povinného, ako aj osôb bývajúcich v predmetnom byte na základe práva povinného a nariadil výkon rozhodnutia na vymoženie trov konania predajom hnuteľných vecí povinného. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo doručené povinnému 31. mája 2000 a právnemu zástupcovi sťažovateľky v konaní o výkon rozhodnutia 1. júna 2000.

Dňa   14.   júna   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   povinného   proti uzneseniu okresného súdu č. k. E 39/00-23 z 30. mája 2000.

Zákonná sudkyňa uložila 23. júna 2000 súdnej kancelárii zaslať kópiu odvolania právnemu zástupcovi sťažovateľky v konaní o výkon rozhodnutia s výzvou na vyjadrenie v lehote 15 dní. Sťažovateľka sa k odvolaniu vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 19. júla 2000.

Zákonná   sudkyňa   uložila   15.   augusta   2000   súdnej   kancelárii   vypracovať predkladaciu   správu   a predložiť   spis   odvolaciemu   súdu.   Spis   bol   krajskému   súdu predložený   5.   septembra   2000.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   19   Co   258/00-31 z 28. novembra 2000 zrušil uznesenie okresného súdu z 30. mája 2000 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie z 28. novembra 2000 a spis boli okresnému súdu doručené 13. decembra 2000.

Pokynom z 19. decembra 2000 uložila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii doručiť rozhodnutie o odvolaní účastníkom konania.

Pokynom   z   15.   januára   2001   uložila   zákonná   sudkyňa   súdnej   kancelárii   vyzvať právneho zástupcu sťažovateľky v konaní o výkon rozhodnutia na predloženie dokladov potvrdzujúcich   zabezpečenie   bytovej   náhrady   povinnému   vrátane   listiny   preukazujúcej ochotu prenajímateľa uzavrieť s povinným nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Výzva bola právnemu zástupcovi doručená 24. januára 2001.

V   dňoch   1.   a 7.   februára   2001   bolo   okresnému   súdu   predložené   potvrdenie spoločnosti BYTTHERM, s. r. o., B. n. B. o možnosti ubytovania v jej zariadení „Hotel KANADA“.

Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne súdnej kancelárii zo 14. marca 2001 vyzval   okresný   súd   spoločnosť   BYTTHERM,   s.   r.   o.,   B.   n.   B.   na   oznámenie,   či   ich zariadenie „Hotel   KANADA“ je   určené   na   poskytovanie   trvalého   ubytovania,   resp. podnájmu, alebo poskytuje ubytovanie len na prechodnú dobu.

Dňa 28. marca 2001 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky, v ktorom oznámila, že povinnému zaslala doklady preukazujúce zabezpečenie náhradného ubytovania s tým, že povinný poštovú zásielku odmietol prevziať.

Zákonná sudkyňa nariadila 4. júna 2001 výsluch účastníkov na 28. jún 2001. Počas konania   výsluchu   bolo   povinnému   krátkou   cestou   doručené   potvrdenie   spoločnosti BYTTHERM, s. r. o., B. n. B. o možnosti ubytovania v jej zariadení „Hotel KANADA“ s tým, že sa má k otázke prijatia ponúknutej bytovej náhrady vyjadriť v lehote 30 dní.

Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   súdnej   kancelárii   z 29.   júna   2001   boli zabezpečované dôkazné prostriedky ohľadne príjmov oboch účastníkov konania, ohľadne sporu o dlžné nájomné vedeného medzi nimi pred okresným súdom a ďalších okolností zistených pri výsluchu 28. júna 2001. Podklady boli zabezpečené v priebehu júla 2001.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne súdnej kancelárii zo 14. augusta 2001 boli povinný, ako aj právny zástupca sťažovateľky v konaní o výkon rozhodnutia vyzývaní na oznámenie, či povinný uzavrel zmluvu o podnájme ponúknutej bytovej náhrady.

V dňoch 15. a 22. augusta 2001 boli okresnému súdu doručené podania povinného, z ktorých   vyplýva,   že   ponúknutá   možnosť   ubytovania   nezodpovedá   požiadavke zabezpečenia náhradného ubytovania v zmysle rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 5 C   207/95-12   z 18.   októbra   1995   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave, pobočky v Nitre, č. k. 29 Co 431/95-24 zo 7. februára 1996.

