znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 37/2015-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   ĽubomíraDobríka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   PetromPeružekom, Advokátska kancelária, Radlinského 1, Hlohovec, pre namietané porušenie jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduNitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 60/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   postupom Okresného   súdu   Nitra   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   60/2007p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 60/2007 p r i k a z u j ekonať bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Nitra j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právneho zástupcuadvokáta   JUDr.   Petra   Peružeka,   Radlinského   1,   Hlohovec, do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 37/2015-7 z 27. januára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) apráva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 60/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ešte v roku 2003 podal okresnému súdu žalobu,od roku 2007 vedenú pod sp. zn. 17 C 60/2007, ktorou sa domáha ochrany osobnostia zaplatenia nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti   ústavnému súdu nebolo konaniev jeho   právnej   veci   právoplatne   skončené,   a preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   v nálezevyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 60/2007 porušil jeho základnéprávo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázalvo veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a zaplatiť   primerané   finančné   zadosťučineniev sume 10 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.Spr   228/2015   doručeným   ústavnému   súdu   26.   marca   2015,   v ktorom   sa   okrem   inéhouvádza:

„Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   podanie   sťažovateľa   pôvodne   nespĺňalo   náležitosti riadneho návrhu v zmysle príslušných ustanovení OSP, preto súd musel najskôr odstraňovať jeho nedostatky a postupom podľa § 43 OSP vyzývať navrhovateľa na odstránenie vád podania.   Nie   z   dôvodu   nečinnosti   súdu,   ale   najmä   pre   množstvo   rôznych   procesných návrhov   navrhovateľa,   ktorými   upravoval   predmet   konania,   domáhal   sa   priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, ustanovenia bezplatného právneho zástupcu, ktorými sa súd musel zaoberať, nebolo možné začať konať v merite veci. Prekážky v postupe z dôvodov upravených v § 107 a nasl. nevznikli. Potom, ako súd ustanovil navrhovateľovi bezplatného právneho zástupcu, ktorý mohol podania navrhovateľa kvalifikovane upraviť, navrhovateľ začal namietať postup svojho právneho zástupcu a opakovane sa domáhať jeho výmeny. Sám, nezávisle od svojho právneho zástupcu, robil vlastné podania týkajúce sa veci samej, ktoré   neboli   celkom   v   súlade   s   podaniami   právneho   zástupcu,   čo   malo   za   následok, že nemohlo   dôjsť   k   ujasneniu   a   riadnemu   vyšpecifikovaniu   uplatnených   nárokov navrhovateľa. K čiastočnej úprave petitu návrhu došlo až podaním zo dňa 30. 7. 2014, o ktorom súd rozhodol uznesením č. k. 17 C 60/2007-478 zo dňa 27. 8. 2014. Nakoľko ani týmto   podaním   nebol   jasne   a   zrozumiteľne   špecifikovaný   petit   návrhu,   súd   opätovne uznesením č. k. 17 C 60/2007-510 zo dňa 11. 2. 2015 vyzval navrhovateľa aby ho doplnil. Uvedené okolnosti nepochybne ovplyvnili celkovú dĺžku konania, pričom k dĺžke konania výraznou mierou prispel práve sám navrhovateľ svojim prístupom k veci, k spolupráci s ustanovenými   právnymi   zástupcami   i   svojimi   častými   zmätočnými   požiadavkami a podaniami.

Predmetom   sporu   je   ochrana   osobnosti   a   náhrada   nemajetkovej   ujmy,   pričom vzhľadom na viaceré namietané zásahy do osobnosti navrhovateľa zo strany viacerých subjektov v rôznych časových obdobiach, považujeme predmetný spor za právne, ale najmä skutkovo náročný. Máme zato, že celkovú dĺžku konania neovplyvnili zbytočné prieťahy zo strany súdu.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu zaujalstanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 8. apríla 2015, v ktorom uviedol:„K   písomnému   vyjadreniu   Okresného   súdu   Nitra   uvádzam   len   toľko,   že   z neho nevyplýva,   akým   spôsobom   sťažovateľ   zapríčinil   prieťahy   v konaní   a teda   vyjadrenia podpredsedu okresného súdu Nitra o prieťahoch zo strany klienta sú ničím nepodložené. Zotrvávam v celom rozsahu na doteraz podaných písomných stanoviskách“.