Uznesením   č.   k.   E   39/00-64   z 11.   septembra   2001   nariadil   okresný   súd   výkon rozhodnutia   vyprataním   predmetného bytu s tým, že o uskutočnení výkonu   rozhodnutia rozhodne   dodatočne   po   tom,   ako   oprávnená   preukáže   zabezpečenie   bytovej   náhrady povinnému   zodpovedajúcej   vykonávanému   rozhodnutiu,   zároveň   nariadil   výkon rozhodnutia   na vymoženie trov konania predajom hnuteľných vecí povinného. Písomné vyhotovenie   rozhodnutia   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   v konaní o výkon   rozhodnutia   v októbri   2001.   Povinná   podala   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu proti rozhodnutiu v časti týkajúcej sa výroku o uskutočnení výkonu rozhodnutia odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 6. novembra 2001. Povinnému bolo po opakovanom neúspešnom doručovaní rozhodnutie doručené na výsluchu 26. februára 2002, na   ktorý   bol   predvolaný   cestou   orgánov   Policajného   zboru   28.   januára   2002.   Povinný doručil 1. marca 2002 okresnému súdu podanie označené ako „odvolanie“.

Zákonná sudkyňa   nariadila   7.   marca   2002   výsluch   povinného,   na   ktorý   sa   tento nedostavil (predvolanie neprevzal). Zákonná sudkyňa uložila 25. marca 2002 predložiť spis odvolaciemu súdu a účastníkom oznámiť, že odvolanie povinného bolo podané po lehote. Spis   bol   krajskému   súdu   predložený   8.   apríla   2002.   Krajský   súd   uznesením   č.   k. 19 Co 160/02-87   zo   17.   júna   2002   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   E   39/00-64 z 11. septembra 2001 potvrdil. Rozhodnutie a spis boli okresnému súdu doručené 2. júla 2002.

Zákonná   sudkyňa   nariadila   10.   júla   2002   doručiť   rozhodnutie   odvolacieho   súdu účastníkom konania a predložiť spis, ak dôjde od sťažovateľky oznámenie o zabezpečení bytovej náhrady.

Oznámenie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   o zabezpečení   bytovej   náhrady povinnému spolu s prílohami preukazujúcimi oznámenie tejto skutočnosti povinnému a jeho odmietnutie ponúkanej bytovej náhrady bolo okresnému súdu doručené 15. októbra 2002. Výzvou z 28. októbra 2002 preveroval okresný súd u prenajímateľa, či bol ochotný uzavrieť s povinným nájomnú zmluvu ohľadom ponúkanej bytovej náhrady, a žiadal o predloženie kópie návrhu tejto zmluvy. Dňa 6. novembra 2002 bola okresnému súdu doručená odpoveď označeného   prenajímateľa   potvrdzujúca   ochotu   uzavrieť   s povinným   nájomnú   zmluvu, ktorá však nebola uzatvorená pre jeho odmietnutie ponúkanej bytovej náhrady.

Okresný súd nariadil vo veci výsluch účastníkov konania na 14. november 2002, na ktorom povinný zdôvodnil svoje odmietnutie ponúknutej bytovej náhrady tvrdením, že ide o priestory nespôsobilé na bývanie, spolu s popisom ich stavu.

Výzvou z 12. decembra 2002 žiadal okresný súd označeného prenajímateľa, aby sa vyjadril k popisu stavu označeného bytu povinným na výsluchu 14. novembra 2002. Dňa 30. decembra 2002 bola okresnému súdu doručená odpoveď, že „2- izbový byt č. 12 na ul. K. je II. kategórie, s plynovým vykurovaním“, s tým, že pre nezáujem povinného bol už prenajatý inej osobe.

Výzvou zo 17. januára 2003 žiadal okresný súd o oznámenie, či je možné urobiť obhliadku bytu pôvodne ponúknutého povinnému. V odpovedi doručenej okresnému súdu 21. februára 2003 sa opäť konštatuje, že byt bol už „pridelený“ novému nájomcovi.

Zákonná sudkyňa nariadila 17. marca 2003 výsluch účastníkov konania na 10. apríl 2003.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   uložila   predložiť   na   výsluchu   kópiu   návrhu zmluvy o nájme ponúknutého bytu. Stav bytov v objekte na ulici K. v B. n. B. zisťoval okresný súd následne na základe obsahu spisu v obdobnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. E 45/99, kde bola vykonaná obhliadka objektu.

Sťažovateľka 9. apríla 2003 telefonicky ospravedlnila svoju neúčasť na nariadenom výsluchu zo zdravotných dôvodov, ako aj neúčasť jej právneho zástupcu a požiadala o jeho odročenie. Z uvedeného dôvodu, ako aj pre neúčasť povinného, ktorému sa predvolanie nepodarilo doručiť, bol výsluch odročený na 13. máj 2003.

Na   základe   listu   právneho   zástupcu   sťažovateľky   v konaní   o výkon   rozhodnutia z 24. apríla 2003 žiadal okresný súd výzvou zo 7. mája 2003 spoločnosť BYTTHERM, s. r. o., B. n. B. o predloženie kópie návrhu zmluvy o nájme ponúknutého bytu. V odpovedi doručenej okresnému súdu 13. mája 2003 sa opäť konštatuje, že byt bol už „pridelený“ novému   nájomcovi   a nájomná   zmluva   nebola   vyhotovená   pre   nesúhlas   povinného   s jej uzatvorením. Na výsluch konaný 13. mája 2003 sa povinný nedostavil, pričom zasielané predvolanie neprevzal.

Uznesením č. k. E 39/00-132 zo 6. júna 2003 nariadil okresný súd uskutočnenie výkonu rozhodnutia vyprataním predmetného bytu. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   doručené 11.   júna 2003.   Výzvami zo 16.   júla 2003 zisťoval   okresný   súd   miesto   pobytu   povinného,   jeho   zamestnávateľa,   resp.   prípadnú evidenciu na úrade práce. Na základe odpovede doručenej okresnému súdu 11. augusta 2003 požiadal okresný súd o doručenie rozhodnutia zo 6. júna 2003 Okresný úrad práce v Bánovciach   nad   Bebravou.   Povinný   rozhodnutie   prevzal   19.   augusta   2003.   Dňa 2. septembra 2003 sa povinný proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu odvolal.

Okresný súd uznesením č. k. E 39/00-148 z 19. septembra 2003 povinnému uložil, aby   v lehote   10   dní   doplnil   zákonom   ustanovené   náležitosti   podaného   odvolania. O doručenie písomného vyhotovenia rozhodnutia požiadal okresný súd 29. októbra 2003 opäť   Okresný   úrad   práce   v Bánovciach   nad   Bebravou.   Povinný   rozhodnutie   prevzal 25. novembra 2003. Doplnenie odvolania bolo okresnému súdu doručené 5. decembra 2003. Spis bol predložený krajskému súdu 23. decembra 2003.

Krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 140/03-163 z 13. mája 2004 zrušil uznesenie okresného   súdu   č.   k.   E   39/00-132   zo 6.   júna   2003   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Rozhodnutie z 13. mája 2004 a spis boli okresnému súdu doručené 14. júna 2004.

Zákonná   sudkyňa   uložila   18.   júna   2004   súdnej   kancelárii   doručiť   rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania. Právny zástupca sťažovateľky ho prevzal 29. júna 2004. Povinný rozhodnutie neprevzal, zásielka sa vrátila súdu nedoručená 20. júla 2004.

Zákonná sudkyňa uložila 9. augusta 2004 súdnej kancelárii uložiť spis na lehotu šiestich mesiacov „na realizáciu výkonu rozhod.“

III.

3.1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Aj keď sťažnosť sťažovateľky ani po doplnení podaním z 19. októbra 2004 nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   z jej obsahu je nepochybne zrejmé, že podstata zásahu do základných práv sťažovateľky, porušenie ktorých namieta pred   ústavným   súdom,   spočíva   v zbytočných   prieťahoch,   resp.   v neprimeranej   dĺžke prerokovania veci okresným súdom a krajským súdom.