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu zo 17. marca 2015 k sťažnosti bol aj takýto opispriebehu napadnutého konania:

«Pod sp. zn. 17 C 60/2007 je na Okresnom súde Nitre vedené konanie vo veci navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛, proti odporcovi Ústav na výkon väzby Nitra, o zaplatenie sumy 313. 100. 000,- Sk, titulom ochrany osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy. Návrh v tejto veci bol podaný dňa 10. 12. 2003, avšak nakoľko neobsahoval náležitosti riadneho návrhu na začatie konania, bol vedený v registri nejasných podaní pod sp. zn. 11 Nc 5068/03. V rámci tohto konania súd odstraňoval vady podania, rozhodoval o žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a o ustanovenie bezplatného právneho zástupcu, o čom vydal viacero procesných rozhodnutí. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 1. 4. 2005 oznámil súdu, že nemieni v konaní pokračovať, nariadil Krajský súd v Nitre v odôvodnení uznesenia č. k. 5 Co 235/05-59 zo dňa 28. 10. 2005, ktorým zrušil prvostupňové rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a neustanovení advokáta, aby sa súd týmto podaním zaoberal a zistil, či ide o späťvzatie návrhu. Súd spis, ktorý bol vrátený z Krajského súdu v Nitre dňa 29. 12. 2005, po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu, previedol do registra „C“ pod sp. zn. 17 C 60/2007 a vec bola pridelená na konanie zákonnej sudkyni JUDr. Márii Malíkovej. Sudkyňa dňa 12. 4. 2007 žiadala navrhovateľa o vyjadrenie, či berie návrh vo veci späť. Navrhovateľ súdu dňa 22. 6. 2007 oznámil,   že   bez   ustanovenia   právneho   zástupcu   sa   nevie   kvalifikovane   vyjadriť k prípadnému späťvzatiu návrhu, preto žiada o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov   a   o   oslobodenie   od   zaplatenia   súdnych   poplatkov.   Súd   následne   uznesením č. k. 17 C 60/2007-77 zo dňa 23. 10. 2007 ustanovil navrhovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v predmetnom konaní a priznal aj oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia súd dňa 27. 11. 2007 vyzval právneho   zástupcu,   aby   sa   vyjadril   či   na   návrhu   trvá   a   ak   áno,   aby   súdu   predložil kvalifikovaný návrh. Právny zástupca navrhovateľa podal súdu riadny návrh vo veci samej dňa 3. 1. 2008 a súd dňa 15. 1. 2008 nariadil doručenie návrhu odporcovi a v súlade s § 114 ods. 3 OSP ho vyzval na zaslanie písomného vyjadrenia, ktoré bolo súdu doručené dňa   11.   3.   2008.   Sudkyňa   úpravou   zo   dňa   14.   5.   2008   žiadala   od   odporcu   zaslanie potrebných   listinných   dokladov,   týkajúcich   sa   sťažností   navrhovateľa,   ktoré   boli   súdu predložené dňa 13. 6. 2008. Dňa 20. 6. 2008 požiadal JUDr. Martin Kanás o priznanie preddavku na trovy právneho zastúpenia, o čom súd rozhodol uznesením zo dňa 16. 7. 2008. Podaním zo dňa 8. 8. 2008 došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu a zároveň právny zástupca doplnil pôvodný návrh. Tieto podania boli dňa 3. 9. 