Z hľadiska   právnej   úpravy   základných   práv   a slobôd   obsiahnutej   v ústave,   resp. v kvalifikovaných   medzinárodných   zmluvách   týkajúcich   sa   ochrany   ľudských   práv, s prihliadnutím na povahu namietaného zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľky a na spôsob, akým táto označila práva, porušenie ktorých namieta, prichádza ako relevantná do   úvahy   právna   úprava   obsiahnutá   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).“

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS   17/01,   I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   197/03,   I.   ÚS   35/04, I. ÚS 38/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   okresného   súdu   ani postup   krajského   súdu v posudzovaných   konaniach   nemožno   považovať   za   postup,   ktorý   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04) alebo ako postup porušujúci právo sťažovateľky na prejednanie predmetnej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   uviedol,   že   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní, keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a treba ho tiež považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru, pričom požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu   rozhodnutia   je   vzhľadom   na   jeho   charakter   a účel   potrebné   posudzovať   ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).

V posudzovanom prípade však nemožno neprihliadnuť na skutočnosť, že pri výkone rozhodnutia vyprataním bytu je pre postup súdu rozhodujúce, či vykonávané rozhodnutie priznáva alebo nepriznáva povinnému právo na bytovú náhradu, resp. či povinnosť vypratať byt   je   viazaná   na   zabezpečenie   bytovej   náhrady,   pričom   základným   predpokladom uskutočnenia výkonu rozhodnutia v druhej z uvedených alternatív je zabezpečenie bytovej náhrady oprávneným podľa vykonávaného rozhodnutia. V danom prípade priznávalo súdne rozhodnutie, ktoré bolo titulom prebiehajúceho vykonávacieho konania, povinnému právo na zabezpečenie náhradného ubytovania.

Podľa § 712 ods. 3 Občianskeho zákonníka náhradným ubytovaním je byt s jednou obytnou   miestnosťou   alebo   obytná   miestnosť   v   slobodárni,   ubytovni   alebo   v iných zariadeniach určených na trvalé bývanie alebo podnájom v zariadenej alebo nezariadenej časti bytu u iného nájomcu. Byt alebo obytnú miestnosť môžu užívať viacerí nájomcovia.

Podľa   ustanovenia   §   340   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak rozhodnutie, ktorého výkon sa navrhuje, ukladá, aby povinný vypratal byt, za ktorý treba zabezpečiť či už   náhradný   byt   alebo   náhradné   ubytovanie,   súd   síce   nariadi   výkon   rozhodnutia,   ale s dodatkom,   že   o   uskutočnení   výkonu   rozhodnutia   rozhodne   dodatočne.   Uskutočnenie výkonu rozhodnutia nariadi, až oprávnený súdu preukáže, že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, aká je určená vo vykonávanom rozsudku.

Podľa   súčasnej   platnej   právnej   úpravy   zabezpečenie   bytovej   náhrady   preukazuje oprávnený. Na ňom spočíva dôkazné bremeno preukázať, že vo vykonateľnom rozhodnutí priznaná bytová náhrada je povinnému k dispozícii. Procesná aktivita oprávneného v tomto smere,   ako   aj   spôsob,   akým   sa   s prípadnými   námietkami   povinného   proti   ponúknutej bytovej náhrade vysporiada súd, môžu výrazným spôsobom ovplyvniť plynulosť a celkovú dobu tohto typu vykonávacieho konania. Pri posúdení sťažnosti ústavný súd prihliadal na tieto aspekty správania sťažovateľky ako účastníčky konania a na spôsob, akým v konaní postupovali oba súdy.

3.2.   Z predloženého   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   vyplýva,   že   postup okresného súdu po podaní sťažovateľkinho návrhu na súdny výkon rozhodnutia (8. marca 2000)   smeroval   k nariadeniu   výkonu   rozhodnutia   a k posúdeniu   splnenia   zákonom ustanovených podmienok (zabezpečenie bytovej   náhrady zodpovedajúcej vykonávanému súdnemu   rozhodnutiu)   na   jeho   uskutočnenie.   V postupe   okresného   súdu   sa   nevyskytli obdobia nečinnosti alebo zjavne neefektívnej činnosti spôsobilé odôvodniť záver o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov alebo vylučujúce definitívne možnosť prejednania predmetnej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za predpokladu zabezpečenia zodpovedajúcej bytovej náhrady povinnému.