2008 doručené odporcovi na vyjadrenie   a   súd   si   vyžiadal   spisový   materiál   č.   GR ZVJS   224/10-Sť./02,   ktorý   bol z Generálneho riaditeľstva ZVJS predložený dňa 9. 9. 2008. Následne dňa 29. 9. 2008 podal navrhovateľ   sťažnosť   na   právneho   zástupcu   a žiadosť   o   ustanovenie   iného   právneho zástupcu, ktorá bola doplnená podaním zo dňa 29. 11. 2008. O návrhu na zmenu právneho zástupcu súd rozhodol uznesením č. k. 17 C 60/2007-204 zo dňa 6. 3. 2009. Voči tomuto uzneseniu   podal   navrhovateľ   odvolanie,   preto   bol   spis   dňa   27.   3.   2009   predložený Krajskému súdu v Nitre. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 6 Co 78/2009-221 zo dňa 30. 4. 2009 prvostupňové rozhodnutie potvrdil a spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 22. 5. 2009. V tom čase už vo veci konala nová zákonná sudkyňa Mgr. Denisa Mesárošová, ktorej bola vec pridelená dňa 13. 5. 2009. Následne sa súd zaoberal žiadosťou ustanoveného právneho zástupcu JUDr. Martina Kanása o zrušenie ustanovenia z dôvodu, že navrhovateľ na neho podal trestné oznámenie pre marenie spravodlivosti. Súd tejto žiadosti vyhovel, uznesením č. k. 17 C 60/2007-250 zo dňa 5. 2. 2010 ustanovenie JUDr. Kanása zrušil a ustanovil navrhovateľovi   za   zástupcu   Centrum   právnej   pomoci   Bratislava.   Uznesenie č. k. 17 C 60/2007-250 zo dňa 5. 2. 2010 nadobudlo právoplatnosť dňa 3. 3. 2010. Následne súd uznesením č. k. 17 C 60/2007-258 zo dňa 19. 3. 2010 vyzval ustanoveného zástupcu na doplnenie návrhu. I v tejto veci podalo Centrum právnej pomoci dňa 16. 4. 2010 žiadosť o zrušenie ustanovenia, ktoré odôvodnilo tým, že navrhovateľ nie je ochotný komunikovať s právnikmi   Centra,   podal   na   ich   postup   sťažnosť,   čím   sa   narušila   dôvera   medzi navrhovateľom a ustanoveným zástupcom. Z rovnakých dôvodov nebolo možné ani doplniť žalobu, keďže nezískali od navrhovateľa potrebné informácie. Na žiadosť súdu boli dňa 7. 7. 2010 z Centra právnej pomoci zaslané listinné doklady týkajúce sa podanej sťažnosti zo dňa 1. 4. 2010 a výsledku jej prešetrenia. Uznesením č. k. 17 C 60/2007-299 zo dňa 4. 11. 2010 súd rozhodol tak, že návrh Centra právnej pomoci zamietol, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 1. 12. 2010. Dňa 30. 12. 2010 súd opätovne žiadal CPP o doplnenie podania navrhovateľa, na čo CPP reagovalo podaním zo dňa 1. 2. 2011, v ktorom žiadalo o predĺženie   lehoty   na   doplnenie   s tým,   že   opätovne   žiadajú   o   zrušenie   zastupovania navrhovateľa, ktorý sa sám dožaduje zrušenia zastupovania a dňa 12. 4. 2011 oznámili, že navrhovateľ   s   nimi   odmieta   komunikovať.   Dňa   11.   5.   2011   navrhovateľ   sám   podal doplnený a upresnený návrh vo veci samej, preto ho súd vyzval, či sa v ďalšom konaní mieni zastupovať   sám   a   netrvá   na   zastúpení   CPP.   Dňa   18.   7.   2011   navrhovateľ   oznámil, že nechce, aby   ho   ďalej zastupovalo Centrum   právnej pomoci. Súd   preto   navrhovateľa dňa 22. 9. 