Okresný súd aktívne dopĺňal podklady potrebné pre posúdenie, či bytová náhrada, ktorú   sťažovateľka   zabezpečila,   zodpovedá   vykonávanému   súdnemu   rozhodnutiu. V priebehu   konania   pritom   opakovane   došlo   k situácii,   že   listinné   dôkazy   predložené sťažovateľkou o zabezpečení bytovej náhrady (vyhlásenia subjektov, ktoré mali poskytnúť náhradné   ubytovanie)   boli   následne   povinným   spochybnené   predložením   doplňujúcich stanovísk („vysvetlení“) týchto   osôb,   z ktorých   vyplynulo,   že   sú   spôsobilé   poskytnúť povinnému iba krátkodobé ubytovanie prechodného charakteru.

Aj   keď   výkon   rozsudku   Okresného   súdu   Topoľčany   č.   k.   5   C   207/95-12 z 18. októbra 1995 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, pobočky v Nitre, č. k. 29 Co 431/95-24 zo 7. februára 1996 je právoplatne nariadený uznesením okresného súdu č. k. E 39/00-64 z 11. septembra 2001 (potvrdeným uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 160/02-87 zo 17. júna 2002), jeho uskutočneniu bránila skutočnosť, že sťažovateľke ako   oprávnenej   sa   nepodarilo   preukázať   zabezpečenie   zodpovedajúcej   bytovej   náhrady povinnému.

Pokiaľ ide o poslednú - tretiu možnosť náhradného ubytovania, ktoré sťažovateľka ponúkla   povinnému   v septembri   2002   (oznámené   okresnému   súdu   15.   októbra   2002), k uskutočneniu výkonu rozhodnutia nedošlo kvôli prenajatiu ponúkanej bytovej náhrady (po jej   odmietnutí   povinným)   inej   osobe.   Aj   keď   okresný   súd   bol   oprávnený   posudzovať otázku,   či   ponúkaná   bytová   náhrada   zodpovedá   účelom   realizácie   výkonu   rozhodnutia, v takomto type konania nemohol riešiť prípadnú otázku zániku práva na bytovú náhradu, pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že toto právo zaniklo, pretože povinný nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, t. j. v lehote 30 dní od doručenia   písomného   vyhlásenia   neuzavrel   zmluvu   vo   vzťahu   k ponúknutej   bytovej náhrade. Pri rozhodovaní o uskutočnení nariadeného výkonu rozhodnutia musel okresný súd vychádzať z vykonávaného rozsudku, ktorý je exekučným titulom. Sťažovateľka sa pritom nedomáhala vydania nového rozhodnutia, ktorým by bolo určené, že povinnosť vypratať predmetný byt viazanú pôvodne na bytovú náhradu musí povinný splniť bez ohľadu na túto podmienku   vzhľadom   na   zánik   jeho   nároku   na   bytovú   náhradu   podľa   §   712c   ods.   3 Občianskeho   zákonníka   (porovnaj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 28. septembra 2000 sp. zn. 5 Cdo 12/2000).

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu v predmetnom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie označených práv sťažovateľky.

3.3.   Pokiaľ   ide   o postup   krajského   súdu,   ústavný   súd   nezistil   také   závažné skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o porušení   sťažovateľkou   označených   práv v konaniach   o odvolaní   v predmetnej   veci   vedených   pod   sp.   zn.   19   Co   258/00, 19 Co 160/02 a 17 CoE 140/03. V prvých dvoch z označených konaní predstavuje doba prerokovania predmetnej veci (od predloženia spisu krajskému súdu do jeho vrátenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie vrátane rozhodnutia o opravnom prostriedku) približne tri mesiace a v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 140/03 šesť mesiacov.

3.4. Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.5. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch   sťažovateľky   v uvedenej   veci   (predovšetkým   o jej   žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004