2011 vyzval, aby oznámil, či žiada o ustanovenie iného zástupcu, alebo chce zrušiť   ustanovenie   CPP   za   zástupcu   s   tým,   že   vo   veci   bude   konať   sám,   bez   právneho zastúpenia. Následne súd uznesením č. k. 17 C 60/2007-326 zo dňa 30. 11. 2011 zrušil ustanovenie CPP a ustanovil navrhovateľovi za zástupcu advokáta JUDr. Mariana Macka. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 1. 2012. Dňa 27. 2. 2012 sa právny zástupca oboznámil s obsahom spisového materiálu a dňa 14. 8. 2012 doplnil návrh vo veci samej   a   zároveň   žiadal   o pribratie   ďalšieho   účastníka   konania   na   strane   odporcu. Uznesením č. k. 17 C 60/2007-344 zo dňa 23. 11. 2012 súd návrhu vyhovel a pripustil vstup označeného   odporcu   –   Ministerstvo   spravodlivosti   SR.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 1. 2013. Následne dňa 7. 2. 2013 bol podaný ďalší procesný návrh na pribratie ďalších účastníkov konania na strane odporcov, o čom súd rozhodol uznesením č. k. 17 C 60/2007-379 zo dňa 12. 7. 2013, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 8. 2013. Z dôvodu posúdenia právnej subjektivity   si súd   úpravou zo dňa   25.   9.   2013 vyžiadal z Ministerstva spravodlivosti SR zriaďovacie listiny, ktoré boli súdu zaslané dňa 18. 10. 2013. Po oboznámení sa s predloženými listinami súd dňa 20. 1. 2014 vytýčil pojednávanie na 25. 4. 2014. Písomným podaním zo dňa 24. 4. 2014 zobral navrhovateľ čiastočne návrh späť ohľadne výšky nemajetkovej ujmy a o tomto návrhu súd rozhodol na pojednávaní dňa 25. 4. 2014, kedy súd aj vypočul navrhovateľa a pojednávanie odročil na 16. 7. 2014 za účelom pripojenia spisu sp. zn. 14 S 104/2007 z Krajského súdu Trnava. Dňa 9. 6. 2014 bolo súdu doručené vyjadrenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov, dňa 10. 7. 2014 vyjadrenie Generálneho riaditeľstva ZVJS   Bratislava   a   dňa   15.   7.   2014   vyjadrenie   Ministerstva   spravodlivosti   SR. Na pojednávaní   dňa   16.   7.   2014   boli   vypočutí   prítomní   zástupcovia   odporcov   v 3.  ,4. a 5. rade a pojednávanie bolo odročené na 15. 10. 2014 za účelom vypočutia odporcov v 1. a 2. rade, ktorí na pojednávaní neboli prítomní, ako aj za účelom predloženia ďalších listinných dokladov. Dňa 30. 7. 2014 podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podanie označené ako oprava petitu návrhu. Súd podanie vyhodnotil ako návrh na zmenu petitu, o ktorom rozhodol uznesením č. k. 17 C 60/2007-478 zo dňa 27. 8. 2014. Na pojednávaní dňa 15. 10. 2014 bol opätovne vypočutý navrhovateľ za účelom upresnenia jednotlivých nárokov, nakoľko sa však opätovne na pojednávanie nedostavili odporcovia v 1.   a   2.   rade,   súd   pojednávanie   odročil   na   19.   1.   2015   za   účelom   ich   predvolania a výsluchu. Pojednávanie dňa 19. 1. 2015 bolo odročené bez prejednania veci, nakoľko sa nedostavil právny zástupca navrhovateľa, ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti a nedostavili sa ani odporcovia v 1. a 5. rade. Súd zároveň stanovil ďalší termín pojednávania na 13. 4. 2015 a náhradný termín na 25. 5. 2015.»

Obsah   predloženého   spisu   potvrdzuje   priebeh   konania   vedenéhopod sp. zn. 17 C 60/2007 opísaného vo vyjadrení k sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ   sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, abyjeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možnoza konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnomposudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiuvo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   Kvytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu aleboiného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že sporyo ochranu   osobnosti   a zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacejagendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovozložité. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať ibana vrub prípadnej faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil,že by išlo o právne zložitú vec.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahovv konaní,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   k dĺžke   posudzovaného   konania   zásadnýmspôsobom prispeli okolnosti na strane sťažovateľa.

Už   podanie   sťažovateľa,   ktorým   konanie   začalo,   nespĺňalo   zákonom   predpísanénáležitosti,   a preto   okresný   súd   musel   sťažovateľa   vyzývať,   aby   podanie   doplnil,resp. odstránil   jeho   nedostatky.   Sťažovateľ   v priebehu   konania   inicioval   viaceré   zmenytýkajúce sa ním podaného návrhu, na ktoré musel okresný súd procesne reagovať (zmenažalobného petitu, rozšírenie okruhu účastníkov konania).

Sťažovateľ   sa   v priebehu   napadnutého   konania   opakovane   dožadoval   aj   zmenyprávneho zastúpenia, pričom vyjadroval nespokojnosť s dovtedy ustanovenými právnymizástupcami vrátane Centra právnej pomoci.

Sťažovateľ dokonca odmietol konzultáciu v jeho veci so zástupcami Centra právnejpomoci za prítomnosti člena zboru väzenskej a justičnej stráže, v dôsledku čoho bol podanýnávrh   na   zrušenie   právneho   zastúpenia   sťažovateľa,   ktorému   okresný   súd   uznesenímz 30. novembra 2011 vyhovel.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy aj to, že ako účastníkkonania nesporne má právo na tieto procesné úkony, ktoré urobil. Za prieťahy vzniknutév dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosťoprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrubštátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou pretodobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných právach ústavný súdnezapočítal   do   doby   zbytočných   prieťahov   v   konaní   okresného   súdu   (obdobneIII. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04), avšak ako už bolo uvedené, práve v ich dôsledku došlok výraznému predĺženiu napadnutého konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konanía poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   v dĺžke   viac   ako   11   rokov(pod sp. zn. 17 C 60/2007 vedené 7 rokov) je už samo osebe neprimerané.

Na základe analýzy napadnutého konania možno konštatovať, že v jeho doterajšompriebehu nebolo rozhodnuté v merite veci, a preto nie je potrebné osobitne vymedzovaťúseky   nečinnosti   alebo   konkrétnejšie   hodnotiť   jednotlivé   procesné   úkony.   Napadnutékonanie podľa názoru ústavného súdu je ako také postihnuté neefektívnosťou. Neefektívnosťpostupu okresného súdu sa prejavovala napr. pri rozhodovaní o oslobodení od povinnostiplatiť   súdne   poplatky   pri   rozhodovaní   o ustanovovaní   právnych   zástupcov,   resp.   prirozhodovaní o zrušení právneho zastúpenia a pod.

Doterajší   postup   okresného   súdu   teda   nesvedčí   o   tom,   že   by   svoju   činnosťorganizoval   v súlade   s   povinnosťou   uloženou   mu   v   §   100   ods.   1   OSP,   aby   bola   vecčo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenieefektívneho   postupu,   ktorý   mal   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sasťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelompráva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), a jeho neefektívnačinnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajšímpostupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 17 C 60/2007, došlok zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenompod sp. zn. 17 C 60/2007, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúcisa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume10 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   právasťažovateľa   a výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bezzbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jeho práv.

Priznanie   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenejnemajetkovej ujmy, podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy,pretože sťažovateľ zásadným spôsobom prispel k predĺženiu priebehu napadnutého konania,a preto ústavný súd v okolnostiach danej veci návrhu sťažovateľa na priznanie finančnéhozadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv   dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jeho   sťažnosti   advokátom   JUDr.   PetromPeružekom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpeniaa podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015